znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 534/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „dohovor“) sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ním   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S/2300/2012-105 zo 14.   marca   2014,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateľky   (žalobkyne)   o preskúmanie a zrušenie   rozhodnutia   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   –   Ústredného   inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0602/99/2012 z 13. septembra 2012, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie   –   Inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v   Bratislave   pre Bratislavský kraj č. P/0016/01/2012 z 31. júla 2012 o uložení pokuty sťažovateľke v sume 10 000 € pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Sťažovateľka uvádza, že uvedenú pokutu dostala za to, že „pri uzavretí jednej zmluvy o úvere dňa 21. 09. 2009 postupovala v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušila ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo malo za následok obmedzenie schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili“. Podľa   jej   názoru   najvyšší   súd „ako   odvolací   orgán...   rozhodol,   že tento   skutok   nie   je čiastkovým   útokom   pokračovacieho   správneho   deliktu   spáchaného   sťažovateľkou čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010, hoci rozhodnutie o sankcii za prvý čiastkový útok (súčasne aj prvé rozhodnutie o sankcii) nastalo až 27. 4. 2011 (právoplatnosť 15. 6. 2011)“. Záver najvyššieho súdu, že „za uvedené porušenie zákona bolo   začaté samostatné správne konanie a žalobcovi boli už uložené sankcie   v samostatných   správnych   konaniach“,   považuje   sťažovateľka   za   nedôvodný, pretože „existencia pokračujúceho správneho deliktu nie je ovplyvňovaná tým, či sa pre jednotlivé čiastkové útoky začne samostatné konanie a či sa uložia sankcie v samostatných konaniach,   ale   iba   objektívnou   súvislosťou   medzi   čiastkovými   útokmi...   a skutočnosťou, ktorá spôsobuje pretrhnutie jednoty skutku, ktorý tvorí pokračovací správny delikt, ktorým v oblasti správneho trestania je moment prvého sankcionovania za aspoň jeden čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu spáchaný pred týmto prvým sankcionovaním a jeho právoplatnosti“.

Sťažovateľka s poukazom na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu opakujúc dôvody svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu tvrdí, že „zákon nedáva možnosť uložiť žalobcovi   viac   pokút,   ak   sa   dopustil   pokračovacieho   správneho   deliktu   a ak   žalovaný správny orgán tak urobí, poruší ústavný princíp zákonnosti podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky   neprípustným   rozširujúcim   výkladom“. Ďalej   argumentuje,   že „pre   záver o absencii   objektívnej   súvislosti   predsa   nemôže   postačovať   tvrdenie,   že   sa   konania o čiastkových útokoch začali na podklade iných kontrol, že začali v inom čase, na inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov a že hrozila preklúzia pre osobitné prekluzívne lehoty... Súčasne   sa   ako   priťažujúca   okolnosť   výslovne   používa   spáchanie   čiastkového   útoku pokračovacieho deliktu, hoci už došlo k uloženiu samostatnej sankcie za predchádzajúci čiastkový útok, pričom k uloženiu sankcie došlo až po spáchaní predmetného čiastkového útoku   pokračujúceho   správneho   deliktu.   Takýmto   výkladom   však   nedochádza   iba k porušeniu   zásad   spravodlivého   procesu   na   riadne   odôvodnenie   rozsudku   v správnom konaní   podľa   čl.   46   odsek   2   v spojitosti   s čl.   46   ods.   1   a článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v časti rozhodnutia o oprávnenosti trestného obvinenia,   ale   aj   k zásahu   do   zásady   zákonnosti   podľa   článku   49   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože tu dochádza k neprimeranému rozširujúcemu výkladu ustanovenia §-u 7 ods. 1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na tom, že nejde o pokračujúci správny delikt, ale o viac deliktov, za ktoré je možné uložiť viac sankcií...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že je „plný závažných pochybení“, pretože svoje   rozhodnutie   o potvrdení   rozsudku   krajského   súdu „nelogicky   a nezrozumiteľne“ odôvodnil neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci na jej prípad mal analogicky aplikovať ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa ukladania trestov za pokračujúce správne delikty, ktorých sa dopustila.

Vychádzajúc zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ho   už   niekoľko   rokov   zahlcuje   sťažnosťami,   ktoré   sa   svojím   obsahom   dotýkajú spotrebiteľských (úverových) zmlúv, ktoré uzatvorila s tisíckami fyzických osôb – občanov Slovenskej republiky, pričom tieto zmluvy všetky stupne všeobecných súdov v rôznych typoch   konaní   vyhodnotili   ako   také,   ktoré   obsahujú   neprijateľné   zmluvné   podmienky, znevýhodňujú   spotrebiteľov,   priečia   sa   dobrým   mravom   a pod.,   a teda   sú   absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich právomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.

