znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 532/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, všetci   bytom ⬛⬛⬛⬛ zastúpených   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Kašuba, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 435/2014 z 30. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015 faxom   a 5.   marca   2015   poštou   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   43   Cob   435/2014   z   30.   októbra   2015   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 6 Cbr 211/2013-69 z 22. januára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zrušil bez likvidácie obchodnú spoločnosť ŠAJGALOIL, a. s., SNP 49, Brezno. Podľa sťažovateľov, ktorí majú byť akcionármi uvedenej spoločnosti na základe osvedčenia o dedičstve vydaného v Brezne súdnym komisárom ⬛⬛⬛⬛ pod sp. zn. 4 D 740/06, Dnot 199/06, uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť pre   vady   doručovania   a doložka   právoplatnosti   na   ňom   bola   vyznačená   v rozpore   so skutočným   právnym   stavom.   Na   žiadosť   sťažovateľov   okresný   súd   zrušil   vyznačenie doložky právoplatnosti na uznesení okresného súdu a uznesením č. k. 6 Cbr 211/2013-85 z 9.   júna   2014   ich   pribral   do   konania   ako   účastníkov   a   súčasne   im   doručil   uznesenie okresného súdu. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu   rozhodoval   o veci   krajský   súd,   ktorý   uznesenie   okresného   súdu   napadnutým uznesením   odmietol   ako   podané   neoprávnenou   osobou.   Napadnutým   uznesením „bolo sťažovateľom   ako   odvolateľom   znemožnené   domáhať   sa   preskúmania   nesprávnosti a nezákonnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr 211/2013-69,   ktorým   Okresný   súd   Banská   Bystrica   rozhodol,   že   zrušuje   spoločnosť ŠAJGALOIL,   a.s.,   SNP   49,   Brezno, ⬛⬛⬛⬛,   zapísanú   v obchodnom   registri Okresného súdu Banská Bystrica v oddiele Sa, vo vložke číslo 664/S bez likvidácie, ktorej sú sťažovatelia akcionármi a súčasne aj veriteľmi.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   vo   svojom   uznesení   zo   dňa   30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014   vychádza   z   nesprávneho   názoru,   že   uznesenie   Okresného   súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr/211/2013-69 bolo spoločnosti ŠAJGALOIL, a.s.   ( ⬛⬛⬛⬛ )   účinne   doručené   napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam spôsobujúcim nemožnosť jeho účinného doručenia tak ako k nemu došlo v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 6Cbr/211/2013 do rúk osoby ⬛⬛⬛⬛, ktoré boli Krajskému súdu v Banskej Bystrici známe so súdneho spisu resp. z podaní sťažovateľov, s ktorými sa však v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014 Krajský súd v Banskej Bystrici dôsledne nevysporiadal. nebol oprávnený prevziať uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr/211/2013-69   za   spoločnosť   ŠAJGALOIL,   a.s.   ( ⬛⬛⬛⬛ )   a   k   doručeniu uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr/211/2013-69 spoločnosti ŠAJGALOIL, a.s. fikciou podľa § 48 ods. 2 O. s. p. nedošlo.“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   sťažovatelia   v podstatnom tvrdia,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov ústavný súd dopytom na okresnom súde a následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovatelia podali vo veci 30. januára 2015 dovolanie, ktoré odôvodnili aj uvedeným   dovolacím   dôvodom.   Do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   nebolo o dovolaní   sťažovateľov   rozhodnuté,   pričom   vec   bola   s podaným   dovolaním   opakovane predložená najvyššiemu súdu na konanie a rozhodnutie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   svoje   námietky   uplatnili   v dovolaní a súbežne aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo dovolacie konanie ešte skončené, bolo na mieste sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, ešte bude rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľov   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 Cob 435/2014 z 30. októbra 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015