znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 532/2011-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T/87/2010 zo 17. augusta 2011 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 81/2011 z 8. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2011 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/87/2010 zo 17. augusta 2011 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 81/2011 z 8. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd predmetným uznesením zo 17. augusta 2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a o ponúknutom písomnom sľube tak, že jeho žiadosť zamietol podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu, že podľa § 71 ods.   1 písm. a) Trestného poriadku   dôvody   väzby trvajú, a súčasne neprijal jeho písomný   sľub,   pretože   ho   nepovažuje   vzhľadom   na   osobu   sťažovateľa   a   na   povahu prejednávaného prípadu za dostatočný.

Následne   krajský   súd   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   podľa § 193 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   zamietol uznesením sp.   zn. 2 Tos 81/2011 z 8. septembra 2011.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v tom, že okresný súd riadne nepreskúmal, či trvajú dôvody väzby, svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a dostatočne nekonkretizoval v tom smere, keď poukázal iba „na dôvodné podozrenie“ a otázku trvalého pobytu, čo nemožno akceptovať, ak sa nachádza vo väzbe už dva roky a päť mesiacov.

Ďalej uvádza, že svoju sťažnosť   proti rozhodnutiu okresného súdu síce „bližšie neodôvodnil“, ale krajský súd mal vec preskúmať nielen „z pohľadu správnosti výrokov“, ale aj „z pohľadu konania, ktoré výrokom predchádzalo“. Krajský súd sa len stotožnil s názorom okresného súdu a opäť iba argumentoval „dôvodným podozrením a skutočnosťou, že   by   som   mohol   v   prípade   prepustenia   mariť   vyšetrenie   (konanie)   zdržiavaním   sa   na neznámom mieste, z dôvodu vysokého trestu v prípade uznania viny“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   pozbavenie   osobnej   slobody   nie   je zákonné   a   nie   je   v   súlade   nielen   s   viacerými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   ale zasahuje do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, čím je ústavne neakceptovateľné.

Súčasťou   sťažnosti   je aj žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/81/2011 uznesením zo dňa 8. 09. 2011 porušil základné právo Š. S. zaručené v čl. 5/ 3 a 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a zákl. slobôd, ako aj porušil základné práva zaručené v čl. 17/1, 2, 5 a čl. 46/1 Ústavy SR.

Uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 09. 2011 sp. zn. 2 Tos/81/2011 sa zrušuje, Krajskému súdu Bratislava Ústavný súd SR prikazuje Š. S. neodkladne prepustiť na slobodu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Š. S. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur...

Š. S. priznáva ústavný súd náhradu trov konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 81/2011 z 8. septembra 2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby z dôvodu, že podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dôvody väzby trvajú, a súčasne neprijal jeho písomný sľub, pretože ho nepovažuje vzhľadom na osobu sťažovateľa a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu, ústavný súd po preskúmaní uznesení krajského súdu zistil už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   na   konanie   pred všeobecnými   súdmi   ako   na   celok,   teda   aj   na   obsah   uznesenia   okresného   súdu   a   jeho procesný   postup   predchádzajúci   vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože   tieto   boli predmetom preskúmania zo strany krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký   má na   mysli   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ustanovenia   čl.   5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne ustanovenia o   osobnej   slobode,   a nie   všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46   ods.   1   ústavy   garantujúce   základné   právo   na   súdnu   ochranu   (obdobne   napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (i čl. 46 ods. 1 ústavy) v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 392/08, III. ÚS 1/2011).

