znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 538/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou Č., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   4 CoKR/5/2012-549 z 25. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoKR/5/2012-549 z 25. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   ako   jeden   z   veriteľov   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   v reštrukturalizácii, B. (ďalej len „dlžník“), bola účastníčkou reštrukturalizačného konania začatého uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R/11/2010-115 z 30. novembra 2010. Okresný súd uznesením č. k. 1 R/11/2010-118 z 29. decembra 2010   povolil   reštrukturalizáciu   dlžníka   a za   správcu   ustanovil   Ing.   Š.   T.,   zostavovateľa reštrukturalizačného posudku   povereného na jeho vypracovanie dlžníkom pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie. Uznesením č. k. 1 R/11/2010-392 z 30. júna 2011 okresný   súd   zamietol   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   v   znení   prijatom   schvaľovacou schôdzou   konanou   7.   júna   2011.   Na   odvolanie   dlžníka   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4 CoKR/11/2011-407   z 13. septembra   2011   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   1 R/11/2010-392 z 30. júna 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení listinných dôkazov okresný súd uznesením č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 opätovne zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou konanou 7. júna 2011. Následne krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu tak, že plán potvrdil a reštrukturalizáciu ukončil.

Sťažovateľka uvádza, že potvrdením reštrukturalizačného plánu došlo k poškodeniu jej   práv,   keďže   plán   ustanovuje   zánik   ručenia   v   zmenkovom   vzťahu   medzi   dlžníkom, sťažovateľkou,   ktorý   bol   avalovaný   v   zmysle   zmenkového   práva   dvoma   fyzickými osobami,   a   tak   zánikom   ručenia   stratila   sťažovateľka   možnosť   domáhať   sa   svojich majetkových práv voči avalistom. Sťažovateľka prezentuje názor, že v dôsledku toho jej nie je   daná   reálna   možnosť   domôcť   sa   svojich   majetkových   práv   voči   avalistom   zo zmenkového vzťahu, čo «vyústilo v „zmenkový“ súdny spor... vedený pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 CoZm/7/2012, 2 CoZm/8/2002, 2 CoZm/9/2012».

Sťažovateľka k dôvodom podania sťažnosti uvádza, že krajský súd „nevenoval... pozornosť   zisteniam   Okresného   súdu   Prešov   (zhrnuté   v   Uznesení   a   odôvodňujúce zamietnutie reštrukturalizačného plánu) a sám si prisvojil tvrdenia dlžníka, spoločnosti E.“, ďalej   že „potvrdením   plánu   došlo   v   zmysle   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2011 k zániku zmenkového ručenia tretích osôb, ktoré zabezpečovalo pohľadávky Sťažovateľa voči dlžníkovi“, pričom krajský súd „potvrdením takto znejúceho plánu... poškodil majetkové záujmy Sťažovateľa a... sťažil vymoženie   si   majetkových   nárokov   voči   dlžníkovi“.   Pripomína,   že   napadnuté   uznesenie nebolo sťažovateľke ani doručované a o „takom neúmernom zásahu do svojich práv sa musel dozvedieť až z Obchodného vestníka“ a napadnuté uznesenie označuje za svojvoľné a arbitrárne,   keďže   krajský   súd   nijako   nevenoval   pozornosť „okolnostiam   prijatia   plánu, nijako nezdôvodnil potvrdenie plánu, ktorým zaniklo ručenie avalistov“, a absentuje v ňom jasné a presvedčivé zdôvodnenie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opisuje pochybenia správcu, a síce že nedostal lehotu   na   zostavenie   konečného   zoznamu   prihlásených   pohľadávok,   keďže   tento   nebol úplný, ďalej že nepoprel niektoré pohľadávky zahrnuté do zoznamu „na poslednú chvíľu“, o reálnej   existencii   ktorých   vyslovuje   sťažovateľka   pochybnosť,   ako   aj   že   nevenoval náležitú   pozornosť   personálnym   prepojeniam   medzi   veriteľmi,   ktoré   si   podozrivé pohľadávky   do   reštrukturalizácie   prihlásili,   a   napokon   že   súčasne   vykonával   funkciu správcu aj u jedného z veriteľov, ktorí si „podozrivé“ pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili.   Poukazuje   tiež   na   dôvody,   pre   ktoré   okresný   súd   reštrukturalizačný   plán uznesením č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 zamietol.

