znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 539/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne z 2. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/220/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 34/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2012 doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 2. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/220/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 34/2012. Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) prebiehalo   konanie   o „ochranu   osobnosti;   poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia   a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy“. Okresný súd najprv žalobu v časti zamietol, preto sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd   „nevykonal dôkazy,   ktoré   jeho   právny   zástupca   predložil   súdu   priamo   na   pojednávaní   ohľadom preukázania   skutočností,   že   žalovaný   v   1.   rade   jeho   osobu   aj   naďalej   škandalizuje   a ohovára...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co/4412008-206 z 29. októbra 2008 v časti zmenil napadnutý rozsudok a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy... rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   5   Cdo   168/2009-240   z   30.   júna   2010   na   základe dovolania žalovaných zrušil predmetný rozsudok krajského súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/220/2010 „doplnil dokazovanie   výsluchom   žalobcu   a   žalovaných,   ako   účastníkov   konania,   ďalej   vykonal dokazovanie   výsluchom   svedkov   Ing.   I.   N.,   J.   G.,   J.   P.,   ďalej   doplnil   dokazovanie oboznámením návrhu z č. l. 1-4 čestného prehlásenia zo dňa 4. januára 2004, listu z č. l. 6, listu Slovenského futbalového zväzu zo dňa 10. 10. 2005, ďalej oboznámil listinu označenú ako orgány Slovenského futbalového zväzu z č. l. 35-36, vyjadrenie k žiadosti o rozpise hovorov z č. l. 41-42, výpisy zo zápisníc Slovenského futbalového zväzu z č. l. 112-125 a po takto doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa dôvodné nie je a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdiť...“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/220/2010   z   2.   augusta   2011   podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený, a tvrdil, že krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkami prednesenými sťažovateľom v záverečnej reči 2. augusta 2011. Poukázal v ňom aj na zrejmé rozpory vo výpovediach svedkov.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   34/2012 z 20. júna 2012 s odôvodnením, že odvolací súd nemá povinnosť „... odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné...“.

Porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti zaručeného čl. 19 ústavy odôvodňuje tým, že síce uznáva, že v danom prípade ide o konflikt medzi právom na verejné vyslovenie názoru, slobodu kritiky podľa čl. 26 ústavy a právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti sťažovateľa podľa čl. 19 ústavy, ale na druhej strane tvrdí, že „je nepochybné, že najdôležitejším kritériom pre vylúčenie neoprávnenosti   zásahu   do práv sťažovateľa   je   dôkaz   pravdivosti   kritických   a difamujúcich   tvrdení   o   tom,   že   pýtal,   ako   tréner   od   hráča   peniaze.   Sťažovateľ   je   toho názoru,   že   dôkazom   pravdy   odôvodňujúcim   zásah   do   jeho   základných   ľudských   práv, nemôže byť akási reťaz nepriamych dôkazov, keď sú tieto nepriame dôkazy veľmi rozporné, od   začiatku   založené   na   nepreukázanom   telefonickom   rozhovore   pri   ktorom   nie   je odpočiatku isté, že ak sa vôbec odohral, kto bol na druhej strane linky, na dôkazoch ktoré“ krajský súd „posudzoval arbitrárnym spôsobom bez posudzovania námietok a argumentov sťažovateľa, ako sme už uviedli vyššie. Požiadavka elementárnej spravodlivosti si vyžaduje aby práve pri ochrane základných ľudských práv spravodlivosť bola nielen daná ale aby sa aj tak javila.“.

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby posúdil, „či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska   o   akceptovateľné   obmedzenie   práva   sťažovateľa   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti sťažovateľa a aby preskúmal proporcionalitu medzi zásahom   do   ústavných   práv   na   sťažovateľa   a   ústavnými   garanciami   práva   na   slobodu prejavu, ktorú chránil svojim Rozsudkom“ krajský súd.

Obdobne sťažovateľ žiada, „aby pri vykonaní testu proporcionality“ ústavný súd zohľadnil aj jeho argumentáciu, ktorá je podrobne uvedená v bodoch 1 až 6 v jeho sťažnosti na strane 9 a strane 10.

Podľa sťažovateľa „všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali zistením, či... bol na druhej strane telefonátu, resp. telefonátov, ak sa vôbec udiali pretože to jednoducho pôvodcovia zásahu nemôžu vedieť...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zn. 5 Co/220/2010 z 2. augusta 2011 porušil právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46. ods. 1 Ústavy...

... porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a jeho dobrej povesti zakotvené v článku 19. ods. 1 Ústavy...

