znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 536/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K. pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   oznámením   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 61/13-11 z 24. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. augusta 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/6 GPt 61/13-11 z 24. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“), ktorým odložila opakovaný podnet sťažovateľa z 28. februára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutému oznámeniu predchádzalo podanie trestného oznámenia sťažovateľom 26. septembra 2008 pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mala dopustiť P. K. tým, že 12. septembra 2008 v čase o 21.00 h znemožnila sťažovateľovi výmenou   zámkov   vstup   do   bytu, v ktorom   mal v zmysle   zmluvy uzavretej   medzi   nimi 19. mája 2008 prenajatú jednu z jej izieb. Uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   V,   obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Petržalka   –   stred   ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011   z 30. januára 2012   bolo   trestné   stíhanie zastavené   z dôvodu,   že   uvádzaný   skutok   nie   je   trestným   činom   a nie   je   dôvod   ani na postúpenie   veci.   Sťažnosť sťažovateľa   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V uznesením   č.   k.   4 Pv 664/09-78   z 24.   februára   2012   ako   nedôvodnú   zamietol   a   podnet sťažovateľa   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   listom   č.   k.   1 KPt   524/10-37 z 10. apríla 2012 taktiež ako nedôvodný odložil.

Ústavný   súd   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti   (IV.   ÚS   361/2011,   I.   ÚS   53/2014, I. ÚS 55/2014, II. ÚS 447/2014) zistil, že predmetná sťažnosť je pokračujúcou polemikou sťažovateľa   s právnymi   názormi   nielen   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ale   aj Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktoré súbežne   s nimi   rozhodovali   o žalobe   sťažovateľa „o   neplatnosť   výpovede   nájmu   časti bytu“.   V tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   v čase   vybavenia   opakovaného   podnetu sťažovateľa generálnou prokuratúrou už bolo zo strany krajského súdu rozsudkom č. k. 14 Co   239/2011-201   z   26.   marca   2013 rozhodnuté   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku prvostupňového súdu č. k. 11 C 174/08-163 zo 16. marca 2011, pričom tieto rozsudky boli predmetom ústavného prieskumu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 53/2014.

Sťažovateľ svoju sťažnosť okrem iného odôvodňuje tým, že:

«Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   generálny   prokurátor   dospeli   k   názoru,   že výpoveď   z   nájomnej   zmluvy   bola   zákonná,   čo   ich   viedlo   k   záveru,   že   skutok   ako   bol vymedzený v uznesení o začatí trestného stíhania nie je trestným činom.   Orgány činné v trestnom konaní v odôvodnení rozhodnutia o zastavení trestného stíhania a generálny prokurátor v napádanom prípise žiadnym odkazom na príslušné ustanovenia občianskeho práva hmotného nevysvetlili pojem zákonnosť výpovede a ani neuviedli dostatočne určito a zrozumiteľne, čo treba chápať pod zákonnosťou výpovede nájomnej zmluvy z hľadiska občianskeho práva hmotného ako predbežnej otázky trestného konania. Táto skutočnosť spôsobuje zmätočnosť ich rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť...

Závery orgánov činných v trestnom konaní a generálneho prokurátora o akomsi silnejšom práve vlastníckom vo vzťahu k skutku z 12. 09. 2008 sú z ústavného hľadiska vzhľadom na čl. 20 ods. 3 ústavy a zásadu „male menim iure nostro uni non debemus“ neudržateľné...

Závery orgánov činných v trestnom konaní a generálneho prokurátora, že nájomný vzťah zo zmluvy medzi p. K. a sťažovateľom uzatvorenej 19. 05. 2008 nepožíva právnu ochranu podľa § 685 a nasl. ust. Občianskeho zákonníka je záverom neopodstatneným a z ústavného hľadiska neudržateľným...

