znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 531/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,   Advokátska   kancelária   HAVLÁT   &   PARTNERS,   Rudnayovo   námestie   1, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 328/2013 z 26. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky,   za   ktorú   koná   Ministerstvo   kultúry   Slovenskej republiky, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2015   elektronicky   a 23.   februára   2015   poštou   doručená   sťažnosť   Slovenskej   republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 328/2013 z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) uznesením sp. zn. 8 C 31/2009 z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie o žalobe obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“) z dôvodu, že žalobca nezložil preddavok na trovy konania, ktorého zloženie mu bolo uložené podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. 6 Co 174/13 z 27. júna 2013 (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne správne. Najvyšší súd však na základe podaného dovolania žalobcu uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka po tom, ako sa vyjadruje k otázke svojej spôsobilosti byť účastníkom konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy,   uvádza,   že   napadnuté   uznesenie nezvratným   spôsobom   zasiahlo   do   priebehu   konania,   keď   napriek   predchádzajúcemu právoplatnému   zastaveniu   konania   došlo   k zrušeniu   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj uznesenia okresného súdu a vo veci sa musí opätovne konať. Sťažovateľka tak mala stratiť istotu,   že   jej   v prípade   úspechu   budú   uhradené   aj   trovy   konania.   Prezentuje   názor,   že porušenie jej základných práv a slobôd nie je napraviteľné činnosťou všeobecného súdu v konaní   vo   veci   samej,   pričom   v jej   prípade   ide   o rozhodnutie,   ktoré   výrazným a nezvratným   spôsobom   zasahuje   do   označeného   základného   práva.   Poukazujúc na predchádzajúcu   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   183/2013   a III.   ÚS 46/2013) uvádza, že v danom prípade je daná právomoc ústavného súdu konať o predloženej sťažnosti.

Nadväzne   na   uvedené   sťažovateľka   pripomína   ustálený   obsah   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a následne cituje svoju argumentáciu v prospech zastavenia občianskeho súdneho konania, ktorá bola obsiahnutá vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu prerokúvaného v sťažovateľkinej veci najvyšším súdom. Sťažovateľka namieta, že napriek jej rozsiahlej argumentácii najvyšší súd jej obsah nielenže neuviedol v odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   ale   s touto   argumentáciou   sa «nezaoberal   a   ani nevysporiadal.   Skutočnosť,   že   sa   odporca   s   argumentáciou   sťažovateľa   nezaoberal a nevysporiadal   je...   porušením   práva   na   súdnu   ochranu   garantovaného   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR. Odporca v podstate sťažovateľa ako účastníka konania ignoroval, pretože okrem uvedeného,   ako   zástupca   sťažovateľa   je   v   záhlaví   nesprávne   označené   Ministerstvo spravodlivosti SR. Napriek tomu bolo rozhodnutie doručené Ministerstvu kultúry, ale nie právnemu zástupcovi sťažovateľa!

Predovšetkým upozorňujeme na to, že odporca úplne ignoroval účel § 141a O. s. p., hoci účel zákona je pre jeho výklad a aplikáciu rozhodujúci. Zdôrazňujeme, že v danom prípade išlo presne o takú situáciu, pre ktorú bol § 141a O. s. p. prijatý. Extrémne vysokej náhrady   škody   sa   na   základe   špekulatívnych   dôvodov   domáha   subjekt,   ktorý   je   tzv. „schránkovou   firmou“   na   jedno   použitie,   ktorý   nevyvíja   žiadnu   činnosť,   nemá   žiadny majetok, ktorý uplatňovanú pohľadávku nadobudol za zlomok jej údajnej výšky. Je teda zrejmé,   že   do   rizikového   sporu   sa   takáto   spoločnosť   pustila   zjavne   z   dôvodu,   aby eliminovala možné negatívne dôsledky neúspešne skončeného súdneho sporu. Nemá totiž vôbec v úmysle v prípade neúspechu zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, ale práve naopak, zariadila sa tak, aby tak nemusela urobiť. Takýto postup nesie znaky zneužitia práva. Preto skutočnosť, že odporca sa nezaoberal výkladom a aplikáciu § 141a O. s. p. v kontexte jeho účelu, je znakom svojvôle a arbitrárnosti. Je totiž zrejmé, že zoči voči účelu § 141a O. s. p. je zaujatý právny názor odporcu neudržateľný a z hľadiska účelu zákona sa jeho rozhodnutie jednoducho odôvodniť nedá.».