Sťažovateľka   namieta,   že   v   konaní   sa   nepodarilo   preukázať,   prečo   bol reštrukturalizačný plán vypracovaný takým spôsobom a prečo využil vtedy dispozitívne znenie § 155   ods.   4 zákona č.   7/2005   z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v znení účinnom do 31. decembra 2011 a určil, že potvrdením plánu zaniká ručenie tretích osôb za záväzky dlžníka. Ďalej prezentuje názor, že súdom je «rámci ich decíznej právomoci zverená   úloha   posúdiť...   či   je   predostretý   reštrukturalizačný   plán   „férový“   vo   vzťahu k veriteľom, ktorých pohľadávky sú zabezpečené ručením tretích osôb», ako aj že v danom prípade   bola   ručiteľom   dlžníka   poskytnutá   neodôvodnená   osobitná   výhoda.   V   tejto súvislosti   poukazuje   na   novelu   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   prijatú   zákonom č. 348/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorej s účinnosťou od 1. januára 2012 už   reštrukturalizačným   plánom   nemôžu   byť   dotknuté   práva   veriteľov   domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka. Preto do 31. decembra 2011 bolo „na zodpovednom a dôslednom uvážení súdu zvážiť ustanovenia plánu   odporujúce   tejto   zásade   z   dôvodu   možného   poskytnutia   neodôvodnených   výhod ručiteľov   dlžníka   (zánik   ručenia)   a   neúmerného   poškodenia   ručením   zabezpečených veriteľov“.

Sťažovateľka   vyjadruje   presvedčenie,   že   napádané   rozhodnutie   vykazuje   viacero „elementárnych   nedostatkov“ odôvodňujúcich   záver,   že   v   napadnutom   konaní   bolo porušené jej právo na spravodlivé   súdne konanie a ani jej   majetkovým   právam   nebola poskytnutá   primeraná   súdna   ochrana,   ktorá „by   zodpovedala   zaužívaným   ústavným štandardom“.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   sa „absolútne   vyhýba   otázke hmotnoprávneho posúdenia plánu v zmysle § 155 ods. 4 v spojení s § 154 ods. 1 písm. b), prípadne... v spojení s § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR/5/2012-549 zo dňa 25. júna 2012 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 4 CoKBJ5/2012-549 zo dňa 25. júna 2012 ruší a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   konania   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

V závere sťažnosti sťažovateľka požiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia   z   dôvodu,   že   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia predstavuje pre ňu významný majetkový dopad a nie je v rozpore ani s verejným záujmom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a im porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   s   napadnutým   uznesením, ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 zmenené tak, že krajský súd reštrukturalizačný plán potvrdil, a nadväzne na to reštrukturalizáciu ukončil,   pretože   tým   plán   neprípustne   zasahuje   do   práva   sťažovateľky   ako   jedného z prihlásených   veriteľov   tak,   že   bez   dostatočných   dôvodov   ustanovuje   zánik   ručenia vyplývajúceho   zo   zmenkového   vzťahu   založeného   medzi   sťažovateľkou   a   dlžníkom a napokon   nespĺňa   ani   základné   náležitosti   požadované   zákonom   o   konkurze a reštrukturalizácii.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl.   142   ods.   1   ústavy.   Podrobnosti   o   pôsobnosti   súdov   a   konaní   pred   nimi   aj vo vymedzených   veciach   ustanoví   v   zmysle   splnomocňovacej   ústavnej   normy   zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii)   alebo   zamietnutia   plánu   súdom   v   zákonom ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Kým   uznesenie   o   potvrdení   plánu   súdom   obsahuje   aj   rozhodnutie   o   skončení reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným uznesením   zastaví   reštrukturalizačné   konanie   dlžníka,   začne   konkurzné   konanie   proti dlžníkovi   a   vyhlási   na   jeho   majetok   konkurz   (§   154   ods.   3   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii).   Aj   z   dôvodu   závažnosti   dôsledkov   zamietnutia   plánu súdom   zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti uzneseniu okresného súdu pripúšťa právo podať odvolanie. Okruh subjektov oprávnených podať odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu, a v prípade veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa § 133 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj správca (obdobne I. ÚS 200/2011).

