znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 534/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., Nórske kráľovstvo, zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na rešpektovanie súkromného   a rodinného života   podľa   čl. 8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 P/18/2011-70 z 21. novembra 2011, postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   CoP/80/2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo/9/2011 z 27. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť T. H., Nórske kráľovstvo (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života podľa čl. 8 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný   súd“)   č. k. 6 P/18/2011-70 z 21.   novembra   2011, postupom   Krajského   súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP/80/2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo/9/2011 z 27. júla 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je otcom maloletých detí T. H. a J. H., ktoré sú narodené v Nórskom kráľovstve (ďalej len „Nórsko“), pričom okrem štátneho občianstva Nórska sú toho času aj štátnymi občanmi Slovenskej republiky (ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvo 5. februára 2000 v Nórsku. V máji 2004 sa sťažovateľ odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Dňa 18. augusta 2004 bolo schválené administratívne rozhodnutie príslušného nórskeho úradu, ktorým boli manželia vzájomne odlúčení. Právo starostlivosti o maloletých bolo upravené dočasným rozhodnutím príslušného nórskeho súdu vo Vesterålene zo 7. septembra 2004, v ktorom okrem iného vyhlásil úradný zákaz pre obidvoch rodičov vycestovať s maloletými deťmi bez súhlasu druhého rodiča z Nórska. Dňa 8. júla 2005 matka maloletých detí bez vedomia otca odviezla maloleté deti na územie Slovenskej republiky. Podľa rozhodnutia Okresného súdu vo Vesterålene z 21. septembra 2005 sťažovateľ nadobudol právo výlučnej rodičovskej a každodennej starostlivosti o maloleté deti a matke bolo udelené právo styku s maloletými deťmi a zároveň zakázané vziať ich mimo územia Nórska. Tento rozsudok 10. marca 2006 potvrdil   aj   Krajský   súd   v Halogalande   a   napokon   23.   mája   2006   aj   dovolací   senát najvyššieho súdu, čím sa stal právoplatným a vykonateľným.

Dňa 14. decembra 2005 sťažovateľ prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže podal okresnému súdu návrh na nariadenie návratu maloletých detí do Nórska, v ktorom sa odvolal na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných   únosov   detí.   Okresný   súd   v   danej   veci   vydal   viacero   meritórnych rozhodnutí, ktoré boli potvrdené odvolacím súdom, avšak, ako bude uvedené ďalej, tieto boli následne zrušené.

