znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 536/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného advokátom   JUDr. Dušanom   Maruščákom,   Hrnčiarska   1619/42,   Stropkov,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoP 5/2014 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 17 CoP 5/2014 z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 25/2009 z 24. marca 2009 bola schválená dohoda rodičov o výživnom na ich maloleté deti tak, že sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na prvé dieťa sumou 80 € a na druhé dieťa sumou 60 € mesačne.

Návrhom podaným okresnému súdu 12. júla 2013 sa sťažovateľ domáhal vo vzťahu k obom   maloletým   deťom   s   účinnosťou   od   1.   júla   2013   do   budúcna   zníženia   výživného na sumu   30   %   zo   sumy   životného   minima   [teda   na   zákonné   minimálne   výživné podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon   o   rodine“)]   na   jedno   nezaopatrené   neplnoleté   dieťa   dôvodiac   vážnou   zmenou pomerov, ktorú videl v znížení svojich príjmov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 P 28/2013 z 18. decembra 2013 návrhu sťažovateľa vyhovel.   Na   odvolanie   matky   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   návrh sťažovateľa na zníženie výživného zamietol.

Námietky   sťažovateľa   spočívajú   v   tom,   že   krajský   súd   svojvoľným   výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Krajský súd zamietol jeho návrh na zníženie výživného, a to aj „napriek tomu že bol od marca 2013 poberateľom dávky v hmotnej núdzi a od decembra 2013 je vo výkone trestu odňatia slobody, pričom... nevlastní žiaden majetok, nemá k dispozícii žiadnu finančnú hotovosť... “.

Pri určení výživného mal preto krajský súd podľa názoru sťažovateľa „prihliadať na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Výška výživného vzhľadom na pomery povinného však nesmie mať likvidačný charakter   a   nemožno   od   povinného   požadovať   aby   sa   za   účelom   plnenia   výživného v prospech   oprávneného   zadlžoval,   prípadne   vystavoval   právnym   následkom   z   dôvodu neschopnosti plnenia si vyživovacej povinnosti...

V   čase   rozhodovania   súdu   bolo   pritom   známe,   že   proti   otcovi   je   Okresným riaditeľstvom   Policajného   zboru   vo   Svidníku...   vedené   trestné   stíhanie   za   prečin zanedbávania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona... a teda je zrejmé, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove... bude viesť len k vzniku ďalšieho nedoplatku otca na   výživnom   a   k   vyvodzovaniu   jeho   trestnej   zodpovednosti   za   neplnenie   vyživovacej povinnosti a reálne nenaplní skutočný účel výživného, pričom po výkone trestu... sa otcovi neposkytne žiadna šanca, aby sa mohol zamestnať a viesť riadny život, nakoľko automaticky mu   bude   opätovne   reálne   hroziť   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   za   neplnenie   si vyživovacej   povinnosti   a   riadne   plnenie   jeho   vyživovacej   povinnosti   tak   bude, aj do budúcnosti, permanentne ohrozené.“.

V závere   sťažnosti   preto sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný súd vo   veci   rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, toto rozhodnutie zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené.

Ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   aby   zistil,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 5/2014 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo   tejto   sústavy.   Z   tohto   postavenia   mu   preto   v   okolnostiach   veci   sťažovateľa ani neprislúchalo   posudzovať,   či   návrhu   sťažovateľa   na   zníženie   výšky   vyživovacej povinnosti malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom   výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku náležitého odôvodnenia   prijatých   záverov   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   skonštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   dospel na základe dokazovania k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam, preto dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval sám a doplnil dokazovanie o ďalšie dôkazy za podmienok uvedených v § 205a ods. 2 a § 213 ods. 5 a 6 Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd zistil, že posledná úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bola vykonaná rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 25/2009 z 24. marca 2009, ktorým   bolo   manželstvo   účastníkov   konania   rozvedené,   maloleté   deti   boli   zverené do osobnej starostlivosti matky, ktorá bola poverená aj ich zastupovaním a spravovaním ich majetku. Okresný súd schválil taktiež dohodu rodičov, podľa ktorej bol sťažovateľ zaviazaný prispievať na výživu jedného maloletého dieťaťa v sume 80 € mesačne a na druhé maloleté dieťa v sume 60 € mesačne.

Odvolací súd z pripojeného rozvodového spisu účastníkov konania okresného súdu nezistil   príjmy   oboch   účastníkov   konania   v   čase   rozvodového   konania,   a   teda   nemal zistené podmienky,   za   akých   prvostupňový   súd   schválil   rodičovskú   dohodu.   Zistil   len, že v roku   2008   matka   maloletých   detí   poberala   rodičovský   príspevok,   ktorý   od   marca do decembra 2008 predstavoval spolu 1 542,85 €. Od 21. decembra 2005 bola evidovaná ako   nezamestnaná   na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Bardejov,   detašovanom pracovisku   Svidník   (ďalej   len   „úrad   práce“).   V   tom   čase   sťažovateľ   nebol   evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný a pracoval v Taliansku. Jedno maloleté dieťa malo v čase vydania rozsudku o rozvode 1 rok a 1 mesiac a druhé 7 rokov a 5 mesiacov.

