znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 535/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, štátneho občana Kamerunskej republiky, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 49 P/144/2013 z 1. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/163/2015 z 20. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015 doručená sťažnosť

,   štátneho   občana   Kamerunskej   republiky   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 49 P/144/2013 z 1. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/163/2015 z 20. mája 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že okresný súd napadnutým rozsudkom zveril maloleté   dieťa   sťažovateľa   do   osobnej   starostlivosti   matky,   ktorá   je   oprávnená   dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletého sumou uvedenou v rozsudku vrátane doplatenia zročného výživného. Zároveň súd nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doručený súdom stanovenému opatrovníkovi, sťažovateľovi bol doručený až po tom, keď súd písomne opakovane žiadal o jeho doručenie.

Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   v   rozsudkom sp. zn. 11 CoP/163/2015   z   20.   mája   2015   odvolanie   sťažovateľa   odmietol.   Sťažovateľ namieta,   že   súdom   stanovená   opatrovníčka   (zamestnankyňa   súdu)   nekonala   v   záujme sťažovateľa, naopak, svojím postojom sťažovateľa poškodzovala.

V sťažnosti k tomu uvádza: «6. Uznesením, sp. zn.: 59P/136/2013 zo dňa 10.03.2014 ustanovil Okresný súd v Bratislave II sťažovateľovi opatrovníka v zmysle § 29 ods. 2, 5, 6 O. s. p.. Podkladom súdu malo byť i zisťovanie pobytu odporcu v konaní Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 49P/144/2013.

7. „Účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý sa zdržuje v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia §29 ods. 2 0.s.p. len vtedy, ak opatrenia vykonané na zistenie adresy zostali bezvýsledné. Je preto povinnosťou súdu, aby najmä od žalobcu požadoval, aby svoje tvrdenia o neznámom pobyte žalovaného doložil.“

8. Prvostupňový súd ustanovil za opatrovníka zamestnankyňu súdu (Okresný súd Bratislava   V),   ktorá   konala   (nekonaním)   v   rozpore   s   sťažovateľovými   oprávnenými záujmami   a   právami   a   naopak   svojim   postojom   poškodzovala   sťažovateľove   záujmy. O nestrannosti takéhoto opatrovníka sú oprávnené pochybnosti.

9. „Osobu opatrovníka je potrebné hľadať predovšetkým v okruhu blízkych osôb zastupovaného,   resp.   tých,   ktorí   sú   skutočne   schopný   reprezentovať   záujmy   účastníka. Pri ustanovovaní   opatrovníka   je   nutné   prísne   zvážiť,   aby   nedošlo   ku   kolízii   záujmov zástupcu a zastupovaného. Nedá sa totiž očakávať, že podriadený pracovník - zamestnanec- ako opatrovník účastníka konania vo veci riešenej tím istým orgánom bude postupovať proti jeho   postupom   a   rozhodovaniu.   Je   teda   zásadne   nevhodné,   pokiaľ   je   opatrovníkom ustanovená osoba podriadeného orgánu verejnej moci, ktorý vedie konanie, a to práve s ohľadom na pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo najrýchlejšom skončení veci, a záujmom účastníka, ktorého má zamestnanec zastupovať, pri úplnom   zachovaniu   jeho   práv   a   oprávnených   záujmov.   Preto   je   prax,   keď   sú za opatrovníkov účastníkov konania ustanovovaní pracovníci súdu, ktorý o veci rozhoduje, v úplnom   rozpore   s   ústavnými   zásadami,   ktorých   sa   má   ustanovením   opatrovníka neprítomnému   účastníkovi   dosiahnuť.“   (Ústavný   súd   Českej   republiky   v   nálezoch sp. zn. I. ÚS 559/2000 a sp. zn. U. ÚS 629/04)

10. Uvedená opatrovníčka žiadnym spôsobom nezastupovala sťažovateľove práva a záujmy,   naopak   v   podstate   odignorovala   celé   konanie,   (viď.   strana   3   napadnutého rozsudku „Nakoľko súdom ustanovená opatrovníčka sa na pojednávanie dňa 16.07. 2014 nedostavila, hoci bola riadne a včas predvolaná, svoju neúčasť neospravedlnila“.