2. V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd preto ďalej venoval iba preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je zákonné a nie je v súlade nielen s viacerými ustanoveniami Trestného poriadku, ale zasahuje do jeho základných práv podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   pretože   rozhodnutia okresného   súdu   a   krajského   súdu   nie   sú   riadne   odôvodnené,   čím   sú   ústavne neakceptovateľné.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov   pri   uvalení   väzby   chýbal   alebo   sa   nepoužil,   prípadne   sa   použil   v   rozsahu prevyšujúcom   zákonom   dovolený   rozsah,   napríklad obvinený by   bol   vo   väzbe nad čas dovolený   zákonom   bez   rozhodnutia   súdu   o   predĺžení   väzby   alebo   bez   osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. III. ÚS 227/03) vyplýva, že právo sťažovateľa podľa čl. 5   ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby možno porušiť iba v konaní trvajúcom určitú dobu súhrnom viacerých právnych skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok nemôže mať.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak   nedošlo   k   porušeniu   ústavoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také   obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v   trestnom   konaní   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03, IV. ÚS 124/03).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09, III. ÚS 113/2011).

Vychádzajúc   z   uvedených   názorov   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   sťažovateľ uplatnil svoje právo na podanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a uplatnil aj riadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti.   Väzobné   súdy zákonom   predpísaným   spôsobom   zabezpečili   preskúmanie   práva   sťažovateľa   na   jeho prepustenie   z   väzby   na   slobodu   rozhodnutiami,   ktoré   síce   neakceptovali   subjektívnu predstavu   sťažovateľa,   ale   bez   toho,   aby   sa   rozhodovanie   väzobných   súdov   dostalo   z ústavne konformného postupu väzobných súdov.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp/125/2009 z 2. marca 2009 vzal sťažovateľa z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku do väzby.

Sťažovateľ podal v auguste 2011 žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej uviedol, „že vo väzbe je už 2 roky a 5 mesiacov, k spáchaniu trestnej činnosti sa doznal a túto úprimne oľutoval.   Ďalej   uviedol,   že   k   dôvodom   väzby   je   potrebné   konkrétne   skutočnosti,   ktoré odôvodňujú obavu, aby ušiel alebo sa skrýval. Uviedol, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré je potrebné aby sa mohol úspešné ukrývať. Ďalej uviedol, že k žiadosti pripája písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a taktiež čestné vyhlásenie pani A. M., bytom B., že umožní obvinenému Š. S. bývať vo svojom byte... Obvinený uviedol, že je psychicky na dne a bude dodržiavať všetky príkazy a obmedzenia súdu.

Obhajca obvineného uviedol, že obvinený je starší muž dôchodkového veku, vybavuje si dôchodok, tak že bude mať z čoho žiť, na to, aby ušiel nemá finančné prostriedky a žiadal, aby bol prepustený z väzby...“.

Okresný súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   s   tým,   že   naďalej   trvajú   jej   dôvody   podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd.

Krajský súd v uznesení z 8. septembra 2011 okrem iného uviedol, že na „obvineného Š. S. bola podaná Generálnou prokuratúrou SR pod sp. zn. XIV Gv 10/2009 zo dňa 16. 07. 2010 obžaloba pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a iné na   tom   skutkovom   základe   ako   je   uvedené   v   obžalobnom   návrhu,   pričom   predmetných skutkov sa mal dopustiť s ďalšími 13-timi obvinenými...

Podľa § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por. celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa § 76 ods. 7 Tr. por. z lehoty uvedenej v ods. 6 pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Okresný   súd   po   podaní   obžaloby   nariadil   dňa   17.   08.   2011   verejné   zasadnutie, predmetom ktorého bolo predbežné prejednanie obžaloby a zároveň súd rozhodoval aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu zaslanej súdu dňa 25. 07. 2011, pričom určil nový termín predbežného prejednania obžaloby na deň 14. 09. 2011.

Obvinený Š. S. pred súdom sa pridržal dôvodov žiadosti, pričom uviedol, že k trestnej činnosti sa doznal a túto oľutoval. Touto nezískal významný majetkový prospech. K sľubu pripojil aj čestné vyhlásenie p. M., ktorá súhlasí, aby býval v jej byte v prípade prepustenia na slobodu a tak bol k dispozícii v B. pre potreby vyšetrovania.

Odvolací súd preskúmal lehoty väzby v zmysle § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. a dospel k záveru, že tieto sú dodržané a v súlade v týchto lehotách súd rozhodoval.

