znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 537/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   P.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. I.   G., Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Em/2/2011 a jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   unesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   7   CoE/21/2012, 7 CoE/22/2012   z 29.   júna   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Cdo 323/2012 zo 6. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť MUDr. J. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   12 Em/2/2011 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   unesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 CoE/21/2012 a sp. zn. 7 CoE/22/2012 z 29. júna 2012 a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Cdo   323/2012 zo 6. decembra 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   návrhu   sťažovateľa bol uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   P   266/2010   z 20.   januára   2011   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu   z 20.   januára   2011“)   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 11 Cop 86/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2011“) nariadený návrat jeho troch maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, teda do S.Okresný súd uznesením č. k. 12 Em/2/2011-21 z 8. júla 2011 (ďalej len „uznesenie okresného   súdu   z 8.   júla   2011“)   uložil   matke   maloletých   detí   (ďalej   len   „povinná“) poriadkovú pokutu v sume 60 € odkazujúc na § 272 ods. 2 a § 273 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že povinná nerešpektovala výzvu okresného súdu podrobiť sa jeho rozhodnutiu z 20.   januára   2011.   Uvedené   rozhodnutie   okresného   súdu   napadla   povinná   odvolaním dôvodiac, že 4. júla 2011 podala okresnému súdu žiadosť o odloženie exekúcie súdneho rozhodnutia z dôvodu napadnutia uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2011 sťažnosťou podanou na ústavnom súde.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   Em/2/201-85   z 28.   novembra   2011   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2011“) nariadil výkon rozhodnutia – návrat maloletých detí sťažovateľa do krajiny ich obvyklého pobytu poukazujúc na ustanovenie § 273 ods. 2 OSP a dôvodiac, že považuje za preukázané, že ostali bezvýsledné všetky možnosti   zakotvené   v Občianskom   súdnom   poriadku   týkajúce   sa   výkonu   rozhodnutia vedúce k dobrovoľnému plneniu zo strany povinnej. Proti tomuto uzneseniu povinná takisto podala odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE/21/2012 a sp. zn. 7 CoE/22/2012 z 29. júna 2012 uznesenia okresného súdu z 8. júla 2011 a 28. novembra 2011 zrušil a vrátil   vec na ďalšie konanie. Poukázal pritom na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 584/2011-30 z 15. decembra 2011, ktorým bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť povinnej a ktorým bola zároveň odložená vykonateľnosť právoplatného uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2011.

Sťažovateľ   svoje   námietky   prezentované v sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu opieral o túto argumentáciu:

„Z uvedeného je zrejme, že výkon rozhodnutia takejto sledovanej veci začal podaním dňa 30. 05. 2011. Vo veci nakoniec rozhodol Krajský súd v Nitre až dňa 29. 06. 2012 tak, že zrušil   celý   výkon   rozhodnutia.   Vo   výkone   rozhodnutia   sa   pokračovalo   spôsobom,   ktorý neviedol k splneniu povinností povinnej matky detí. Nakoniec sama povinná pred súdom deklarovala, že svoje povinnosti si riadne plniť nebude. Vo veci bolo vydaných viacero predbežných opatrení (viď vyššie), ktoré nerealizoval a osobitná sťažnosť na ústavný súd (nasledujúca).   Z   tohto   hľadiska   činnosť   okresného   súdu,   ktorý   sa   zaoberal   právnymi postupmi,   formálnym   vydávaním   rozhodnutí   a   ich   a   nie   ich   realizáciou,   porušil   práva účastníka konania. Účastník konania nemohol riadne konať a bol až napriek veľkej snahe informovaný o lom, že rozhodnutie o uložení pokuty sa nerealizuje, lebo sa spis neposlal na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Nitre   a   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   mu   nebolo oznámené vôbec.

V konaní na ústavnom súde, č. k. II. ÚS 584/2011 som nebol účastníkom konania, pričom sa konalo o mojich právach. Nemohol som sa k nemu vyjadriť a preto bola porušená kontradiktórnosť zbraní v tomto konaní. Bolo porušené moje právo na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov som sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva a moja sťažnosť je evidovaná pod č. 383/13.

