znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 535/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Lawyer Partners a. s., Prievozská 37, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Chabadová, s. r. o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Ľubica Pavelková Chabadová, vedené pod sp. zn. Rvp 9192/2014 a sp. zn. Rvp 9305/2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Ro 118/2013, sp. zn. 3 Ro 276/2013, sp. zn. 3 Ro 250/2013, sp. zn. 8 Ro 114/2013, sp. zn. 8 Ro 203/2013, sp. zn. 2 Ro 160/2013, sp. zn. 2 Ro 167/2013, sp. zn. 2 Ro 168/2013, sp. zn. 2 Ro 211/2013, sp. zn. 2 Ro 114/2013, sp. zn. 2 Ro 76/2013, sp. zn. 2 Ro 262/2013, sp. zn. 3 Ro 255/2013, sp. zn. 8 Ro 237/2013, sp. zn. 9 Ro 182/2013, sp. zn. 9 Ro 89/2013, sp. zn. 8 Ro 84/2013, sp. zn. 2 Ro 165/2013, sp. zn. 2 Ro 84/2013 a sp. zn. 2 Ro 246/2013, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners   a.   s.   vedené   pod sp.   zn. Rvp 9192/2014 a sp. zn. Rvp 9305/2014   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 535/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lawyer Partners a. s. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. a 8. augusta 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners   a.   s.,   Prievozská   37, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorými   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Ro 118/2013, sp. zn. 3 Ro 276/2013 a sp. zn. 3 Ro 250/2013, sp. zn. 8 Ro 114/2013, sp. zn. 8 Ro 203/2013, sp. zn. 2 Ro 160/2013, sp. zn. 2 Ro 167/2013, sp. zn. 2 Ro 168/2013, sp. zn. 2 Ro 211/2013, sp. zn. 2 Ro 114/2013, sp. zn. 2 Ro 76/2013, sp. zn. 2 Ro 262/2013, sp. zn. 3 Ro 255/2013, sp. zn. 8 Ro 237/2013, sp. zn. 9 Ro 182/2013, sp. zn. 9 Ro 89/2013, sp. zn. 8 Ro 84/2013, sp. zn. 2 Ro 165/2013, sp. zn. 2   Ro   84/2013   a   sp. zn. 2   Ro   246/2013   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   konania okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza: «Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doručil   Okresnému   súdu Veľký Krtíš dňa 24. 7. 2006 žaloby na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona) uvedené podanie sťažovateľ urobil elektronickými prostriedkami podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona   (t.   j.   zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Spolu so žalobami na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh sťažovateľ   na   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   zároveň   doručil   „Sprievodný   list   k   návrhu“, v ktorom   informoval   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   o   svojom   podaní   na   DVD   −   nosičoch. Na uvedené   podanie   reagoval   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   listom,   ktorým   sťažovateľovi oznamuje,   že   mu   vracia   „DVD   nosič   obsahujúci   elektronické   dokumenty   podpísané zaručeným elektronickým podpisom, keďže súdy Slovenskej republiky, teda aj Okresný súd vo   Veľkom   Krtíši   nemá   k   dispozícii   elektronickú   podateľňu,   a   teda   nie   sú   splnené podmienky   osobitného   zákona   na   prijímanie   podania   elektronickou   formou, prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov“. Na tento list reagoval sťažovateľ listom, v ktorom uvádza,   že „Sprievodný list k návrhu“ nie je samozrejme   podaním   podľa   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ako   už   zo samotného názvu (a aj obsahu) tohto listu nepochybne vyplýva, ide len o sprievodný list k návrhu, pričom návrhy na začatie konania (t. j. žaloby na vydanie platobných rozkazov) sú zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči. Sťažovateľ už v sprievodnom liste k návrhu zároveň uviedol   (čo bolo a je samozrejmé možné zistiť aj po otvorení súborov zaznamenaných na príslušnom DVD nosiči), že predmetné podanie urobené elektronickými prostriedkami (t. j. na DVD nosiči) je podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona a opatrené časovou pečiatkou podľa osobitného zákona. Sťažovateľ v ďalšom konštatoval, že podanie bolo urobené v súlade s ust. § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zároveň bolo riadne doručené (24. 7. 2006), preto v zmysle § 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvedený deň považuje sťažovateľ za deň začatia konania, pretože   toto   je   deň,   kedy   došiel   Okresnému   súdu   Veľký   Krtíš   návrh   na   jeho   začatie... Sťažovateľ   informoval   Okresný   súd   Veľký   Krtíš,   že   považuje   za   nevyhnutné   poukázať na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a tú skutočnosť, že urobiť podanie elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa osobitného zákona je možné od 01. 05. 2002 (t. j. 4 roky!!!) a nie je vinou sťažovateľa, že Okresný   súd   Veľký   Krtíš   nemá   vytvorené   podmienky   na   prijímanie   takých   podaní. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že Občiansky súdny poriadok považuje všetky spôsoby podania za rovnocenné a   zo   žiadneho   ustanovenia nevyplýva,   že by písomné podanie malo   byť pred ostatnými spôsobmi uprednostňované, resp. zvýhodňované... Sťažovateľ teda dodržal zákonom ustanovený postup a urobil podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom, pričom splnil všetky naňho kladené požiadavky, ktoré súvisia so zaručeným elektronickým podpisom, a napriek tomu jeho podanie nebolo súdom prijaté... Sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, kde žiadal Ústavný súd Slovenskej republiky, aby svojím nálezom konštatoval porušenie ústavného práva sťažovateľa.»

