znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 531/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F...,   zastúpenej   advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 NcC 9/2014 z 3. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F...,   o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 9/2014 z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnej pozícii žalovaného v konaní sp. zn. 6 C 242/2013 pred Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorého   predmetom   je   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   –   záložnej   zmluvy identifikovanej v sťažnosti. Sťažovateľka podaním zo 14. februára 2014 vzniesla námietku zaujatosti voči dvom sudcom okresného súdu z dôvodu pomeru medzi iným aj zákonného sudcu k žalobcovi, respektíve jeho rodinným príslušníkom, a   takisto aj k prerokovávanej veci, ktorú riadne odôvodnila. O tejto námietke zaujatosti a jej doplnení rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že zákonného sudcu z konania a rozhodovania nevylúčil a vo vzťahu k ďalšej namietanej sudkyni konanie zastavil.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s napadnutým uznesením krajského súdu a je presvedčená, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka ďalej na obhajobu svojho presvedčenia o porušení označených práv cituje a uvádza viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ústavného súdu ako aj Európskeho   súdu   pre ľudské   práva, poukazuje na teóriu   „zdania“ vyjadrenú   vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, pričom tvrdí, že tým, že krajský súd nevylúčil zákonného   sudcu   napadnutým   uznesením,   nie   je   splnená   požiadavka   nestrannosti zákonného sudcu.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu   boli porušené jej základné práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o námietkach   zaujatosti   proti   zákonnému   sudcovi   v   civilnej   veci   sťažovateľky   vedenej pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   242/2013   tak,   že   ho   nevylúčil   z   prerokovania a rozhodovania   veci.   Zároveň   druhým   výrokom   napadnutého   uznesenia   rozhodol,   že konanie o návrhu na vylúčenie predsedníčky okresného súdu zastavuje.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V   danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť, či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkinej   veci   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súdu by   mohlo   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmto   uznesením   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojej sťažnosti nepredostrela.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna, v súlade s čl. 127 ústavy   a   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Aplikovaný   právny   prístup   má   oporu   aj   v   rozhodovacej   praxi   Európskeho   súdu pre ľudské   práva,   ktorý   v súvislosti   s namietaným porušením   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v konaniach   o   námietkach   zaujatosti   sudcov   konštatoval,   že   takéto   konanie, nezávislé   na   konaní,   v   ktorom   bola   takáto   námietka   uplatnená,   sa   netýka   oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento   článok   na   takéto   konania   (o   námietke   zaujatosti,   pozn.)   neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický   c.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu   prax Európskeho súdu   pre ľudské práva, nezistil v obsahu sťažnosti   žiadnu   skutočnosť   alebo   dôvod   na   to,   aby   sa   v danej   veci   odchýlil   od   tohto právneho názoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014