znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 538/2011-23

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. v S., S., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/237/2010 z 28. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. v S.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2011 doručená sťažnosť Z. v S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 8 Sžo/237/2010 z 28. júla 2011.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   č.   k.   1   S   118/2009-69   z   1.   júla 2010   zrušil   právoplatné   rozhodnutie Krajského pozemkového úradu v B. č. 596/194/05/2009 z 28. apríla 2009 aj prvostupňové rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v S. č. j. OPU/2008/1646-2/MO a vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd však napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na znenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je pri preskúmavaní zákonnosti   rozhodnutia rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia. Sťažovateľka   uviedla,   že   pre   krajský   súd   bol   rozhodujúci   skutkový   stav   platný   v   čase vydania rozhodnutia. Krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie Krajského pozemkového úradu   v B.,   ako   aj   rozhodnutie   prvostupňového   orgánu   podľa   ustanovenia   §   250j ods. 2 písm. c) OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu zmeny v skutkovom stave veci spočívajúcej v jednoznačnom určení, kto je vlastník nehnuteľnosti. Najvyšší súd, ktorý rozhodnutie krajského súdu zmenil, však podľa názoru sťažovateľky účastníkom konania nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na spornú a rozhodujúcu otázku, či došlo k podstatnej zmene skutkového stavu v porovnaní so skutkovým stavom veci, o ktorej   sa   už   prv   právoplatne   rozhodlo.   Napadnutý   rozsudok   je   podľa   sťažovateľky nepreskúmateľný   a   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   náležitým   spôsobom,   z ktorého by bolo zrejmé, akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil. Najvyšší súd sa totiž   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s   názorom   krajského   súdu   o   podstatnej   zmene skutkového stavu, iba skonštatoval, že sa nemohol stotožniť s jeho závermi. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia však podľa sťažovateľky vôbec nevyplýva, prečo najvyšší súd prijal toto stanovisko.   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   je   však   dôvodom   vyslovenia   porušenia základného práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľka v sťažnosti takisto uviedla: „Nakoľko... súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03), máme za to, že Rozsudkom Najvyššieho súdu SR bolo porušené naše základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Ústavy SR (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; čl. 46 ods. 2 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle Dohovoru (porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Porušenie čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vyvodzujeme v danej právnej veci preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   zo   skutočnosti,   že   vo   vzťahu   ku   správnemu súdnictvu   je   tento   článok   46   ods.   2   Ústavy   SR   kľúčovým   ústavnoprávnym   princípom. Rozsudkom NS SR došlo (z dôvodu jeho arbitrárnosti pre nedostatok dôvodov rozhodnutia) k zmareniu realizácie nášho práva garantovaného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, a to práva obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým sme   boli   ukrátení   na   svojich   právach,   pričom   platí,   že   z   právomoci   súdu   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

Sťažovateľka   napokon   namietala   aj   skutočnosť,   že   vyjadrenie   Krajského pozemkového úradu v B. k odvolaniu nebolo sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovi doručené, na základe čoho malo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti.

V   dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vydal   takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva S... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   č.   8 Sžo/237/2010 a v ňom vydaným Rozsudkom zo dňa 28. 07. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 8 Sžo/237/2010, zo dňa 28. 07. 2011, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   S...   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   261,82   EUR   +   DPH   na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžo/237/2010 z 28. júla 2011 došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   oznámenia   krajského   súdu   k   výzve   ústavného   súdu   z   24.   novembra   2011 na zapožičanie jeho spisu ústavný súd zistil, že súdny spis vedený v sťažovateľkinej veci krajským   súdom   bol   17.   októbra   2011   predložený   najvyššiemu   súdu   na   konanie   a rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky z 10. októbra 2011, pričom konanie o dovolaní je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1 Sdo 61/2011.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už   ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   26/09,   III.   ÚS   109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie   ešte   skončené,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo/237/2010   z   28.   júla   2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. decembra 2011