znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 534/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa   Tkáčika   o sťažnosti   J.   M.   a M.   M.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jozefom Chmurom,   Advokátska   kancelária   Sitár   &   Saloka,   Zvonárska   8,   Košice,   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 42/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C   42/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 42/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. a M. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) pre každého z nich, ktoré im j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. a M. M. trovy konania v sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásť centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr.   Jozefa   Chmuru,   Advokátska   kancelária   Sitár & Saloka,   Zvonárska   8,   Košice,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 534/2014 z 9. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a M. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/42/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Predmetom   konania,   ktorého   sa   sťažnosť   týka,   je   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti — parcele č., záhrada o výmere 376 m2, zapísanej na liste vlastníctva č., okres K., obec K., katastrálne územie K. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Od podania návrhu vo veci uplynulo viac ako jedenásť rokov a všeobecné súdy dosiaľ právoplatne nerozhodli, čo u nich vyvoláva dlhodobý stav právnej neistoty.Sťažovatelia uviedli, že hoci okresný súd v napadnutom konaní už dvakrát rozhodol rozsudkom,   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu „neexistuje   ani   prvostupňové rozhodnutie“, pretože Krajský súd v Košiciach bol už dvakrát nútený svojím uznesením rozsudok okresného súdu vo veci zrušiť.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zároveň   požadovali priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € pre každého zo sťažovateľov a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 202/12 doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vychádzajúc z postupu súdu mám za to, že predmetná vec je skutkovo zložitá, keďže súd   musel   vypočuť   desiatky   svedkov   a pre   rozhodnutie   vo   veci   potreboval   zabezpečiť množstvo listinných dôkazov.

Účastníci   konania   svojím   správaním   nespôsobili   prieťahy   v konaní,   aj   keď   tri pojednávania boli na ich žiadosť odročené.

Súhlasím, aby ústavný súd o predmetnej sťažnosti rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.“

Súčasťou písomného vyjadrenia okresného súdu bol aj stručný prehľad procesných úkonov súdu, ako aj účastníkov napadnutého konania, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„Konanie vo veci sp. zn. 14C/42/2003 sa začalo 21. 1. 2003. Dňa   29.   1.   2003   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   predloženie   znaleckého   posudku na cenu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu.

Dňa 12. 3. 2003 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 16 845,- Sk. Navrhovateľ súdny poplatok uhradil 2. 4. 2003.

Dňa   14.   3.   2005   súd   odoslal   účastníkom   výzvy   a   poučenia   podľa   ust.   §   114 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.).

Prvý   termín   pojednávania   súd   nariadil   na   5.   6.   2006.   Po   prejednaní   veci   bolo pojednávanie odročené na 12. 10. 2006.

Pojednávanie   nariadené   na   12.10.2006   bolo   bez   prejednania   veci   na   žiadosť navrhovateľov   z   dôvodu,   že   ich   právny   zástupca   je   mimo   územia   Slovenskej   republiky odročené na neurčito.

Dňa 5. 2. 2007 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Murínovej. Uznesením   č.   k.   14C/42/2003-72   zo   dňa   14.   3.   2007   súd   pripustil   do   konania na strane navrhovateľa M. M.

Tretí termín pojednávania súd nariadil na 29. 6. 2007. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na 21. 9. 2007 za účelom doplnenia dokazovania.

Štvrté pojednávanie nariadené na 21. 9. 2007 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito z dôvodu poskytnutia lehoty navrhovateľom na upresnenie žalobného návrhu. Uznesením č. k. 14C/42/2003-134 zo dňa 12. 11. 2007 súd pripustil zmenu žalobného návrhu.

Piate   pojednávanie   súd   nariadil   na   14.   3.   2008.   Po   prejednaní   veci,   výsluchu navrhnutých   svedkov,   bolo   pojednávanie   odročené   na   18.   4.   2008   za   účelom   ďalšieho dokazovania.

Na   šiestom   pojednávaní   súd   pokračoval   vo   vykonávaní   dôkazov   a   pojednávanie odročil na 16. 5. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Siedme pojednávanie nariadené na 16. 5. 2008 bolo po prejednaní veci odročené na 20. 6. 2008.

Ôsme pojednávanie nariadené na 20. 6. 2008 bolo po prejednaní veci a vypočutí svedkov odročené na 5. 9. 2008.

Deviate pojednávanie nariadené na 5. 9. 2008 bolo po prejednaní veci odročené na 26. 9. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Desiate pojednávanie po prejednaní veci bolo odročené na 28. 10. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Jedenáste pojednávanie bolo po prejednaní veci odročené na 14. 11. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní dňa 14. 11. 2008 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok. Proti   rozsudku   podali   dňa   22.   1.   2009   odvolanie   navrhovatelia   a   požiadali   súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Uznesením č. k. 14C/42/2003-120 zo dňa 23. 2. 2009 súd nepriznal navrhovateľom oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 20. 4. 2009 bola vec predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2Co/132/2009-333 zo dňa 26. 8. 2009 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Trináste   pojednávanie   súd   nariadil   na   28.   5.   2010.   Toto   pojednávanie   bolo na žiadosť   právnej   zástupkyne   odporcov,   z   dôvodu   jej   náhlej   zdravotnej   indispozície, odročené bez prejednania veci na 30. 6. 2010.

Štrnáste pojednávanie nariadené na 30. 6. 2010 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty odporcom na upresnenie návrhov na dokazovanie. Pätnáste pojednávanie bolo nariadené na 17. 12. 2010. Po prejednaní veci bolo pojednávanie   odročené   na   16.   3.   2011   za   účelom   predloženia   listinných   dôkazov navrhovateľmi.

