znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 531/2012-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. J. Š., N., zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn. 9 Co/51/2011 z 10. mája 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/51/2011 z 10. mája 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/51/2011 z 10. mája 2012 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 269, 58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. Ing. E. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/51/2011-267 z 10. mája 2012.

Podľa   sťažovateľa   bolo   konaním   krajského   súdu   porušené   jeho   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C/256/2010-133 vo veci jeho žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho žaloby. Podobne ako okresný súd aj odvolací súd zastával názor, že   mu   neprislúcha   kontrolovať   a   spochybňovať   rozhodnutie   konkurzného   súdu a preskúmavať   konkurzné   konanie   vyhlásené   na   majetok   sťažovateľovej   manželky, v dôsledku ktorého sťažovateľ prišiel o svoj majetok. Súd poukázal tiež na to, že sťažovateľ nedostatočne   vystupoval   v   záujme   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva,   keďže   nepodal vylučovaciu žalobu v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). Sťažovateľ však v sťažnosti namieta, že podaním určovacej žaloby sa nedomáhal prieskumu konkurzného konania a činnosti konkurzného súdu, ale posúdenia platnosti právnych úkonov, v dôsledku ktorých   došlo   k   strate   jeho   vlastníckeho   práva.   K   prevodu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam v celosti kúpnou zmluvou došlo podľa sťažovateľa napriek tomu, že v čase   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   sťažovateľovej   manželky   neboli   tieto   už v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Napriek skutočnosti, že bolo povinnosťou správcu konkurznej podstaty podať bez meškania návrh na vyporiadanie zaniknutého BSM namiesto úpadcu, JUDr. J. Š., správca konkurznej podstaty úpadcu: I., túto zákonnú povinnosť porušil a návrh na vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom nepodal.

Tak   sa   stalo,   že   Nehnuteľnosti,   ktoré   sme   mali   s   manželkou   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, v súlade s ust. § 149 ods. 4 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) uplynutím lehoty 3 rokov od zániku nášho bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. dňom 16. 07. 2002, prešli do nášho podielového spoluvlastníctva stým, že veľkosť spoluvlastníckych podielov bola rovnaká, t. j. každý z nás mal spoluvlastnícky podiel 1/2 k celku...

Asi 3 mesiace po tom, čo nastalo vyporiadanie nášho zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva zo zákona, JUDr. J. Š., správca konkurznej podstaty, protizákonne uzavrel Kúpnu zmluvu zo dňa 15. 10. 2002 (ďalej len „Kúpna zmluva“), ktorou mal previesť do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   I.   H.   a M.   H.,   v   tom   čase   obaja   bytom   N., vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam v 1/1, teda aj spoluvlastnícky podiel 1/2-ica k celku, ktorý som v tom čase mal vo výlučnom vlastníctve ja, sťažovateľ.»

K argumentu všeobecných súdov o možnosti prehodnotiť činnosť konkurzného súdu sťažovateľ dodáva:

„Tým,   že   som   ja,   sťažovateľ,   podal   žalobu   o   určenie   vlastníckeho   práva k Nehnuteľnostiam,   som   sa   nedomáhal   toho,   aby   všeobecný   súd   kontroloval   alebo spochybňoval   rozhodnutie   konkurzného   súdu   (Opatrenie   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 8 K 279/00-160 zo dňa 25. 09. 2002). Namietal som, že Kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorú neplatnosť má skúmať súd ex offo. Pokiaľ došlo k zápisu vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   na   podklade   absolútne   neplatnej   Kúpnej zmluvy, minimálne v podiele 1/2-ica k celku Nehnuteľností svedčí vlastnícke právo mne ako v katastri nehnuteľností zapísanému predchádzajúcemu vlastníkovi.

Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   nastáva   priamo   zo   zákona   a   pôsobí   voči každému   a   môže   sa   jej   dovolať   ktokoľvek.   Absolútna   neplatnosť   sa   nemôže   napraviť dodatočným schválením a ani nemôže byť konvalidovaná dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.

Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je, že právny úkon nespôsobuje právne   následky   ani   v   prípade,   že   na   jeho   základe   bolo   kladne   rozhodnuté   o   vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a na právny úkon je nutné hľadieť, ako by nebol   urobený.   Takto   to   skonštatoval   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom rozhodnutí publikovanom pod číslom: 39/1998 ZSP.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   Š.,   bytom   N.,   vlastniť   majetok   a   právo   na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   právo   na   neodňateľnosť   a   nezrušiteľnosť základných práv podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky boli Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 25 C/256/2010-133 zo dňa 11.   01.   2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/51/2011-267 zo dňa 10. 05. 2012 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Rozsudok   Okresného   súdu   Nitra č. k. 25 C/256/2010-133   zo   dňa   11.   01.   2011   a   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre č. k. 9 Co/51/2011-267 zo dňa 10. 05. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,58 EUR na účet Mgr. Ing. E. S., advokátky, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 1377/12 doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu zaujala k sťažnosti takéto stanovisko:

„Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahrňujúca hmotnoprávnu aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného   odvolania   (ktoré   účastník   môže   meniť   a   dopĺňať   len   do   uplynutia   odvolacej lehoty).   Odvolateľ   v   podanom   odvolaní   svojím   dispozičným   úkonom   vymedzuje   nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra v úvode uviedol, že   rozhodnutie   napáda   pre   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a   nesprávne   právne posúdenie. Z dôvodov odvolania vyplýva, že sa nestotožnil so zisteným skutkovým stavom, pretože súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho námietkou o doručení výzvy na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia neuviedol,   kedy   mu   bola   výzva   doručená.   Preto   namietol   zdôvodnenie   rozhodnutia pri aplikácii   §   19   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní,   ktorého   účinky   nemohli   nastať   pre nedoručenie výzvy na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Odvolací súd prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)   a   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   podľa   §   219   ods.   1,   2   OSP potvrdil. Napriek tomu, že ustanovenie odseku 2 citovaného ustanovenia mu umožňovalo zjednodušenú   formu   rozhodnutia,   podrobne   sa   zaoberal   zisteným   skutkovým   stavom a následne jeho právnym posúdením. Námietku sťažovateľa o nedoručení výzvy na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty považoval za nedôvodnú, pretože sťažovateľ musel mať vedomosť o vyhlásení konkurzu a musela mu byť známa vypracovaná správa o súpise majetku dlžníkom; napriek tomu zostal nečinný. V ďalšej časti podrobne zdôvodnil rozhodnutie   s   poukazom   na   ustanovenie   §   19   ods.   2   zákona   o   konkurze a vyrovnaní a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 03. 2011 pod č. k. 8 K 279/2000-137, právoplatným dňa 12. 03. 2002, ktorým dal konkurzný súd súhlas správcovi speňažiť podstatu úpadcu predajom mimo dražby. Z bodu I predmetného opatrenia   je   nesporné,   že   predmetom   speňaženia   konkurznej   podstaty   bol   nehnuteľný majetok - rodinný dom, súp. č. 54 postavený na parc. č. 208 o výmere 659 m2, druh - zastavané plochy a záhrady o výmere 1680 m2 na parc. č. 210, všetko zapísané na LV č. 488 kat. úz. H. Súčasťou nehnuteľného majetku boli ploty, vonkajšie úpravy a trvalé porasty. Konkurzný súd vydal 25. 09. 2002 opatrenie pod č. k. 8 K 279/2000-160, ktorým vyslovil súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty úpadcu predal nehnuteľný majetok úpadcu priamym predajom priamemu záujemcovi I. H. s manželkou. Kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 14. 10. 2002 a vklad do katastra bol povolený dňa 19. 11. 2002. Správca teda konal podľa pokynov konkurzného súdu, ktoré všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať. Podľa   nášho   názoru   závery   vyjadrené   odvolacím   súdom   v   rozsudku   zo   dňa 10. 05. 2012 pod č. k. 9 Co/51/2011-267 nie sú zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a z toho   dôvodu   z   ústavného   hľadiska   nie   sú   ani   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/ 2001). Písomné odôvodnenie rozsudku považujeme za správne a spravodlivé, nemajúce   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa sťažovateľ nestotožnil s právnym názorom súdu a najmä s obsahom jeho odôvodnenia, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Súd pri výklade a aplikácii ust. § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nepoprel jeho účel a význam.

