znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 532/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 64/2012 a jeho uznesením z 30. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012 doručená sťažnosť M. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 64/2012 a jeho uznesením z 30. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-271/BOK-B1-2010 z 20. mája 2011 mu bolo   vznesené   obvinenie   okrem   iného   za   zločin   falšovania   a   pozmeňovania identifikačných   údajov   motorového   vozidla   podľa   §   220   ods.   1   a 3   písm.   a)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 0 Tp 264/2011 z 26. mája 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods.   1   písm.   a),   b) a c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľky   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-182/BOK-B1-2010   z 9.   novembra   2011 mu bolo vznesené ďalšie obvinenie okrem iného za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) a písm. i) Trestného zákona.

Podľa   udania   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   610/2011 z 9. decembra 2011 mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 24. mája 2012. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, na základe čoho ho krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 2/2012 z 10. januára 2012 prepustil z väzby na slobodu.

Po prepustení z väzby na slobodu 10. januára 2012 bol sťažovateľ pred väznicou zadržaný   príslušníkmi   polície   a 12.   januára   2012   bol   na   okresnom   súde   podaný   návrh na jeho vzatie do väzby za skutky, za ktoré mu bolo vznesené obvinenie 9. novembra 2011. Na základe toho ho okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 13/2012 z 13. januára 2012 vzal do väzby   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej predovšetkým namietal, že o oboch jeho trestných veciach sa malo konať spoločné konanie a že nespojenie týchto vecí bolo účelové a malo slúžiť na jeho opätovné vzatie do väzby. O sťažnosti rozhodol krajský súd, ktorý svojím uznesením sp. zn. 4 Tpo 8/2012 z 25. januára 2012 zrušil útekovú väzbu a kolúznu   väzbu   sťažovateľa,   pričom   dôvod   jeho   vzatia   do   preventívnej   väzby   ostal nedotknutý.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na to, že jeho vzatím do väzby 10. januára 2012 mu začala plynúť základná sedemmesačná lehota väzby, a tá mala uplynúť 10. augusta 2012. Uznesením úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-182/BOK-B1-2010 z 10. júla 2012 boli obe trestné veci (ČVS: PPZ-182/BOK-B1-2010 a ČVS: PPZ-271/BOK-B1-2010)   spojené   na   spoločné   konanie,   hoci   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní dosiaľ nevideli dôvod na tento postup. Sťažovateľ podal proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   ale   tá   bola   uznesením   odboru   osobitného   určenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) z 26. júla 2012 zamietnutá. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že doterajšie nespojenie vecí malo slúžiť na jeho vzatie do väzby v druhej trestnej veci a práve neskoršie rozhodnutie o spojení oboch trestných vecí malo účelovo slúžiť možnosti predĺžiť jeho väzbu.

