znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 536/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   K.,   v   súčasnosti   bytom   P.,   Č.,   zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Košice II sp. zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009 a Krajského súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   8   CoP   343/2010   z   15.   decembra   2010,   ako   aj   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 39/2011 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. októbra 2011 faxom a 3. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu   Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 39/2011 z 26. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že   „Okresný súd Košice II... rozsudkom zo dňa 9. 10. 2007 rozviedol manželstvo sťažovateľa a odporkyne... v konaní vedenom pod spisovou značkou 19 C/194/2004. V tomto konaní zaviazal otca prispievať na výživu maloletých detí P. a M... 18 000 Sk mesačne na M. a 12 000 Sk na maloletú P. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd... vo svojom rozhodnutí 7 CoP/76/2008 zo dňa 13. 10. 2008 zmenil rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   tak   že   zmenil   výrok   o   výživnom   tak,   že   sťažovateľ   je povinný prispievať na výživu maloletých detí P. a M. sumou 10 000 Sk mesačne na M. a 7 000 Sk na maloletú P.

Sťažovateľ 9. 4. 2009 podal návrh na zníženie výživného a žiadal, aby bol predmetný rozsudok   Krajského   súdu...   7   CoP/76/2008   zo   dňa   13.   10.   2008   zmenený   a   aby   bol zaviazaný prispievať na každé dieťa čiastkou 25 Eur mesačne do budúcna.

Okresný   súd   Košice   II   tento   návrh   dňa   28.   10.   2009   pod   spisovou   značkou 23 P/92/2009 zamietol. Voči tomuto sa sťažovateľ odvolal a jeho odvolanie bolo Krajským súdom   v   Košiciach   zamietnuté   dňa   15.   12.   2010   v   konaní   pod   spisovou   značkou 8 CoP/343/2010. Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 11. 1. 2011.

V konaní 19 C/194/2004 bola žalobcom podaná námietka zaujatosti všetkých sudcov sediacich   v   tej   istej   budove   ako   sídli   Okresný   súd   Košice   II,   nakoľko   žalovaná v predmetnom konaní je blízkym rodinným príslušníkom (sestrou) sudcu Okresného súdu Košice I. O tejto námietke zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Košiciach, pričom: • rozhodol len o vylúčení/nevylúčení sudcov Okresného súdu Košice II, pričom sa vôbec nezaoberal námietkou zaujatosti voči sudcom ostatných košických súdov...

V tejto veci podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd..., ktoré bolo odmietnuté Uznesením   1   Cdo   39/2011   zo   dňa   26.   7.   2011.   Toto   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa

31. 8. 2011.   Toto   považoval   za   procesné   neprípustné   z   dôvodov,   že   o   námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Košice II rozhodoval Krajský súd v Košiciach v konaní 15 NcC 72/2004 a ohľadom vylúčenia senátu 7CoP Krajského súdu v Košiciach rozhodoval Najvyšší súd SR pod sp. značkou 4 Nc 21/2006. Neobstojí teda podľa Najvyššieho súdu SR námietka sťažovateľa, že námietkou zaujatosti sa odvolací, resp. dovolací súd nezaoberal.“.

V   danej   súvislosti   sťažovateľ poukazuje na §   15 Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) a tiež na to, že „V predmetnom konaní však nijaký sudca Krajského súdu v Košiciach   ani   väčšina   sudcov   Okresného   súdu   Košice   II   nikomu   neoznámili   svoju zaujatosť“, a uvádza, že „V konaní o zníženie výživného vedenom na Okresnom súde Košice II pod spisovou značkou 23 P/92/2009, potvrdenom Krajským súdom v Košiciach v konaní 8 CoP/343/2010 už žalobca opätovne zaujatosť konajúceho súdu nenamietal, nakoľko mal za to, že sa jedná o zmenu predmetného rozsudku Okresného súdu Košice II 19C/194/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu 7 CoP/76/2008. Dospel teda k záveru, že by bolo neúčelné namietať opätovne zaujatosť...

K zmene okolností spôsobujúcich zaujatosť tak okresných súdov ako aj Krajského súdu v Košiciach však stále nedošlo, naopak žalobca má indície o úzkom tak osobnom a finančnom   rodinnom   ako   aj   priateľskom   prepojení,   ktoré   sa   v   danej   veci   týka   tak Okresných súdov Košice ako aj Krajského súdu v Košiciach. Následkom týchto skutočností tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd rozhodli v danej veci tak, že nedostatočne zistili skutkový stav, a na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd v Košiciach v konaní 8 CoP/343/2010 rozhodol o odvolaní žalobcu voči Rozsudku Okresného súdu Košice II 23P 92/2009 bez nariadenia pojednávania..“.