Rozhodnutím   odvolacieho   senátu   Krajského   súdu   v   Nitre   z   10.   05.   2012 pod č. k. 9 Co/51/2011-267 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané v jeho sťažnosti.   Vzhľadom   na   to   považujeme   predmetnú   sťažnosť   za   neopodstatnenú a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“

Súčasne predsedníčka krajského súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s potvrdením rozhodnutia prvostupňového súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa v rozsudku krajského súdu, keď všeobecné súdy neposkytli ochranu jeho vlastníckemu právu, ale osobám, ktoré nadobudli jeho majetok v rozpore s právnym poriadkom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   uvádza,   že   môže posudzovať rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak v   konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

V odôvodnení rozsudku č. k. 9 Co/51/2011-267 krajský súd uviedol tieto argumenty:„... Osoby, ktoré uplatňujú práva k veciam, ktoré boli zapísané do súpisu, musia súd alebo   správcu   podstaty   upozorniť   na   to,   že   veci   nemali   byť   do   podstaty   zapísané. Ak po takomto uplatnení, že sa vec nemala zapísať do podstaty, zostanú pochybnosti, či vec do podstaty patrí, zapíše sa vec do súpisu s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami a súd (konkurzný) uloží tomu, kto tvrdí, že vec do súpisu nemala byť zapísaná, aby v   súdom   určenej   lehote   podal   žalobu   proti   správcovi   na   súde,   ktorý   vyhlásil   konkurz (§ 19 Zákona o konkurze a vyrovnaní)...

Odvolací súd len zdôrazňuje, že celé konkurzné konanie uskutočňuje konkurzný súd. Jeho súčasťou je aj fáza speňažovania podstaty. Speňažovanie podstaty patrí k hlavným úlohám správcu. Pri speňažovaní správca postupuje relatívne samostatne, jeho činnosť však podlieha   kontrole   súdu.   V   rámci   dohľadu   môže   súd   postup   správcu   pri   speňažovaní usmerňovať   pokynmi   podľa   §   12   v   spojení   s   §   66b   Zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní. Ak vylučovateľ súdu oznámi a preukáže, že podal žalobu podľa § 19 Zákona o konkurze a vyrovnaní,   súd   musí   dať   správcovi   pokyn,   aby   až   do   právoplatnosti   rozsudku o vylučovacej žalobe spornú vec nespeňažoval.

Konkurzné konanie, tak ako každé súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd (s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. Rozhodnutím vydaným v inom súdnom konaní nie je možné správcovi podstaty ukladať povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v konkurznom konaní...

