znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 537/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Tiborom   Bickom,   advokátska   kancelária, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   1   T   211/2010-195   zo   17.   októbra   2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom a

. k. 1 T 211/2010-208 zo 16. júna 2014 vydaným predsedom senátu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť advokáta ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 211/2010-195 zo 17. októbra 2013   vydaným vyšším súdnym úradníkom a č. k   1 T 211/2010-208   zo 16. júna   2014 vydaným predsedom senátu.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vplýva,   že sťažovateľ bol ako advokát   opatrením okresného súdu č. k. 0 Tp 714/2010-2 zo 4. mája 2010 ustanovený za obhajcu obvinenému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „obvinený“)   v   tom   čase   stíhanému   za   účastníctvo na prečine úverového podvodu podľa § 21 ods. 1 písm. d) k § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Po vynesení konečného rozhodnutia v merite veci – rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 211/2010-127 z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 To 38/2011-143   z   26.   mája   2011   sťažovateľ   podaním   z   15.   apríla   2013   požiadal   okresný   súd o „priznanie trov obhajoby“ v označenej trestnej veci, ktoré vyčíslil na sumu 3 344,57 €. Okresný súd uznesením č. k. 1 T 211/2010-195 zo 17. októbra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 2 309,91 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej predseda senátu okresného súdu rozhodol uznesením č. k. 1 T 211/2010-208 zo 16. júna 2014 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu   došlo k porušeniu   jeho „základných   ľudských   práv,   a to   najmä   nesprávnou,   ústavne nekonformnou   interpretáciou   a aplikáciou   práva   a extrémnym   rozporom   s princípom spravodlivosti“.

V sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 111/2009 z 9.   novembra   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   9.   novembra   2009,   bol   obvinený v minulosti odsúdený za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a v tejto súvislosti mu v aktuálnej trestnej veci (vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 211/2010) hrozil súhrnný trest odňatia slobody, ktorý sa „mal ukladať podľa trestnej sadzby uvedenej v § 221 ods. 4 Tr. zák. (10 – 15 rokov odňatia slobody), zvýšenej za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr, zák., pričom takto upravená trestná sadzba za použitia § 38 ods. 3, § 41 ods. 2 Tr. zák. (zvýšená horná hranica o jednu tretinu) bola v rozpätí 10 rokov (120 mesiacov) až 17 rokov, 9 mesiacov a 10 dní (213 mesiacov a 10 dní), pričom podľa § 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou Tr. zák. súd bol povinný uložiť trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby, t. j. v sadzbe 13 rokov, 10 mesiacov a 20 dní (166 mesiacov a 20 dní) až 17 rokov, 9 mesiacov a 10 dní (213 mesiacov a 10 dní)“.

Táto skutočnosť podľa sťažovateľa „zároveň zvýšila náročnosť obhajoby obvineného od jej samotného začiatku“.

Sťažovateľ je presvedčený, že vyšší súdny úradník mu priznal trovy obhajoby v nižšej sume najmä preto, že „nesprávne, ústavne nekonformne interpretoval ustanovenie § 12 ods. 5 advokátskej tarify, ktoré vychádzajúc z tejto jeho nesprávnej interpretácie, potom pri rozhodovaní   o…   trovách   obhajoby   neaplikoval,   čím   ustálil   nesprávnu   výšku   základnej sadzby   tarifnej   odmeny   za   jednotlivé   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   tejto   veci (základnú sadzbu tarifnej odmeny ustálil podľa § 12 ods. 3 písm. a/ advokátskej tarify, hoci správne mal pri ustálení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny aplikovať § 12 ods. 3 písm. c/ advokátskej tarify)“.

