znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 535/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 16316/2013, Rvp 16317/2013, Rvp 16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013, Rvp 16321/2013, Rvp 16322/2013, Rvp 16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013, Rvp 16326/2013, Rvp 16327/2013, Rvp 16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013, Rvp 16339/2013, Rvp 16340/2013, Rvp 16341/2013 a sp. zn Rvp 16345/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie,   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Lučenec a jeho uzneseniami č.   k. 17 Er/1014/2007-15 z 19. marca 2012, č. k. 5 Er/945/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/943/2007-16 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/958/2008-16 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/955/2008-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/941/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   14   Er/614/2007-49   z 22.   februára   2012,   č.   k. 5 Er/614/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   5   Er/1013/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k. 5 Er/449/2009-11   z 30.   mája   2012,   č.   k.   5   Er/838/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k. 17 Er/379/2011-13 z 30. decembra 2011, č. k. 6 Er/957/2010-12 zo 14. decembra 2011, č. k. 8   Er/526/2008-17   z 27.   februára   2012,   postupom   Okresného   súdu   Revúca   a jeho uzneseniami   č.   k.   3   Er/3387/2008-17   z 2.   mája   2012,   č.   k.   3   Er/3598/2008-63 zo 6. novembra 2012, č. k. 3 Er/693/2010-38 z 8. augusta 2012 a postupom Okresného súdu Rimavská   Sobota   a jeho   uznesením   č.   k.   1   Er/1883/2006-28   z 23.   júla   2012,   ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami č. k. 12 CoE/25/2013-54   z 27.   februára   2013,   č.   k.   1   CoE/493/2012-34   z 30.   novembra   2011,   sp.   zn. 41 CoE/332/2012 z 30. novembra 2012, č. k. 14 CoE/369/2012-38 z 12. decembra 2012, č. k.   17 CoE/274/2012-38   z 30.   januára 2013, č.   k.   1   CoE/494/2012-38 z 30.   novembra 2012, č. k. 13 CoE/47/2013-92 z 22. marca 2013, č. k. 13 CoE/323/2012-39 z 22. januára 2013,   č. k.   17   CoE/223/2012-37   z 29.   novembra   2012,   č.   k.   13   CoE/272/2012-30 z 24. januára 2013, č. k. 15 CoE/5/2013-41 zo 6. februára 2013, č. k. 13 CoE/36/2013-54 z 30. novembra 2011, sp. zn. 43 CoE/47/2012 z 28. februára 2013, č. k. 13 CoE/180/2012-36 z 2. augusta 2012, č. k. 14 CoE/53/2013-77 z 27. februára 2013, č. k. 12 CoE/23/2013-85 z 27. februára 2013, č. k. 17 CoE/17/2013-70 z 27. februára 2013 a č. k. 1 CoE/30/2013-50 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16316/2013, Rvp 16317/2013, Rvp 16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013, Rvp 16321/2013, Rvp 16322/2013, Rvp 16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013, Rvp 16326/2013, Rvp 16327/2013, Rvp 16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013, Rvp 16339/2013, Rvp   16340/2013,   Rvp   16341/2013   a   sp.   zn.   Rvp   16345/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 535/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   a jeho uzneseniami č. k. 17 Er/1014/2007-15 z 19. marca 2012, č. k. 5 Er/945/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/943/2007-16 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/958/2008-16 z 30. mája 2012, č. k. 5   Er/955/2008-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   5 Er/941/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   14 Er/614/2007-49   z 22.   februára   2012,   č.   k.   5 Er/614/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   5 Er/1013/2007-16   z 30.   apríla   2012,   č.   k.   5 Er/449/2009-11   z 30.   mája   2012,   č.   k.   5 Er/838/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 17 Er/379/2011-13 z 30. decembra 2011, č. k. 6 Er/957/2010-12   zo 14.   decembra   2011,   č.   k.   8   Er/526/2008-17   z 27.   februára   2012, postupom Okresného súdu Revúca a jeho uzneseniami č. k. 3 Er/3387/2008-17 z 2. mája 2012, č. k. 3 Er/3598/2008-63 zo 6. novembra 2012, č. k. 3 Er/693/2010-38 z 8. augusta 2012 a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uznesením č. k. 1 Er/1883/2006-28 z 23. júla 2012 (ďalej aj „uznesenia okresných súdov“) ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. 12 CoE/25/2013-54 z 27.   februára   2013,   č.   k.   1 CoE/493/2012-34   z 30.   