V   danom   prípade   sťažovateľ   príkladmo   cituje   judikatúru   ústavného   súdu   aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka otázok nestrannosti sudcov, a poukazuje aj na to, že «V procesnom postupe súdu absentuje aj ďalší princíp, spravodlivého súdneho konania, t.j. princíp „rovnosti zbraní". Tento princíp vyžaduje, aby každej zo strán sporu bola súdom daná rozumná príležitosť predložiť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nepostavia do nevýhodnejšej pozície voči druhej strane.

Ani na vyššie uvedené skutočnosti súd neprihliadol a napriek všetkým princípom právneho   štátu   a   právnej   istoty   bez   podstatnejšieho   a   hlbšieho   odôvodnenia   rozhodol v neprospech sťažovateľa...

V   napadnutých   rozhodnutiach   Okresného   súdu   Košice   II   ako   aj   Krajského   súdu v Košiciach   sa   súd   v   odôvodnení   nijako   nevysporiadal   so   skutočnosťou   a   neodôvodnil, prečo   zmenu   majetkových   pomerov   na   strane   otca   považuje   za   účelovú   a   nie   trvalú. Nakoľko   uvedené   pomery   u   sťažovateľa   stále   trvajú,   jedná   sa   zjavne   o   trvalú   zmenu pomerov.   Avšak   ani   prvostupňový   ani   druhostupňový   súd   svoj   záver   neodôvodnil. Druhostupňový súd vo svojom odôvodnení taktiež uvádza, že dieťa, ktorého rodičia spolu nežijú má nárok na takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Avšak už nijakým spôsobom neodôvodnil záver, že keby rodičia maloletých detí spolu žili, ich životná úroveň by bola na úrovni priznaného výživného, nakoľko životná úroveň sťažovateľa je nižšia ako predpokladá priznané výživné. Prvostupňový súd ďalej nijako neodôvodnil ako dospel k záveru, že byt na... v P. mohol otec prenajať iným osobám na bývanie a získať z toho príjem. Takýto záver súdu je nedostatočne odôvodnený. Takisto ani prvostupňový súd nijako neodôvodnil, ako dospel k záveru, že otec sa dobrovoľne vzdal príjmu. Odôvodnenie prvostupňového aj druhostupňového súdu je plné hypotetických úvah a nie dostatočného odôvodnenia a vyhodnotenia reálne zisteného skutkového stavu.

Všetky vyššie uvedené dôvody dokazujú, že konajúci súd sa v takom prípade nemohol účastníkovi konania javiť ako nestranný.

Nakoľko exekúcia na majetok sťažovateľa, ktorá je vedená na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Košiciach 8 CoP/343/2010 zo dňa 15.12.2010 ako súdu odvolacieho a Okresného súdu Košice II č. 23 P/92/2009 zo dňa 28.10.2009 ako súdu   prvostupňového   by   znamenali   pre   sťažovateľa   veľkú   ujmu,   keď   by   nemohol uspokojovať svoje základné životné potreby, navrhuje sťažovateľ aby Ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach 8 CoP/343/2010 zo dňa 15.12.2010 ako súdu odvolacieho a Okresného súdu Košice II č. 23 P/92/2009 zo dňa 28.10.2009 ako súdu prvostupňového».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., základné právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... P.   K.   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   8   CoP/343/2010   zo   dňa 15.12.2010   ako   súdu   odvolacieho   a   Okresného   súdu   Košice   II   23   P/92/2009   zo   dňa 28.10.2009   ako   súdu   prvostupňového   ako   aj   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR 1 Cdo 39/2011 zo dňa 26.7.2011 ako súdu dovolacieho boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu... pod č. k. 8 CoP/343/2010 zo dňa 15.12.2010 sa v časti,   v   ktorej   potvrdzuje   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   23   P/92/2009   zo   dňa 28.10.2009 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-Eur, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov...

4.   P.   K.   priznáva   náhradu   trov   konania   podľa   dodatočného   vyčíslenia   ktoré   je Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu, pretože sťažovateľ nepredložil k sťažnosti namietané rozhodnutie najvyššieho súdu ako   dôkaz   [§   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   (citované rozsudky   okresného   súdu   a   krajského   súdu   predložil   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. I. ÚS 138/2011)].

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podstatou námietok sťažovateľa je nesprávne právne a skutkové posúdenie v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie príspevku na výživu maloletých detí), ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a tiež najvyššieho súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti najprv namietal, že k porušeniu uvedených práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu   sp. zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

K tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň   vyplýva   povinnosť   dôsledného   uplatňovania   princípu   subsidiarity.   Tento   princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným   právam   sťažovateľa   v   prípade,   ak   ochranu   poskytuje   iný   súd.   Proti   rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na zníženie výživného, mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným právam   poskytoval   krajský   súd   pri   preskúmavaní   prvostupňového   rozsudku   na   základe podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil   o   ňom   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a rozhodol   o   ňom v spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04, II. ÚS 98/06).