Z výsluchu matky maloletých detí pred krajským súdom tento zistil, že «v čase, keď v minulosti otec maloletých detí pracoval v Taliansku, dostávala od neho veľké finančné čiastky,   z   ktorých   veľká   časť   išla   na   uhrádzanie   otcových   dlhov   na   území   Slovenska. Aj zástupca otca maloletých... potvrdil, že otec zarábal v Taliansku „nenormálne peniaze“. Výšku   otcových   príjmov   nevedel   uviesť.   Výšku,   v   akej   poberal   otec   maloletých   detí v zahraničí   príjem   tvrdený   matkou,   nerozporoval.   Taktiež   nerozporoval   ani   okolnosť, že finančné prostriedky boli vynakladané najmä na úhradu otcových dlhov.».

Ďalej   odvolací   súd   v   napadnutom   rozsudku   zhodnotil   finančné   pomery   matky maloletých detí   jej príjmy, ako aj jej a jej maloletých detí výdavky. Taktiež skonštatoval,̶ že od posledného rozhodnutia súdu o výživnom na maloleté deti tieto „značne povyrástli“ a rozšírili sa ich záujmové aktivity. Odvolací súd ďalej zistil, že matke maloletých detí výrazne   pomáha   jej   rodina,   najmä   sestra   v   zahraničí,   a   to   nielen   finančne,   ale   najmä materiálne.

Krajský súd taktiež zhodnotil finančné pomery sťažovateľa, ktorý bol od marca 2013 evidovaný ako nezamestnaný, kde dostáva dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eur. Jeho príjmy   opísal   takto: „Na   základe   dohody   o   vykonaní   práce,   pracoval   pre   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ so sídlom v ⬛⬛⬛⬛, kde jeho príjem predstavoval 3 Eur/1 hod. Dohoda o vykonaní práce bola od 16. 05. 2013 do 31. 12. 2013. V tejto spoločnosti mal príjem v máji 2013 - 25,98 Eur, v júni 2013 - 51,96 Eur, v júli 2013 - 36,38 Eur, v auguste 2013 - 41,57 Eur, v septembri 2013 sumu 109,12 Eur a v októbri 2013 sumu 36,38 Eur.“

Ďalej   krajský   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   v   čase   jeho   rozhodovania   nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý nastúpil 27. decembra 2013. Predmetný trest mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 17/2013 z 2. mája 2013, ktorým bol uznaný vinným za prečin sprenevery.

Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku odcitoval príslušné ustanovenia zo zákona o rodine:

„Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

Podľa   §   75   ods.   1   Zákona   o   rodine,   pri   určení   výživného   prihliadne   súd na odôvodnené   potreby   oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti,   možnosti   a   na   majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového   prospechu,   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré povinný na seba berie.“

Odvolací   súd   s   poukazom   na   zistený   skutkový   stav   a   na   citované   zákonné ustanovenia skúmal, či na strane účastníkov konania, teda najmä na strane sťažovateľa došlo k takej zmene pomerov, ktorá má podstatný charakter a odôvodňuje zníženie výživného oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu o vyživovacej povinnosti otca vo vzťahu k maloletým deťom. Na strane sťažovateľa odvolací súd skúmal, či došlo k subjektívnej alebo objektívnej skutočnosti   spôsobujúcej   zmenu   v   oblasti   príjmových   pomerov,   výdavkov   a celkových majetkových pomerov otca maloletých detí. Odvolací súd však skúmal aj všetky ďalšie okolnosti,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   zmenu   pôvodného   rozhodnutia   o výške výživného a ktoré pomery by sa závažnejším spôsobom prejavili v pomeroch účastníkov konania.   Porovnal   pomery   v   čase   vydania   rozvodového   rozsudku,   kedy   naposledy   o výživnom na maloleté deti bolo rozhodované, so súčasným stavom a zistil, že „na strane matky maloletých detí došlo k zmene pomerov tým, že sa zamestnala v novembri 2013, kde má príjem z pracovného pomeru namiesto dávky v hmotnej núdzi. Matka maloletých detí uhrádza náklady na bývanie, všetky potreby maloletých detí, ktoré sa z roka na rok zvyšujú, pretože deti rastú a s rastom majú zmenené a podstatne zvýšené potreby nielen v súvislosti s uspokojovaním ich výživy, ale najmä oblečenia, kultúrneho vyžitia, v súvislosti s trávením voľného času. Na druhej strane však otec maloletých detí v čase rozvodového rozsudku mal príjem, ktorý na základe zhodných tvrdení účastníkov konania bol nadštandardný, ktorý príjem   zasielal   matke   maloletých   detí.   V   tom   čase   však   podľa   zhodných   tvrdení   otec maloletých detí mal dlhy, z ktorého príjmu tieto dlhy postupne boli uhrádzané. O tom, že otec maloletých detí sa u svojho zamestnávateľa, ktorého po návrate z Talianska mal na území Slovenska nesprával zodpovedne, mal ľahkovážny prístup k svojmu zamestnaniu, svedčí aj skutočnosť, že práve preto, že finančné prostriedky, ktoré získal od zákazníkov pre svojho zamestnávateľa, spreneveril a v dôsledku tohto prečinu sa dostal do výkonu trestu odňatia slobody. Táto skutočnosť, vzhľadom na to, že ide o úmyselnú trestnú činnosť otca maloletých detí, o jeho nečestné konanie, nemôžu ako dôsledok znášať ani maloletý a ani maloletá. Preto niet dôvodu tak, ako to nesprávne konštatoval prvostupňový súd, že otec maloletých detí prišiel o zamestnanie a dokonca je vo výkone trestu odňatia slobody, kde má obmedzené pracovné možnosti prihliadať na to v neprospech maloletých detí.“.Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu „žiadnym spôsobom nepreukázal, že zmena pomerov na jeho strane má objektívny charakter, teda charakter, ktorý nemohol svojou vôľou   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť.   Naopak,   bolo   zistené,   že   zníženie   príjmu   otca maloletých   detí   nastalo   v   dôsledku   ľahkovážneho   prístupu   otca   k   rodine,   k   svojmu zamestnávateľovi   a   zdroju   svojho   príjmu.   Zbavenie   sa   takéhoto   príjmu   zo   strany   otca maloletých detí nemožno pričítať na ťarchu detí, ktoré podľa článku 32 ods. 4 Listiny majú základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Otec o maloleté deti nejaví žiaden záujem, všetky náklady spojené s potrebami detí uhrádza výlučne matka zo svojho príjmu. Matka sa o maloleté deti osobne stará, zabezpečuje im uspokojenie ich potrieb nielen po materiálnej, ale aj po citovej stránke.“.

