znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 537/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ľ.   Š.,   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   F.,   G.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. Ľ. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 537/2012-14 z 30. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Krajský súd prostredníctvom svojho predsedu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 482/2012 zo 14.   septembra   2012   k   sťažnosti   okrem   iného   uviedol: „Sťažnosť   sťažovateľa nepovažujem za dôvodnú... Mám za to, že výhrady sťažovateľa voči rozsudku tunajšieho súdu, ani voči postupu takémuto rozhodnutiu predchádzajúcemu nie sú opodstatnenými. Pokiaľ ide o obsah sťažovateľom namietaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu,   toto   podľa   môjho   názoru   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   naň   príslušnými ustanoveniami   občianskeho   procesného   práva   a   takto   aj   požiadavke   objektívnu zrozumiteľnosť záverov, pre ktoré nemohlo byť žalobe vyhovené.

Názory sťažovateľa o nekritickom prevzatí len tvrdení jednej strany, o vysporiadaní sa   s   nespornými   skutkovými   tvrdeniami,   o   nesprávnom   pojatí   dôkazného   bremena,   či o preferencii výkladu vyznievajúceho v neprospech platnosti dohody o prevode členských práv k bytu a pod. samozrejme sťažovateľovi nie je dôvod upierať, som však presvedčený, že odôvodnenie   sťažnosťou   napádaného   rozsudku   odvolacieho   súdu   sa   vyporiadalo so všetkými pre rozhodnutie právne významnými skutočnosťami.

Bol   to   pritom   práve   rozhodujúci   význam   (ne)slobody   vôle   pre   platnosť   dohody podkladajúcej   požiadavku   žalobcu,   pre   ktorý   ďalšie   okolnosti   a   tiež   s   nimi   súvisiace a uplatňované   námietky   žalobcu   (sťažovateľa)   nemohli   na   výsledku   konania   nič   zmeniť a preto   aj   z   dôvodu   zaoberania   sa   prinajmenšom   s   niektorými   z   nich   už   v   skorších rozhodnutiach   sa   im   odvolací   súd   v   odôvodnení   sťažnosťou   napádaného   rozsudku už podrobnejšie nevenoval - čo aj vyjadril na str. 6 rozsudku.

Nesúhlasím s názorom o protiprávnosti (a dokonca protiústavnosti) posudzovania (ne)platnosti dohody o prevode členských práv a povinností ako prejudiciálnej otázky. K   zamietnutiu   vzájomnej   žaloby   žalovanej   1/   o   určenie   neplatnosti   dohody (rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2008 č. k. 16C/54/1998 - 297 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 29. septembra 2009 č. k. 10 Co/76/2009-334, 10 Co/77/2009)   došlo   výlučne   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom   určení   a   takéto   rozhodnutie   (vydané   bez   vecného   zaoberania sa nastolenou požiadavkou) logicky nemohlo vytvoriť prekážku vecí právoplatne rozsúdenej a ani byť takým, ktoré by súd neskôr konajúci o požiadavke na plnenie (na vypratanie bytu) malo   obmedzovať   vo vyriešení   si   otázky   platnosti   (resp.   neplatnosti)   príslušnej   dohody (považovanej   žalobcom   za   platnú   a   žalovanými   za   neplatnú)   ako   otázky   predbežnej (v takomto prípade bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu kohokoľvek na určení, ktorého sa takto primárne už nikto nedomáhal).

Názor   sťažovateľa   o   absolútnej   svojvoľnosti,   nezrozumiteľnosti   či   protiústavnosti záveru   odvolacieho   súdu   približovaného   v   príslušnej   časti   sťažnosti   nezdieľam. Proklamáciu sťažovateľa o jeho neschopnosti porozumieť obsahu odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku ani po stonásobnom prečítaní jazykovedcom považujem za účelovú v záujme presvedčenia ústavného súdu sťažovateľom o objektívnom výskyte nedostatkov, ktorými rozsudok tunajšieho súdu trpí. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa môjho názoru v súlade s občianskym súdnym poriadkom, nie je arbitrárne, ale naopak podrobne zdôvodnené, právne podložené a presvedčivé.