Na základe citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval vo   veci   povolenej   reštrukturalizácie   dlžníka   aj   krajský   súd,   keď   mu   bolo   predložené na rozhodnutie odvolanie dlžníka proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17.   apríla   2012   o   zamietnutí   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka.   Dlžník   v   odvolaní navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí a reštrukturalizáciu skončí.

V napadnutom   uznesení krajský   súd po opise   predchádzajúceho konania, obsahu uznesenia okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012, ktorým bol zamietnutý reštrukturalizačný plán dlžníka, a obsahu odvolania dlžníka v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Vo veci nerozhodoval odvolací súd uznesením sp. zn. 4 CoKR/11/2011 zo dňa 13. 9. 2011, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Na základe tohto zrušujúceho uznesenia úlohou súdu prvého stupňa bolo povinnosťou odstrániť pochybnosti spojené zo zistením pohľadávok veriteľov P. s. r. o., A. a. s. J. s. r. o. a S. s. r. o. a v nadväznosti na to vyhodnotiť aj otázku zaujatosti správcu z hľadiska ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. Okresný súd mal zabezpečiť dôkazy, týkajúce sa materiálnych podmienok potrebných pre zabezpečenie výroby a to najmä s akým počtom pracovníkov je možné zabezpečovať výrobu, akým majetkom, prípadne na akom majetku je možné túto výrobu zabezpečovať, ktoré otázky majú vplyv na vyhodnotenie právnej otázky, či plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Zo zistených materiálov a dôkazov nachádzajúcich sa v spise je možné vyvodiť záver, že správca pri rozhodovaní o zistení pohľadávok u veriteľov P. s. r. o., A. a. s., J. s. r. o. a S. s.   r.   o.   nepostupoval   v   rozpore   so   zákonom.   Uvedený   postup   bol   preverovaný   aj oznámeniami   účinnými   v   trestnom   konaní   s   negatívnym   výsledkom.   Z   tohto   je   možné konštatovať, že správca nie je zaujatý tak, ako to má na mysli ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č.   8/2005   Z.   z.,   ktorá   okolnosť   je   potvrdená   zápisnicou   ústneho   pojednávania   na Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   odsek   civilného   práva   č. 18307/2011/52/SKP zo dňa 17. 2. 2012, podľa ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky právne konanie vedené voči správcovi Ing. Š. T. vo veci zistenia zodpovednosti za iný   správny   delikt,   ktorého   sa   mohol   dopustiť   tým,   že   v   reštrukturalizačnom   konaní, vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   sp.   zn.   1 R/11/2010,   vykonáva   funkciu reštrukturalizačného   správcu   dlžníka   E.,   s.   r.   o.   a   súčasne   je   aj   reštrukturalizačným správcom jedného z členov veriteľského výboru - veriteľa S., s. r. o. v reštrukturalizácii (konanie je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1 R/12/2010), čím mohol porušiť povinnosti ustanovené v § 4 ods. 1 v spojení s ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa ustanovenia § 30 ods. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov zastavuje. Listina bola predložená ako príloha k odvolaniu.