Sťažovateľ „pri vyúčtovaní trov obhajoby vychádzal z advokátskej tarify, ktorá v § 12 ods.   5   zakotvuje,   že   na   zákonné   zvýšenie   trestnej   sadzby   u obzvlášť   nebezpečných recidivistov   pri   ukladaní   trestu   za   viac   trestných   činov…   a pri   ukladaní   trestu   podľa osobitného predpisu… sa prihliada“. Zároveň sťažovateľ vychádzal aj „z ustálenej súdnej praxe   všeobecných   súdov   a judikatúry,   vrátane   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 1/2006 zo dňa 7. 3. 2006, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky... ktorým bol ustálený výklad ustanovenia § 12 ods. 5 advokátskej tarify“.

Podľa   sťažovateľa   okresnému   súdu   (tak   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi,   ako   aj predsedovi senátu) sa „zdalo, že pri aplikácii ustanovenia § 12 ods. 5 advokátskej tarify by“ mu „bola priznaná vysoká odmena, tak aby… ju nemusel priznať, ustanovenie § 12 ods. 5 advokátskej tarify neaplikoval a vyložil si jeho znenie svojvoľne inak, ako bolo ustálené Najvyšším súdom SR, a to v rozpore s jej samotným znením, gramatickým a logickým výkladom tejto právnej normy, ako aj ustálenou praxou všeobecných súdov. Porušovateľ svojim výkladom normy § 12 ods. 5 advokátskej tarify prekrútil vyššie uvedený výklad Najvyššieho súdu SR, poprel ním význam a účel uvedenej právnej normy.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   (v   oboch   napadnutých   rozhodnutiach) „zjavne nesprávne interpretuje uvedené ustanovenie… pri svojej interpretácii neberie do úvahy hrozbu súhrnného trestu za použitia asperačnej zásady, ktorý obvinenému reálne v tomto konaní hrozil, ale len trestnú sadzbu prečinu, z ktorého bol v tomto konaní obvinený, ktorá sa však na toto konanie vôbec nevzťahovala, jej použitie do úvahy neprichádzalo, teda neberie do úvahy ďalšie následky tohto obvinenia a jeho dopad pre obvineného, hrozbu značne vysokého trestu odňatia slobody… a tým zvýšenú náročnosť obhajoby“.

Podľa   sťažovateľa „VSÚ   i   predseda   senátu   porušovateľa…   popierajú   základný zmysel a účel odmeňovania advokátov, vychádzajú len zo svojho subjektívneho pohľadu na to, že sa im zdá odmena vypočítaná podľa § 12 ods. 5 AT vysoká, advokátsku tarifu však nerešpektujú“.

Odôvodnenie uznesenia zo 16. júna 2014 považuje sťažovateľ nielen za „nesprávne, ale   aj   nie   celkom   zrozumiteľné   a tým   je   nepreskúmateľné,   pričom   predseda   senátu porušovateľa úplne abstrahuje, obchádza skutočnosť, že obvinenému v konaní hrozí súhrnný trest   odňatia   slobody   za   použitia   asperačnej   zásady,   ktorá   situácia   je   obdobná   ako u obzvlášť nebezpečného recidivistu, kde tiež obhajca poskytuje obvinenému obhajobu len za jeden trestný čin, ktorý obvinený spáchal a ktorého spáchanie ho kvalifikuje ako obzvlášť nebezpečného recidivistu“.

Podľa sťažovateľa „sa predseda senátu… nesprávne opiera pri svojom rozhodnutí o výsledok trestného konania, a to o to, že u obžalovaného… bolo upustené od uloženia súhrnného trestu“, keďže „Výška odmeny advokáta pri obhajobe… podľa advokátskej tarify nie je závislá od výsledku trestného konania“, ale od „trestnej sadzby, ktorá“ obvinenému „v konaní hrozí“.

Sťažovateľ napokon zhrnul, že rozhodnutiami okresného súdu boli porušené jeho „základné ľudské práva…, pretože tieto sú v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, výklad   (interpretácia)   advokátskej   tarify,   ktorý   použil   porušovateľ,   je   v   rozpore s advokátskou   tarifou…   popiera   jej   význam   a účel,   je   v   rozpore   s   ustálenou   praxou všeobecných súdov, porušovateľ neaplikoval na vec príslušnú právnu normu, § 12 ods. 5 advokátskej tarify, teda aplikácia a výklad advokátskej tarify sú zjavne arbitrárne, nesú znaky svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva a z ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné.