11. Počas celého konania nepredniesla žiadny návrh na dokazovanie ani žiadne vyjadrenie, ktorými by zastávala moje práva. Prvostupňový súd ju v podstate použil len na to, aby mohol pokračovať (nerušene) v konaní a mohol jej doručovať rozhodnutia.

12. „Zákonné ustanovenia upravujúce možnosť ustanovenia opatrovníka nemôžu byť používané len z dôvodu urýchleného vybavenia konania (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 200/97 in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 12. N. 149. str. 381).“

13. „Neprítomnému účastníkovi konania musí byť zaistená ochrana jeho záujmov a základných práv, a funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby do dôsledkov bránila záujmy neprítomného, čo predstavuje mj. štúdium spisu, podávanie vyjadrení, a vedení celého sporu za neprítomného tak, ako by túto povinnosť bol povinný plniť zmluvný zástupca (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 559/2000 in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 27. N. 111. str. 233).

14. Vyššie uvedeným konaním bola sťažovateľovi nielen odňatá možnosť konania pred súdom ale boli priamo porušené jeho základné práva a to právo na súdnu ochranu a právo na rovnosť účastníkov v konaní.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   „po   vykonanom dokazovaní“ vyhlásil tento nález:

„I. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 49P/144/2013 porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.:   11CoP/163/2013   zo   dňa 20.05.2015 v spojení s Rozsudokom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01.04.2014 pod sp. zn.: 49P/144/2013 sa zrušujú.

III. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   konania   vrátane   trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Romana Keraka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47. ods. 3 ústavy tým, že mu okresný súd odňal možnosť konať pre súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnutím okresného súdu č. k. 49 P/144/2013-83 z 1. apríla 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V   prípade   sťažovateľom   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   mal   byť   súdom, ktorý   preskúmaval   uvedené   rozhodnutie,   krajský   súd   v   odvolacom   konaní.   Na   základe uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   ktorá   sa   týkala uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP/163/2015-110 z 20. mája 2015, zistil, že sťažovateľ, ktorý je zastúpený advokátom, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy týmto rozhodnutím. Porušenie svojich základných práv namieta len rozsudkom okresného súdu a uznesenie krajského súdu žiada spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 286/2010, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza,   že   porušovateľom   jeho   práv   je   aj   krajský   súd,   v   petite   sťažnosti   označil za porušovateľa práv len okresný súd.

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju   striktnú   viazanosť   petitom   sťažnosti   sa   preto   mohol   zaoberať   sťažnosťou   iba v rozsahu namietaného porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu vymedzenom v   petite sťažnosti.   Zároveň ústavný súd uvádza,   že   ústava ani   zákon   mu neumožňujú   zrušiť   uznesenie   krajského   súdu   bez   toho,   aby   ešte   pred   tým   vyslovil,   že rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní boli porušené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti   dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   nemal   povinnosť   zaoberať   sa   posudzovaním opodstatnenosti   sťažnosti,   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   by   aj   v   prípade   správne vymedzeného petitu vykazovala známky zjavnej neopodstatnenosti.

K tvrdeniam sťažovateľa, že mu rozhodnutím okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Podľa ust. § 29 Občianskeho zákonníka súd môže ustanoviť opatrovníka aj tomu, pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov alebo ak to vyžaduje verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť opatrovníka aj vtedy, ak je potrebné z iného vážneho dôvodu.

Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Predtým, než začne odvolací súd na základe podaného odvolania konať vo veci samej,   tak   musí   skúmať,   či   odvolanie   spĺňa   všetky   podmienky   prípustnosti   odvolania požadované zákonom, t. j. či je podané v lehote, oprávnenou osobou, či smeruje proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   prípustné,   či   má   všetky   predpísané   náležitosti   a   či rozhodnutie medzitým nezaniklo inak. Ak odvolací súd zistí, že nie je splnená niektorá z podmienok odvolania, musí odvolanie odmietnuť bez jeho ďalšieho vecného prejednania. Ustanovenie opatrovníka bez toho, aby boli splnené podmienky určené v ust. § 29 Občianskeho zákonníka a následné konanie súdu už len s ustanoveným opatrovníkom, by viedlo k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom a realizovať jemu patriace procesné práva účastníka konania. Avšak odvolací súd mal za to, že v danom prípade bolo z obsahu spisu nesporne preukázané, že pobyt otca sa stal v priebehu konania neznámym, o čom svedčí i bezvýslednosť šetrenia pobytu otca súdom prvého stupňa, ktorý dôsledne zisťoval bydlisko   otca,   a   to:   výsluchom   príslušníka   policajného   zboru   na   pojednávaní   zo   dňa 13.02.2014, lustráciami v Registri obyvateľov SR a v sociálnej poisťovni zo dňa 20.02.2014, u jeho predchádzajúceho právneho zástupcu zo dňa 28.02.2014. Vychádzajúc z uvedeného Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 49P/144/2013-71, zo dňa 05.03.2014 správne ustanovil otcovi opatrovníka v zmysle ust. § 29 Občianskeho poriadku a teda odvolací súd nezistil, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Výtku otca   súdu   prvého   stupňa,   že   jeho   postupom   -   ustanovením   zamestnanca   súdu za opatrovníka, došlo ku kolízii záujmov zástupcu a zastupovaného, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tomto smere poukazuje na skutočnosť, že za opatrovníka bol otcovi ustanovený   zamestnanec   Okresného   súdu   Bratislava   V,   pritom   konanie   je   vedené na Okresnom súde Bratislava II, teda odvolací súd má za to, že otcovi maloletého nebol ustanovený   za opatrovníka   podriadený   zamestnanec,   ktorý   by   konal   v   rozpore   s   jeho záujmami.

V   danom   prípade   bol   napadnutý   rozsudok   opatrovníčke   otca   doručený dňa 14.04.2014. Lehota na podanie odvolania začala otcovi a jeho opatrovníčke plynúť dňa 15.04.2014   a   uplynula   dňa   30.04.2015,   ktorý   pripadol   na   pracovný   deň   (streda). Dňa 05.02.2015 podal otec maloletého odvolanie prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu,   pričom   na   takýto   úkon   bol   povolaný   opatrovník   otca,   ktorý   mu   bol   platne a zákonne   ustanovený   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II,   č.   k.   49P/144/2013-71 zo dňa 05.03.2014, a ktorý právo podať odvolanie v mene otca nevyužil, na základe čoho, napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nadobudol   právoplatnosť   dňa   01.05.2014 a vykonateľnosť dňa 01.05.2014 a v časti výroku o výživnom nadobudol vykonateľnosť dňa 16.04.2014.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie podané prostredníctvom otcom zvoleného právneho zástupcu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty podľa ustanovenia § 218   ods.   1   písm.   a/   O.   s.   p.   odmietol   ako   odvolanie   podané   oneskorene,   s   ďalšími odvolacími námietkami sa nezaoberal.“

Je   potrebné   konštatovať,   že   otázku   prípustnosti   odvolania   nie   je   oprávnený posudzovať   ústavný   súd.   Iba   odvolaciemu   súdu   prináleží,   aby   na   základe   odvolania podaného sťažovateľom v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné)   so   zreteľom   na   opodstatnenosť   či   neopodstatnenosť   ustanovenia   opatrovníka sťažovateľovi,   doručenie   rozsudku   okresného   súdu   iba   opatrovníkovi,   resp.   spôsob doručenia rovnopisu rozsudku sťažovateľovi.

Zároveň ak sťažovateľ namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nepriaznivé závery všeobecných súdov umožňuje preskúmať inštitút dovolania z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).

Z príloh priložených k sťažnosti tiež vyplynulo, že sťažovateľ mal vedomosti o tom, že sa vedie konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, istý   čas   sa   pojednávaní   aj   zúčastňoval,   neskôr   sa   pojednávaní   prestal   zúčastňovať, nepreberal   zásielky   na   ním   označenej   adrese   pre   doručovanie   pošty   a   zdržiaval   sa na neznámom mieste.

Ústavný súd považuje preto za potrebné pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa citovanou zásadou neriadil.   Pokiaľ   sťažovateľ   nezodpovedne   pristupuje   k   ochrane   svojich   práv,   nemôže očakávať, že následky takéhoto konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015