znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 533/2011-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. H., Veľká Británia, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Humenné   v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 818/93, sp. zn. 11 C 128/99 a sp. zn. 11 C 8/07, Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 59/09 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/209/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. S. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2011 doručená sťažnosť Mgr. S. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 818/93 a sp. zn. 11 C 128/99 (pôvodne   pod   sp.   zn.   11   C   818/93)   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn.   11   C   8/2007 zo 16. apríla 2009, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 59/2009 z 24. februára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 8. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/209/2010. K sťažnosti boli pripojené listinné dôkazy týkajúce sa daného sporu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   okresnom   súde   prebiehalo   od   roku   1993   konanie o zaplatenie 17 000 Sk s prísl., v ktorom bol sťažovateľ žalovaným (žalobcom bol J. D.).

Okresný   súd   až po   13   rokoch   pripustil   do   konania   žalovaného   v   druhom   rade (JUDr. J. R. ), s ktorým sťažovateľ založil združenie podľa Občianskeho zákonníka (§ 829 a nasl.).   Sťažovateľ   bol   v   tomto   združení   riaditeľom   pre   podnikateľskú   činnosť „drevovýroby“, ale „väčšinovú majetkovú účasť v združení“ mal žalovaný v druhom rade.

Sťažovateľ poukazuje na viaceré listinné dôkazy týkajúce sa daného sporu, ktoré pripojil k sťažnosti, napr. „dohodu o poreze orechových stromov“, zápisnice z pojednávaní a podobne, cituje výpovede viacerých svedkov a opisuje na 28 stranách skutkový stav veci, konkrétne okolnosti, ako došlo k súdnemu sporu, pričom podľa sťažovateľa mal byť za vznik   sporu   zodpovedný   práve   zakladateľ   združenia,   pretože   žalobca   uzavrel   dohodu „s Firmou R.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že súdny spor bol vedený proti nemu zámerne a žalobca „si   musel   byť   vedomý,   že   neunesie   dôkazné   bremeno...   že   uzavretá   dohoda   splnená nebola...“, a tiež mohol „predpokladať, že úspešnosť sporu je málo pravdepodobná, iba že sa spoliehal v úspešnosť prihliadnutím, že zastupujúci advokát je v priateľskom vzťahu (tykajú si) so sudcom, ktorý počas celého konania vo veci rozhodoval. Naopak sudca vedel, že voči žalovanému - sťažovateľovi, sa cíti predpojatý a túto skutočnosť verejne deklaroval a doposiaľ deklaruje.“.

Okresný súd od začiatku nevykonával dokazovanie v súlade s Občianskym súdnym poriadkom   (ďalej   aj   „OSP“),   keď   ho   zaviazal   povinnosťou „zaplatiť   žalobcovi   sumu 119,49 € (3.599,75,-Sk) s 3 % úrokom od 01. 03. 1993...“, a ani krajský súd nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom, iba sa stotožnil so závermi okresného súdu.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, v ktorom tvrdil, že všeobecné   súdy   procesne   pochybili,   keď   v   priebehu   konania   nedoriešili   jeho   pasívnu legitimáciu v spore, pričom pojednávali v jeho neprítomnosti, aj keď vedeli, že sa nachádza v   zahraničí,   čím   porušili   zásadu   kontradiktórnosti   konania. Súčasne tvrdil,   že   v   danom prípade išlo o „vec dôležitého verejného záujmu, pretože daná vec sa javí ako organizovaná trestná činnosť“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s poukazom na § 238 ods. 5 OSP, podľa   ktorého   dovolanie   nie   je   prípustné   ani   vo   veciach,   v   ktorých   bolo   napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy..., pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu v tejto veci vypočuť svedkov a tvrdí, že sa „stal obeťou skupinky podnikateľov, medzi ktorými je aj JUDr. R., ktorí na jeho osobu, na jeho firmu (spoločnú s manželkou sťažovateľa) podali na prelome roku 2001/2003 viaceré fiktívne žaloby na základe fiktívnych listinných dôkazov, pričom sa žalobcovia dopustili trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona a naviac sťažovateľ je presvedčený, že v tejto skupine pôsobili, resp. ešte naďalej pôsobia aj zamestnanci súdu, preto   sa   sťažovateľ   obrátil   priamo   na   predsedu   okresného   súdu,   ktorý   jeho   podanie ignoroval, pričom ide o závažné trestné alebo disciplinárne delikty, ktoré mali za následok ukončenie podnikateľskej činnosti a v obave o svoj život sťažovateľ aj s manželkou odišiel v roku 2005 do A. kde našiel útočisko“.