... rozsudok 5 Co/220/2010 zo 2. augusta 2011 sa týmto ruší a vec sa vracia... na ďalšie konanie.

...   Najvyšší   súd...   uznesením   zn.   6   Cdo   34/2012   z   20.   júna   2012   porušil   právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46 ods. 1 Ústavy...

... uznesenie 6 Cdo 34/2012 z 20. júna 2012 sa týmto ruší...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05   a   IV.   ÚS   288/05, III. ÚS 533/2011).

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Cdo   34/2012   z   20.   júna   2012   a   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co/220/2010   z   2.   augusta   2011,   ktoré   považuje   za   riadne   neodôvodnené a nepreskúmateľné   (nedali   mu   odpoveď   na   všetky   jeho   námietky   uvedené   v   odvolaní a dovolaní),   a   podstatou   jeho   sťažnosti   je   aj   nesúhlas   s   ich   právnymi   názormi a vyhodnotením   výsledkov   dokazovania   (všeobecné   súdy   nevyhodnotili   všetky   ním navrhované dôkazy) v konaní o ochranu osobnosti.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu. (napr. m. m. I. ÚS 19/02, III. ÚS 533/2011).

1.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co/220/2010   z   2.   augusta   2011,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. NM-4C/359/2004 z 25. októbra 2007 o zamietnutí jeho žaloby v konaní o ochranu osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   pričom   vzhľadom   na   konštantnú   judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský, Zvolská   versus Česká   republika, sťažnosť č. 46129/99, body   51, 53 a 54) ústavný súd preskúmal i toto rozhodnutie, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol iba z procesných dôvodov.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa, ktoré vzniesol v konaní pred krajským súdom,   pretože   zistil,   že   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   sa   jeho   námietky   ukázali neodôvodnené a neopodstatnené.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného rozsudku krajského súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu tiež ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti.   Krajský   súd   najprv   rekapituloval   skutkový   stav   veci a právne závery okresného súdu (strana 1 a 2), ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ďalej uviedol podstatné odvolacie námietky sťažovateľa na zmenu či zrušenie   rozhodnutia   okresného   súdu   (strana   3),   dovtedajší   priebeh   konania   pred všeobecnými   súdmi   a   potom   svoje   právne   závery   odôvodnil   jasným   a   zrozumiteľným spôsobom (strana 5 až 13), aj keď je pravdou, že neodpovedal na všetky odvolacie námietky sťažovateľa.   Krajský   súd v   tejto relevantnej časti   svojho   rozhodnutia   uviedol   podrobné dôvody, prečo potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, zaoberal sa otázkou, či došlo k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva, a hoci konštatoval, že žiaden priamy dôkaz neexistoval, po doplnení dokazovania dospel k záveru, že žalovaní napokon uniesli   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a   preto   sa   stotožnil s vyčerpávajúcim odôvodnením okresného súdu (§ 210 ods. 2 OSP). V tomto rozhodnutí dal tiež odpoveď na to, prečo nepripustil ďalšie navrhované dôkazy.

Hoci   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   ústavný   súd   po   oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj Občianskeho zákonníka, ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný   súd   preto   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť medzi rozhodnutiami všeobecných súdov, námietkami sťažovateľa a základným právom sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn.   6   Cdo   34/2012   z   20.   júna   2012,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa pre neprípustnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/220/2010 z 2. augusta 2011, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 533/2011).

Pokiaľ   najvyšší   súd   preskúmal   všetky   podmienky,   za   ktorých   môže   uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky podľa   § 238 OSP a existenciu   vád podľa   § 237 OSP a dospejúc k záveru o neprípustnosti   dovolacieho   konania,   na   základe   čoho   dovolanie   podané   sťažovateľom odmietol,   uvedeným   postupom   neporušil   označené   práva   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí   na   strane   5   až   strane   7   zdôvodnený   dostatočne   a   primerane   a   nemožno ho považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným. Ústavný súd   tiež   nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   jasné a zrozumiteľné.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom (Občiansky súdny poriadok) a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietku sťažovateľa, ktorý tvrdil, že sa odvolací súd nevysporiadal so všetkými jeho námietkami uvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) OSP (strana 5 a strana 6), keď citoval aj niektoré rozhodnutia ústavného súdu (strana 5).

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   namietal tiež porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   19 ods.   1 ústavy z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   a   krajského   súdu.   Pretože   ústavný   súd   v   okolnostiach   prípadu   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   rozsudkom   krajského   súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   v zásade porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tiež ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012