Na základe návrhu generálnej prokuratúry z 11. júla 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 282/2012 z 20. júla 2012 rozhodol o predĺžení sťažovateľovej väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do 10. decembra 2012.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažnosť,   v ktorej predovšetkým   dôvodil   účelovosťou   spojenia   jeho   trestných   vecí,   a poukázal   na   to,   že okresný   súd   argumentoval „všetkými   inými   možnými   dôvodmi,   len   nie   konkrétnymi skutočnosťami,   ktoré   by   zakladali   dôvodnú   obavu   z pokračovania   v trestnej   činnosti“. Okrem   toho   sťažovateľ   argumentoval   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v inej   trestnej veci, z ktorých vyplýva, že dôvod preventívnej väzby nemožno odôvodňovať obvineniami za iné skutky, pokiaľ za ne sťažovateľ nebol právoplatne odsúdený.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tpo   64/2012 z 30. júla 2012 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   vyslovil   názor,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   považuje za arbitrárne,   nepreskúmateľné   a zmätočné.   Sťažovateľ   dodal,   že   namietané   uznesenie nedáva odpoveď na jeho podstatné argumenty a taktiež neobsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré   by   odôvodňovali   jeho   preventívnu   väzbu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku. Sťažovateľ vyslovil nesúhlas s argumentáciou krajského súdu a uviedol, že jeho väzba už celkovo trvá 15 mesiacov, čo považuje za neprimeranú dobu, a že krajský súd pri jej odôvodňovaní nemôže používať tvrdenia, aké tu boli v čase jeho vzatia do väzby. Okrem toho dodal, že krajský súd vôbec nereflektoval na rozhodnutia všeobecných súdov v inej   trestnej   veci,   ktoré   pripojil   k sťažnosti.   Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   krajský   súd nereagoval na jeho námietku o účelovosti rozhodnutia o spojení veci, a argumentoval aj tým, že u jeho spoluobvineného nedošlo k ďalšiemu predĺženiu väzby a že to „dostal ako odmenu“ za spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že ak nie sú dané dôvody väzby u jeho spoluobvineného, určite nie sú dané ani uňho.   Sťažovateľ   teda   zhrnul,   že   dôvody   preventívnej   väzby   krajský   súd   nedostatočne prezentoval   a že   ním   uvádzané   dôvody   spočívajúce   v obťažnosti   vyšetrovanej   veci a v závažnosti trestnej činnosti nie sú dôvodom na predĺženie väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 64/2012 a jeho uznesením z 30. júla 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, aby   namietané   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a prikázal   mu   prepustiť   ho   z väzby na slobodu a aby krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 64/2012 z 30. júla 2012 a vyslovil názor, že ním došlo k porušeniu jeho základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a 4 dohovoru.   Uzneseniu   krajského   súdu   vytýkal   nedostatočnú   odôvodnenosť,   nedostatok konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   preventívnu   väzbu,   rozhodnutie   označil za zmätočné a zároveň za také, ktoré mu nedalo odpoveď na jeho podstatné argumenty obsiahnuté v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že jeho väzba v trestnej veci,   ktorá   bola   pôvodne   vedená   na   úrade   boja   proti   organizovanej   kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-271/BOK-B1-2010, trvala od 24. mája 2011 a neskôr bola predĺžená do 24. mája 2012. Dňa 10. januára 2012 bol sťažovateľ v tejto trestnej veci prepustený z väzby na slobodu, ale v ten istý deň bol zadržaný príslušníkmi polície a na základe návrhu generálnej prokuratúry bol v inej trestnej veci vedenej na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-182/BOK-B1-2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu   v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu.   V júli   2012   došlo   k spojeniu   oboch   trestných   vecí sťažovateľa   a 11.   júla   2012   generálna   prokuratúra   podala   na   okresnom   súde   návrh na predĺženie sťažovateľovej väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do 10. decembra 2012. Po výsluchu sťažovateľa okresný súd vyhovel návrhu generálnej prokuratúry a uznesením sp. zn. 0 Tp 282/2012 z 20. júla 2012 predĺžil väzbu sťažovateľa do 10. decembra 2012. Proti uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 64/2012 z 30. júla 2012 tak, že ju zamietol.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   krajský   súd   v namietanom   uznesení   okrem   iného predstavil   argumenty   sťažovateľa   proti   predĺženiu   lehoty   trvania   väzby, ktoré   spočívali v tvrdení, že k spojeniu jeho trestných vecí došlo účelovo v snahe dosiahnuť predĺženie jeho väzby,   že   v rozhodnutí   okresného   súdu   absentujú   akékoľvek   skutočnosti   odôvodňujúce preventívnu väzbu a že uvedenie dôvodov okresným súdom sa vzťahuje skôr na dôvody útekovej väzby a kolúznej väzby, čo jeho prípad nie je. Okrem toho sťažovateľ poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v inej trestnej veci, podľa ktorých sa pri odôvodňovaní preventívnej väzby nemožno odvolávať na vznesené obvinenia za skutky, za ktoré dosiaľ dotknutá osoba nebola právoplatne odsúdená. Sťažovateľ zároveň uviedol, že nie je možné, aby preventívna väzba bolo odôvodňovaná obťažnosťou vyšetrovania.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v namietanom rozhodnutí zaoberal otázkou spojenia   sťažovateľových   trestných   vecí   a   v tejto súvislosti   poukázal na vyšetrovateľom tvrdenú súvislosť v osobách, ktoré sú trestne stíhané, a na vecnú súvislosť skutkov a popri uvedení skutkových   okolností   dodal,   že dôvody   opodstatňujúce   spojenie vecí   vyplynuli z priebehu doterajšieho vyšetrovania.

Druhostupňový súd sa zaoberal aj splnením zákonných predpokladov podania návrhu na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby a konštatoval, že tieto boli splnené, a súčasne poukázal   na závažnosť   trestnej   činnosti,   ktorá   je   predmetom   vyšetrovania.   Okrem   toho krajský   súd   vyslovil,   že   nezistil,   aby   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   bol poznačený prieťahmi.