novembra   2011,   sp.   zn.   41 CoE/332/2012 z 30. novembra 2012, č. k. 14 CoE/369/2012-38 z 12. decembra 2012, č. k. 17 CoE/274/2012-38 z 30. januára 2013, č. k. 1 CoE/494/2012-38 z 30. novembra 2012, č. k. 13 CoE/47/2013-92 z 22. marca 2013, č. k. 13 CoE/323/2012-39 z 22. januára 2013, č. k. 17 CoE/223/2012-37 z 29. novembra 2012, č. k. 13 CoE/272/2012-30 z 24. januára 2013, č. k. 15 CoE/5/2013-41 zo 6. februára 2013, č. k. 13 CoE/36/2013-54 z 30. novembra 2011, sp. zn. 43 CoE/47/2012 z 28. februára 2013, č. k. 13 CoE/180/2012-36 z 2. augusta 2012, č. k. 14 CoE/53/2013-77 z 27. februára 2013, č. k. 12 CoE/23/2013-85 z 27. februára 2013, č. k. 17 CoE/17/2013-70 z 27. februára 2013 a č. k. 1 CoE/30/2013-50 z 26. februára 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva, že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a v rámci   svojej   činnosti poskytla   na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň poskytuje ústavnému súdu   vlastnú interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na uvedené   konania.   Za   relevantné   pochybenie   v postupe   označených   okresných   súdov a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „OSP“)   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie.   Zároveň   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47 charty, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu   a postupom   a uzneseniami   krajského   súdu   v uvedených   konaniach,   zruší   označené uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 16316/2013, Rvp 16317/2013, Rvp 16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013, Rvp 16321/2013, Rvp 16322/2013, Rvp 16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013, Rvp 16326/2013, Rvp 16327/2013, Rvp 16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013, Rvp 16339/2013, Rvp 16340/2013, Rvp 16341/2013 a sp. zn. Rvp 16345/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 16316/2013

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali   dve   konania,   prípadne   viac   konaní   v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   pod   sp.   zn.   Rvp   16317/2013   prebieha   na   ústavnom   súde konanie   o   sťažnosti   doručenej   27.   mája   2013,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uznesením č. k. 17 Er/1014/2007-15 z 19. marca 2012 a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.   12   CoE/25/2013-54   z 27.   februára   2013   a pod   sp.   zn.   Rvp   16316/2013   prebieha konanie   o obdobnej   sťažnosti   doručenej   toho   istého   dňa   (27.   mája   2013),   ktorou sťažovateľka síce napáda len porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru avšak tými istými postupmi okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniami. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   dvoma   sťažnosťami   doručenými   ústavnému   súdu   boli namietané porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k zhodným postupom okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniam, čo s prihliadnutím na skutočnosť, že v obidvoch veciach vystupujú identickí účastníci konania a sťažnosti vychádzajú z obdobnej právnej argumentácie, vedie ústavný súd k záveru o neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn.   Rvp   16316/2013   podľa §   24   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde s následkom   jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   ostatnými   napadnutými postupmi a uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.4   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   ostatnými   napadnutými postupmi a uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen   oprávnený,   ale   aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a nielen   v súvislosti   s vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998   a R   72/1998   publikované   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri   predbežnom   prerokovaní   týchto   sťažností   sa teda   ústavný   súd   plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   ich   zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o   pochybení   v postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu   spočívajúcom   v zastavení uvedených   exekučných   konaní bez toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o jej   návrhu   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o porušení   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred   posúdením   splnomocnenia   udeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013