K tomu opisuje podrobne aj skutočnosti, ktoré súvisia s predmetom iných konaní na okresnom súde, a jeho konkrétne procesné pochybenia, napr. „vo veci žalobcu VSE a. s. Košice“, resp. pri vybavovaní jeho sťažnosti, o ktorej rozhodol ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 39/2011, pričom s jeho rozhodnutím nesúhlasí, preto v „tejto veci sa sťažovateľ obrátil na Európsky súd pre ľudské práva“.

Sťažovateľ uvádza, že v tejto veci okresný súd pochybil už pri doručovaní rozsudku krajského súdu, keď mu ho doručil „minimálne dvakrát“ (17. apríla 2010 a 12. augusta 2010) a „napadnuté rozhodnutia sú absolútne v rozpore s Občianskym zákonníkom, tiež Občianskym súdnym poriadkom, pretože neobsahujú nič konkrétne, nie sú nijako špecifický vymedzené...   “,   a   tiež „odvolací   a   dovolaci   súd   vážne   pochybili,   ak   na   jednej   strane odvolací súd vyjadri svoj právny názor, že žaloba môže smerovať tak proti p. R., tak aj proti p. H., pretože zodpovedajú za nárok spoločne a nerozdielne.

Ako je potom možné, že okresný súd voči žalovanému v 2. rade konanie zastavil, pričom   uznal   vznesenú   námietku   premlčania   žalovaného   v   2.   rade   a   zaviazal   jedného účastníka združenia v tomto prípade p. H., aby zaplatil druhému účastníkovi združenia p. R. trovy konania v sume 9.632.- Sk.

Z právneho názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že ak žalobca podal včas žalobu voči členovi združenia p. H. tak samozrejme námietka premlčania dôvodná nebola, pretože členovia združenia zodpovedajú spoločne a nerozdielne.

Hore uvedený postup podľa sťažovateľa je nezákonný a je v rozpore s Občianskym právom a dobrými mravmi.

Sťažovateľ má za to, že žalobca mal zvoliť postup opačný a taký, že v prvom rade žaloba mala smerovať na podnikateľský subjekt - PO firmu JUDr. R...“.

Okresný súd tiež porušil jeho „právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces“ aj tým, že sa nezaoberal návrhom sťažovateľa na pribratie žalovaného v druhom rade   do   konania,   tým,   že   konanie „trvá   neprimerane   dlhý   čas“,   a   tým,   že   žalobca „neuniesol   dôkazné   bremeno...  .   Okrem   toho   do   procesu   prijatia   poštových   zásielok neoprávnene zasahovala tretia osoba, ktorá doručenky nezaradila do spisu, čím došlo k prieťahu konania a jeho nehospodárnosti, tým že súd vykazoval doručenie ako nevykázané a zásielku odosielal opakovane... “. Okresný súd sa tiež dopustil „porušovania práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a to tým, že so   sťažovateľom   konal   nedôstojné,   resp.   neobvykle,   kde   sťažovateľ   pri   každej   osobnej návšteve na súde bol dlhodobo 10 rokov, podrobený osobným prehliadkam, ktoré sú vysoko neštandardné, pričom u iných osôb neboli vykonávané...“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v rozsudku zo 16. apríla 2009 sp. zn. 11 C/8/2007 v   zásade   nevysporiadal   so   žiadnymi   jeho   námietkami   a   tvrdeniami „a   v   rozpore   s príslušnými   ustanoveniami   právnych   predpisov   neuviedol,   aké   skutočnosti   považoval   za preukázané,   ktoré   za   preukázané   nepovažoval,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými žalobcom a tiež sťažovateľom“.