Vzhľadom na to, že od povolenia reštrukturalizácie, ako aj posledného rozhodnutia prešla dlhšia doba, odvolací súd postupom podľa § 151 ods. 1 ZKR zisťoval u správcu vysvetlenia   a   správu   o   priebehu   reštrukturalizácie   a   zistil,   že dlžník naďalej funguje v procese reštrukturalizácie, zamestnáva nezmenený počet pracovníkov v trvalom pracovnom pomere, vyrába obmedzenejšie množstvo, avšak stav je stabilizovaný a odber výrobkov má dlžník zazmluvnený aj na celý rok 2012 a sú predpoklady ďalšieho zazmluvnenia. Došlo k jedinej zmene v tom smere, že dlžníkovi boli leasingovými spoločnosťami odňaté kamióny, ktoré zabezpečovali prepravu tovaru, avšak tento nedostatok bol vyriešený tým, že dlžník si prenajíma kamiónistov, ktorí pracujú na živnosť a táto skutočnosť neprináša vo výrobnom procese   žiadne   problémy.   Výroba   je   zabezpečovaná   vo   výrobných   priestoroch,   ako   aj plocha na skladovanie, ktoré síce nie sú vo vlastníctve dlžníka, avšak ich má zazmluvnené zmluvami, na základe čoho ich môže využívať na dobu neurčitú. Samotnú vlečku dlžník prestal využívať z dôvodu zvýšenia nájomného, avšak aj táto samotná skutočnosť nemala vplyv na proces výroby z dôvodu, že prepravu presmeroval na kamiónovú dopravu. Na základe vyššie uvedených dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne zákonné podmienky na zamietnutie plánu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 154 ods. 1 ZKR, pretože nebolo zistené, že by boli podstatným spôsobom porušené ustanovenie tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu (písm. a). Prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu (písm. b). Plán nebol riadne schvaľovaný schôdzou, alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím (písm. c). Plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (písm. d). Ani z dôvodov napadnutého uznesenia nie je možné konkrétne zistiť, že akým podstatným spôsobom boli porušené ustanovenia ZKR o náležitostiach práva a postupe pri príprave plánu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zamietajúceho dôvodu sa vyžaduje, aby príslušné ustanovenia ZKR boli porušené podstatným spôsobom a nestačí preto len bežné porušenie príslušných ustanovení ZKR a zároveň, aby to malo nepriaznivý vplyv na niektorého účastníka plánu.

Podľa záveru odvolací súd listiny predložené v odvolacom konaní, ako aj správca preukazujú, že neboli porušené vyššie uvedené zákonné podmienky uvedené v § 154 ods. 1 ZKR. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 ZKR potvrdil plán. V súlade s týmto zákonným ustanovením odvolací súd rozhodol aj o skončení reštrukturalizácie, ktorá sa týmto úspešne procesné končí.“

Ústavný súd je toho názoru, že pri vyhodnocovaní aspektov ústavnosti napadnutého uznesenia je potrebné vziať do úvahy aj obsah predchádzajúceho uznesenia krajského súdu vydaného v predmetnej veci (uznesenie č. k. 4 CoKR/11/2011-407 z 13. septembra 2011), ktorým krajský súd zrušil skoršie uznesenie okresného súdu o návrhu na potvrdenie plánu súdom (č. k. 1 R/11/2010-392 z 30. júna 2011) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a ďalej prihliadať na obsah uznesenia okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok, a preto odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (mutatis mutandis III. ÚS 264/08, IV. ÚS 66/2011).