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov,   iba   za predpokladu,   že   by nepostupovali   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   princípmi   spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného, ďalej uviedol podstatné odvolacie námietky sťažovateľa a jeho dôvody na zmenu   rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom na s. 2 až 4, hoci sťažovateľ má iný pohľad na rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne   znaky pochybení procesného charakteru   a ani výklad   a   interpretáciu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Určenie výšky výživného na maloleté deti po rozvode prislúcha iba všeobecnému súdu,   ktorý   je pri   rozhodovaní viazaný zákonom   o rodine,   a rozhodovanie   o   výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinných rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť (napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj v právnej   veci   sťažovateľa,   pričom   skutočnosť,   že   on   sám   sa   s   ich   právnym   názorom nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľa   (príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti)   a   vyhodnotili   ich   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nezistil   v   tejto   súvislosti   dôvod,   ktorý by signalizoval   možnosť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť,   že   ním   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé   súdne   konanie   (navyše,   ak   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   na   s.   11 namietal porušenie svojho práva na „riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru...“).

3.   Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   tiež namietal okrem   iného aj porušenie svojho práva   na   verejné   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rovnosť   zbraní a kontradiktórnosť   konania) napadnutým   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   hlavne z dôvodu,   že   sa   neuskutočnilo   verejné   zasadnutie   senátu   krajského   súdu,   pričom   on výslovne v odvolaní uviedol, že okresný súd nezistil riadne skutkový stav veci.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z § 214 OSP vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania.   S   pojednávaním   koná   odvolací   súd   len   za   predpokladu,   že   odvolanie   je podané   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   a   to   vždy,   ak je   splnený   jeden   z   procesných predpokladov stanovených v § 214 ods.   2 písm. a) až písm. c) OSP. Keďže ani jeden z uvedených procesných predpokladov na nariadenie verejného pojednávania nebol podľa názoru krajského súdu naplnený, o odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté na neverejnom pojednávaní.

Z   tohto   pohľadu   preto   ústavný   súd   nenachádza   bezprostrednú   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a namietaným porušením jeho práva na spravodlivé verejné prejednanie jeho veci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Ústavný súd takisto nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom a postupom krajského súdu v namietanom konaní uvedenom v petite jeho sťažnosti došlo k porušeniu jeho základného práva na nestranný súd.

K dôležitým prvkom   právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. 1 ústavy patrí právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16 OSP a obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (ani samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu(-ov) z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. IV. ÚS 23/2011).

Tu je potrebné na úvod uviesť, že sťažovateľ v konaní o zníženie výživného, ktoré je predmetom sťažnosti, nepodal námietku zaujatosti sudcov okresného súdu (ani krajského súdu), čo vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 23 P 92/2009 (napr. zo zápisnice z pojednávania   na   č. l. 48, na ktorom bol vyhlásený rozsudok   okresného súdu sp. zn. 23 P 92/2009 z 28. októbra 2009), hoci účastníkom bolo dané poučenie o možnosti namietať osobu   sudcu,   teda   jeho   námietka   je   zjavne   nedôvodná   (návrh   na   vylúčenie   sudcov okresného súdu, resp.   senátu krajského súdu   podal sťažovateľ pôvodne iba v súvislosti s konaním vedeným   pod   sp.   zn.   19   C/194/2004,   pričom   o   jeho   návrhoch   na   vylúčenie sudcov okresného súdu a sudcov senátu krajského súdu riadne rozhodol najvyšší súd tak, že sudcov   všeobecných   súdov   z   predmetného   konania   sp.   zn.   19   C/194/2004   nevylúčil). Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 39/2011   z   26.   júla   2011,   ktorý   rozhodoval   o   dovolacích   dôvodoch sťažovateľa podľa § 237 písm. f) a g) OSP (odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie a vo veci rozhodovali sudcovia, ktorých vylúčenie navrhol z dôvodu   zaujatosti) tak, že odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia najvyššieho súdu, po preskúmaní jeho záverov na s. 5 až 7 hodnotí namietané uznesenie najvyššieho   súdu   ako   jasné,   vyčerpávajúce   a   zrozumiteľné,   pretože   dalo   odpoveď   na podstatné námietky sťažovateľa a ako také zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom (Občiansky   súdny   poriadok)   a   podľa   neho   v   danom   prípade   nedošlo   k   chybnému procesnému   postupu   súdu,   ktorým   by   sa   sťažovateľovi   znemožnila   realizácia   jeho procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   pre   účely   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) a g) OSP.

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa ústavný súd odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených   v   jeho   sťažnosti   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011