Šestnáste pojednávanie bolo po prejednaní veci odročené na 6. 5. 2011 za účelom predloženia listinného dokladu navrhovateľmi.

Sedemnáste pojednávanie bolo po prejednaní veci odročené na 1. 7. 2011. Osemnáste pojednávanie bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Devätnáste pojednávanie bolo nariadené na 27. 4. 2012. Dvadsiate pojednávanie po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Dvadsiate   prvé   pojednávanie   súd   nariadil   na   20.   11.   2012.   Pojednávanie po prejednaní veci bolo odročené na 20. 12. 2012.

Dvadsiate druhé pojednávanie po prejednaní veci bolo odročené na 31. 1. 2013 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 31. 1. 2013 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Dňa 3. 4. 2013 odporcovia doručili súdu odvolanie proti rozsudku.

Dňa 26. 4. 2013 bola vec predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Uznesením č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. 4. 2014 súd zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 6. novembra 2014, zistil aj ústavný súd.

Právny   zástupca   sťažovateľov   v   oznámení   doručenom   ústavnému   súdu 11. novembra 2014   vyjadril   súhlasil   s   upustením   od   verejného   pojednávania   vo   veci v konaní pred ústavným súdom a uviedol, že v plnej miere zotrváva na obsahu sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia sa tiež domáhali vyslovenia porušenia svojho práva na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   sporu,   v   ktorom   sú   sťažovatelia navrhovateľmi (o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania   nebola   závislá   od   skutkovej   či   právnej   náročnosti   prerokovávanej   veci,   hoci v okolnostiach prípadu konštatuje, že istá miera skutkovej náročnosti je v konaní prítomná, pretože bolo potrebné uskutočniť výsluch veľkého počtu svedkov, čím však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či   v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nezistil   žiadne   závažné   okolnosti   na   strane sťažovateľov, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania, preto konštatuje, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagovali včas, a zároveň k obrane okresného súdu uvádza, že odročiť pojednávanie bolo potrebné len raz, a to z dôvodov na strane sťažovateľov.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd konštatuje, že okresnému súdu trvalo viac ako tri roky a tri mesiace, kým sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, pričom v tomto období okresný súd uskutočnil len tri triviálne úkony, a to výzvu adresovanú sťažovateľom na predloženie znaleckého posudku (na   ktorú   sťažovatelia   reagovali   v   primeranej   lehote   jedného   mesiaca),   na zaplatenie súdneho   poplatku   (na   ktorú   sťažovatelia   opäť   reagovali   v   primeranej   lehote   jedného mesiaca)   a všeobecnú   výzvu   s poučením.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel k záveru, že toto obdobie v celosti možno považovať za zbytočný prieťah. Postup okresného súdu   vo   zvyšnej   časti   preskúmavaného   konania   bol   v zásade   plynulý,   bez evidentnej nečinnosti, okrem jedného výraznejšieho obdobia nečinnosti v trvaní 8 mesiacov potom, ako Krajský súd v Košiciach svojím uznesením sp. zn. 2 Co 132/2009 z 26. augusta 2009 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu 29. septembra 2009 na ďalšie konanie,   do   uskutočnenia   pojednávania   28.   mája   2010   vo   veci   po   zrušení   rozsudku. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní identifikoval zbytočné prieťahy spočívajúce v neodôvodnenej nečinnosti v súhrne približne štyri roky.

Rozhodujúcim   dôvodom,   pre   ktorý   možno   doterajší   postup   okresného   súdu v namietanom konaní označiť tiež aj ako nesústredený a neefektívny, je skutočnosť, že aj napriek vysokému počtu vykonaných dvadsať pojednávaní nie je dokazovanie vykonané v dostatočnom   rozsahu.   Okresný   súd   v merite   veci   dosiaľ   rozhodol   dvakrát,   pričom k zrušeniu   rozsudku   okresného   súdu   v prvom   prípade   došlo   z dôvodu   nesprávneho právneho   hodnotenia   vykonaného   dokazovania,   a preto   aj   potreby   vykonania   ďalšieho dokazovania.   V druhom   prípade   k zrušeniu   rozsudku   došlo   z dôvodu   pre nepreskúmateľnosť dôvodov rozhodnutia, pretože po zrušení rozsudku okresný súd svoje skutkové závery oprel o tie isté dôkazy, z ktorých predtým dospel k opačnému záveru bez toho,   aby   opakoval   pre rozhodnutie   podstatné   dôkazy,   čím   zároveň   došlo   aj   k odňatiu možnosti konať účastníkov v konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 42/2003 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov právoplatne skončená (bod 2 výroku rozhodnutia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000   €   pre   každého,   ktoré   odôvodnili   pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty   aj po jedenástich rokoch konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   okresného   súdu,   ktorá predstavuje   viac   ako   11   rokov,   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie vo   veci   nebolo do   rozhodnutia   ústavného súdu právoplatne   skončené,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   3 000   €   pre   každého zo sťažovateľov   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku rozhodnutia).

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   podal sťažnosť za každého sťažovateľa osobitne, pričom si v oboch prípadoch uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú však nevyčíslil.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2013 v sume 804 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dvoch sťažovateľov, sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb podľa § 13 ods. 2 vyhlášky. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané   v   roku   2014   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu predstavuje teda sumu 300,16 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014