znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 535/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia..., L., zastúpeného advokátom Mgr. I. T., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11   Listiny   základných   práv a slobôd   a   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia...   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia... (ďalej len „sťažovateľ“), faxom doručená 25. októbra 2011, ktorou namietalo porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Okresného   súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa a krajským   súdom   ako   súdom   odvolacím   bol   návrh   politickej   strany   S.   (ako   právnej nástupkyne S.) podaný proti sťažovateľovi na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou S. v L. darovala sťažovateľovi nehnuteľný majetok, presne uvedený v darovacej zmluve spísanej vo forme notárskej zápisnice. Uvedenému návrhu okresný súd rozsudkom č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 vyhovel, pričom krajský súd svojím rozsudkom č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol: „V čase kúpy nehnuteľností základné organizácie S., t. j. aj S. v L., IČO:..., mali všetky   právomoci   na   kúpu   a   akékoľvek   ďalšie   narábanie   so   svojim   hnuteľným   a nehnuteľným majetkom. Do stanov S. sa až v ďalších rokoch zakotvil pojem o majetku ako spoločnom vlastníctve S., nikdy sa však týmto základným organizáciám nespochybňovalo ich dovtedajšie vlastníctvo. Aj preto sa im ponechávali všetky práva právnickej osoby. To,   že   v   samotnej   S.   sa   uznávalo   vlastníctvo   nehnuteľností   základnými organizáciami,   potvrdzuje   aj   návrh   Republikového   výboru   S.   z   roku   2003   adresovaný všetkým okresným výborom a základným organizáciám, ktoré vlastnili nehnuteľnosti, na zriadenie vecného bremena so zápisom na katastri. V tomto návrhu sa Okresnému výboru S. v L. navrhovalo, aby bolo v katastri nehnuteľností zriadené vecné bremeno v prospech Republikového výboru S. spočívajúce v zákaze nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami bez súhlasu RV S. (t. j. predať ich, darovať a pod.) s čím OV S. v L. nesúhlasil a takéto vecné bremeno v prospech RV S. nezriadil.

Sťažovateľ zastáva názor, že v tomto prípade nešlo o majetok S., ale vždy len o majetok   okresnej   organizácie   a   na   jeho   prevod   nebol   potrebný   súhlas   Republikového výboru S.

Podľa názoru sťažovateľa, ak by bola S. v L., IČO:..., zbavená možnosti nakladať so svojim majetkom, ktorý nadobudla pred účinnosťou novely zákona o politických stranách (v liste vlastníctva na katastri bola ako vlastník zapísaná S. v L., IČO...) išlo by o retroaktivitu a rozpor s Ústavou SR...

Podľa názoru sťažovateľa, novelou zákona o politických stranách sa po 01. 01. 2001 vôbec nerušila právna subjektivita organizačných jednotiek politických strán a hnutí, ale novelou sa len spresňovalo, kto môže disponovať s majetkom strany. Zvlášť zdôrazňujeme, že platnosť novely zákona môže byť len do budúcnosti, t. j. nemôže byť retroaktívna a ak do doby začatia platnosti tejto novely zákona organizačné zložky politickej strany vlastnili nejaký majetok, tento im nemohol byť nezákonne odňatý...

Sťažovateľ namieta, že nikdy nešlo o majetok S., ale vždy len o majetok okresnej organizácie a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového výboru S., ako aj, že súdy   nesprávne   interpretovali   a   teda   nesprávne   posúdili   právne   dôsledky   zákona č. 404/2000 Z. z. i dôsledky nových stanov S..

Predmetnými rozhodnutiami súdov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a ochrany   nadobudnutých   práv   vyvierajúcich   z   pojmu   demokratického   právneho   štátu   v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle čl.   20   ústavy   a   ochrany   majetku   /vlastníctva/   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým „vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C/103/2009 zo dňa 30. 03. 2011 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/139/2011 zo dňa 10. 08. 2011 došlo k porušeniu čl. 11 Listiny základných   práv   a   slobôd,   k   porušeniu   ústavných   princípov   právnej   istoty   a   ochrany nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle čl. 20 ústavy a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ   súčasne   navrhol,   aby „tieto   rozhodnutia   Ústavný   súd   SR   zrušil   a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR tak, ako budú tieto vyčíslené právnym zástupcom sťažovateľa“, a tiež, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu závažných právnych následkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade podliehal namietaný rozsudok okresného súdu revíznej právomoci krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   Preskúmanie   napadnutého   rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05).   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 11 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu...   Zákon   ustanoví,   ktorý   majetok nevyhnutný   na   zabezpečenie   potrieb   celej   spoločnosti,   rozvoja   národného   hospodárstva a verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb; zákon môže ďalej ustanoviť, že určité veci môžu byť len vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb... Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu...

Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Majetok   nadobudnutý   v   rozpore   s právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva.  ....   Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 11 listiny a čl. 20 ústavy niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, že výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom a ústavný súd nemôže pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   (m.   m. I. ÚS 241/07, I. ÚS 268/09). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný výklad   zákonov   môže   mať   za   následok   aj   porušenie   základného   práva   a   slobody sťažovateľa   (III.   ÚS   85/09).   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 190/08).

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základných práv. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení   nemožno   základné   práva   obmedziť   spôsobom   zasahujúcim   do   ich   podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05, III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (predovšetkým   súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcou aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu a zmyslu právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné   vychádzať   prvotne   z   ich doslovného   znenia.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia   ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž   neznamená   výlučnú   a   bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného   gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 svoje rozhodnutie odôvodnil týmto právnym posúdením:

„Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil vo veci skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ust. § 132 O. s. p. každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri rozhodovaní okresný súd sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení.

Okresný   súd   vec   právne   správne   posúdil   a   použil   pritom   správne   ustanovenia právneho predpisu, a to najmä ust. § 39, § 18 ods. 1, 2, § 19a ods. 1 a § 38, § 628 ods. 1, 2 OZ.   Na   základe   zhodnotenia   vykonaných   dôkazov   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že darovacia zmluva uzavretá medzi darcom S. v L. a obdarovaným - odporcom zo dňa 30. 12. 2004 je neplatná, pretože k jej uzavretiu nebol daný súhlas Republikového výboru S., ktorý bol potrebný v zmysle čl. 99 Stanov S., ktoré boli platné a účinné v čase uzavretia darovacej zmluvy, ako aj čl. 2 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Smernice pre hospodárenie S. Organizačná zložka S. k disponovaniu s nehnuteľným majetkom potrebovala súhlas Republikového výboru S., aj keď   mala   právnu   subjektivitu.   Dôkaz   predložený   odporcom   v   odvolacom   konaní,   a   to zmluva,   ktorá   mala   byť   uzavretá   medzi   OV   S.   a   Republikovým   výborom   S.,   nebol produkovaný   pred   okresným   súdom,   preto   odvolací   súd   na   tento   dôkaz   neprihliadal. Podstatným   pre   posúdenie   v   danej   veci   bola   tá   skutočnosť,   či   bol   daný   súhlas Republikového výboru S. k nakladaniu s nehnuteľnosťami pre OV S. v L., bolo preukázané, že   takýto   súhlas   daný   nebol   hoci   podľa   zákona   č.   404/2000   Z.   z.,   na   ktorý   poukazuje okresný   súd   v   dôvodoch   rozhodnutia   a   uvádza   citáciu   §   6   ods.   2   písm.   b)   bod   6. organizačné zložky politických strán od 01. 01. 2001 nemohli vo vlastnom mene nadobúdať majetok,   hospodáriť,   nakladať   s   ním.   Orgány   a   organizácie   S.   boli   teda   oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok len so súhlasom RV S. v súlade s čl. 2 bod 1. Smernice a čl. 99 Stanov.   V   ostatnom   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na jeho skutkové a právne závery poukazuje.“ V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) ústavný súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Krajský súd sa s poukazom na § 219 ods. 2 OSP stotožnil s právnym názorom okresného   súdu   a   na   jeho   skutkové   a   právne   závery   poukázal.   Pre   posúdenie   ústavnej konformnosti   rozsudku   krajského   súdu   sa   preto   žiada   uviesť   podstatné   právne   názory formulované vo veci okresným súdom, ktorý vo svojom rozsudku č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 uviedol:

«V   čase   uzavretia   darovacej   zmluvy   boli   platné   a   účinné   Stanovy   schválené 9.   zjazdom   S.   dňa   26.   4.   2003   a   zaregistrované   na   MV   SR   dňa   28.   5.   2003   pod č. VVS/1/1290/1990-7 ktoré boli v súlade s § 5 ods. 4, 6 Zák. č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických   stranách   a   politických   hnutiach   v   znení   účinnom   ku   dňu   uzavretia   zmluvy k 30. 12. 2004. Z nich vyplynulo, a to z ods. 3, že S. pôsobí na území SR, jej organizačná výstavba   je   budovaná   na   územnom   a   samosprávnom   princípe   a   spravidla   zodpovedá územnému usporiadaniu SR. Z ods. 27 a 29 Stanov vyplývalo, že organizačnú štruktúru strany tvoria organizácie S. na miestnej, okresnej, krajskej a republikovej úrovni a ich politické,   výkonné,   rozhodcovské,   revízne   a   poradné   orgány.   Právnu   subjektivitu   majú základné, okresné (regionálne), krajské a republikové orgány S., jej nositeľmi, sú výbory príslušných   stupňov   organizačnej   výstavby   S.   Pri   zastupovaní   záujmov   S.   má   v   plnom rozsahu právnu subjektivitu RV S.