Predovšetkým je nutné poznamenať, že konajúce súdy sa pri rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu okrem skúmania jeho obsahových náležitostí sústredili v podstatnej miere aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej podnetoch doručených okresnému súdu pred   podaním   návrhu   na   potvrdenie   plánu   súdom   (z   24.   mája   2011   a   9.   júna   2011). V konkrétnych okolnostiach prípadu obidva konajúce súdy skúmali okolnosti prihlásenia niektorých   (sťažovateľkou   spochybnených)   pohľadávok,   predovšetkým   ich   zápisu do konečného   zoznamu   pohľadávok,   ako   aj   otázku   personálneho   prepojenia   konateľov obchodných spoločností, ktoré tieto pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili. Rovnako skúmali aj okolnosti, za ktorých Ing. Š. T. súbežne vykonával funkciu reštrukturalizačného správcu dlžníka a funkciu reštrukturalizačného správcu obchodnej spoločnosti S. s. r. o., ktorá   bola   jedným   z   veriteľov   dlžníka.   To   všetko   bolo   potrebné   posúdiť   vo   vzťahu   k vytýkanej zaujatosti správcu z hľadiska, či tým nedošlo k naplneniu dôvodu na zamietnutie plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský súd náležite vysvetlil, že na základe listinných dôkazov zaobstaraných okresným súdom v zmysle jeho pokynu možno vyvodiť záver, že reštrukturalizačný správca pri rozhodovaní o zistení sťažovateľkou spochybnených pohľadávok nepostupoval v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd si pri preverovaní okolností, z ktorých krajský súd vychádzal, vyžiadal aj spis vedený okresným súdom vo veci reštrukturalizácie dlžníka a v kontexte s obsahom sťažovateľkiných námietok obsiahnutých v sťažnosti dospel k záveru, že   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   v   tomto   smere   nie   sú   svojvoľné   ani neudržateľné a neboli ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Pokiaľ   ide   o   namietanú   existenciu   dôvodu   na   vylúčenie   správcu   spočívajúceho v súbežnom vykonávaní funkcie reštrukturalizačného správcu u dlžníka a súčasne u jedného z veriteľov (obchodnej spoločnosti S. s. r. o.), ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu   zistil,   že   označená   obchodná   spoločnosť   prihlásila   v   reštrukturalizačnom   konaní dlžníka   pohľadávky   v   sume   29   760   €,   čo   v   skupine   vytvorenej   pre   nezabezpečených veriteľov   predstavovalo   zanedbateľnú   výšku   -   len   0,44   %   zo   všetkých   prihlásených nepopretých   pohľadávok   zaradených   do   skupiny   nezabezpečených   veriteľov.   Uvedená obchodná spoločnosť teda nemohla rozhodujúcou mierou ovplyvniť výsledky schvaľovania plánu   v   skupine   nezabezpečených   veriteľov.   Súčasne   ústavný   súd   poukazuje   na   to, že ak správca jedného z veriteľov dlžníka pri schvaľovaní jeho úkonov podľa § 130 zákona o   konkurze   a   reštrukturalizácii   mal   na   zreteli   čo   najvyššie   uspokojenie   prihlásenej pohľadávky   tohto   veriteľa   v   reštrukturalizačnom   konaní   dlžníka,   potom   táto   okolnosť je vo svojej podstate sťažovateľke na prospech, keďže aj pri jej omnoho vyššej pohľadávke (v sume 2 178 538 €, čo predstavuje 32,45 % pohľadávok) zaradenej do tej istej skupiny nezabezpečených   veriteľov   ustanovuje potvrdený   reštrukturalizačný   plán   rovnakú   mieru a spôsob uspokojenia ako pre pohľadávky obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Preto vzhľadom na   tieto   okolnosti   prípadu,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   okolnosti   uvádzané   samotným krajským   súdom   k   tejto   otázke   (najmä   na   výsledky   správneho   konania   vedeného   proti správcovi   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   sekciou   civilného   práva) potom ani nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k vyhodnocovaniu naplnenia dôvodov na vylúčenie správcu podľa § 4 ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) nie je spôsobilá vyvolať iné rozhodnutie, než k akému dospel krajský súd v napadnutom uznesení, v dôsledku čoho absentuje akýkoľvek dôvod na ústavno-súdnu korekciu napadnutého uznesenia.

Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky týkajúca sa aplikácie § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v jej prípade spočíva v nesúhlase s ustanovením potvrdeného reštrukturalizačného   plánu,   podľa   ktorého   potvrdením   plánu   zaniká   právo   veriteľov domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   pohľadávok   voči   spoludlžníkom   a   ručiteľom dlžníka.   Sťažovateľka   v   zásade   netvrdí,   že   krajský   súd   rozhodol   v   rozpore   so   znením uvedeného ustanovenia, avšak táto jej námietka vychádza z názoru, že konajúci súd bol povinný sa s takýmto znením plánu vysporiadať a konfrontovať ho so záujmami účastníkov plánu, ako aj s účelom reštrukturalizácie.