Pokiaľ   ide   o dôvody   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku, krajský súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa. Na tomto mieste považuje ústavný   súd   za   podstatné   uviesť,   že   okresný   súd   dôvod   preventívnej   väzby   v uznesení sp. zn. 0 Tp 282/2012 z 20. júla 2012 odôvodnil takto: „... naďalej reálne hrozí obava, že ak by bol obvinený na slobode, pokračoval by v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy, čo   je   determinované   najmä   charakterom   posudzovanej   trestnej   činnosti   (najmä   spôsob spáchania, intenzita a brutalita násilia voči poškodenému E., organizovanosť viacerých páchateľov, ako aj motívom tohto protiprávneho konania, ktorým malo byť zastrašovanie v súvislosti s ďalšou trestnou činnosťou páchanou organizovanou skupinou, ktorej členom mal   byť   aj   obvinený,   zo   zadovážených   dôkazov   je zrejmé,   že   nemalo ísť o jednorazové vybočenie z riadneho spôsobu   života,   keďže je   trestne   stíhaný   aj pre obzvlášť   závažnú trestnú činnosť, ktorej sa páchatelia mali dopúšťať v priebehu dlhšieho časového obdobia a mali im z nej plynúť vysoké finančné zisky.“ Okrem toho, že krajský súd vyslovil názor, že z uvedeného   pohľadu   je   potrebné   uznesenie   okresného   súdu   považovať   za legitímne, vlastnými slovami prezentoval   závery   súdu   prvého   stupňa, čím   potvrdil   opodstatnenosť väzobného dôvodu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (III. ÚS 271/07).   V zmysle judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   musí   byť   v rámci väzobného   stíhania   taktiež   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dôvod väzobného stíhania sťažovateľa podľa §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   odôvodnil   relevantnými skutočnosťami,   ktoré prima facie nevedú k pochybnostiam o vyslovenom závere krajského súdu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   tvrdí,   že   druhostupňový   súd   nezaložil   opodstatnenosť   preventívnej väzby sťažovateľa výhradne na obťažnosti vyšetrovanej veci či na závažnosti skutkov, ktoré sú predmetom trestného stíhania sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odvolávajúc sa na argumentáciu okresného súdu poskytol dostatočný prehľad skutkových zistení, ktoré je potrebné pokladať za subsumovateľné pod zákonný predpoklad uvedený v § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob   takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho   obsahom   boli   skutočnosti,   ktoré   boli   sťažovateľovi   známe   z obsahu   rozhodnutia, na ktoré   sa   súd   druhého   stupňa   odvolal   (obdobne   napr.   III.   ÚS   241/07,   II. ÚS   131/08, III. ÚS 145/2011).

Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   videl   aj   v tom,   že   krajský   súd   sa   dostatočne nevysporiadal s jeho argumentmi proti väzbe.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd, ktorý preskúmava „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody, síce nie je povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať   jednotlivo   s každým   argumentom,   ktorý   predložil   ten,   o ktorého   osobnú slobodu   ide,   avšak   záruky   poskytované   čl.   5   ods.   4   dohovoru   by   boli   zbavené   svojej podstaty, pokiaľ by tvrdenia dotknutej osoby boli prehliadané a pokiaľ by svojou povahou boli   spôsobilé   spochybniť   „zákonnosť“   pozbavenia   osobnej   slobody   (Šebalj   proti Chorvátsku, rozsudok z 28. júna 2011, č. 4429/09, § 229).

Je   nepochybné,   že   pokiaľ   ide   o argument   sťažovateľa   týkajúci   sa   spojenia   jeho trestných   vecí,   k tomu   krajský   súd   zaujal   svoje   stanovisko,   ktoré   aj   keď   sa   nezhoduje s predstavami sťažovateľa, je potrebné pokladať za celkom logické a legitímne. Ústavný súd ďalej   konštatuje,   že   aj   keď   druhostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nereagoval na sťažovateľom predložené rozhodnutia všeobecných súdov týkajúcich sa inej trestnej veci iného obvineného, vzhľadom na už prezentovanú odôvodnenosť jeho rozhodnutia spojenú s väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nepovažoval toto „opomenutie“ za tak zásadné, aby spochybnilo „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa o tom, že jeho väzba trvá už viac ako 15 mesiacov a je účelová, ústavný súd uvádza, že pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Nemožno totiž stanoviť abstraktné   hranice   primeranosti   či   neprimeranosti   dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli   zistené   skutkové   okolnosti.   Napríklad   ESĽP   považoval   za   primeranú   dĺžku   väzby trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

Všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby je povinný v každom jednotlivom prípade,   pokiaľ   ide   o skutkové   okolnosti,   postupovať   podľa   metódy in   concreto, čo znamená aj to, že dôvody väzby viacerých obvinených nemožno paušalizovať. To zároveň neznamená,   že   by   skutkové   okolnosti   u viacerých   obvinených   nemohli   byť   totožné. Podstatné   je,   aby   skutkové   okolnosti   spolu   so   zákonným   dôvodom   boli   naplnené v požadovanej kvalite v každom jednotlivom prípade. V tomto svetle sa potom argument sťažovateľa   o   tom,   že   ak   u jeho   spoluobvineného   nevzhliadol   všeobecný   súd   potrebu ďalšieho trvania väzby, takýto dôvod nemal byť daný ani uňho, javí ako irelevantný.

Uvedené skutočnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce pre prijatie záveru o tom, že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 4 Tpo 64/2012   z 30.   júla   2012   je   potrebné hodnotiť ako ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nedomnieva, že skutkové alebo právne závery   krajského   súdu   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   premietnutý do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012