V prejednávanej veci nebolo sporné, že navrhovateľ spolu s manželkou I. Š. boli bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. 7675 (pôvodne 488) ako parc. č. 208 o výmere 659 m2, parc. č, 210 o výmere 1680 m2 a domu súp. č. 54 na parc. č. 208 v kat. úz. K. Nesporným tiež je, že rozsudkom OS Nitra, sp. zn. 10 C 162/1999 bolo ich bezpodielové   spoluvlastníctvo   zrušené,   ktorý   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   16.   07. 1999 a podľa tvrdenia navrhovateľa k vyporiadaniu BSM po jeho zrušení dohodou, ani súdnym rozhodnutím nedošlo (§ 149 ods. 2, 3 OZ). Rovnako je nesporným, že na manželku navrhovateľa ako dlžníka bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 12. 2001, č. k. 8 K 279/00-64 vyhlásený konkurz, v rámci ktorého bolo konkurzným súdom dňa 07. 03. 2002, č. k. 8 K 279/00-137, právoplatným dňa 12. 03. 2002, vydané Opatrenie, ktorým konkurzný súd dal správcovi súhlas speňažiť podstatu úpadcu predajom mimo dražby v súlade s § 27 ods. 1 a ods. 10 písm. d) Zákona o konkurze a vyrovnaní ako veci, práva a iné majetkové   hodnoty   samostatne.   Správcovi   uložil   povinnosť   speňažovať   podstatu   za dodržania podmienok (uvedených pod bodom I. až V. Opatrenia) predaja mimo dražby tak, ako ho navrhol správca a ako bol schválený plán speňaženia v zmysle § 10 ods. 2 Zákona o konkurze   a   vyrovnaní   na   schôdzi   konkurzných   veriteľov   dňa   07.   03.   2002.   Z   bodu   1. predmetného Opatrenia je nesporné, že predmetom speňažovania konkurznej podstaty je nehnuteľný majetok - rodinný dom súp. č. 54, postavený na parc. č. 208 o výmere 659 m2, druh zastavané plochy a záhrady o výmere 1680 m2 na parc. č. 210. zapísané všetko v LV č. 488, kat. úz. H. Súčasťou nehnuteľného majetku sú ploty, vonkajšie úpravy a trvalé porasty, všetko   podrobne   špecifikované   v   znaleckom   posudku   č.   23/2002   zo   dňa   03.   03.   2002. Konkurzný súd dňa 25. 09. 2002 vydal Opatrenie pod č. k. 8 K 279/00-160, ktorým vyslovil súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty JUDr. J. Š. predal predmetný nehnuteľný majetok úpadcu priamym predajom za splnenia podmienok: 1/ priamemu záujemcovi I. H. s manželkou,   bytom N.   za cenu 900.000 Sk,   ktorá   úhrada   kúpnej   ceny bude pri podpise kúpnej zmluvy, čo sa aj stalo dňa 14. 10. 2002. kedy bola uzavretá kúpna zmluva, vklad ktorej bol povolený Správou katastra N. dňa 19. 11. 2002 pod V 6457/02.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   dospel   k   právnemu   záveru,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Je tomu tak preto, že usmerňovať činnosť správcu podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. V danom prípade konkurzný   súd   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodoval   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 K 279/00 a tento súd ako súd oprávnený usmerňovať činnosť správcu podstaty svojim opatrením zo dňa 25. 09. 2002, č. k. 8 K 279/00-160, právoplatným dňa 02. 10. 2002, vyslovil súhlas s priamym predajom. V zmysle tohto opatrenia správca konkurznej podstaty konal, a preto je správny právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že súdu prvého stupňa, ani inému súdu mimo konania o opravnom prostriedku neprislúcha právomoc kontrolovať a spochybňovať rozhodnutie konkurzného súdu.