Z ods. 86 Stanov vyplývalo, že každý stupeň organizačnej štruktúry S., ktorý má právnu   subjektivitu,   alebo   si   vedie   účet   v   peňažnom   ústave,   zastupujú   štatutárni zástupcovia.   Štatutárnym   zástupcom   základnej,   okresnej   (regionálnej)   a   krajskej organizácie S. je jej predseda a spravidla podpredseda, schválený príslušným výkonným orgánom.

V   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   24Sp   1/2006 v rozhodnutí zo dňa 22.   03.   2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž-O-KS 71/2006 zo dňa 05. 09. 2007 už bola riešená otázka právnej subjektivity darcu v čase uzavretia právneho úkonu - darovacej zmluvy a darca bol právnickou osobou s plnou právnou subjektivitou. Súdy vychádzali zo Stanov S. schválených 9. zjazdom S. zo dňa 26. 04.   2003,   štvrtá   časť,   bod   29   ako   aj   Smernice   pre   hospodárenie   S.   zo   dňa

28. 06. 2003 I. - Právne postavenie bod 2. prvá veta z ktorých vyplýva, že v zmysle Stanov S. (ods. 29) právnu subjektivitu majú základné, okresné, regionálne, krajské a republikové orgány S. Právny zástupca navrhovateľa - darca v čase uzavretia zmluvy mal spôsobilosť na právne úkony, preto tvrdenia navrhovateľa o neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 38 ods. 1 OZ bolo dokazovaním v konaní vyvrátené.

Podľa   §   39   OZ   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z listu vlastníctva č. 620 pre k. ú. L. so stavom ku dňu uzavretia darovacej zmluvy, t. j. 30. 12. 2004 nepochybne vyplývalo, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v celosti bola S. L., IČO:... - organizačná zložka politickej strany S., nie samostatný subjekt. Nešlo o samostatnú politickú stranu, ktorá by musela byť založená a zaregistrovaná na MV SR v súlade s príslušnými ustanoveniami Zák. č. 424/1991 (v darovacej zmluve je uvedené, že S. v L. je registrovaná na MV SR pod č. VVS/1-1290/1990, pričom ide o registračné číslo S., nie S. v L.). Na S. v L. ako na organizačnú zložku politickej strany sa vzťahovali všetky ustanovenia   Stanov   i   Smernice.   Jej   ustanovenia   sa   vzťahovali   tak   na   hospodárenie   s majetkom strany ako takej, ako aj na hospodárenie s majetkom jej organizačných zložiek, pričom tieto boli zaviazané ich rešpektovať. Z ustanovení článku 99 Stanov ako aj Smernice článok 2 bod 1, článok 6 bod 1 jednoznačne vyplýva, že organizačná zložka S., hoci mala právnu subjektivitu a mohla mať vlastný majetok, k disponovaniu s nehnuteľným majetkom vždy potrebovala súhlas RV S.   Z článku 2 bod 4 Smernice nevyplýva,   že by orgány a organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok svojvoľne bez súhlasu RV S. alebo so súhlasom OV S. v L. Keďže takýto súhlas RV S. v čase uzavretia darovacej zmluvy dňa 30. 12. 2004 nebol daný - odporca v konaní tvrdil, že ho nepotreboval, preto ho ani nežiadal, z uvedeného dôvodu je darovacia zmluva podľa § 39 OZ neplatná.

K obrane odporcu o tom, či výkladom prechodných ustanovení Zák. č. 404/2000 Z. z. navrhovateľom nedošlo ku retroaktivite súd udáva, že z novelizácie § 6 zákona vykonanej Zák.   č.   404/2000   Z.   z.   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   Zák.   č.   424/1991   Zb.   o   združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, účinných od 01. 01. 2001 došlo k nasledujúcej zásadnej zmene:

§ 6 ods. 2 písm. b) bod 6 zákona v znení platnom do 31. 12. 2000 medzi obligatórne náležitosti stanov (organizačného poriadku) zaraďuje: „6. ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ majú konať vo svojom mene,“,

to isté ustanovenie v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2001: „6. ustanovenia o organizačných jednotkách, ak budú zriadené, najmä vymedzenie rozsahu, v akom môže v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s ním, prípadne nadobúdať iné majetkové práva, a rozsahu, v akom môžu konať a zaväzovať sa v mene strany a hnutia“.