Z hľadiska účastníka konania za obdobie 13 mesiacov súd nevykonal žiaden reálny krok k tomu, aby sa pristúpilo k samotnému výkonu rozhodnutia. A to jediné čo súd vykonal, bolo   že   uložil   pokutu.   Tú   potom   následne   zrušil   Krajský   súd   v   Nitre.   Nič   nebránilo Krajskému súdu v Nitre, aby uznesenie o odvolaní o uložení pokuty nerozhodol a vyčkal až na   konečné   rozhodnutie   ústavného   súdu.   Takto   vlastne   vrátil   vec   znovu   na   konanie okresnému súdu, ktorý vec rieši po stránke procesnej a nie po stránke skutkovej. Ústavný súd SR už vo viacerých rozhodnutiach indikoval, že obsahom práva na súdnu ochranu je i právo, aby súd rozhodoval v primeranom čase. Za rozhodovanie v primeranom čase sa však nepokladá riešenie rôznych procesných a iných úkonov a nezaoberaním sa vlastným meritom veci. Za celé obdobie viac ako jedného roku súd s výkonom rozhodnutí nikam nepokročil a rozhodnutia, ktoré sám vydal ani nerealizoval napriek tomu, že sa podal návrh na   realizáciu   výkonu   rozhodnutia o   styku s maloletými deťmi   a požiadal   som   osobitne i predsedu súdu o poskytnutie pomoci.

Z uvedeného je zrejmé, že mne ako účastníkovi konania nebola poskytnutá žiadna ochrana. Súd síce vydával rozhodnutia, ale styk nerealizoval. Možnosť prístupu k súdnemu spisu   bola   pre   mňa   obmedzená,   nakoľko   sa   nenachádzam   v   okrese   Komárno.   Bolo prikázané zamestnancom súdu so mnou nekomunikovať. Z tohto dôvodu osobitne prichádza do   úvahy   porušenie   práva   rovnosti   zbraní,   keď   o   listinách,   ktoré   boli   doručené   súdu, som upovedomený   nebol,   ani   o   úkonoch,   ktoré   súd   realizuje.   V   citovanom   rozhodnutí II. US 584/011 bolo priznané porušenie práva sťažovateľky MUDr. S. F. z toho dôvodu, že nemala možnosť sa vyjadriť k listine môjho právneho zástupcu, nakoľko táto jej nebola doručená. V listine neboli žiadne nové skutočnosti ani argumenty, ktoré by už v konaní neboli použité. Napriek tomu ústavný súd mal za to, že bolo potrebné jej takúto listinu doručiť i keď v zásade z predchádzajúceho konania obsah prednesov poznala. Na druhej strane právo na spravodlivý proces u mňa má byť zaručené tým, že súd výkon rozhodnutia nerealizuje,   predbežné   opatrenia   síce   vydá,   ale   vykonať   ich   nechce,   že   mi   nedoručuje zásadné listiny pre vedenie konania a preto aby som mohol prípadne pokračovať vo veci iným spôsobom. Súdy mi vlastne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v súčinnosti s Okresným súdom Komárno porušili moje práva tým, že som nemal primerané možnosti predloženia môjho prípadu Okresnému súdu Komárno. Nemal som možnosť primeraným spôsobom reagovať či už v tomto konaní alebo v iných konaniach. Nemal som vôbec možnosť sa brániť, lebo Okresný súd Komárno vlastne žiadne úkony nerobil okrem formálnych rozhodnutí a ústavný súd ma neprijal do konania. Pritom sa rozhodovalo o mojich právach!

Okresný súd Komárno po tom, čo sa dozvedel, že moja manželka vycestovala s deťmi do zahraničia na účely návštevy základnej školy a porušila tak nim nariadené predbežné opatrenie o jej zákaze vycestovania s deťmi mimo územia Slovenskej republiky, neurobil vo veci žiaden krok, tým, že súd ma neinformoval nielen o rozhodnutí ústavného súdu, ale ani o obsahu zápisnice, ani o úkone, ktorý sa realizoval, musel som si prácne uvedené listiny zadovažovať zo spisu okresného súdu sám. Na druhej strane okresný súd listiny, ktoré mal doručovať povinnej doručoval tým spôsobom, že návrh na predbežné opatrenie doručoval 1 rok. Pritom v spise mal založený zápis z polície, podľa ktorého keď som začal pátrať po mojich deťoch jej prostredníctvom, zjavila sa zrazu samotná matka aj maloleté deti.   Túto   zápisnicu   súd   mal,   čiže   vedel,   akým   spôsobom   môže   zabezpečiť   doručenie rozhodnutiu o predbežnom opatrení prostredníctvom polície, ale tak neurobil.