Takisto „Odvolací   súd   nevedno   z   akého   dôvodu   svoj   pôvodný   postup   zmenil   a rozhodol   bez   prítomnosti   účastníkov   konania.   Túto   skutočnosť   odvolací   súd   vo   svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil...“, a tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože nepostupoval podľa § 214 ods. 1 a 2 OSP.

Krajský súd sa tiež nezaoberal vôbec dôvodmi uvedenými v odvolaní sťažovateľa a vo   svojom   rozsudku   z   24.   februára   2010   sp.   zn.   10   Co/59/2009   sa   len   stotožnil s konštatovaním   prvostupňového   súdu,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   okresného súdu   v celom   rozsahu,   a to   znamená aj vo výroku o trovách konania - týmto sa však krajský súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľovi   okresným   súdom   a   odvolacím   súdom   bola   znemožnená   osobná prítomnosť   pred   súdom,   pričom   osobná   prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je základným   predpokladom   úspešného   uplatnenia   daného   práva,   teda   poskytnutia   súdnej ochrany, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Sťažovateľ je toho   názoru,   že   žalobca   mal   pred   súdom   výhodnejšie   postavenie   s   prihliadnutím   na skutočnosť, že prvostupňový súd od samého počiatku mal záujem vec posúdiť a rozhodnúť len na základe vlastnej úvahy.

Rovnako   aj   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   dôvodmi   uvedenými   sťažovateľom, taktiež   s   vadami   namietanými   sťažovateľom,   nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, čím podľa názoru sťažovateľa postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ má dôvodné podozrenie, že „došlo k úmyselnému porušenou jeho práv najmä prostredníctvom nedovolenej manipulácie so súdnym spisom, vykonávaní zmien v tomto spise s cieľom pozmenenia kľúčových skutočnosti a ďalších podozrivých úkonov zo strany pracovníkov súdu, najmä čo sa týka neoprávneného zásahu tretej osoby do procesu prijatia zásielok na súde... a... trvá na svojej prítomnosti na pojednávaní pred ústavným súdom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   na   súdnu   a   inú právnu ochranu a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp.zn. 11 C/818/1993, sp. zn. 11 C/128/99, sp. zn. 11 C/8/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 11 C/8/2007-320 zo dňa 16. 04. 2009, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na rýchly a spravodlivý proces a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... na súdnu a inú právnu ochranu a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy... na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, postupom Okresného súdu Humenné ako aj jeho rozhodnutiami sp. zn. 11 C/128/1999-234 zo dňa 09. 01. 2007, sp. zn. 11 C/8/2007-320 zo dňa 16. 04. 2009, porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... na súdnu a inú právnu ochranu a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/59/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Co/59/2009-362 zo dňa 24. 02. 2010, porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na rýchly a spravodlivý proces a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/59/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Co/59/2009-362 zo dňa 24. 02. 2010, porušené bolo.

5. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na súdnu a inú právnu ochranu a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo/209/2010   a   jeho   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo/209/2010-424 zo dňa 08. 06. 2011, porušené bolo.

6. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... na rýchly a spravodlivý proces a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/209/2010 a jeho uznesením sp. zn. 5 Cdo/209/2010-424 zo dňa 08. 06. 2011, porušené bolo.

7. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/209/2010-424 zo dňa 08. 06. 2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co/59/2009-362 zo dňa 24. 02. 2010 a rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C/8/2007-320 zo dňa 16. 04. 2009 a rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C/128/1999-234 zo dňa 09. 01. 2007 sa zrušuje a vec vracia okresnému súdu a krajskému súdu na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 13.500 €, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Humenné vo výške 6.000 €, Krajský súd v Prešove vo výške Žiline 5.000 € a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo výške 2.500 €.