Zastávam   názor   že procesné   práva   sťažovateľa neboli   porušené   či   deformované, preto   nevidím   žiaden   dôvod   aby   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zrušené.   Preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci samej, pretože od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd tiež konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a   jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú jeho tvrdenia, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jeho podstatnými námietkami, ktoré spočívali v tom, že

«a) nekriticky prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku len tvrdenie jednej strany   b) nijako sa nevysporiadal s nespornými skutkovými zisteniami, že odporkyňa 1/ dlhovala sťažovateľovi k času uzavretia dohody o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu sumu 1.139.970,- Sk, ktorá aj podľa nestranného svedka Ing. S. V., ktorý mal v úmysle po dohode s odporkyňou „kúpiť“ predmetný byt za sumu 750.000,- Sk, podstatne prevyšovala všeobecnú hodnotu sporného bytu,

c/ nereagovalo na   objektívnu skutočnosť,   že práve odporkyňa   fiktívne,   a   teda   aj podvodne... neustále zavádzala aj sťažovateľa, že svoj dlh si riadne splní, a to aj formou prevodu   členských   práv   k   predmetnému   bytu,   čo   sa   nakoniec   aj   uskutočnilo   uzavretím dohody z 9. 2. 1998 priamo na súde pred notárom,

d/   na   trestnom   pojednávaní   bol   v   zápisnici   zachytený   obsah   tejto   dohody,   ktorý odporkyňa počula a nemusela ho čítať, takže pre prečítanie jej nechýbali okuliare, ako to vyhodnotil okresný súd a odvolací súd to aproboval...

e/   sťažovateľ   nebol   povinný   dokazovať   slobodu   a   vážnosť   vôle   odporkyne   pri uzatváraní dohody... ale naopak, mala to byť odporkyňa. ktorá mala preukázať okolnosti svedčiace o jej neslobode, čím odvolací súd porušil základné zásady a princíp, týkajúce sa povinnosti tvrdenia a preukazovania určitej právnej skutočnosti v zmysle ust. 120 a nasl. OSP/išlo o svojvoľnú tzv. deformáciu dôkazného tvrdenia, či dôkazného bremena, čo treba označiť za skutočne extrémne a vymykajúce sa zmyslu a účelu danej úpravy,

f/ zjavne preferoval... prioritu výkladu, ktorý zakladá neplatnosť dohody pred jej platnosťou,   ktorá   inak   rešpektovala   princíp   autonómie   zmluvných   strán,   ako   základnej zásady súkromného práva... najmä za predpokladu, že sa odporkyňa na takejto dohode sama dobrovoľne, slobodne a vážne podieľala /resp. ho sama navrhla/,

g/ z celého kontextu konania účastníkov dohody, krajský súd vytrhol len vtedajšie postavenie odporkyne, ako tzv. slabšej osoby voči sťažovateľovi ako jej zástupcovi, hoci táto osoba, ako profesionálna podvodníčka „dobehla“ nielen svojich „klientov“, ale aj svojho právneho zástupcu...

h/ krajský súd účelovo - po troch zrušujúcich rozhodnutiach - neposkytol ochranu tomu, komu svedčilo právo bona fidae, čo bolo rozumné a hlavne spravodlivé pre vyriešenie daného spoločenského vzťahu...

Protiprávne   a   tým   aj   protiústavné   bolo   posudzovanie   ako   prejudiciálnej   otázky, otázka neplatnosti dohody, ktorá bola právoplatne vyriešená výrokom odvolacieho súdu v rozsudku z 29. 9. 2009... a tým aj záväzná v zmysle § 135 ods. 2 OSP...

Absolútne svojvoľný a nezrozumiteľný a tým i protiústavný je aj záver odvolacieho súdu o akejsi „závislosti“ odporkyne na svojom zástupcovi, „ochote“ zložiť za ňu kauciu.».

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   z   vyjadrení   účastníkov   a   predloženého súdneho spisu zistil,   že   Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 54/98 (o vypratanie bytu a neplatnosť dohody o prevode členských práv k bytu)   prvým   rozsudkom   z   3.   septembra   1998   rozhodol   tak,   že   žalovaní   sú   povinní vypratať   byt,   pretože   nezistil   dôvody,   pre   ktoré   by   dohoda   o   prevode   členských   práv a povinnosti bola neplatná.