Rozhodnutím   a postupom   porušovateľa   boli   porušené...   základné   ľudské   práva… aj z dôvodu   porušenia   zákona   v § 176   ods.   2,   § 192   ods.   1   Tr.   por.,   keď   odôvodnenia rozhodnutí   porušovateľa   sú   v časti   nepreskúmateľné   a predseda   senátu…   riadne nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia VSÚ...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Prievidza   uzneseniami   vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k. 1 T 211/2010-195 zo dňa 17. 10. 2013 a predsedu senátu č. k. 1 T 211/2010-208 zo dňa 16. 6. 2014 porušil právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, advokáta, na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   zaručené   v   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo   na   to,   že   nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   Uznesenie   vyššieho   súdneho   úradníka   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k. 1 T 211/2010-195   zo   dňa   17. 10. 2013   a   uznesenie   predsedu   senátu   Okresného   súdu Prievidza č. k. 1 T 211/2010-208 zo dňa 16. 6. 2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.

4. (správne   má   byť   „3“,   pozn.) Okresný   súd   Prievidza   je   povinný   zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Tibora Bicka, do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 1 T 211/2010-195 zo 17. októbra 2013 (vydaným vyšším súdnym úradníkom) a uznesením č. k 1 T 211/2010-208 zo 16. júna 2014 (vydaným predsedom   senátu),   ktorým   sťažovateľ   vytýka   ich   arbitrárnosť,   nepreskúmateľnosť, svojvoľnosť a ústavnú nekonformnosť, a to z dôvodu nesprávneho výkladu a (ne)aplikácie príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Napadnuté   rozhodnutia   sťažovateľ považuje za ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obdobne aj čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu. Majetok   nadobudnutý   v   rozpore   s   právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva.   Dedenie   sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením okresného súdu č. k. 1 T 211/2010-195 zo 17. októbra 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   uznesenie   okresného   súdu zo 17. októbra 2013 napadol riadnym opravným prostriedkom.

Sťažovateľ teda využil svoje právo podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť, o ktorej rozhodoval predseda senátu, ktorý bol zároveň oprávnený a aj povinný poskytnúť   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa   v prípade   zistenia, že napadnutým   uznesením vyššieho   súdneho   úradníka zo 17. októbra 2013   došlo   k ich porušeniu.   Právomoc   predsedu   senátu   rozhodnúť   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2   K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením okresného súdu č. k 1 T 211/2010-208 zo 16. júna 2014

Sťažovateľ   v   podstatnom   namieta,   že   predseda   senátu   rozhodujúci   o   sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   zo   17.   októbra   2013   nesprávne interpretoval   ustanovenie   §   12   ods.   5   vyhlášky,   ktoré   na   vec   sťažovateľa   neaplikoval, v dôsledku čoho bola použitá nižšia základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby,   čím   došlo   k   priznaniu   mu   nižšej   sumy   ako   odmeny   za   obhajobu   obvineného v trestnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   211/2010,   ako   očakával a požadoval.   Predseda   senátu   takto   postupoval   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   poukázal na konkrétne ustanovenia vyhlášky a Trestného zákona, výkladom ktorých dospel k ním prezentovanému   spôsobu   určenia   výšky   jeho   odmeny   za   obhajobu,   a tiež   poukázal   aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tz 1/2006 zo 7. marca 2006, v intenciách ktorého sa podľa názoru sťažovateľa malo postupovať aj v jeho veci.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   alebo   napr. III. ÚS 80/09,   III.   ÚS   251/09),   ale   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/08,   III.   ÚS   580/2012)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania. Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona (v tomto prípade vyhlášky), ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Zároveň ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa problematiky rozhodovania o trovách   konania   už   viackrát   formuloval   právny   názor   (pozri   napr.   IV.   ÚS   358/08, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 757/2014), podľa ktorého ak je u bagateľných vecí vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (napr. v civilných veciach podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné vo veciach,   v ktorých   bolo   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu   (neprevyšujúcu   trojnásobok   minimálnej mzdy),   poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu   sťažovateľom   len   v   celkom   výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   prípadnému   zrušeniu   napadaného   výroku   o   trovách konania   sa   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo   k porušeniu   označených základných práv, ktorých porušenie sa namieta, zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Uvedené východiská možno plne uplatniť aj v prípadoch rozhodovania všeobecných súdov o odmene a náhrade hotových výdavkov a straty času advokátovi ako ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry konštatuje,   že   námietky   sťažovateľa   odôvodňujúce   porušenie   jeho   základných   práv napadnutým   rozhodnutím   predsedu   senátu   okresného   súdu   smerujú   proti   rozhodnutiu o priznaní mu odmeny za obhajobu, resp. proti určeniu jej výšky, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej.