Najvyšší súd v pomerne rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol: «Z pohľadu   zákonnosti je   napadnuté rozhodnutie   žalovaného   o uložení   pokuty súladné so zákonom i s prihliadnutím na výšku sankcie, keďže používanie nekalej obchodnej praktiky pri konaní so spotrebiteľom je závažným zásahom do práv spotrebiteľa chránených zákonom. Je potrebné poznamenať, že vzhľadom na špecifiká tohto prípadu je aj výška pokuty primeraná, odráža mieru porušenia povinnosti   žalobcom ako i následkov, ktoré z tohto   porušenia   vyplynuli,   zodpovedá   rozsahu   a závažnosti   porušenia   zákonných ustanovení platných na úseku ochrany spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmlúv si počína rovnako   a opakovane.   Pokuta   bola   riadne   odôvodnená   jednak   z hľadiska   závažnosti spáchaného   skutku,   ako   i z pohľadu   miery   závažnosti   následkov   nezákonného   konania a nemožno ju považovať za neprimerane vysokú. Kritériá, za ktorých správny orgán ukladá za porušenie ustanovení zákona sankciu posudzuje individuálne k jednotlivým subjektom a v rozsahu a závažnosti porušenia zistenej povinnosti a čo je podstatné, pokutu ukladá za účelom prinútiť páchateľa dodržiavať zákon... V prejednávanom prípade senát odvolacieho súdu   preskúmal   napadnuté   administratívne   rozhodnutie   a dospel   k záveru,   že   žalovaný postupoval   v súlade   so   zákonom...   Námietka   žalobcu,   že   za   „jednotlivé   čiastkové porušenia“...   mu   mala   byť   uložená   spoločná   sankcia...   nie   je   dôvodná   a v rozhodnutí žalovaného   je   dostatočne   odôvodnená.» Z uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   rozsudok krajského súdu ako vecne správy potvrdil, pričom ďalej odkázal na svoj rozsudok sp. zn. 4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015 týkajúci sa obdobnej veci, odôvodnenie ktorého citoval.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že nie je namieste tvrdenie sťažovateľky, že „nemala kedy naplniť účel sankcie za porušenie dňa 21. 09. 2012, nemala odkiaľ byť varovaná, že takéto porušenie nemá páchať, a ani to, že jej konanie má sankčný charakter“, ako to uviedla vo svojom odvolaní, ani jej tvrdenie, že nekalých obchodných praktík v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa sa mala dopustiť výlučne „čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010“, ako   to   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   pretože   takéto   spotrebiteľské   zmluvy   preukázateľne uzatvárala   nielen   niekoľko   rokov   pred,   ale   aj   po   vymedzenom   období.   Je   preto pochopiteľné,   ak   sa   niektorí   z takto   poškodených   spotrebiteľov   podnetmi   obrátili   aj na Slovenskú obchodnú inšpekciu, ktorej pôsobnosť ako orgánu kontroly vnútorného trhu vymedzuje zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. Na danú vec je preto potrebné nazerať v širších súvislostiach.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s   námietkou   sťažovateľky   o nedostatočnosti,   resp. nezrozumiteľnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   keďže   tento postupoval v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v danom prípade, kde najvyšší súd citoval odôvodnenie rozsudku sp. zn. 4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015, z obsahu ktorého vyplýva,   že   so   špecifikami   administratívneho   trestania   sa   presvedčivo   vysporiadal   aj so zreteľom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na použitie citovaného procesného ustanovenia odvolacím súdom postačuje zhoda   v   podstatných   otázkach   právneho   posúdenia   veci,   pričom   ďalšie   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho posúdenia jej veci. Tu stojí za zmienku zistenie krajského súdu, že sťažovateľka „skutok nenapáda, argumentuje výlučne len čo do výšky pokuty a rozporuplne uvádza, že žalovaný mal uložiť len jednu pokutu, ktorú uložiť vlastne nemohol“, pretože „každé jedno konanie začalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov a žalovaný   by   nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty   v zmysle správneho poriadku“.

Nemožno   súhlasiť   ani   s tvrdením   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   sa   odklonil od právnych   záverov   ústavného   súdu   vyslovených   v uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   41/2013 z 26. septembra   2013,   pretože   okrem   toho,   že   uvedené   rozhodnutie   sa   týka   iného sťažovateľa, ktorý bol iným správnym orgánom sankciovaný za iný správny delikt, ktorého sa dopustil, aj v tomto rozhodnutí ústavný súd zdôraznil požiadavku primeranosti použitia Trestného zákona pri administratívnom sankcionovaní vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu.

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytol sťažovateľke   náležitú   súdnu ochranu,   jej odvolacími námietkami   sa zaoberal v rozsahu, ktorý   postačuje   na konštatovanie,   že   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   v podstate obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita   záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky svojvôle,   jeho   odôvodnenie   je   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných právnych noriem.

Ústavný   súd   preto   opätovne   zdôrazňuje,   že   aj   keď   sa   vnútorná   intencionalita právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom,   obsahom   práv,   porušenie   ktorých prostredníctvom   sťažnosti   napáda,   nie   je   záruka,   že   napadnutý   rozsudok   bude   spĺňať očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   niet   žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru,   preto   predloženú   sťažnosť   ako   celok   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015