Orgány činné v trestnom konaní na základe chybných právnych záverov o predbežnej otázke, na posúdenie objektívnej stránky prečinov podľa § 194, § 218 a 345 TZ nezohľadnili skutočnosť, že sťažovateľ podal v zákonnej lehote po doručení výpovede nájomnej zmluvy na príslušný   súd   žalobu   o   neplatnosť   výpovede   nájomnej   zmluvy...   V   tomto   smere občianskoprávne   konanie   nebolo   právoplatne   ukončené,   preto   z   ústavného   hľadiska požiadavky   na   riadne   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie   rozhodnutia   orgánov   činných v trestnom konaní je odvolávka na neprávoplatné rozhodnutie v občianskoprávnom konaní odvolávkou   neudržateľnou...   orgány   činné   v   trestnom   konaní...   sa...   pri   rozhodovaní o predbežnej   otázke   trestného   konania   vo   vzťahu   k   platnosti,   respektíve   k   účinnosti výpovede nájomnej zmluvy dostatočne nevysporiadali...

Z obsahu   vybavenia   opakovaného   podnetu   sťažovateľa...   vyplýva,   že   príslušní policajti   sa   vôbec   a   to   viac   ako   dva   roky   postupom   súladným   s   trestným   poriadkom, nezaoberali   trestným   oznámením   sťažovateľa   zo   dňa   26.   9.   2008,   i   keď   zo záverov generálnej prokuratúry vyplýva, že už samotné oznámenie bolo dostatočným podkladom na začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku...

Konštatovanie generálneho prokurátora v napádanom prípise, že nezistil pochybenie a   porušenie   zákona   teda   nie   je   správne   a   prispieva   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní. Dvojročné   nekonanie   vo   veci   trestného   oznámenia   a   tri   úkony   v   trestnej   veci   za   dobu ďalších 18 mesiacov, nemožno podľa sťažovateľa označiť za zákonný postup v zmysle zásad Trestného poriadku.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   o jeho   veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   rozhodnutím   –   prípisom IV/6 GPt 61/ 13-11 zo dňa 24. 06. 2013 v časti vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľa vo veci skutku z 12. 09. 2008, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli pod   ČVS:   ORP-1068/ST-B5-2011   na   základe   trestného   oznámenia   sťažovateľa   zo   dňa 26. 09. 2008, porušila základné právo P. K. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutie   –   prípis   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky IV/6 GPt 61/13-11 zo dňa 24. 06. 2013 v časti odloženia opakovaného podnetu sťažovateľa týkajúcej   sa skutku   z   12.   09.   2008,   o   ktorom   orgány   činné   v   trestnom   konaní   konali a rozhodli pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 zrušuje.

3. Generálnej prokuratúre prikazuje bez porušovania základných práv sťažovateľa znovu konať a rozhodnúť o opakovanom podnete sťažovateľa vo veci skutku z 12. 09. 2008, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli pod ČVS: ORP-1068/ST-B5- 2011.

4. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 euro (dvetisíc), ktoré mu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Kancelárii   Ústavného   súdu   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   P.   K. v sume 200 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   ods.   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 109/05).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   oznámením   generálnej   prokuratúry č. k. IV/6   GPt   61/13-11   z   24.   júna   2013,   ktorým   odložila   jeho   opakovaný   podnet z 28. februára 2013 vo veci ním podaného trestného oznámenia.

1.   Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   právo na vznesenie   obvinenia   a   trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného   trestného oznámenia,   ako   aj   právo   na   podanie   obžaloby   proti   nej   na   súde   prokurátorom   nie   sú súčasťou základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III.   ÚS 198/03, I. ÚS 141/2013, I. ÚS 29/2014 a iné). To znamená, že sťažovateľ nemá ústavou (ale ani dohovorom, pozn.) zaručené právo, aby na podklade ním podaného trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe, a toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého z ďalších ústavou garantovaných práv. Sťažovateľovi z jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo,   aby   sa   orgány   činné   v   trestnom   konaní   jeho   oznámením   o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05). Inými slovami, súčasťou tohto práva nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúry   podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   sťažovateľa   vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09).

Napriek tomu, že predmetná judikatúra je sťažovateľovi známa (I. ÚS 252/2010, IV. ÚS   718/2013,   IV.   ÚS   269/2014),   svojimi   argumentmi   týkajúcimi   sa   konkrétnych zmluvných dojednaní, inštitútov občianskeho práva hmotného, kvalifikácie trestných činov, kompetencií jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní, ako aj obsahu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sa opätovne snaží presvedčiť ústavný súd o tom, že jedine   ním   (t.   j.   sťažovateľom)   podávaný   výklad na   vec   sa   vzťahujúcich   všeobecne záväzných právnych predpisov je správny a jeho sťažnosť je dôvodná.