Z napadnutých uznesení okresného súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola priznaná odmena obhajoby a náhrada hotových výdavkov a straty času v sume 2 309,91 €. Oproti požadovanej   sume   3 344,57   €   je   to   o   1 034,66   €   menej.   Tento   rozdiel   však   stále nepredstavuje sumu, kvôli ktorej sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou pre porušenie svojich práv, pretože z rozhodnutí okresného súdu je zjavné, že sťažovateľovi nebola priznaná odmena a náhrada za v návrhu uplatnené:

„-   písomné   podanie   na   Okresný   súd   Prievidza   dňa   21. 9. 2010   k   sp.   zn. 0 Tp 714/2010návrh na opravu opatrenia OS v Prievidzi č. k 0 Tp 714/2010-2 dňa 4. 5. 2010...“vyčíslené na 30,06 € a k tomu režijný paušál v hodnote 7,21 €,

„- ďalšia porada a rokovanie s klientom… dňa 11. 10. 2010 v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v trvaní od 10.20 hod. do 11.45 hod...“vyčíslená na 80,15 € a k tomu režijný paušál v hodnote 7,21 €,

„- náhrada za stratu času dňa 11. 10. 2010 za čas strávený obhajcom cestou z AK v Pov.   Bystrici…   do   ÚVTOS   Hrnčiarovce   nad   Parnou   a   späť   v   trvaní   6 polhodín...“vyčíslená na 72,12 € a

„- cestovné obhajcu dňa 11. 10. 2010 z AK v Pov. Bystrici… do ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a späť os. mot. vozidlom...“vyčíslené na 67,13 €,

t. j. odmena, hotové výdavky a náhrada za stratu času v celkovej sume 263,88 €, ktorých nepriznanie sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu nerozporuje, preto ústavný súd vychádzal z tohto, že ich nepriznanie považoval za správne.

Bez tejto čiastky tak prakticky suma, ktorá viedla sťažovateľa k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2014 a ktorú mu   okresný   súd   podľa   jeho   názoru   v rozpore   s   príslušnými   ustanoveniami   právnych predpisov nepriznal, predstavuje spolu sumu 770,78 €.

V zmysle už uvedenej judikatúry ústavného súdu je takáto suma považovaná za sumu bagateľnú, preto v danej veci bolo potrebné skúmať, či k prípadnému zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa došlo v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite), zvlášť extrémnym spôsobom alebo či napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv.

Okresný súd – predseda senátu   v̶ odôvodnení napadnutého uznesenia zo 16. júna 2014 uviedol:

„Predseda   senátu   sa   stotožnil   s   názorom...,   že   advokátovi

patrí   odmena   len   v   takej   výške   a   za   tie   úkony,   ako   ich   priznal   vyšší   súdny úradník…... vyúčtovaná výška základnej sadzby tarifnej odmeny obhajcu za použitia § 12 ods. 3 a 5 Vyhlášky je takto určená dôvodne. Predseda senátu... poukazuje na odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka, s ktorým sa... v plnom rozsahu stotožnil. Poukazujem na to, že obhajoba musí obsiahnuť celý predmet trestného konania, v tomto... prípade súd upúšťal od súhrnného trestu odňatia slobody, avšak obhajca už nemohol ovplyvniť predchádzajúce rozhodnutie v prípade ukladania súhrnného trestu, pretože odsúdený bol už právoplatne odsúdený Okresným súdom v Partizánskom t. j. obhajca už nemôže... zvrátiť rozhodnutie o vine, ani ustáliť iné poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti, na ktoré súd prihliadal pri ukladaní   trestu,   t.   j.   nemôže   dosiahnuť   miernejší   trest   ako   ten,   ktorý   už   bol   skorším rozhodnutím   uložený.  ...   obhajca   uskutočňoval   úkony   právnej   služby   a prislúchala   mu odmena   vychádzajúca   z   trestnej   sadzby   pre   trestný   čin,   pre   ktorý   bolo   vznesené obvinenie.... podstatou je... vzťah aj medzi primeranosťou náročnosti obhajoby k odmene a následnej náhrade odmeny... Priznanie odmeny vykladajúc ustanovenia § 12 ods.3 a 5 citovanej   Vyhlášky   tak,   ako   v   tomto   prípade   obhajca   by   mohlo   viesť   k   značnej nerovnováhe... Práve... úvaha berúca na zreteľ primeranosť odmeny k obhajobe správne viedla vyššieho súdneho úradníka k použitému výkladu § 12 ods.3 a 5 citovanej Vyhlášky.“

Keďže predseda senátu v súvislosti s odôvodnením svojho uznesenia zo 16. júna 2014 poukázal na odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka (zo 17. októbra 2013), s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil (a aj zopakoval jeho argumentáciu), ústavný súd preskúmal relevantnú časť odôvodnenia aj tohto uznesenia.

Vyšší súdny úradník v odôvodnení rozhodnutia zo 17. októbra 2013 uviedol:„Dôvodom   rozdielu   medzi   základnou   sadzbou   tarifnej   odmeny   vo   výške   aká   je vyúčtovaná   a   aká   je   priznaná   je   rozdielny   výklad   princípu   výpočtu   tarifnej   odmeny vyplývajúcej z § 12 ods. 3 a § 12 ods. 5 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., pričom obhajca vyžaduje   výklad   doslovný,   no   súd   vykladá   uvedené   ustanovenia   užšie   vychádzajúc z princípu primeranosti odmeny, dôvodiac aj zásadou, že nemožno rozhodnúť dvakrát o tom istom nároku (ne bis in idem).

... V zásade platí, že pokiaľ sa vedie trestné konanie pričom obžalovaný spáchal jedným alebo viacerými skutkami viac trestných činov, základná sadzba sa odvíja od hornej hranice trestnej sadzby najprísnejšie trestného trestného činu. Takéto pravidlo však súd nepovažuje za použiteľné pri ukladaní trestov súhrnných a spoločných bez ohľadu či bola alebo nebola použitá asperačná zásada...

Podľa § 12 ods. 3 písm. a) cit. vyhl. pri obhajobe v trestnom konaní je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica   neprevyšuje   päť   rokov,   jedna dvanástina výpočtového základu.

Podľa   §   12   ods.   5   cit   vyhl.   na   zákonné   zvýšenie   trestnej   sadzby   u   obzvlášť nebezpečných recidivistov pri ukladaní trestu za viac trestných činov a pri ukladaní trestu podľa osobitného predpisu sa prihliada.

Tak ako správne obhajca poukazuje v návrhu na priznanie odmeny, v prípade, že by súd nerozhodol podľa § 44 Tr. zák. o upustení od uloženia súhrnného trestu, a trest by ukladal, ukladal by trest súhrnný. Preto súd ďalej vychádza z fikcie ukladania súhrnného trestu - a trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady, z ktorej vychádzal súd pri úvahe o treste.