Ústavný   súd   nálezom   sp. zn. II.   ÚS   148/08   z   24.   júna   2008   (ďalej   len   „nález ústavného   súdu   z   24.   júna   2008“)   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neprijatím jej elektronickou formou podaného a zaručeným elektronickým podpisom podpísaného podania z 24. júla 2006. Okresnému súdu prikázal konať vo veci podania sťažovateľky z 24. júla 2006 podaného podľa príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Ústavný   súd   v   relevantnej   časti odôvodnenia nálezu z 24. júna 2008 uviedol: „Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jej   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Preto ústavný súd vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej   podania   z 24. júla   2006   opätovne   konal   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu).

V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom   ustanovenou   formou,   a   postupovať   vo   vzťahu   k   nemu   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované   s účinnosťou   ku   dňu   jeho   podania.   Na   tomto   zásadnom   závere   nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin okresný súd nebude môcť podanie sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.

Sťažovateľka ďalej uvádza: «Sťažovateľ   Okresnému   súdu   Veľký   Krtíš   doručil   opätovne   podania,   o   ktorých Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   vyššie   citovaným   Nálezom (podania   boli zaregistrované pod sp. zn. 3 Ro 118/2013, sp. zn. 3 Ro 276/2013 a sp. zn. 3 Ro 250/2013, sp. zn. 8 Ro 114/2013, sp. zn. 8 Ro 203/2013, sp. zn. 2 Ro 160/2013, sp. zn. 2 Ro 167/2013, sp. zn. 2 Ro 168/2013, sp. zn. 2 Ro 211/2013, sp. zn. 2 Ro 114/2013, sp. zn. 2 Ro 76/2013, sp. zn. 2 Ro 262/2013, sp. zn. 3 Ro 255/2013, sp. zn. 8 Ro 237/2013, sp. zn. 9 Ro 182/2013, sp. zn. 9 Ro 89/2013, sp. zn. 8 Ro 84/2013, sp. zn. 2 Ro 165/2013, sp. zn. 2 Ro 84/2013 a sp. zn. 2   Ro   246/2013,   pozn.) V   súlade   s   vysloveným   názorom   tohto   súdu   mal   a   má sťažovateľ za to, že účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania, t. j. s účinnosťou ku dňu 24. 7. 2006... Okresný súd Veľký Krtíš sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že ide o „znovudoručenie“ návrhov na vydanie platobných rozkazov podaných na tento súd dňa 24. 7. 2006... Preto vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň   sťažovateľa   poučil,   že   v   prípade   jeho   nezaplatenia   konanie   zastaví.   Konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Sťažovateľ sa vo veci odvolal.»

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   svojimi   uzneseniami potvrdil zastavenie napadnutých konaní okresného súdu s odôvodnením, že sťažovateľka žiadnym spôsobom hodnoverne nepreukázala svoje tvrdenie o totožnosti návrhov na začatie konania z 24. júla 2006 s návrhmi doručenými okresnému súdu v roku 2013.

Ústavný súd z prílohy sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv   i   podaním   dovolaní   proti   uzneseniam   krajského   súdu,   ktoré   však   dovolací   súd odmietol.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   Lawyer   Partners   a.   s...   domáhať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš porušené bolo.

2. Okresnému súdu Veľký Krtíš prikazuje, aby na základe týchto podaní pokračoval v konaniach (príloha menný zoznam konaní tejto sťažnosti).“

Sťažovateľka   sa   domáha   tiež   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s   citovaným   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9192/2014 a sp. zn. Rvp 9305/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu,   proti ktorým   tieto sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v označených konaniach

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, pričom petit svojej sťažnosti nesformulovala dostatočne jasne a určito, pretože v bode 1 petitu sťažnosti   žiada   vysloviť   porušenie   označených   práv „postupom   Okresného   súdu   Veľký Krtíš“ bez toho, aby výslovne uviedla, o ktoré konania ide, v bode 2 petitu ďalej žiada, aby ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal, „aby   na   základe   týchto   podaní   pokračoval v konaniach   (príloha   menný   zoznam   konaní   tejto   sťažnosti)“,   pričom   formulácia „na základe týchto podaní“ je nezrozumiteľná a neurčitá, a preto petit sťažnosti v tejto časti je nevykonateľný.   Ústavný   súd   z dôvodov   procesnej   ekonómie   upustil   od   výzvy adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   na   odstránenie   uvedených   nedostatkov petitu   sťažnosti   a ustálil   predmet   tohto   konania   tak,   ako   je   uvedený   v záhlaví   tohto rozhodnutia, pretože ani prípadné odstránenie uvedených nedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať proti namietanému postupu v napadnutých konaniach okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský súd to vo všetkých napadnutých konaniach aj urobil, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014