Citujúc   z uznesenia   najvyššieho   súdu   vydaného   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 7 Cdo 107/2012 sťažovateľka poukazuje na opačný právny názor, ktorý v obdobnej situácii zaujal   najvyšší   súd,   pričom   dospieva   k záveru,   že   diametrálne „odlišná   rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná (III. ÚS 328/05). Sme teda toho názoru,   že napadnuté rozhodnutie odporcu je   ústavne neudržateľné,   pretože   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie   rozhodol diametrálne odlišne, pričom sa ani nepokúsil objektívne a rozumne odôvodniť svoje odlišné rozhodnutie. Odporca totiž nielenže nevyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ale nevyvrátil ani svoju vlastnú argumentáciu z predošlého rozhodnutia.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Najvyšší   súd   v   BRATISLAVE   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   328/2013   zo   dňa 26.11.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   BRATISLAVE   sp.   zn.   4   Cdo   328/2013   zo   dňa 26.11.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   a   vecne   sa   zaoberať   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   práv   iba   vtedy,   ak   sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry   opakovane vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktorého   nápravu   nemožno   dosiahnuť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade   smerovať   proti   poslednému   rozhodnutiu   o   opravnom   prostriedku,   ktorý   mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného   prerokovania   sťažnosti   stále   prebieha,   nemožno   uvažovať   o   splnení   tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší súd porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tým,   že   sa   nevysporiadal   so   sťažovateľkinou   právnou argumentáciou   a uznesenie   krajského   súdu   zrušil   vychádzajúc   z   právneho   výkladu relevantného   procesnoprávneho   ustanovenia,   ktorý   odporuje   skôr   prijatému   právnemu názoru uplatňovanému inými senátmi najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali v obdobných veciach.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v danej   veci   v   dovolacom   konaní sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   neodmietol,   vecou   sa zaoberal a rozhodol o nej. Nesúlad právnych názorov sťažovateľky s právnymi závermi najvyššieho   súdu sám   osebe   nezakladá   (nespôsobuje)   porušenie   označeného   práva. Okolnosť,   že   prvostupňový   súd   je   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   (§ 226 OSP),   neznamená,   že   sťažovateľka   nemôže   v ďalšom   štádiu   namietať   proti   ňou oponovanému právnemu názoru najvyššieho súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť   relevanciu   jej   argumentácie   a podľa   svojho   úsudku   ju   zohľadniť   v rámci   svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012).

Navyše, podľa zistení ústavného súdu okresný súd po vrátení veci najvyšším súdom svojím   uznesením   č.   k.   8   C   31/2009-480   z 11.   mája   2015   konanie   opätovne   zastavil na základe medzičasom novelizovaného znenia § 141a OSP v spojení s § 355 OSP, teda v zhode s tým, ako v napadnutom dovolacom konaní pred najvyšším súdom sťažovateľka argumentovala.   Aj   keď   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   nenadobudlo   právoplatnosť z dôvodu   podania   odvolania   žalobcom,   tento   ďalší   priebeh   konania   pred   všeobecnými súdmi preukazuje, že sťažovateľkou tvrdený negatívny dôsledok spôsobený napadnutým uznesením   (otvorenie   právoplatne   skončeného   konania)   je   možné   v ďalšom   procesnom postupe v rámci sústavy všeobecných súdov korigovať. Nejde teda o nezvratný stav alebo ujmu na právach, ktorá by si vyžadovala zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou nemôže   byť   zmena   alebo   náprava   či   už   namietaného   alebo   skutočného   pochybenia všeobecných   súdov   (v   danom   prípade   napríklad   tvrdené   ignorovanie   sťažovateľkinej argumentácie) v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či   konanie   ako   celok   a   jeho   výsledok   po   právoplatnom   skončení   veci   obstoja z komplexného   hľadiska   v   ústavnoprávnej   rovine.   Každý   iný   postup   by   neprípustne rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní.

Zohľadňujúc preto uvedený princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy i doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015