Rozhodnutím   2   Tz   1/2006   Najvyšší   súd...   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého princípu   odmeňovania   advokátov   zodpovedá   to,   ak   je   významnejšia   úloha   advokáta a náročnosť jeho úkonov zohľadnená vo výške odmeny, a to tým, že sa na zvýšenie hornej hranice   trestnej   sadzby   v   zmysle   asperačnej   zásady   prihliadne.   Vyššia   spoločenská nebezpečnosť trestných činov je vyjadrená aj zvýšením trestnej sadzby v prípade asperačnej zásady. Z uvedeného rozhodnutia okrem vyššie uvedených záverov však možno vyvodiť aj ďalšie. Najvyšší súd nepoužil doslovný výklad § 12 ds. 5 cit. vyhl., ale vyložil si úmysel zákonodarcu, ktorý znenie tohto ustanovenia zmenil ako dôsledok včlenenia asperačnej zásady do Trestného zákona. Ide práve o priznanie zvýšenej odmeny pri ukladaní trestu za viac trestných činov len u obzvlášť nebezpečného recidivistu, ktoré by bolo nelogické, hoci vyplývajúce z doslovného znenia § 12 ods. 5 cit vyhl.. Je zrejmé, že výklad tohto ustanovenia sa podrobil základnému princípu, na ktorom spočíva odmeňovanie advokátov. Uvedené rozhodnutie môže byť na prvý pohľad čiastkovým riešením aj v tejto veci a to v zhode s vyúčtovaním obhajcu, no tu je potrebné uviesť, že v trestnom konaní, ktorého sa rozhodovanie   Najvyššieho   súdu...   o   trovách   obhajoby   týkalo,   súd   ukladal   úhrnný   trest s použitím asperačnej zásady. Nebolo tak pochybnosti o tom, že obhajca vykonal obhajobu týkajúcu sa všetkých skutkov majúcich znaky toho ktorého trestného činu, jeho obhajoba sa týkala rozhodovania o vine a treste pre všetky zbiehajúce sa trestné činy.

...   tak   ako   je   potrebné   princíp   primeranosti   odmeny   uplatniť   na   výklad   právnej úpravy, pokiaľ je odmena neprimerane nízka, tak aj pre prípad, že je neprimerane vysoká.... takýto princíp sa uplatňuje aj pri použití iného ustanovenia, a to § 14 ods. 7 cit. vyhl., kde pokiaľ obhajca nevykonával obhajobu počas celého konania o dohode o vine a o treste..., zvýšenie... základnej sadzby tarifnej odmeny sa neprizná.

V tomto zmysle súd vyložil ustanovenia § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. tak, že zvýšenie odmeny nemožno priznať pri ukladaní súhrnného trestu...

Obhajoba by mala obsiahnuť celý predmet trestného konania, mala by sa týkať tak rozhodovania o vine ako aj o treste. V prípade ukladania súhrnného trestu už rozhodnuté o vine a o treste v konaní, ktorého výrok o treste sa ruší, bolo. Obhajca nemôže vzhľadom k tomuto konaniu zvrátiť rozhodnutie o vine a ani ustáliť iné poľahčujúce či priťažujúce okolnosti, na ktoré súd bude prihliadať, nemôže dosiahnuť miernejší trest, ako ten ktorý už bol skorším rozhodnutím uložený. Hoci obhajca môže poukázať na to, že nejde o úplne totožný rozsah obhajoby, s čím možno súhlasiť, súd nemá za to, že by mu mala byť daná váha (a cena) obhajoby veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, a v ktorej už iný obhajca úkony právnej služby uskutočnil. V súvislosti s týmto skorším trestným konaním, v prípade, že   bol   naplnený   dôvod   povinnej   obhajoby   obhajca   uskutočňoval   úkony   právnej   služby a prislúchala mu odmena vychádzajúca z trestnej sadzby pre trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Hoci nejde v prípade rozhodovania o trovách obhajoby v inej veci o porušenie zásady ne bis in idem, tak ako sa chápe klasicky vo vzťahu ku konaniu, pokiaľ však   ide   o   povinnosť   náhrady   trov   obhajoby   odsúdeným,   vychádzanie   z   tej   istej východiskovej trestnej sadzby, už porušením tejto zásady je.