Podľa   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   znení   účinnom do 31. decembra 2011 ak plán neurčuje inak, plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   pohľadávok   voči   spoludlžníkom   a   ručiteľom dlžníka,   ako   aj práva   veriteľov   domáhať sa   uspokojenia   ich   pôvodných   zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   realizovaného   postupu   súdu   vychádzal   z   celkového charakteru   a   konštrukcie   procesu   reštrukturalizácie   zakotveného   v   zákone   o   konkurze a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy. Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad činnosťou   dlžníka,   správcu   i   veriteľských   orgánov   a   v súvislosti   s   reštrukturalizačným plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy, ak bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   je reštrukturalizačné   konanie   zložito   štruktúrovaným   právnym   procesom,   v   ktorom   je   súd povinný dbať predovšetkým na spoločný záujem veriteľov, ktorý pri takomto kolektívnom (spravidla postupnom a neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom každého   veriteľa,   ktorý   si   do   reštrukturalizácie   prihlásil   pohľadávku   (zabezpečenú   či nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí   (nechce vidieť)   dôvod, prečo   by   mal   byť   v   akomkoľvek   rozsahu   ukrátený   pri   uspokojení   svojej   pohľadávky v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka. To je však rýdzo individuálny záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve   zabránenie   individuálnemu   uplatňovaniu   či   výkonu   práv   jednotlivých   veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých   veriteľov s dlžníkom je takto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (m. m. I. ÚS 200/2011).

Sťažovateľka   plánom   realizovanú   aplikáciu   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze reštrukturalizácii dáva do spojitosti s dôvodmi ustanovenými na ich zamietnutie v § 154 ods. 1 písm. a), resp. b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. K naplneniu uvedených dôvodov dôjde   buď porušením ustanovení tohto zákona o náležitostiach   plánu, postupe pri príprave   plánu,   hlasovaní   o   pláne   alebo   iného   ustanovenia   týkajúceho   sa   plánu podstatným   spôsobom,   ak   to   malo   mať   súčasne   nepriaznivý   vplyv   na   niektorého z účastníkov plánu [písm. a)] alebo ak prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu [písm. b)]. Ani jeden z týchto dôvodov nebol podľa názoru krajského súdu v sťažovateľkinom prípade naplnený. Už na prvý pohľad je zrejmé, že plán svojím obsahom nie je v rozpore so znením § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, keďže toto ustanovenie umožňuje, aby plánom boli zmenené (resp. zanikli) práva veriteľov voči spoludlžníkom a ručiteľom   dlžníka   a už vôbec nebol § 155 ods.   4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   porušený   podstatným   spôsobom   tak,   ako   to   vyžaduje   §   154   ods.   1 písm. a)   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Preto   je   aj   právne   irelevantné   bližšie skúmať „nepriaznivosť vplyvu“ sťažovateľkou napádaného ustanovenia plánu na rozsah uspokojenia   jej   pohľadávky.   Krajský   súd   nevzhliadol   ani dostatok   dôvodov   na   to,   aby prijatie plánu bolo možné označiť ako dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných   výhod   niektorému   z   účastníkov   konania.   Uvedené   závery   krajského   súdu nemožno považovať za arbitrárne, pretože aj z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľkou namietané   pochybenia   buď   neboli   preukázané   alebo   svojím   charakterom   nepostačujú na naplnenie   niektorého   z   dôvodov   ustanovených   §   154   ods.   1   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii na zamietnutie plánu súdom. Plán potvrdený krajským súdom bol totiž predtým riadne schválený na schôdzi veriteľov väčšinou (70,55 %) hlasujúcich veriteľov počítanej podľa počtu hlasov a sťažovateľka bola prehlasovaná ako jediný veriteľ hlasujúci proti   prijatiu   plánu.   Pokiaľ   účelom   námietok   sťažovateľky   spochybňujúcich   pravosť (dôvod) pohľadávok prihlásených niektorými z veriteľov bola jej nespokojnosť prameniaca z výsledkov schvaľovacej schôdze veriteľov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka mala možnosť podľa § 124 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podať správcovi podnet,   aby   prihlásenú   pohľadávku   poprel,   pričom   správca   bol   povinný   každý   podnet s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť a po vyhodnotení podnetu písomne informovať toho, kto podnet podal, ako podnet vybavil. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva a ani súdny spis to   nepotvrdzuje,   že   by   túto   možnosť,   ktorú   právny   poriadok   účastníkom reštrukturalizačného konania poskytuje, sťažovateľka efektívne využila.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné, a to aj napriek pomerne stručnému odôvodneniu v časti obsahujúcej hodnotiace úsudky zadovážených dôkazov a formulované právne závery. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych   názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný   súd   zároveň   pripomína   aj   svoju   konštantnú   judikatúru,   že   postup a rozhodnutie   všeobecného   súdu   vychádzajúci   z   aplikácie   konkrétnej   právnej   úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   krajský   súd postupoval   v   súlade   so   zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a prihliadajúc na účel a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého zákona.   Ústavný   súd   preto   nenachádza   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým konaním krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu zakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom uvedeným v napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   čl.   11   ods.   1   listiny   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne nezdôvodňuje porušenie týchto práv, z obsahu sťažnosti však možno vyvodiť, že k zásahu do nich malo dôjsť tým, že plán potvrdený krajským   súdom «„pripravil“   Sťažovateľa   o   90   %   výšky   prihlásených   pohľadávok a o 100 % plnenia nárokovaného od avalistov».

