znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 532/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Kriškom, Advokátska kancelária, Rázusova 79, Brezno, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie súkromného a rodinného života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva na zohľadnenie záujmu pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach   dieťaťa,   práva   dieťaťa   formulovať   vlastné   názory   a byť   vypočutý   v súdnom konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 8 P 147/2011 z 31. októbra 2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Cop 98/2013 z 20. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, práva na zohľadnenie záujmu pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 P 147/2011 z 31.   októbra   2013   (ďalej   len   prvostupňový   rozsudok“)   a rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cop 98/2013 z 20. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   matka   maloletej   K.   S.   (ďalej   len „maloletá“), podala návrh na obmedzenie, prípadne zákaz styku otca s maloletou. Konanie o návrhu matky bolo spojené s konaním sp. zn. 8 P 147/2011, ktorým sa otec maloletej domáhal zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti. Okresný súd v spojenej veci rozhodol prvostupňovým rozsudkom tak, že výrokom uvedeným v bode 1 zamietol návrh otca na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti oboch rodičov, výrokom v bode 2 návrh   matky na obmedzenie,   prípadne zákaz styku otca   s maloletou zamietol, výrokom v bode 3 upravil styk otca s maloletou, výrokom v bode 4 uložil povinnosť matke umožniť styk otca s maloletou, výrokom v bode 5 zrušil výchovné opatrenie (rodičov podrobiť sa odbornému poradenstvu u psychológa Úradu sociálnych vecí a rodiny Brezno), výrokom v bode 6 uložil výchovné opatrenie (rodičov podrobiť sa odbornému poradenstvu v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Brezno), výrokom v bode 7 určil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, a výrokom v bode 8 uložil povinnosť rodičom nahradiť štátu trovy konania.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   konania   podala   proti   prvostupňovému rozsudku   odvolanie.   Sťažovateľka   odvolaním   napadla   výroky   č.   2,   3,   4,   6   a č. 8 prvostupňového   rozsudku.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   výroky   prvostupňového rozsudku napadnuté odvolaním potvrdil ako vecne správne a v poučení uviedol, že proti uvedenému rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namieta   a veci   konajúcim súdom vyčíta jednak nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné dokazovanie, pričom všetky   jej   námietky   smerujú   a koncentrujú   sa   v námietke   odňatia   možnosti   konať pred súdom.   Z uvedeným   korešpondujú   aj   základné   práva,   ktorých   ochrany   sa   domáha a ktoré mali byť napadnutými rozsudkami porušené. Ide o princípy spravodlivého procesu, najmä   rovnosti   účastníkov   v   konaní,   kontradiktórnosti,   pričom   sťažovateľka   výslovne na viacerých miestach v sťažnosti tvrdí, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať, keď súd jej neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, niektoré navrhované dôkazy súdy nevykonali, v tejto súvislosti sťažovateľka hlavne namieta tú skutočnosť, že okresný   súd   nenariadil   výsluch   maloletej.   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka odvodzuje a dochádza k záverom o porušení jej práv podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí porušenie svojich označených práv a navrhuje vydať tento nález:

„1.   Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013, č. k. 8P/147/2011-527, postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica   z20.05.2014   sp.zn.   13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013,   č.   k.   8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Brezno   zo   dňa   31.10.2013 č. k. 8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica   z   20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   postupom   Okresného   súdu   Brezno   zo   dňa 31.10.2013   č.   k.   8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

5. Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013 č. k.   8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica   z   20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

6. Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Brezno   zo   dňa 31.10.2013   č.   k.   8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

7. Právo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Brezno   zo   dňa   31.10.2013 č. k. 8P/147/2011-527,   postupom   Krajského   súdu   v   Banská   Bystrica   z   20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

8. Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013 č. k. 8P/147/2011-527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 porušené bolo.

9.   Rozsudok   Okresného   súdu   Brezno   zo   dňa   31.10.2013   č.   k.   8P/147/2011- 527,rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. 13Cop/98/2013-582 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

10.   Okresnému   súdu   Brezno   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8P 147/2011 konal bez zbytočných prieťahov.“

