znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 539/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Obdo 36/2011 z 25. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. odmieta   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2011 doručená sťažnosť M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 36/2011 z 25. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie   proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 108/2009-193 z 31. marca 2011.

Predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“)   ako   súdom   prvého   stupňa   pod   sp.   zn.   10   Cb   26/2007   bola   žaloba   obchodnej spoločnosti D., s. r. o., proti M., Č., a proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 27 403,04 eur s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 26/2007 z 5. mája 2008 žalobe vyhovel a krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 155/2008-120 zo 4. decembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Na dovolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudok krajského súdu uznesením sp. zn. 6 Obdo 15/2009 z 19. augusta 2009 zrušil a vec vrátil krajskému súdu   na   ďalšie   konanie.   Z   uvedeného   dôvodu   krajský   súd   vec   opätovne   prerokoval v odvolacom konaní a rozsudkom č. k. 3 Cob 108/2009-193 z 31. marca 2011 potvrdil rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny.   Následne   podané   ďalšie   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 36/2011 z 25. augusta 2011 odmietol.

Sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu uviedol:

«Dovolací súd v konaní sp. zn. 3 Cob 108/2009 nevzal do úvahy, že odvolací súd v novom konaní (rozhodnutí) nevykonal žiadne dokazovanie a ani v odôvodnení rozsudku nič neuviedol k obrane žalovaného 2:

a) k preukázaným iným rozhodnutiam najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Obdo V 9/2005, 3 Odo 2/2002, 2 Cdo 170/2005), čím porušil zásadu predvídateľnosti práva,

b) k   tomu,   že   prvostupňový   súd   sa   s   otázkou   (ne)platnosti   ručiteľského   záväzku v rozsudku vôbec nezaoberal.

Naviac odvolací súd túto medzeru hodnotiaceho vákua vôbec nevyplnil prípadným vlastným dokazovaním. V rozpore s tým, vo svojom rozsudku odvolací súd iba uviedol, že "...sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   dôvodmi   napadnutého   rozsudku"   a   konštatuje   ich správnosť (§ 219 ods. 2 OSP)...

Nezrozumiteľne pôsobí aj tá časť odôvodnenia uznesenia NS SR zo dňa 25.8.2011, kde sa uvádza, že v novom konaní odvolací súd už nemusel nariaďovať pojednávanie ani v prípade, že vec bola prejednaná v inom zložení senátu a že vo veci odvolací súd prv už nariadil pojednávanie...

V   uznesení   dovolacieho   súdu   zo   dňa   31.3.2011   sa   očividne   nesprávne   posúdilo právne postavenie žalovaného 1. Ide o M. Č., ktorý nevznikol ako príspevková organizácia. Tento obecný podnik vznikol podľa § 6 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. (v pôvodnom znení) transformáciou   bývalého   M.,   štátny   podnik   Č.   a   platia   pre   neho   ustanovenia   zákona č. 111/90 Zb. o štátnom podniku.

Nejde teda o príspevkovú organizáciu podľa § 24 zákona č. 523/2004 Z. z. Pri   absolútne   neplatnom   právnom   úkone   nie   je   podstatné,   či   účastník   bol dobromyseľný. Súd túto neplatnosť posudzuje zo zákona...

Udivujúce je, že aj NS SR v odmietajúcom uznesení sp. zn. 5 Obdo 36/2011 na strane 9 tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky otázky... Odmietnutie dovolania považujeme za nezákonné a v rozpore s § 237 písm. f/ a § 238 ods.   2   OSP.   Naviac   ak   na   strane   11   uznesenia   sp.   zn.   5   Obdo   36/2011   dovolací   súd pripustil, že "Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť)."...

Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa s námietkami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005). Ďalej je tu právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy)...

Tak odvolací súd v rozsudku ako aj NS SR v napadnutom uznesení neuviedli, prečo sa   vo   svojich   rozhodnutiach   odchýlili   od   publikovaných   stanovísk   NS   SR v predchádzajúcich jeho rozhodnutiach. Týmto došlo aj k porušeniu § 167 ods. 2 OSP. Tým sa stalo, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú riadne odôvodnenie, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Tento článok Ústavy vyžaduje, aby sa   súd   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...

Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   uznesení   zo   dňa   19.8.2009   sp.   zn.   6   Obdo   15/2009 na základe dovolania žalovaného 2 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a okrem iného mu uložil v ďalšom konaní vec prejednať a vydané rozhodnutie náležite odôvodniť. Odvolací súd sa týmto stanoviskom NS SR neriadil. Bez prejednávania vecí vydal znova rozsudok, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.

Týmto bola splnená podmienka na podanie dovolania podľa § 237 písm. f/ a § 238 ods.   2   OSP.   NS   SR   napriek   tomu   svojím   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   36/2011   zo   dňa 25.8.2011 dovolanie odmietol. Týmto uznesením NS SR došlo k porušeniu základného práva M. ako právneho subjektu a ako orgánu miestnej samosprávy na spravodlivý rozsudok.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:

„1. Základné práva M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obdo   36/2011   zo   dňa   25.8.2011   boli porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 36/2011 zo dňa 25.8.2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   M.   priznáva   náhradu   trov   konania   (právneho   zastupovania)   v sume   872,-Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. B. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 209/04,   III.   ÚS   95/06,   III.   ÚS   206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Ústavnosť   konania pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane súdov)   predpokladá,   že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd taktiež pripomína, že uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti.   Až   na   zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Aj keď v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol viacero argumentov proti meritórnemu posúdeniu jeho prípadu krajským súdom v rámci konania o odvolaní, z petitu sťažnosti,   ako   aj   z   označenia   porušovateľa   označených   základných   práv jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol len uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   5 Obdo   36/2011   z   25.   augusta   2011,   ktorým   najvyšší   súd   jeho   dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o   merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o   ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil neprípustnosť dovolania podaného sťažovateľom nasledovne:

„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne   určeným   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   predmetnej   veci odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   odvolací   súd   vo   svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. nie je daná. Rovnako prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa § 238 ods. 2 O. s. p., nakoľko odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vyslovené v tejto veci. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s § 157 O. s. p., čím žalovanému 2/ odňal možnosť konať pred súdom. V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. / druhá veta / je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku   podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237   písm.   a)   až   g)   O.   s.   p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo   vydané,   je   postihnuté   niektorou   z   uvedených   procesných   vád   (ide   o   nedostatok právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti   účastníka konať   pred súdom   a   rozhodovanie vylúčeným   sudcom   alebo   súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil,   že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených vád.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by o veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Vec prejednal a rozhodol o nej senát zložený zo zákonných sudcov určených rozvrhom práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2011.

Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania zakladá tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., tým že odvolací   súd   sa   neriadil   názorom   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci,   nezistil skutočný   stav   veci   a   jeho   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci. Odvolací súd po vydaní zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neumožnil žalovanému 2/ predniesť svoje vyjadrenia k otázkam, ktoré mali byt' predmetom dokazovania a uprel mu právo konať pred súdom vyjadriť sa k novým okolnostiam, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Dovolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by bola postupom odvolacieho súdu žalovanému 2/ znemožnená realizácia procesných práv, ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Odvolací   súd   rozhodoval   v   súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci nie je dôvodné. Dovolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, z dôvodu absencie odôvodnenie predmetného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade so zákonom, dalo odpoveď na všetky podstatné otázky v tejto veci. Rovnako odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, keď bez nariadenia pojednávania opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí neuložil povinnosť odvolaciemu súdu zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani nevyslovil názor, že odvolací   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil.   Odvolací   súd   sa   v   novom   rozhodnutí   mal vysporiadať   so   všetkými   podstatnými   námietkami   odvolateľa   (platnosť   ručiteľského záväzku) a rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd po zrušení svojho rozhodnutia dovolacím súdom nebol povinný nariaďovať vo veci pojednávanie, resp. mu   takýto   postup   Občiansky   súdny   poriadok   neukladá.   Odvolací   súd   vždy   nariadi pojednávanie v prípadoch uvedených vust. § 214 ods. 1 O. s. p. V ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu. Odvolací súd postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom keď o veci pojednávanie nenariadil. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nakoľko všetky podstatné skutočnosti boli v konaní prejednané. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému   2/   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Rovnako   nevykonanie   dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané,   patrí   výlučne   na   posúdenie   súdu   a   nie   účastníkovi   konania   (§   120   ods.   1 O. s. p.). Aj v prípade, že by súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý   privodiť   zvrat   v   skutkových   zisteniach,   mohol   by   mať   tento   jeho   postup   za následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Aj vzhľadom na uvedené, v predmetnom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a preto odvolací súd nebol povinný nariadiť pojednávanie.