9. Okresnému súdu Humenné sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 19 ods. 1 Ústavy...

10. Krajskému súdu v Prešove a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

11.   Sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   trovy   právneho zastúpenia   vo   výške   261,82   €...   ktoré   sú   Najvyšší   súd...   Krajský   súd...   Okresný   súd... povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...   do 15 dni od právoplatnosti rozhodnutia.

12.   Sťažovateľovi   Ústavný   súd...   priznáva   náhradu   nákladov   vynaložených   na bránenie jeho práv... v sume 1 094,24 € pozostávajúcich z cestovných nákladov spojených s vycestovaním na Slovensko za účelom podania ústavnej sťažnosti v sume 320 €, poštové 20 Eur,   kopírovanie   spisu   pre   potreby   právneho   zastúpenia,   dôkazov,   príloh   k   ústavnej sťažnosti v sume 65 € a iné služby a výdavky (telefonické výdavky a pod.) do sumy 25 €, náhrada mzdy v sume v prepočte na euro v sume 664,24 € (8 hod x 7.22 libier x 10 dní).“

Sťažovateľ okrem toho navrhuje ústavnému súdu rozhodnúť takto:

„Vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C/8/2007-320 zo dňa 16. 04. 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/8/2007, sa odkladá.

Okresný súd Humenné v ďalšom konaní zopakuje alebo doplní dokazovanie v zistení skutkového stavu a právneho posúdenia veci s prihliadnutím na zistené vady Ústavným súdom   Slovenskej   republiky.   Vo   verejnom   záujme   je   potrebné,   nevyhnutné   a   žiada   sa, zaoberať vecnou stránkou prehlásenia žalovaného v 2. rade zo dňa 21. 08. 2007, ktoré zaradil sťažovateľ do spisu z dôvodu jeho závažného obsahu, prípadne postúpiť vec orgánu na prešetrenia, do ktorého právomoci patrí.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

1.   Sťažovateľ   v   časti   sťažnosti   žiadal   o   preskúmanie   postupu   a   rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 11 C/8/2007 zo 16. apríla 2009, pretože nesprávne vyhodnotil ním predložené listinné dôkazy, nevypočul navrhnutých svedkov a založil svoje rozhodnutie len na svojej vlastnej úvahe podľa § 136 OSP. Z toho istého dôvodu namieta aj rozhodnutie krajského súdu, pričom tvrdí, že postupom tohto súdu mu navyše bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/59/2009 z 24. februára 2010, ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01, III. ÚS 174/2011).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   právny   názor   okresného   súdu,   že   je   povinný „zaplatiť žalobcovi sumu 119,49 € (3.599,75,-Sk) s 3 % úrokom od 01. 03. 1993...“, a trovy konania v   sume   302,09   €,   pričom   namieta,   že   krajský   súd   nevykonal   dôkazy   navrhované sťažovateľom, iba sa stotožnil so závermi okresného súdu.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   a   napadnutý   rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia. Súčasne krajský súd svoje závery vôbec   neodôvodnil,   nevypočul   svedkov   a   nebral   do   úvahy   predložené   listinné   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

Ústavný   súd preskúmal námietky   sťažovateľa a odôvodnenie rozsudku   krajského súdu sp. zn. 10 Co/59/2009 z 24. februára 2010 a zistil, že sú nedôvodné a neopodstatnené.

Krajský súd konal a vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.