Podstatou   je   tak   vzťah   aj   medzi   primeranosťou   náročnosti   obhajoby   k   odmene a následnej náhrade odmeny (bez ohľadu či ju bude znášať štát alebo odsúdený). Priznanie odmeny vykladajúc ustanovenia § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. tak ako v tomto prípade obhajca, by   mohlo   viesť   k   značnej   nerovnováhe   ba   až   k   absurdným   situáciám,   keby   z   dôvodu povinnej   obhajoby   vo   veci,   kde   bolo   vznesené   obvinenie   pre   prečin   s   nízkou   hornou hranicou trestnej sadzby, ale tiež tomu, že prichádza už od počiatku do úvahy uloženie súhrnného trestu vzhľadom k inej trestnej veci pre obzvlášť závažný zločin, odmena za úkon právnej služby za obhajobu pre krádež v samoobsluhe by sa rovnala odmene za obhajobu pre   obzvlášť   závažný   zločin   úkladnej   vraždy.   Odsúdený,   alebo   v   prípade   bezplatnej obhajoby štát by následne bol povinný opätovne niesť bremeno náhrady týkajúcej sa tej istej veci. Práve takáto úvaha berúca na zreteľ primeranosť odmeny k obhajobe viedla súd k použitému výkladu § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. Nejde pritom o svojvoľný výklad, umožňujúci rozhodnúť v tom istom prípade rôzne, ale vzťahujúci sa k tomu istému druhu vyskytujúcich sa   situácií   -   ukladaniu   súhrnného   (eventuálne   spoločného)   bez   ohľadu   na   použitie asperačnej zásady.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že ich závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenia napadnutých uznesení dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd (vyšší súdny úradník aj predseda senátu) spravoval pri rozhodovaní o určení odmeny sťažovateľa za výkon obhajoby a náhrady jeho hotových výdavkov   a za   stratu   času.   Rovnako   je   z   rozhodnutí   zrejmé,   prečo   predseda   senátu stotožňujúc   sa   s   názorom   vyššieho   súdneho   úradníka   nepovažoval   sťažovateľom prezentovaný výklad ustanovení § 12 ods. 3 a 5 vyhlášky za aplikovateľný v jeho veci a taktiež   dostatočne   ozrejmil,   prečo   v   tejto   veci   nebolo   možné   postupovať   v   súlade so závermi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 1/2006 zo 7. marca 2006.

Rozhodnutia   okresného   súdu   nevykazujú   žiaden   vnútorný   rozpor   a   nepopierajú zmysel   ani   účel   použitej   právnej   úpravy.   Aplikácia   a   výklad   príslušných   ustanovení právneho predpisu vyšším súdnym úradníkom a následne predsedom senátu podľa názoru ústavného   súdu   preto   nemohli   neprípustným   spôsobom   zasiahnuť   do   základného   práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, prípadne do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a ani do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ani do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   keby   ústavný   súd   dospel   k   názoru   o   akceptovateľnosti   tvrdení   sťažovateľa, ktorými   spochybňuje   obe   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   z hľadiska nerešpektovania zákonných kritérií pre priznanie trov obhajoby, sťažovateľom namietané pochybenie okresného súdu zjavne nemá ústavnú relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade by nešlo o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru   o porušení   označených   základných   práv   sťažovateľa.   Opačný   prístup k posudzovaniu námietky sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného   postavenia   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľ v petite sťažnosti navrhoval vysloviť porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že v tejto súvislosti v texte odôvodnenia sťažnosti absolútne absentuje akákoľvek (a už vôbec nie relevantná)   argumentácia,   ktorá   by   bola   spôsobilá   iniciovať   ústavnoprávny   prieskum napadnutých rozhodnutí v tomto smere.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľa, t. j. v časti namietaného porušenia základných zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 1 T 211/2010-208 zo 16. júna 2014 vydaným predsedom senátu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015