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

S   prihliadnutím   na   potrebu   uplatňovania   materiálneho   prístupu   pri   ochrane základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti namietaného   zásahu   do   sťažovateľkinho   vlastníckeho   práva   napadnutým   uznesením krajského súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok,   nadobudnutie vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať, nepochybuje ani ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je chránený základným právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k „zbaveniu“ majetku sťažovateľky,   a   v   kladnom   prípade,   či   pre   takéto   zbavenie   majetku   sťažovateľky   boli splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to, že   predmetom   konania   vedeného   všeobecnými   súdmi   bolo   iba   posudzovanie   existencie podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a nie posudzovanie samotnej existencie pohľadávok sťažovateľky. Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery ochrany majetku ako dlžníkov,   tak   aj   veriteľov.   Na   základe   reštrukturalizačného   plánu   schváleného na schvaľovacej schôdzi veriteľov väčšinou počítanou podľa kritérií ustanovených v § 148 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dochádza okrem iného k zmene alebo zániku práv a záväzkov   osôb   v   ňom   uvedených,   resp.   k   zmenám   v   rozsahu   a   spôsobe   uspokojenia veriteľov   prihlásených   pohľadávok,   ktorí   sú   účastníkmi   plánu.   Podstatou   a   zmyslom reštrukturalizačného   konania   totiž   nie   je   zabezpečiť   100   %   uspokojenie   pohľadávok niektorých   z   veriteľov,   čo   zodpovedá   ich   individuálnym   záujmom   (buď   priamo,   alebo prostredníctvom   inštitútu   ručenia   tretími   osobami),   ale   postupné   uspokojenie   veriteľov dlžníka   (§   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii)   pri   súčasnom   zachovaní   aspoň podstatnej časti prevádzky podniku (§ 109 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Pokiaľ teda v konaní realizovanom v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii došlo   potvrdeným   plánom   ku   zmene   pohľadávky   niektorého   veriteľa   týkajúcej   sa zabezpečenia ručením a všetkým veriteľom zahrnutým do jednej skupiny plán zabezpečuje rovnaký rozsah uspokojenia ich pohľadávok (čo zodpovedá ich spoločnému záujmu), potom podľa názoru ústavného súdu táto zmena nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Navyše, ústavný súd pripomína, že v prípade riadneho a včasného neplnenia záväzku dlžníka vyplývajúceho z plánu voči niektorému účastníkovi plánu platná právna úprava ako následok ustanovuje neúčinnosť plánu voči tomuto účastníkovi plánu, ktorému je dlžník povinný splniť pôvodnú pohľadávku v rozsahu, v akom sa táto považovala za zistenú spolu s   úrokom   podľa   osobitného   predpisu   (deviata   hlava   tretej   časti   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii).

V   okolnostiach   daného   prípadu   teda   neboli   naplnené   podmienky   na   vyslovenie porušenia označených práv rozhodnutím ústavného súdu. Tvrdenia sťažovateľky sledujú podľa   názoru   ústavného   súdu   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (III. ÚS 342/2011).

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012