Ako   vyplýva   z   uvedeného   odôvodnenia,   postupoval   odvolací   súd   v   súlade s procesným kódexom, čo napokon bližšie vysvetlil aj najvyšší súd v dovolacom konaní, preto sa už touto námietkou ústavný súd bližšie nezaoberal, hoci sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mal nariadiť v jeho veci pojednávanie podľa § 214 ods. 1 a 2 OSP.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ďalej konštatuje, že ani ďalšie námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. Týka sa to najmä toho, že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jeho práv a oprávnených záujmov a napadnutý rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia, a tiež toho, že krajský   súd   svoje   závery   vôbec   neodôvodnil,   nevypočul   svedkov   a   nebral   do   úvahy predložené listinné dôkazy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu (s. 1 a 2), ktoré ho viedli k rozhodnutiu, ďalej citoval odvolacie námietky sťažovateľa (s. 3 až 4) a jeho dôvody na zmenu či zrušenie rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom (s. 5 až 7), aj keď je pravdou, že neodpovedal na všetky odvolacie námietky sťažovateľa. Krajský súd v tejto relevantnej časti svojho rozhodnutia jasne uviedol, prečo považoval žalovaného za aktívne legitimovaného v spore a prečo bol ako účastník združenia zodpovedný aj za splnenie dohody o vykonaní práce vo vzťahu k žalobcovi spoločne a nerozdielne (sťažovateľ mal živnostenské oprávnenie a podpísal so žalobcom   dohodu   o   vykonaní   práce)   a   vyjadril   sa   aj   k   tomu,   prečo   zamietol   návrhy sťažovateľa vykonať ďalšie dôkazy, na ktoré dodatočne poukázal vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Hoci   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   namietané   konanie   nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení právnych predpisov, najmä Občianskeho súdneho poriadku, ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V tomto prípade nie je možné hovoriť ani o svojvôli pri výklade a aplikácii tohto zákonného predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa však v danom prípade nestalo (m. m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04) a hoci si ústavný súd všimol zrejmú nesprávnosť pri uvedení § 517 ods. 2 OSP na s. 6 (správne má byť Občiansky zákonník), táto okolnosť nemala v okolnostiach daného prípadu žiadny vplyv na prípadné iné rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, pretože sťažovateľ túto námietku v sťažnosti osobitne ani nenamietal a ani nežiadal vydať k tomu opravné uznesenie v konaní pred všeobecnými súdmi.

Okresný súd rozhodol o výške nároku v zmysle § 136 OSP tak, že ju určil odhadom podľa svojej úvahy, a vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľa mohlo ísť v konaní o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/209/2010 z 8. júna 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom (Občiansky   súdny   poriadok)   a   podľa   neho   v   danom   prípade   nedošlo   k   chybnému procesnému   postupu   súdu,   ktorým   by   sa   sťažovateľovi   znemožnila   realizácia   jeho procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   pre   účely   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) OSP. Obdobne dal   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   aj   priamu   odpoveď   na   námietku   sťažovateľa týkajúcu sa údajného nesprávneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v   podstatnom   takto: „odvolací   súd   v danom prípade vo veci samej rozhodol o peňažnom plnení 119,49 Eur s príslušensívom. Výška minimálnej mzdy v deň podania žaloby (06. 09. 1993) predstavovala 2.200,- Sk, t. j. 73,026 €, jej trojnásobok činí 219,07 € (6.600,- Sk). Dovolanie žalovaného teda smeruje proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení   neprevyšujúcom   trojnásobok, minimálnej mzdy. Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p., ktoré prípustnosť   dovolania   vylučuje.   Najvyšší   súd...   z   tohto   dôvodu   dospel   k   záveru,   že   v predmetnej veci dovolanie žalovaného je procesné neprípustné,