Uznesenie okresného súdu č. k. 4 P/50/2006-127 z 23. mája 2006, ktorým nenariadil návrat   maloletých   detí   do   Nórska,   bolo   potvrdené   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 CoP/64/2006-164 z 28. februára 2007. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 114/08-52 z 12. júna 2008 uvedené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd s poukazom na zachovanie zásady dvojinštančnosti konania zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením č. k. 4 P/50/2006-407 zo 16. apríla 2009 okresný súd nariadil návrat maloletých   detí   do   Nórska   (pričom   odložil   vykonateľnosť   tohto   rozhodnutia do nadobudnutia právoplatnosti, pozn.), čo krajský súd uznesením č. k. 5 CoP/40/2009-447 z   23.   júna   2009   potvrdil.   Na   základe   dovolania   matky   maloletých   detí   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Cdo/153/2009 zo 7. septembra 2010 obe uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po pridelení novej spisovej   značky   okresný súd uznesením č.   k.   3 P/79/2010-47 z 22. októbra 2010 nariadil návrat maloletých detí do Nórska (pričom odložil vykonateľnosť tohto   rozhodnutia   do   nadobudnutia   právoplatnosti,   pozn.),   čo   krajský   súd   uznesením č. k. 5 CoP/5/2011-83 z 25. januára 2011 potvrdil.   Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 M Cdo/9/2011 z 27. júla 2011 obe uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Naposledy   rozhodol   vo   veci   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   P/18/2011-70 z 21. novembra 2011, ktorým nenariadil návrat maloletých detí do Nórska. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie sťažovateľ aj Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresná prokuratúra“). Uznesením č. k. 5 CoP/2/2012-118 z 8. februára 2012 krajský súd konanie o odvolaní okresnej prokuratúry zastavil a zároveň odvolanie sťažovateľa ako podané oneskorene odmietol. Opravným uznesením č. k. 5 CoP/2/2012-122 z 20. februára 2012 krajský súd rozhodol, že z dôvodu zrejmej nesprávnosti bude v konaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 P/18/2011-70 z 21. novembra 2011 pokračovať.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   matka   maloletých   detí   dovolanie,   ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo/123/2012 z 28. júna 2012 odmietol. Po vrátení spisu krajskému   súdu   (7.   augusta   2012)   bola   veci   pridelená   nová   spisová   značka – 5 CoP 80/2012.   Napriek   podaniu   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa   zákona   č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov krajský súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namietal, že postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo/9/2011 z 27. júla 2011 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tento rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v tej istej veci, v ktorej 25. októbra 2007 Krajská prokuratúra v Žiline podnet (bližšie neoznačený, pozn.) podávateľa odložila z dôvodu, že smeruje proti takému   rozhodnutiu   súdu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   a   tiež   preto,   že   najvyšší   súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy vyjadrenie sťažovateľa. K porušeniu označeného práva došlo aj zo strany okresného súdu a krajského súdu, a to v súvislosti s porušením ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že odňatím možnosti starať sa osobne o svoje maloleté deti aj napriek právoplatným rozhodnutiam nórskych súdov, ako aj nerešpektovaním príslušných ustanovení Dohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   bolo zo strany   okresného   súdu   a   krajského   súdu   porušené   jeho   základné   právo   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Napokon sťažovateľ namietal, že od podania jeho návrhu okresnému súdu uplynulo skoro   sedem   rokov,   na   napriek   tomu   vec   nie   je   právoplatne   ukončená.   Počas   období, v ktorých všeobecné súdy o veci rozhodovali, vôbec nebrali do úvahy lehoty ustanovené Dohovorom   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   pre   tento   typ konania.   Je   pravdou,   že   matka   maloletých   detí   využíva   všetky   zákonné   možnosti na predĺženie predmetného konania, avšak z uvedeného je zrejmé, že aj všeobecné súdy svojou nečinnosťou   umožňujú toto konanie predlžovať. Všeobecné súdy   tak opakovane spôsobujú prieťahy v konaní, v ktorom čas „pracuje“ proti sťažovateľovi, pretože matka maloletých detí argumentuje proti ich návratu do Nórska tým, že počas takej dlhej doby sa už   zžili   s   prostredím,   v   ktorom   sa   v   súčasnosti   nachádzajú.   Ak   by   všeobecné   súdy od začiatku   konania   konali   v   súlade   s   Dohovorom   o občianskoprávnych   aspektoch medzinárodných únosov detí, bola by takáto argumentácia bezpredmetná.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6.   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš,   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   podľa   článku   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na rešpektovanie   svojho   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   8.   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš zo dňa 21. 11. 2011, sp. zn. 6 P/18/2011 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Okresného súdu Liptovský Mikuláš, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.

4.   Uznesenie   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa   21.   11.   2011, sp. zn. 6 P/18/2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš a Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 P/18/2011 konali bez zbytočných prieťahov.

6. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, Krajskému súdu v Žiline a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby dodržiavali ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to Dohovor č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

7. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 320.000, €.

8. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 269,58 € na účet advokátky...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu a najvyššieho súdu

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených práv ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.“   (napr.   IV.   ÚS   221/04,   III.   ÚS   103/07, III. ÚS 139/07).   Ústavný   súd   preto   poskytuje ochranu   tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Ako z prehľadu procesných úkonov uvedených v I. časti tohto uznesenia vyplýva, najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 M Cdo/9/2011 z 27. júla 2011 predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, na čo   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   uznesením   č.   k.   6   P/18/2011-70 z 21. novembra   2011,   ktorým   nenariadil   návrat   maloletých   detí   do   Nórska.   Vec   sa v súčasnosti nachádza na krajskom súde z dôvodu rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu.