V   sumáre,   keď hodnotím pokračovanie   konaní   slovenských súdov,   dá   sa hovoriť o spravodlivom procese, keď som sa dostal do podstatne nevýhodnejšej situácie, v akej bola povinná?

Bol som oboznámený s dôkazmi a pripomienkami a o ich vybavovaní, ktoré nielenže boli   predložené   s cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu,   ale   ho   aj   ovplyvnili.   Nemal   som možnosť využiť svoje procesné práva a predložiť argumenty, nakoľko som nevedel, čo sa v konaní deje, kedy sa čo udeje. Vo veci výkonu predbežných opatrení súd nespravil ani jeden   krok.   Nakoniec   i   samotný   výkon   rozhodnutia   bol   rozhodnutím   Okresného   súdu Komárno dňa 18.1.2013 zastavený.

Budú slovenské súdy čakať na vyriešenie veci plnoletosti mojich detí? Na   základe   uvedených   skutočností   mám   za   to,   že   boli   porušené   moje   práva na spravodlivý   proces   čo   sa   týka   nerovnosti   zbraní,   kontradiktórnosti,   možnosti predkladania   dôkazov   a   vlastne   prakticky   vo   všetkých   bodoch,   ale   aj   z   hľadiska neodôvodneného zdĺhavého konania ohľadom samotného výkonu rozhodnutia. Bol porušený článok 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Nakoľko uvedený dohovor má prednosť pred zákonom,   súd sa mal v prvom rade pridržať jeho znenia a nedošlo by k porušeniu mojich práv.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho   sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   označeným postupom okresného súdu, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   tieto   rozhodnutia   zrušil   a priznal   mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Em/2/2011, základného   práva   na   súdnu ochranu garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu   sp. zn. 7 CoE/21/2012 a sp. zn.   7   CoE/22/2012   z 29.   júna   2012   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 323/2012 zo 6. decembra 2012.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Em/2/2011

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu v rámci konania o výkon rozhodnutia, teda porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 od. 2 ústavy.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda   požiadavka   smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej   moci   do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu, podľa ktorého   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný prostriedok   slúžiaci   na to,   aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že už k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej rozhodovacej   činnosti   (napr.   IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS   26/07, III.   ÚS   41/07, II.   ÚS   46/07, I. ÚS 96/07,   II.   ÚS   214/08)   prezentuje   už   ustálený   záver,   že   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 12 Em/2/2011 bolo v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (28.   februára 2013) právoplatne skončené, a to 8. februára 2013.

Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v označenej   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/21/2012 a sp. zn. 7 CoE/22/2012 z 29. júna 2012