Zo zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) súd skúma vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z   procesných   vád   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   Z   vymenovaných   procesných   vád,   je sťažovateľom v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237, ktorá podľa neho spočíva v tom, že súd prvého stupňa 09. 01. 2007 uskutočnil pojednávanie bez prítomnosti žalovaného (č.   l.   226),   pričom   došlo   na   ňom   k   vyhlásenia   rozhodnutia,   ktorým   bolo   konanie   voči žalovanému   2.   rade   JUDr.   R.   zastavené,   uložená   žalovanému   povinnosť   nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania 9.632,- Sk, pričom súd prvého stupňa na pojednávaní rozhodol uznesením o osobnej účasti žalovaného na konaní, v ktorom berie účasť žalovaný v 2. rade. Dovolaci súd zistil, že rozhodnutiu súdu prvého stupňa predchádzal ďalší postup na súdnom pojednávaní 16. 04. 2009, na ktorom sa zúčastnil žalovaný a tak mal možnosť uplatniť   všetky   svoje   procesné   práva.   Len   skutočnosť,   že   žalovaný   sa   nezúčastnil predchádzajúceho pojednávania automatický neznamená, že. mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Je potrebné prihliadať na stav, že niektoré z procesných práv môžu byť efektívne a účinné i v ďalšom priebehu konania. Žalovaný v tejto súvislosti   nekonkretizoval,   porušenie   ktorých   konkrétnych   procesných   práv   namieta. Dovolaciemu súdu preto nebola daná možnosť posúdiť príčinu súvislosť medzi prípadným namietaným   konkrétnym   porušením   práva   a   neskorším   postupom   súdu   zavŕšeným prvostupňovým   rozhodnutím.   Dovolaci   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje,   že   žalovaný neuplatnil opravné prostriedky proti rozhodnutiu vyhlásenom na pojednávaní dňa 09. 01. 2007. Žalovaný namietal, že odvolací súd vo veci konal bez nariadenia pojednávania i keď s   tým   žalovaný   nesúhlasil.   Podmienky,   za   ktorých   môže   odvolací   súd   konať   bez pojednávania, musia vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávania veci. V danom prípade odvolací súd nemusel doplňovať alebo opakovať dokazovanie, lebo sa stotožnil so skutkovým   stavom   a   právnym   posúdením   veci,   tak   ako   ho   ustálil   súd   prvého   stupňa. Vychádzajúc z povahy, veci, zaplatenia ceny, obsahu spisu a stanoviska žalovaného zaujal odvolací súd názor, že v tomto prípade nešlo o vec dôležitého verejného záujmu (nejde o veci týkajúce sa rôznych súvislosti väčšieho okruhu osôb, alebo napr. spory týkajúcich sa územného celku a pod.)...

V   nadväznosti   na   uvedené   dovolaci   súd   nezistil,   že   postupom   prvostupňového   i odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v konaní došlo k iným vadám konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   ktoré   žalovaný   vidí   predovšetkým   v   nevhodnom správaní sa sudcu k žalovanému, tiež v tom, že súd nevypočul ako svedka vodiča Tatry, nevysporiadal   sa   so   všetkými   dôkazmi,   nesprávne   právne   posúdil   predmetné   dohody nachádzajúce sa v spise medzi žalobcom a JUDr. R. a žalovaným, keďže žalovaný zastával funkciu   riaditeľa   pre   drevovýrobu,   nesprávne   posúdil   zmluvu   o   združení   a   iné,   v   tejto súvislosti dovolaci súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie sú síce relevantnými právnymi   dovolacími   dôvodmi,   avšak   samé   o   sebe   prípustnosť   dovolania   nezakladajú, Pokiaľ   je   dovolanie   procesné   neprípustné,   čo   je   aj   tento   prípad,   nemožno   napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nie je opravný prostriedok v zmysle § 238 ods. 5 O. s. p. prípustný, preto Najvyšší súd... dovolanie žalovaného odmietol.“

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP, a dospel k záveru o neprípustnosti   dovolacieho   konania   (na   základe   čoho   dovolanie   podané   sťažovateľom odmietol), uvedeným postupom nemohol porušiť označené základné práva sťažovateľa.

V tejto súvislosti je potrebné v závere ešte uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľky   (mutatis   mutandis   napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Čo sa týka namietaného porušenia iných práv sťažovateľa, napr. základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čo sa týka   rýchlosti   prerokovania   jeho   veci,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že v časti táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je riadne zastúpený právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Aj keď sťažovateľ v zdôvodnení svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, tieto vecne a riadne bližšie neodôvodnil, a okrem toho nešpecifikuje ani dôvod, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pokiaľ ide o rýchlosť konania), ak navyše táto námietka je už irelevantná, pretože zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom už bolo právoplatne skončené v roku 2010.

Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach sťažnosti preto odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011