Krajský súd po podanom odvolaní uznesením sp. zn. 6 Co 345/98 z 20. januára 1999 rozsudok   okresného súdu zrušil najmä z dôvodu, že okresný súd nevykonal dostatočné dokazovanie. Uviedol, že „nemožno... záver o platnosti dohody vyvodiť len z rozsiahlej trestnej činnosti žalovanej 1) s jej nepochybne značne vysokého dlhu voči žalobcovi“, ako aj preto,   že   je   potrebné   vypočuť   účastníkov   a   svedkov   prítomných   pri   podpise   dohody pre účely   vysporiadania   sa   s   jej   námietkou „tiesne   a   omylu“,   ktorej   sa   dovolávala, a „bezpečne zistiť nielen výšku dlhu žalovanej 1) voči žalobcovi, ale aj všetky platby, ktoré mal žalobca zaplatiť za žalovanú 1) (výšku kaucie, nedoplatky na nájomnom, prevzatie pohľadávky   zo   zmluvy   o   sprostredkovaní)   najmä   keď   žalovaní   existenciu   niektorých pohľadávok popierajú“.

Ďalej krajský súd tiež uviedol, že „Podľa § 714 Obč. zák. zánikom členstva osoby v bytovom družstve zanikne jej nájom bytu. Nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený primeraný náhradný bytu...

Aj pri zániku práva užívať družstevný byt prináleží užívateľovi právo na náhradu vo forme náhradného bytu, alebo náhradného ubytovania, a to za rovnakých podmienok, ako to stanovuje § 712a Obč. zák.

Pritom bolo potrebné skúmať, či v prejednávanej veci existujú dôvody pre použitie ust. § 712a O. s. p... a zistiť, či medzi účastníkmi došlo k dohode o vypratanie bytu bez zabezpečenia náhradného bytu...“.

Následne okresný súd druhým rozsudkom z 13. septembra 2007 návrh na určenie neplatnosti   zmluvy   o   prevode   členských   práv   k   bytu   z   5.   februára   1998   zamietol a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt z dôvodu, že „Dohoda o prevode členských práv a povinností bola uzavretá platne. Odporcova žiadnym spôsobom nepreukázali, že by byli akýmkoľvek spôsobom prinútení k jej uzavretiu...

Navrhovateľ riadnym spôsobom zdokladoval a preukázal svoj nárok... Naviac   odporcovia   nepreukázali   žiadnym   spôsobom   naliehavý   právny   záujem v zmysle ust. § 80 O. s. p.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co/268/2007 z 13. mája 2008 rozsudok okresného súdu   z 13. septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie jednak z dôvodu, že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale opakovane aj preto, že okresný   súd „nevenoval   celkom   náležitú   pozornosť   rozkrytiu   jednotlivých   právnych vzťahov   medzi   účastníkmi   a   najmä   sa   nevysporiadal   dostatočne   s   usmerneniami obsiahnutými   v   odôvodnení   predchádzajúceho   zrušujúceho   uznesenia   odvolacieho   súdu (uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20. 1. 1999 č. k. 6 Co 345/98-91)“.

Tretím   rozsudkom   zo   4.   decembra   2008   okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania opätovne rozhodol o zamietnutí „návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských práv k bytu“ a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt.

Po podanom odvolaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/76/2009, 10 Co/77/2009 z   29.   septembra   2009   rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   decembra   2008   vo   veci   samej zamietajúcej   vzájomnú   žalobu   žalovanej   v prvom   rade   potvrdil   z   dôvodu,   že   žalovanej v prvom rade sa „nepodarilo preukázať, že na požadovanom určení neplatnosti dohody o prevode   členských   práv   a   povinností   by   mohla   mať   naliehavý   právny   záujem.   Otázka neplatnosti dohody má totiž len povahu predbežnej otázky k inej otázke (formulovateľnej buď pozitívne tak, že sú to buď obaja žalovaní alebo len niektorý z nich, kto je členom bytového družstva a zrejme aj nájomcom sporného bytu, alebo negatívne tak, že žalobca takého právo (a) nemá“.

Vo zvyšnej časti krajský súd rozsudok okresného súdu (o povinnosti vypratať byt) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že „súd prvého stupňa totiž okrem nezaujatia   žiadneho   konkrétneho   a   jednoznačným   dôkazom   podloženého   stanoviska   k otázke uzrozumenia žalovanej 1) s obsahom dohody o prevode členských práv a povinností a jej slobode vôle pri robení takéhoto právneho úkonu (neposudzovanie veci aj podľa § 37 ods. 1, či § 49 O. z.) nevyriešil uspokojivo ani otázku, či a akým spôsobom malo dôjsť u ukončeniu nájomného vzťahu žalovanej 1) k spornému bytu...

...   opätovne   nevenoval   dostatočnú   pozornosť   vyporiadaniu   sa   s   jednotlivými právnymi vzťahmi účastníkov a najmä okolnostiam uzavretia spornej dohody... a pritom sa neriadil   ani   pokynmi   obsiahnutými   v   odôvodnení   oboch   predchádzajúcich   zrušujúcich uznesení...