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a jej príloh ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že rozhodnutím ústavného súdu č.   k.   II.   ÚS   584/2011-30 z 15.   decembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť povinnej, ktorou namietala porušenie svojich práv uznesením krajského súdu z 28. apríla 2011, ktorým tento ako súd druhostupňový potvrdil uznesenie okresného súdu z 20. januára 2011   o   nariadení   návratu   troch   maloletých   detí   sťažovateľa   do   krajiny   ich   obvyklého pobytu, teda do S. Krajský súd poukázal na to, že predmetným rozhodnutím ústavného súdu bola zároveň odložená vykonateľnosť právoplatného uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2011, kde odklad vykonateľnosti predstavuje dočasný a preventívny procesný úkon, ktorým sa na určitú dobu suspenduje jeden z účinkov súdneho rozhodnutia. Krajský súd dôvodil, že v prípade rozhodnutia, ktoré je titulom pre výkon rozhodnutia, odklad jeho vykonateľnosti znamená, že vo výkone rozhodnutia nie je možné pokračovať, pričom   úspech v konaní o ústavnej sťažnosti bude mať za následok zastavenie konania o výkon rozhodnutia. Krajský súd v závere konštatoval, že základom a nevyhnutým predpokladom na nariadenie výkonu rozhodnutia   je   existencia   právoplatného   a zároveň   vykonateľného   súdneho   rozhodnutia, a keďže ústavný súd svojím uznesením vykonateľnosť uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2011 odložil, nie sú   splnené podmienky na potvrdenie napadnutých   uznesení (uznesení okresného súdu z 8. júla 2011 a 28. novembra 2011). Krajský súd dodal, že s prihliadnutím na absenciu právnej úpravy odkladu výkonu rozhodnutia v Občianskom súdnom poriadku, obe   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   pretože   aj   uznesenie   o uložení   pokuty povinnej   je   spôsobom   vedenia   výkonu   rozhodnutia.   V novom   konaní   krajský   súd prvostupňový súd zaviazal zaoberať sa najprv skutočnosťou, ktorá má zásadný význam pre ďalší postup okresného súdu, a síce skutočnosťou, či ústavný súd už o sťažnosti povinnej rozhodol, a v prípade vyhovenia sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, teda v prípade zrušenia   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   titulom   na výkon   rozhodnutia,   zaviazal prvostupňový súd na postup podľa ustanovenia § 268 ods. 1 písm. b) OSP, teda aby konanie zastavil.   Krajský   súd   takisto   prvostupňový   súd   upozornil   na potrebu   vysporiadať   sa s návrhom povinnej na prerušenie konania doručeným okresnému súdu 7. decembra 2011.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V intenciách   označenej   judikatúry   pristúpil   ústavný   súd   k posúdeniu   námietok sťažovateľa   smerujúcich   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   7   CoE/21/2012 a sp. zn. 7 CoE/22/2012 z 29. júna 2012.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom uznesení prezentoval náležitý a logický výklad inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutí a za použitia analógie iuris interpretoval jeho účinky v konkrétnom prípade sťažovateľa, kde mu jasne vysvetlil, že odklad   vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu   z 28.   apríla   2011   (prostredníctvom uznesenia ústavného súdu) predstavujúceho titul na výkon rozhodnutia vytvoril prekážku pokračovania vo výkone rozhodnutia, čo bolo dôvodom zrušenia uznesení o vedení výkonu rozhodnutia napadnutých v odvolacom konaní.  

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom uznesení   zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací poskytol základným právam sťažovateľa dostatočnú ochranu.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel aplikovanej právnej úpravy týkajúcej   sa   výkonu   rozhodnutia   a predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu   právnej   úpravy z pohľadu   sťažovateľa,   podľa   ktorého „Nič   nebránilo   Krajskému   súdu   v Nitre,   aby uznesenie   o odvolaní   o uložení   pokuty   nerozhodol   a vyčkal   až   na   konečné   rozhodnutie ústavného   súdu“,   nemôže   ešte   viesť   k záveru   o porušení   jeho   základného   práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie   krajského   súdu   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 323/2012 zo 6. decembra 2012

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ dovolanie podané proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoE/21/2012 a sp. zn. 7 CoE/22/2012 z 29. júna 2012 odôvodnil poukazom na § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá   možnosť   konať pred   súdom,   a   to   tým,   že   nemal   možnosť   vyjadriť   sa k uzneseniu ústavného súdu o odklade vykonateľnosti uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2011, keďže mu predmetné uznesenie ústavného súdu nebolo doručené. Túto skutočnosť považoval sťažovateľ   za   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania. Rovnako sťažovateľ namietal, že mu nebol doručený návrh povinnej na prerušenie konania o výkon rozhodnutia.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP. V rozhodnutí dovolací súd uviedol, že   sa v zmysle § 242 ods. 1 OSP neobmedzil iba na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP, kde konštatoval, že žiadnu z tu vymedzených procesných vád podľa ustanovení písm. a) až g) § 237 OSP nezistil. Následne pristúpil dovolací súd k preskúmaniu opodstatnenosti tvrdenia, na ktorom sťažovateľ založil svoju argumentáciu o prípustnosti podaného dovolania, a síce že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší súd interpretoval podstatu označeného ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku, keď uviedol, že pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv   a právom   chránených   záujmov.   Dôvodiac,   že   za   takúto   vadu   treba   považovať predovšetkým   skutočnosť,   keď   súd   postupuje   v rozpore   so   zákonom,   prípadne   iným všeobecne záväzným právnym predpisom, čím účastníkovi konania odníme jemu priznané procesné práva, najvyšší súd konštatoval, že v prípade sťažovateľa o takýto prípad nejde, pretože konajúce súdy postupovali v súlade s právnymi predpismi.