To   znamená,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   k   porušovaniu označených   práv   sťažovateľa   zo   strany   najvyššieho   súdu   ani   okresného   súdu   už nedochádzalo, a teda   konanie o sťažnosti podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označenému právu poskytuje, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Ako už bolo uvedené, vec sa v súčasnosti nachádza na krajskom súde z dôvodu rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa (z 5. decembra 2011) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 P/18/2011-70 z 21. novembra 2011. Odvolacie konanie bolo vzhľadom na dovolanie matky maloletých detí proti opravnému uzneseniu krajského súdu č. k. 5 CoP/2/2012-122 z 20. februára 2012 „prerušené“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo/123/2012 z 28. júna 2012 uvedené dovolanie odmietol   a vec bola krajskému súdu   vrátená 7. augusta 2012. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd o jeho odvolaní dosiaľ nerozhodol.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02). Zároveň je potrebné uviesť, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS   372/09). Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. IV. ÚS 147/04).

O taký prípad ide aj v danej veci, a keďže odvolacie konanie netrvá tak dlho, aby sa dalo   uvažovať o zbytočných   prieťahoch,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd zobral do úvahy skutočnosť, že pri posudzovaní predmetného konania ako   celku   sa   doba   konania   pred   všeobecnými   súdmi   javí   ako   neprimeraná.   Opätovne pripomínajúc   účel   ochrany   týchto   práv   však   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilnou judikatúrou nemôže prikázať konať tým konkrétnym súdom, ktoré už vo veci právoplatne rozhodli (okresný súd, najvyšší súd).

Zároveň   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   v konaní   krajského   súdu dochádzalo v budúcnosti k zbytočným prieťahom, súčasné rozhodnutie nebráni tomu, aby sa sťažovateľ domáhal nápravy novým návrhom na začatie konania pred ústavným súdom.

K námietke porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými okresným súdom a krajským súdom

Preskúmaním tejto časti sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu a ani z jej obsahu vôbec nevyplýva, aký (iný) aspekt označeného práva sťažovateľ namieta.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietaný postup označených súdov môže v konečnom dôsledku preskúmať až po vydaní konkrétneho rozhodnutia toho-ktorého súdu, a to pri dodržaní lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde.   Pokiaľ   však   ide   o   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 M Cdo/9/2011   z 27.   júla 2011,   v tomto   prípade   evidentne uplynula citovaným zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu, a preto jej nedodržanie je dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanej oneskorene.

Zároveň je potrebné uviesť, že sťažovateľ konkrétne neoznačil, akými rozhodnutiami okresného súdu ani krajského súdu malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.   Preskúmaniu   posledného   rozhodnutia   okresného   súdu   č. k. 6 P/18/2011-70 z 21. novembra 2011 ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom je v danom prípade krajský súd, ktorý, ako bolo uvedené, rozhoduje o odvolaní sťažovateľa proti   tomuto   uzneseniu.   V   prípade   skorších   uznesení   krajského   súdu   by   bola   sťažnosť ústavnému súdu (rovnako ako pri najvyššom súde) podaná oneskorene.

Súhrn týchto nedostatkov zároveň vedie k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

K   námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru všeobecnými súdmi

Keďže v súčasnosti nie je konanie o nariadenie návratu maloletých detí do Nórska pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené, majú tieto súdy stále priestor na to, aby sa v súčinnosti   s   účastníkmi   predmetného   konania   vyrovnali   s   ochranou   označených   práv sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta.   Vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   v   danom prípade   ústavný   súd   uprednostnil   právomoc   všeobecných   súdov   pred   svojou   vlastnou a sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012