Vykonanými tak neboli najmä tzv. kľúčové dôkazy naznačené v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu (oboznámenie sa s obsahom podstatnej časti tzv. trestného spisu, prípadný opätovný výsluch notára... prítomného pri uzavretí spornej dohody...)“.

Po   vrátení   veci   okresný   súd   štvrtým   a   konečným   rozsudkom   z   22.   marca   2011 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vypratania bytu, pretože dospel k záveru, že dohoda o prevode členských práv a povinností k bytu z 9. februára 1998 uzavretá medzi sťažovateľom a odporkyňou je neplatná z dôvodu, že „z vyjadrenia odporcov a samotných okolností   možno   usúdiť,   že   odporkyňa   zmluvu   neuzavrela   slobodne,   že   konala   v   tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovateľ mal vedomosť o tom, že pred trestným pojednávaním psychický stav odporkyne je narušený do tej miery, že slobodne nerozhoduje o uzatváraní takých závažných právnych úkonov...

Treba zohľadniť skutočnosť, že odporkyňa bola vo väzbe, čo samo osebe spôsobuje nepriaznivý   stav   účastníka   dohody   a   o   tomto   navrhovateľ   mal   vedomosť.   Dá   sa   teda konštatovať,   že   tieseň   využil   vo   svoj   prospech.   Nemožno   tiež   konštatovať,   že   by   bola zachovaná   rovnosť   účastníkov   zmluvy.   Navrhovateľ   odporkyni   až   doposiaľ   nepredložil vyúčtovanie ani faktúru za poskytnuté služby, teda hodnota bytu nemusí byť rovnocenná týmto službám. Naviac navrhovateľ, ak mal mať pohľadávku voči odporkyni, mal možnosť zákonným spôsobom v prípade preukázania ju vymáhať. Sama odporkyňa nepoprela určité záväzky voči navrhovateľovi,   znova však treba poukázať na skutočnosť,   že navrhovateľ nepredložil riadnu špecifikáciu pohľadávky či už titulom trov právneho zastúpenia alebo akýchkoľvek iných pohľadávok. Ako bolo uvedené, ak tieto existovali, bolo potrebné ich uplatniť   zákonnou   cestou.   Ak   mala   byť   časťou   pohľadávky   i   pohľadávka   údajného pôvodného   veriteľa   R.   Š.,   malo   sa   jednať   zrejme   o   postúpenie   pohľadávky,   o ktoré navrhovateľ svoj nárok opiera. Tuje potom potrebné poukázať na ust. § 524 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 526 ods. 1 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného   odkladu   oznámiť   dlžníkovi.   Dokiaľ   postúpenie   pohľadávky   nie   je   oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže,   zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. V danom prípade nedošlo k žiadnej písomnej zmluve o postúpení pohľadávky a svedok R. Š. sám uviedol, že o postúpení odporkyňu neupovedomil. Postúpenie pohľadávky nemôže byť teda účinné a už aj v tejto časti je návrh nedôvodný a neopodstatnený.   V   ďalšej   časti   pohľadávky   bolo   konštatované,   že   táto   ani   nebola špecifikovaná. Na strane navrhovateľa aj svedka teda bolo potrebné zákonným spôsobom domáhať sa uspokojenia svojich nárokov, čo sa však nestalo.

Pokiaľ   navrhovateľ   uviedol,   že   svoju   pohľadávku   nevymáhal,   pretože   vedel, že odporkyňa   nemá   finančné   prostriedky,   a   preto   žiadal   o   prevod   členských   práv   a povinností, zrejme sa malo podľa obsahu jeho vyjadrenia jednať o záložné právo. Podľa § 151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade   ich   riadneho   a   včasného   nesplnenia   je   záložný   veriteľ   oprávnený   domáhať   sa uspokojenia zo založenej veci. Podľa § 151b ods. 1 OZ záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy, podľa ods. 2 v prípade nehnuteľnosti vkladom do katastra nehnuteľnosti. V danom prípade nedošlo k platnému vzniku záložného práva. Postup navrhovateľa len prevodom členských práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná zmluva je s poukazom na uvedené neplatná, keď zo strany odporkyne nebola urobená slobodne, táto   konala   nepochybne   v   tiesni.   Naviac   bez   splnenia   vyššie   uvedených   zákonných podmienok na postúpenie pohľadávky alebo jej zabezpečenia záložným právom je právny úkon v rozpore so zákonom. Navrhovateľ nešpecifikoval svoj nárok, ktorým by zdôvodnil slobodné rozhodnutie odporkyne vzdať sa vyriešenia svojej bytovej otázky, Ani samotná zmluva   účastníkov   nerieši   náhradné   bývanie   vo   forme   bytu   /dom   v R.   bol   v exekúcii odpredávaný/.

Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, ako bolo konštatované, rozvodom manželstva mu zaniklo právo spoločného nájmu a nemá žiaden vzťah k bytu, len odvodené právo bývania od odporkyne v 1. rade.“.

Krajský   súd   rozsudkom   z   3.   apríla   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 114/2011 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho závermi o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností pre neslobodu vôle u odporkyni   spočívajúcej   v   obmedzení   jej   osobnej   slobody   určitou   závislosťou od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval v trestnej vecí a v neposlednom rade i prezentovanou ochotou sťažovateľa zložiť za ňu kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov. Podľa krajského súdu okolnosti prípadu treba považovať za výsledok evidentnej prípravy sťažovateľa   na   uzavretie   predmetnej   dohody,   na   ktorej   mal   nepopierateľný   záujem, čo podľa   odvolacieho   súdu   okrem   už   uvedených   dôvodov   tiež   bolo   postačujúce pre posúdenie dohody ako neplatného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd tiež uviedol, že prvostupňový súd sa už venoval dostatočne okolnostiam danej   veci,   keď   zistil,   že   k   podpísaniu „Dohody   prišlo   v   priestoroch   jeho   vlastnej pojednávacej miestnosti (súdu prvého stupňa) tesne pred začiatkom pojednávania v trestnej veci, v ktorej žalovaná 1/ vystupovala ako obžalovaná, v situácii keď jej osobná sloboda bola   už   dlhodobo   obmedzovaná   vyšetrovacou   väzbou   a   že   zo   strany   žalobcu   jej   bola poskytnutá informácia, že za ňu zloží majetkovú záruku (kauciu) vo výške 350 000 Sk a jej splatnosť si chce zabezpečiť záložným právom k jej bytu. Pretože dôverovala žalobcovi, Dohodu   podpísala   napriek   tomu,   že   trpí   zrakovou   vadou,   nemala   pri   sebe   okuliare   a nemala   teda   možnosť   si   predložený   text   prečítať.   Že   k   uzavretiu   Dohody   došlo   v pojednávacej miestnosti v prítomnosti trestného senátu, pred otvorením pojednávania v trestnej veci dnešnej žalovanej 1/ a to v čase, v ktorom bola jej osobná sloboda (skoršej obžalovanej) obmedzená a že obhajcom tejto účastníčky v takejto trestnej veci bol práve dnešný   žalobca,   mal   súd   preukázané   zhodnými   tvrdeniami   účastníkov,   svedeckou výpoveďou   svedka   notára   Dr.   J.   B.   B.   a   tiež   zápisnicou   o   hlavnom   pojednávaní   z   5. februára 1998 vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 5 T/117/1997“.

Okrem   týchto právnych   a skutkových   záverov   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v tejto   veci   ústavný   súd   z   vyžiadaného   trestného   spisu   zistil,   že „dohoda   o   prevode členských práv k bytu“ bola odporkyňou podpísaná 5. februára 1998, teda iba niekoľko dní po   jej   vzatí   do   väzby   (21.   januára 1998),   pred   hlavným   pojednávaním,   na   ktorom   bol vyhlásený aj odsudzujúci rozsudok, ale na druhej strane je zrejmé, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní z 5. februára 1998 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 117/97 je uvedené, že sťažovateľ ako obhajca odporkyne verejne pred začatím hlavného pojednávania „požiadal predsedu trestného senátu, aby obžalovaná podpísala prevod členských práv na družstevný byt jeden krát“, a čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára 1998 tiež jedenkrát, pričom zo spisu z ničoho nevyplýva, že by žalovaná vzniesla pred trestným hlavným pojednávaním proti zvolenému spôsobu podpísania predmetnej dohody konkrétne výhrady, a urobila tak až pri výsluchu uskutočnenom na okresnom súde 19. mája 1998, keď vyslovila nesúhlas s návrhom sťažovateľa o vypratanie bytu, a uviedla, že pred hlavným pojednávaním nevedela, že podpisovala dohodu o prevode členských práv, a myslela si, že ide   iba   o „záruku   na   nahradenie   nákladov   s   mojou   obhajobou“,   a   tiež   uviedla, že predtým aj sťažovateľovi navrhovala, že mu zaplatí náklady spojené s jeho obhajobou prostredníctvom   stavebného   sporenia   v   sume   700   000   Sk,   ale   sťažovateľ   to   odmietol a žiadal, aby dala do záruky nehnuteľnosť.