Najvyšší   súd   v kontexte   argumentácie   sťažovateľa   prezentovanej   v dovolaní poukázal na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej princíp rovnosti zbraní vyžaduje garantovanie primeranej možnosti pre každú procesnú stranu, predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej   situácie,   než   v ktorej   je   odporca   a podľa   ktorej   právo   na   kontradiktórne konanie znamená, že procesným stranám je zabezpečená nielen možnosť predložiť všetky relevantné dôkazy, ale aj možnosť oboznámiť sa s predloženými dôkazmi a pripomienkami pre účely vyjadrenia sa k nim s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   nedoručením   uznesenia   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 584/2011-30   z 15.   decembra   2011   sťažovateľovi   nedošlo   k odňatiu   možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pretože rozhodnutie ústavného súdu, na ktorom odvolací súd   založil   svoje   rozhodnutie,   bolo   pre   konajúci   súd   záväzné   a účastník   konania   aj v prípade,   že   by   sa   mu   toto   rozhodnutie   doručilo,   nemohol   nijako   uplatniť   svoj   vplyv na výsledok konania tým, že by sa k nemu vyjadril.

K námietke   sťažovateľa   o nedoručení   návrhu   povinnej   na   prerušenie   konania najvyšší súd uviedol, že prvostupňový súd o predmetnom návrhu dosiaľ nerozhodol, preto nemôže označená námietka založiť vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvom   bode   odôvodnenia   najvyšší   súd   poskytol   podrobnú   interpretáciu dovolacieho dôvodu poskytovaného ustanovením §   237 písm. f) OSP, a teda podmienky jeho   aplikovateľnosti.   V kontexte   argumentácie   sťažovateľa   prezentoval   aj   súvisiaci judikatúru   ESĽP,   prostredníctvom   ktorej   vyložil   podstatu   princípu   rovnosti   zbraní a princípu kontradiktórnosti konania, kde zdôraznil ich ťažiskový účel, a síce vytvorenie primeraných   možností   pre   procesnú   iniciatívu   účastníka   konania   s cieľom   ovplyvniť výsledok konania.

V nadväznosti   na   uvedenú   interpretáciu   najvyšší   súd   potvrdil   rešpektovanie procesných   práv   sťažovateľa   a zákonnosť   postupu   konajúceho   súdu,   keď   vyvrátil opodstatnenosť argumentačných tvrdení sťažovateľa o odňatí možnosti konať nedoručením uznesenia ústavného súdu, a to poukazom na záväznosť rozhodnutia ústavného súdu a s tým súvisiacu právnu irelevanciu prípadných vyjadrení sťažovateľa k nemu.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP nedoručením návrhu povinnej na prerušenie konania sťažovateľovi,   a to   poukazom   na   zásadnú skutočnosť,   že   o   tomto návrhu   povinnej rozhodnuté   dosiaľ   nebolo,   čo   vylučuje   možnosť existencie   vady   konania   v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označených   čiastkových   záverov   skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu a dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v   prijatom   uznesení   najvyšší   súd   podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 237 písm. f) OSP], kde aj prostredníctvom prezentovanej súvisiacej judikatúry ESĽP   skonštatoval   irelevantnosť   argumentačných   námietok   sťažovateľa.   Najvyšší   súd vyčerpávajúco   odpovedal   na   ťažiskový   argument   sťažovateľa   týkajúci   sa   jeho   tvrdenia o odňatí možnosti konať pred súdom nedoručením uznesenia ústavného súdu. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacie dôvodu podľa citovaného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a rozhodol   o odmietnutí   dovolania   pre   jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy a súvisiacej judikatúry, ktorý nepopiera účel a podstatu tejto právnej úpravy a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru predmetným uznesením najvyššieho   súdu   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013