Zároveň si právny zástupca v mene sťažovateľky uplatnil aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľka písomným podaním doručeným 30. júla 2014 doplnila svoju sťažnosť, v   ktorom   formulovala   svoju   žiadosť   o odloženie   vykonateľnosti,   avšak   bez   toho,   aby spresnila,   respektíve   formulovala   jednoznačne,   ktorých   rozhodnutí   sa   má   odloženie vykonateľnosti   týkať.   V doplnení   však   rozšírila   aj   svoju   argumentáciu   v tom   smere,   že „pre skúmanie podstaty sťažnosti k porušeniu práva na prístup súdu“ dáva sťažovateľka do pozornosti,   že „v rozhodovacej   praxi   súdov   SR,   ako   GP   SR   sú   rozdielne   prístupy pri posudzovaní   prípustnosti   dovolania“.   V tomto   smere   poukázala   na   právne   závery vo veciach „I. ÚS 136/08, III. ÚS 29/09 a III. ÚS 39/2010 a naopak zase nález US SR sp. zn. II. ÚS 398/08“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý postup a prvostupňový rozsudok okresného súdu, ústavný súd pripomína, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky prvostupňovým rozsudkom ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namietala   aj   porušenie   označených   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ako už bolo uvedené, podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu smeruje a je koncentrovaná v tvrdení, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať z dôvodov nevykonania dôkazu (najmä výsluch maloletej), ďalej v tejto súvislosti   sťažovateľka uvádza   aj to,   že bola porušená   rovnosť   v konaní, ako   aj princíp kontradiktórnosti, z čoho následne vyvodzuje aj porušenie ostatných označených práv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že jej napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odňatá možnosť konať. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj to, že krajský súd nesprávne vec posúdil.

Podľa   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských   práv   a povinností,   alebo o   pozastavení ich   výkonu,   o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   (m.   m.   II.   ÚS   31/00,   II.   ÚS   102/04, III. ÚS 182/2012).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti konať   pred   súdom   a nesprávneho   právneho   posúdenia   sťažovateľkinej   veci   krajským súdom,   sťažovateľke   nič   nebránilo   podať   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie, pričom   prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citované ustanovenie Občianskeho súdneho   poriadku   a   v rámci   dovolacieho   konania   sa   domáhať   ochrany   označeného základného práva podľa ústavy. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala,   preto   je   potrebné   urobiť   záver,   že   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za neprípustnú.

V súvislosti   s argumentáciou právneho zástupcu   o vyčerpaní dostupných účinných prostriedkov nápravy, ktorá spočíva v spochybnení jeho povinnosti podať dovolanie, ak je prípustné [pričom sťažnostné námietky sa subsumovateľné pod príslušný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, pozn.)], s poukazom na svoje konkrétne rozhodnutia ústavný   súd   k uvedeným   rozhodnutiam   III.   senátu   uvádza,   že   tieto   práve   naopak nepodporujú argumentáciu sťažovateľky a jednak je v nich vyjadrená všeobecne povinnosť využiť dovolanie proti rozhodnutiam súdu podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   pokiaľ   uvádzaný   nález II. senátu sa týka otázky prípustnosti dovolania v prípade rozsudku o rozvode manželstva. Ústavný súd preto v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade jednoznačne bez akýchkoľvek   pochybností   bolo   možné   podať   dovolanie,   keďže   sťažovateľka   svojím odvolaním napádala hlavne výroky o zamietnutí obmedzenia, respektíve zákazu styku otca s maloletou, výrok o úprave styku otca s maloletou a výrok o povinnosti matky umožniť styk otca s maloletou, pričom § 238 ods. 4 OSP presne ustanovuje, v ktorých prípadoch ide o výnimku   z pravidla   o neprípustnosti   dovolania   vo veciach   podľa   zákona   o rodine. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   v posudzovanom   prípade   ide   o výnimku   z neprípustnosti dovolania,   pretože   odvolaním   napadnuté   výroky,   ktoré   boli   predmetom   rozhodovania v konaní pred krajským súdom, sa týkali práve obmedzenia alebo pozbavenia rodičovských práv a povinností a priznania rodičovských práv otca k maloletej.

Sťažovateľkina   argumentácia,   že   nesplnila   podmienku   vyčerpania   opravného prostriedku z dôvodov nejednotnosti rozhodovacej praxe ústavného súdu, je neadekvátna, nepravdivá a zároveň aj neaplikovateľná na jej prípad, preto ústavný súd konštatuje, že neakceptoval   argumentáciu   sťažovateľky   v tomto   smere,   a ďalej   konštatuje,   že v danom prípade ani neboli tvrdené iné okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neunikli ani časové súvislosti   prípadu   a s ním   spojené účelové   argumenty   právneho   zástupcu   sťažovateľky, pretože podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke, respektíve jej právnemu zástupcovi doručený   28.   mája 2014,   nadobudol   právoplatnosť 2. júna 2014, teda lehota na podanie dovolania sťažovateľke uplynula 3. júla 2014 (podľa § 240 ods. 1 OSP) a samotná sťažnosť (21. júla 2014), ako aj doplnenie podania (28. júla 2014) s uvedenou argumentáciou bolo podané na poštovú prepravu po uplynutí lehoty na podanie dovolania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014