V pripojenom napadnutom oznámení zastupujúci prokurátor generálnej prokuratúry okrem iného uviedol:

„Na   podklade   preskúmania   príslušných   spisových   materiálov   považujem   vyššie citované rozhodnutia – uznesenie povereného príslušníka OR PZ Bratislava V, OO PZ; Petržalka   –   stred   č.   ORP-1068/ST-B5-2011   zo dňa 30.   01.   2012 o zastavení   trestného stíhania   podľa   §   215   odsek   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   a   uznesenie   prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn. 4 Pv 664/09-78 zo dna 24. 02. 2012 o zamietnutí Vašej   sťažnosti   podľa   §   193   odsek   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   za   zákonné a opodstatnené,   pričom   sa   s   nimi   stotožňujem   a   v   podrobnostiach   poukazujem na argumentáciu, obsiahnutú v odôvodnení týchto rozhodnutí (uznesení), ktoré Vám boli doručené.

Taktiež sa stotožňujem so spôsobom vybavenia Vášho podnetu zo dňa 21. 03. 2012 Krajskou prokuratúrou Bratislava a v tom zmysle s príslušnou argumentáciou prokurátora Krajskej   prokuratúry   Bratislava,   pojatou   v   upovedomení   Vašej   osoby   pod   sp.   zn. 1 KPt 524/10-37 zo dňa 10. 04. 2012.

Vykonanými vyšetrovacími úkonmi v rámci prípravného konania v danej trestnej veci bol zistený skutkový stav veci v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 2 odsek 10 Trestného poriadku,   pričom   nimi   produkovanými   dôkazmi,   po   ich   vyhodnotení   jednotlivo   i   v   ich súhrne   (§   2   odsek   12   Trestného   poriadku),   nebolo   preukázané   naplnenie   všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu – prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 odsek 1 Trestného zákona zo strany...   P.   K.,   a   to   predovšetkým   subjektívnej   stránky   citovaného   trestného   činu (prečinu).

Taktiež   nebolo   preukázané,   ohľadne   skutku   zo   dňa   12.   09.   2008,   naplnenie zákonných znakov žiadneho iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

V   predmetnej   veci   (pre   skutok,   ktorý   bol   predmetom   trestného   stíhania pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011)   sa   jedná   nie   o   vzťah   trestnoprávny,   ale   výlučne o občianskoprávny vzťah, riešenie (a vyriešenie) ktorého je možné jedine občianskoprávnou cestou (v konaní o občianskoprávnych veciach) a nie cestou trestnoprávnou (v trestnom konaní).

S poukazom na horeuvedené skutočnosti, keďže v postupe a rozhodnutiach... som nezistil pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci, ktoré považujem za zákonné a správne, Váš opakovaný podnet zo dňa 28. 02. 2013 bez prijatia opatrení, vo vzťahu k predmetnej trestnej veci a k jej meritórnemu ukončeniu, ako nedôvodný odkladám.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   a   preto   jeho   odloženie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým oznámením generálnej prokuratúry a základným právom sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by zakladala   reálne   možnosť   rozhodnúť   o   jeho   porušení   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie. Takýto príčinný vzťah totiž nemôže založiť sama osebe skutočnosť,   že   príslušná   prokuratúra   podnetu   podanému   podľa   zákona   o   prokuratúre nevyhovela podľa predstáv jeho pisateľa (I. ÚS 38/02). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   aj   sťažnosť   sťažovateľa   v časti týkajúcej   sa   námietky   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   oznámením   generálnej prokuratúry. Keďže vzhľadom na obsah označených práv je sťažovateľovi známe (napr. III. ÚS   87/05,   IV.   ÚS   718/2013,   IV.   ÚS   269/2014   a iné)   aj   iné   odôvodnenie   takéhoto rozhodnutia ústavného súdu, nebolo v danom prípade potrebné toto duplicitne citovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014