Zo   súdneho   spisu   tiež   vyplýva,   že   na   základe   rozsudku   okresného   súdu z 3. septembra 1998, ktorým mala žalovaná vypratať s manželom a deťmi družstevný byt, bola zo strany žalovanej v prvom rade podaná na okresnom súde 18. októbra 1998 žaloba o neplatnosť dohody o prevode členských práv k bytu.

V danom   prípade   je teda   zrejmé, že okresný   súd posledným   štvrtým   rozsudkom o zamietnutí žaloby sťažovateľa uzavrel, že nebola zachovaná rovnosť účastníkov zmluvy, keď   sťažovateľ   nikdy   nepredložil   žalovanej   v prvom   rade   vyúčtovanie   ani   faktúru za poskytnuté právne služby, takže hodnota bytu nemusela byť rovnocenná týmto službám, a ak mal sťažovateľ voči odporkyni pohľadávky, tieto mal uplatňovať voči nej zákonnou cestou.   Sťažovateľ   tiež   riadne   nepreukázal   žalovanej   v prvom   rade   postúpenie   spornej pohľadávky od svojho brata, takže tento právny úkon nebol voči nemu účinný. Okrem toho okresný   súd   konštatoval,   že   postup   sťažovateľa   vo   forme   uzavretej   dohody   o   prevode členských práv a povinností bol v rozpore s dobrými mravmi, keď táto dohoda neriešila otázku   náhradného bývania a iný   rodinný   dom   žalovanej v prvom   rade   bol predmetom exekúcie.

Krajský súd po podanom odvolaní sťažovateľa namietaný rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho závermi o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností pre neslobodu vôle u žalovanej v prvom rade spočívajúcej v obmedzení jej osobnej slobody určitou závislosťou od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval v trestnej veci, a v neposlednom rade i prezentovanou ochotou sťažovateľa zložiť za ňu kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov. Podľa krajského súdu okolnosti prípadu   treba   považovať   za   výsledok   evidentnej   prípravy   sťažovateľa   na   uzavretie predmetnej   dohody,   na   ktorej   mal   nepopierateľný   záujem,   čo   podľa   odvolacieho   súdu okrem už uvedených dôvodov tiež bolo postačujúce pre posúdenie uzavretej dohody ako neplatného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   zistil, že v okolnostiach   posudzovanej   veci   treba   námietky   sťažovateľa   považovať za neopodstatnené, pretože predmetnom konania o vypratanie bytu a neplatnosti dohody o prevode   členských   práv   k   bytu   nebolo   určiť   iba   to,   aký   bol   skutočný   dlh   žalovanej v prvom rade voči sťažovateľovi, ale poukázať najmä na to, či spôsob, ktorý sťažovateľ zvolil pri podpisovaní dohody o prevode členských práv k bytu (iba niekoľko dní po vzatí žalovanej v prvom rade do väzby), pred samotným prvým trestným hlavným pojednávaním 5. februára 1998 bol štandardný a primeraný (žalovaná v prvom rade) bola privedená na toto hlavné pojednávanie za účasti eskorty).

Bez ohľadu na to, že v zápisnici z hlavného pojednávania z 5. februára 1998 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   117/97   je   naozaj   zaznamenané,   že   sťažovateľ   ako   obhajca žalovanej   v prvom   rade   v   trestnom   konaní   predniesol   svoju   požiadavku   predsedovi trestného senátu (pred začatím hlavného pojednávania, na ktorom bol neskôr vyhlásený aj odsudzujúci rozsudok), aby jej bolo umožnené podpísať dohodu o prevode členských práv k družstevnému bytu, čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára 1998,   tieto   skutočnosti   však   ešte   nepotvrdzujú,   že   pri   prečítaní   tejto   požiadavky   bolo zrejmé, čo je konkrétne obsahom predmetných listín, ktoré mala žalovaná v prvom rade podpísať.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu z 3. apríla 2012 sp. zn. 10 Co 114/2011 na záver konštatuje, že tento rozsudok nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a   preto   ústavný   súd   rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 porušené nebolo.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, bolo bez ďalšieho   právneho   významu   rozhodovať   o   jeho   ďalších   návrhoch   viažucich   sa na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013