Dovolací   súd   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.:   IV.   ÚS   329/04,   podľa   ktorého,   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však   povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV.ÚS 329/04). Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné.“

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavne významných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   posúdenie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ústavný súd považuje právny záver najvyššieho súdu obsiahnutý v napadnutom uznesení, podľa ktorého sa krajský súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v sťažovateľovej veci, za správny. Najvyšší súd totiž svojím   predchádzajúcim   uznesením   sp.   zn.   6   Obdo   15/2009   z   19.   augusta   2009   zrušil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   Cob   155/2008-120   z   dôvodu   jeho   nedostatočného odôvodnenia,   v   rámci   ktorého   sa   odvolací   súd   nevysporiadal   s   námietkou   neplatnosti ručiteľského   záväzku   ani   so   sťažovateľom   podaným   návrhom   na   prerušenie   konania. V dôsledku toho bola postupom krajského súdu sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Krajský súd sa v odôvodnení svojho druhého rozsudku č. k. 3 Cob/108/2009-193 z 31. marca 2011 už zaoberal   otázkou   platnosti   ručiteľského   záväzku,   ako   aj   otázkou   prípadného   prerušenia konania, a preto je právny záver najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 238 ods. 2 OSP ústavne akceptovateľný.

Aj vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania z dôvodov uvedených v § 237 OSP najvyšší súd rozhodol ústavne konformným spôsobom. Odôvodnenie obsiahnuté v rozsudku krajského   súdu   č.   k.   3   Cob/108/2009-193   z   31.   marca   2011   v   spojení   s   odôvodnením uvedeným v rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 Cb/26/2007 z 5. mája 2008, s ktorým sa krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil, možno považovať za súladné s obsahom § 157 ods. 2 OSP a najmä so zásadami spravodlivého procesu, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   jasne   vyplýva,   že   dovolací   súd   preskúmal   splnenie   procesných podmienok, za ktorých mohol krajský súd rozhodnúť v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania, preskúmal zákonnosť zloženia senátu, ktorý vo veci rozhodoval, a vyjadril sa aj   k   oprávneniu   súdov   rozhodnúť,   ktoré   z   navrhnutých   dôkazov   je   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci vykonať.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (m.   m.   II.   ÚS   182/2010, III. ÚS 25/2011).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   postup   najvyššieho   súdu v sťažovateľovom   prípade   v   súlade   s procesno-právnou   úpravou   (v   danom   prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Pokiaľ   ide   o   argumenty   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho, je potrebné konštatovať, že pre posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého uznesenia   dovolacieho   súdu   (a   otázku   prípustnosti   dovolania)   tieto   nemali   podstatný význam.   Prípadné   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa   následkom nesprávnych právnych, prípadne skutkových záverov všeobecných súdov by bolo možné v sťažovateľovej veci vysloviť len v súvislosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý však sťažovateľka svojou sťažnosťou nenapadol. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že v prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   prichádza   do   úvahy   aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010). Vzhľadom na uvedené preto   ústavný   súd   v   tomto   konaní neposudzoval   zlučiteľnosť   interpretácie   relevantného hmotného práva realizovaného krajským súdom so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

S   prihliadnutím   na   absenciu   priamej   súvislosti   medzi   označenými základnými právami alebo slobodami na jednej strane a namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 36/2011 z 25. augusta 2011 na strane druhej považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bola ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa   ako   celok   odmietnutá   podľa   §   25   zákona o   ústavnom   súde.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011