Z uvedeného podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že zákon počnúc 01. 01. 2001 neumožňuje organizačným zložkám politických strán konať a zaväzovať sa vo vlastnom mene,   či   vo   vlastnom   mene   nadobúdať   majetok,   hospodáriť,   nakladať   s   ním,   prípadne nadobúdať iné majetkové práva. Tieto práva môžu organizačné zložky realizovať len v mene strany alebo hnutia, ku ktorým patria. Obrana odporcu o inom výklade vyššie citovaných zákonných ustanovení neobstojí a nepochybne zo Zák. č. 404/2000 Z. z. účinného od 01. 01. 2001 vyplýva, že orgány a organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok len so súhlasom RV S. v súlade s článkom 2 bod 1 Smernice a článkom 99 Stanov.»

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase s právnym posúdením veci všeobecnými súdmi, podľa ktorého organizačná jednotka S. nemohla po 31. decembri 2000 bez súhlasu Republikového výboru S. nakladať so svojím majetkom, ktorý nadobudla pred účinnosťou zákona č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2000 Z. z.“).

Právny   predpis   aplikovaný   v   sťažovateľom   prípade,   t.   j.   zákon   č.   424/1991   Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní v politických stranách“), ktorý bol zákonom č. 85/2005 Z. z. o   politických   stranách   a   politických   hnutiach   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o   politických   stranách“)   zrušený   s   účinnosťou   od   1.   júna   2005,   upravoval podmienky a podrobnosti základného práva občanov zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich podľa čl. 29 ods. 2 ústavy. V zmysle § 3 ods. 1 zákona o združovaní   v   politických   stranách   strany   a   hnutia   sú   právnickými   osobami.   Právnu subjektivitu   organizačných   zložiek   (jednotiek)   však   zákon   o   združovaní   v   politických stranách výslovne neupravoval, podľa § 6 ods. 2 však určoval politickým stranám povinnosť pripojiť   k   návrhu   na   svoju   registráciu   stanovy   (organizačný   poriadok),   ktoré   museli obligatórne   obsahovať   ustanovenia   o   organizačných   jednotkách,   pokiaľ   boli   zriadené. Stanovy politickej strany v čase, keď bola sporná darovacia zmluva medzi sťažovateľom a organizačnou jednotkou S. spísaná, mali podľa § 6 ods. 2 písm. b) bodu 6 zákona o združovaní v politických stranách v znení zákona č. 404/2000 Z. z. obsahovať ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené, a najmä vymedzenie rozsahu, v akom môžu v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s ním.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   výklad relevantných   ustanovení   zákona   o   združovaní v politických   stranách   podaný   všeobecnými   súdmi   v   sťažovateľovej   veci   považuje   za ústavne udržateľný. Právny názor okresného súdu aj krajského súdu o tom, že v období po 1. januári 2001 mohli organizačné jednotky politických strán nakladať s majetkom len v mene politickej strany, ku ktorým patrili, čo bolo v prípade S. následne pretavené do znenia stanov platných v čase prevodu nehnuteľného majetku v tej podobe, že na nakladanie s nehnuteľným majetkom organizačných zložiek sa vyžadoval súhlas Republikového výboru S., je v súlade s legislatívnym vývojom oblasti upravujúcej činnosť politických strán. Tento vývoj sa vyznačuje postupným spresňovaním právnej úpravy spočívajúcim v obmedzovaní rozsahu   oprávnení   organizačných   jednotiek   politickej   strany   pri   nakladaní   s   majetkom strany (zákonom č. 404/200 Z. z.) a neskôr aj vo vylúčení samostatnej právnej subjektivity organizačných   jednotiek   politických   strán   [§   6   ods.   5   písm.   g)   neskoršieho   zákona   o politických stranách].