Po   preskúmaní   trestnej   veci   a   spisového   materiálu   sa   stotožnil   odvolací   súd   s dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa. Obvinený Š. S. má obmedzenú osobnú slobodu z dôvodu útekovej väzby. Zo spisu vyplýva, že sa nezdržiaval v mieste trvalého bydliska, t. j. v L., pričom dôvodom obmedzenia osobnej slobody je aj možnosť marenia vyšetrovania zdržiavaním sa na neznámom mieste i z dôvodu hrozby vysokého trestu v prípade uznania viny.

Aj keď obvinený predložil súdu potvrdenie, z ktorého vyplýva, že by sa zdržiaval v byte v B. vzhľadom k charakteru trestnej činnosti, skupinovej trestnej veci a už uvedenej skutočnosti, hrozby vysokého trestu je potrebné konštatovať, že tieto skutočnosti vytvárajú zmenu - tlak vo vzťahoch a väzbách čím umožňujú navonok inak deklarovať jeho latentnú snahu o sťaženie alebo zmarenie trestného stíhania. Tieto skutočnosti s citeľnou hrozbou vysokého trestu odôvodňujú obavu, že by sa obvinený správal spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a to a to aj vzhľadom k tej skutočnosti, že bol v minulosti viackrát súdne trestaný.

Je potrebné uviesť, že väzobné dôvody sú konštruované tak, že smerujú do budúcna, teda vyjadrujú obavu, že obvinený bude konať v budúcnosti určitým spôsobom. V prípade prepustenia na slobodu by svojou neprítomnosťou mohol mariť trestné stíhanie.

V danom štádiu konania kedy vec je na súde po podaní obžaloby a v štádiu jej predbežného prejednania obžaloby s poukazom na závažnosť trestnej činnosti, jej charakter ako   aj   vzhľadom   k   tomu,   že   sa   jedná   o   skupinovú   trestnú   činnosť,   ktorá   mala   byť vykonávaná   organizovane   pomerne   po   dlhú   dobu   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že naďalej je dôvodné obmedzenie osobnej slobody obvineného.

V zmysle § 80 ods. 2 Tr. por. v prípad nahradenia väzby sľubom je potrebné pri trestnom stíhaní pre obzvlášť závažný zločin poukázať na výnimočné okolnosti prípadu, aby bolo možné väzbu sľubom nahradiť, čo v danom prípade súd nezistil.

Napriek tomu,   že ponúknutý sľub obvineného spĺňa náležitosti   aj sťažnostný súd dospel k záveru, že pri takomto trestnom čine nie je primerané nahradenie väzby v danom štádiu konania sľubom aj s poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť...

Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   odvolací   súd   zamietol   sťažnosť obvineného, ktorú považoval za nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za zákonné a správne.“

Vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa   sú   neopodstatnené.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol jednak obsah napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ale   tiež uviedol aj konkrétne dôvody, prečo zamietol jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu, a podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu, čo sa týka dôvodov trvania väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), dostatočne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnené,   teda sťažovateľove tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Krajský súd pritom vychádzal z toho, že podnetom na rozhodovanie okresného súdu bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a na základe jeho iniciatívy okresný súd rozhodol a v rozhodnutí presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Krajský súd s poukazom na rozhodnutie okresného súdu sťažovateľovi dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo   v   konečnom   dôsledku   odpoveďou   na   jeho   argumenty   obsiahnuté   v   žiadosti   o prepustenie z väzby (pretože sťažnosť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sťažovateľ ani bližšie písomne neodôvodnil). V danom prípade však sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.

Ústavný   súd   podobne   ako   v   prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených práv sťažovateľa všeobecnými súdmi skúmal, či ich uznesenia neboli svojvoľné alebo arbitrárne alebo či nezakladajú možnosť porušenia sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Z napadnutých uznesení je zrejmé, aké skutočnosti uznali všeobecné súdy za základ svojich rozhodnutí. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   reálne   spochybniť   právne   závery okresného súdu a krajského súdu, a preto na základe horeuvedených skutočností sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010, III. ÚS 1/2011 a III. ÚS 266/2011).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. decembra 2011