Preto, keďže krajský súd nezistil „takú zmenu okolností, za ktorých doteraz výživné bolo určené, čo sa výraznejším spôsobom prejaví v pomeroch účastníkov konania, o návrhu otca na zníženie výživného podľa § 78 ods. 1, 2 Zákona o rodine rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrh otca na zníženie výživného ako nedôvodný zamietol.“

Krajský súd podrobne interpretoval relevantnú právnu úpravu zakotvujúcu základné východiskové   mantinely   pre   určenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   rodiča   k   dieťaťu, a síce určujúce kritérium vzájomného pomeru schopností a možností rodiča na jednej strane a   odôvodnených   potrieb   dieťaťa   na   druhej   strane.   Osobitne   krajský   súd   interpretoval v kontexte návrhu sťažovateľa § 78 ods. 1 zákona o rodine zakotvujúci výnimku zo zásady nezmeniteľnosti   súdnych   rozhodnutí,   teda   možnosť   prelomenia   prekážky res   iudicata (pri rozhodnutí o výživnom) v prípade splnenia podmienky zmeny pomerov účastníkov relevantnej intenzity a tomu zodpovedajúcu potrebu porovnania tvrdených a preukázaných nových   pomerov   s   pôvodnými   pomermi   zistenými   pri   ostatnom   rozhodnutí   o   výške vyživovacej   povinnosti.   Osobitne   pre   špecifickú   situáciu   zmeny   pomerov   na   strane povinného rodiča danú zhoršením jeho príjmových a majetkových pomerov krajský súd zdôraznil   a   ozrejmil   akceptovateľnosť   zmeny   takéhoto   charakteru   len   v   prípade objektívnych a nezvrátiteľných okolností, a vylúčil pritom akceptovateľnosť zmeny pomerov dosiahnutej špekulatívnymi spôsobmi.

Krajský súd správne porovnal pomery na strane sťažovateľa ako otca maloletých detí s pomermi v čase poslednej úpravy výživného a dospel k záveru, že ani skutočnosť, že sa otec nachádza vo výkone trestu a má len nepatrný príjem, nie je dôvodom na zníženie výživného.   Krajský   súd   poukázal   správne   na   to,   že   ak   sa   sťažovateľ   zbavil   svojím úmyselným konaním, pre ktoré bol vo výkone trestu, objektívnej možnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nemôže táto skutočnosť byť na ťarchu dieťaťa, ktoré má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Za danej situácie zníženie výživného by bolo v rozpore so záujmami maloletých detí, ktorým zákon o rodine poskytuje zvýšenú ochranu, keď vyživovaciu povinnosť rodičov k maloletým deťom zakotvil priamo v § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 zákona o rodine ako základnú povinnosť rodiča, neplnenie ktorej sankcionuje ako sám zákon o rodine, tak aj Občiansky súdny poriadok a Trestný zákon.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa o zníženie výživného má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým najvyšší súd dospel k záveru o nepreukázaní zmeny pomerov opodstatňujúcich zníženie sumy výživného.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu ako konformné   s   obsahom   garancií   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   a   sťažnosť kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015