Podľa názoru ústavného súdu právny záver obsiahnutý v napadnutých rozsudkoch všeobecných súdov, podľa ktorého je darovacia zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, je   vzhľadom   na   všeobecnými súdmi   jednoznačne ustálené skutkové   okolnosti prípadu a znenie stanov S. platných v čase uzavretia darovacej zmluvy akceptovateľný, pretože je nepochybné, že účelom zákona č. 404/2000 Z. z. bolo dosiahnuť obmedzenie rozsahu, v akom môžu organizačné jednotky nadobúdať, hospodáriť a nakladať s majetkom strany. Je síce   pravda,   že v   tejto   oblasti   bola cez   §   6   ods.   2   písm.   b) bodu   6   zákona o združovaní v politických stranách v znení zákona č. 404/2000 Z. z. ponechaná politickým stranám   autonómia,   aby   si   samy   vo   svojich   stanovách   upravili   rozsah   oprávnení organizačných   jednotiek,   z   obsahu   tohto   ustanovenia   je   však   zrejmé,   že   organizačným jednotkám politických strán malo byť umožnené len obmedzené nadobúdanie, hospodárenie a   nakladanie   s   majetkom   a   len   v mene   strany   ako   takej.   Samozrejme,   podľa   názoru ústavného súdu sa uvedenou autonómiou mal posilňovať demokratický charakter právnej úpravy združovania v politických stranách. V okolnostiach prípadu možno považovať za spravodlivé rozhodnutie len také, ktoré berie zreteľ ako na ochranu vlastníckeho práva organizačnej zložky politickej strany, tak aj na právo politickej strany (resp. jej orgánov) realizovať oprávnenia vyplývajúce z platných stanov, ktorými sa v danom čase politická strana riadila.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa v   tom   smere,   že   zákon   č.   404/2000   Z.   z.   sa v okolnostiach veci prejavil retroaktívnymi účinkami, ústavný súd uvádza, že retroaktivita je inštitút, ktorý rieši časový stret starej a novej právnej úpravy. Zákaz priamej retroaktivity je vyjadrený v čl. 50 ods. 6 ústavy, zákaz nepriamej retroaktivity vyplýva z čl. 1 ods. 1 ústavy   definujúceho   Slovenskú   republiku   ako   právny   štát.   Zákaz   retroaktivity   slúži   na ochranu právnej istoty osoby, čo sa týka legálne nadobudnutých práv. Právnosť štátu a zákaz nepriamej retroaktivity však nemožno stotožniť s nemennosťou právneho poriadku, čo   by bolo popretím   úlohy   práva   v   spoločnosti.   Zmena   právnej   úpravy   v   materiálnom právnom štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu právneho postavenia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti určené predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie je   požiadavka   nemennosti   právnej   úpravy,   ale   požiadavka,   aby   sa   nemenilo   právne postavenie subjektu práva v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje správanie nemôže prispôsobiť právnemu predpisu.

V   danom   prípade   podľa   ústavného   súdu   použitie   právneho   predpisu   účinného od 1. januára 2001 (zákona č. 404/2000 Z. z.) v napadnutom rozhodnutí krajského súdu nespôsobilo porušenie princípu zákazu retroaktivity, pretože nebolo zistené, že by spätne (pred účinnosťou citovaného zákona) bolo zmenené právne postavenie sťažovateľa ani že by zasahovalo do jeho legálne nadobudnutých práv. Zákon č. 404/2000 Z. z. nezbavoval organizačnú   zložku   S.   jej   vlastníctva,   ale   menil   obsahové   požiadavky   pre   stanovy politických strán, ktoré S. aj upravila do podoby súladnej s označeným zákonom okrem iného   aj   zakotvením   povinnosti   predchádzajúceho   súhlasu   Republikového   výboru   S.   s prípadným scudzením majetku organizačnej zložky S.

Ústavnosť nepravej retroaktivity účinnej právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Vo vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o   neústavnosti   zákona   č.   404/2000   Z.   z.   ústavný   súd pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa musí orgán túto normu aplikujúci pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej nesúlad s ústavou (mutatis mutandis III. ÚS 274/07). Nesúlad zákona č. 404/2000 Z. z. s ústavou však v príslušnom konaní vyslovený nebol a v okolnostiach prípadu výklad a aplikácia relevantných ustanovení uvedeného zákona nesignalizuje svojvôľu a ani taký zásah do označených základných práv sťažovateľa, ktorý by svojou intenzitou odôvodňoval vyslovenie ich porušenia vedúci k následnej korekcii napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ďalej sa sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý však neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale je   akýmsi   základným   či   všeobecným   ustanovením   definujúcim   charakter   Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   namietať   len   v   spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétne   označeného základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených práv sťažovateľa (čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základného ustanovenia ústavy.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv ani nadväzne citovaných článkov ústavy, a preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   jeho   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011