Výhrady navrhovateľa uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa nezisťoval, kedy a ako bol navrhovateľ vyzvaný na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, odvolací súd len uvádza, že o svoj majetok má dbať každý sám. Navrhovateľ mal vedomosť o tom, že je vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - jeho manželky a možno oprávnene predpokladať, že mu rovnako musela byť známa písomná správa vypracovaná dlžníkom (jeho   manželkou)   na   žiadosť   vtom   čase   konkurzným   súdom   ustanoveného,   predbežného správcu   zo   dňa   03.   10.   2001   o   majetkových   a   vecných   predpokladoch   pre   vyhlásenie konkurzu (č. 1. 52 a 53 pripojeného spisu KS v Bratislave, sp. zn. 8 K 279/00). Ešte pred vyhlásením konkurzu musel mať navrhovateľ vedomosť o tom, že do majetkovej podstaty bola zaradená jediná položka a to predmetná nehnuteľnosť. Ak mal za to, že celá vec nepatrí do majetkovej podstaty, mal upozorniť súd alebo správcu na to, že predmetná vec v 1/2-ici nemá byť do podstaty zapísaná. Predmetná vec by sa následne (ak by po tomto uplatnení zostali pochybnosti, či vec do podstaty patrí) zapísala do súpisu s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami a súd (konkurzný) by navrhovateľovi uložil, aby v súdom   určenej   lehote   podal   žalobu   proti   správcovi   na   súde,   ktorý   vyhlásil   konkurz (§ 19 Zákona o konkurze a vyrovnaní). Pretože navrhovateľ bol nečinný, založila sa tým domnienka, že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene a to znamená, že s takou vecou sa mohlo bez ohľadu na to, či skutočne patrila úpadcovi v konkurze nakladať tak, ako keby patrila do podstaty, teda mohla byť predmetom speňaženia. Ak navrhovateľ konkurznému súdu,   ani správcovi konkurznej podstaty neoznámil, že predmetná vec nepatrí v celosti do konkurznej podstaty, majúc za to, že je jej vlastníkom v 1/2-ici, potom jeho výhrady o tom, že nebol upozornený konkurzným súdom považuje odvolací súd za bezpredmetné. Odvolací   súd   nepovažuje   za   dôvodné   tvrdenia   navrhovateľa   o   nedostatočnom dokazovaní vykonanom prvostupňovým súdom, keď nevypočul správcu konkurznej podstaty. Výsluch správcu konkurznej podstaty ani odvolací súd nepovažuje za dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na rozhodnutie v súdenej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené, nebolo potrebné vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom odporcov na preukázanie ich dobromyseľnosti pri nadobudnutí nehnuteľnosti, a to preto, že túto nadobudli zákonným spôsobom, z čoho sa odvodzuje aj ich dobromyseľnosť pri jej nadobudnutí.

Na podporu správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd ešte uvádza, že z ustanovenia   §   19   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   jednoznačne   vyplýva,   akým spôsobom a proti komu si možno uplatňovať, že sa vec nemala do súpisu zaradiť. Vylúčenie veci   zo   súpisu   je   možné   len   v konkurznom   konaní a   voči   správcovi.   V   danom prípade uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   20.   01.   2004,   č.   k.   8   K   279/00-262, právoplatne dňom 28. 02. 2004, zrušil konkurz na majetok I., N. a zároveň zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty...“

Ako z uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, krajský súd sa v podstatnej časti   odôvodnenia   zaoberal   otázkami   konkurzného   konania.   Predmetom   konania na všeobecných   súdoch   bola   žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva,   ktorá   mala   byť prostriedkom   na   odstránenie   neistého   právneho   postavenia   sťažovateľa.   Sťažovateľ očakával,   že   v   rámci   konania   o   tejto   žalobe bude   posúdená   platnosť   právneho   úkonu, ktorým bolo prevedené jeho vlastnícke právo na iné subjekty, na základe ktorého by sa mohol domáhať nápravy protiprávneho stavu.

Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Ak je existujúci právny režim založený zmluvou o prevode vlastníckeho práva, je potom esenciálnou prejudiciálnou otázkou   určenie   platnosti   či   neplatnosti   zmluvy,   a   tým   aj   právneho   vzťahu   z   nej vyplývajúceho.   Zákon   pre   procesnú   prípustnosť   určovacej   žaloby   teda   predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je,   a   zároveň   tiež   preukázanie,   že   uvedenú   neistotu   je   možné   odstrániť   navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. V prípade spornosti   v   tých   právnych   vzťahoch   k   nehnuteľnostiam,   o   ktorých   sa   vedie   príslušná evidencia (kataster nehnuteľností), je určovacia žaloba spravidla prípustná.

Na posúdenie prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku nebolo relevantné to, čo za významné považovali všeobecné súdy – teda určenie, či môžu alebo nemôžu vykonávať prieskum a prehodnocovať konanie konkurzného súdu,   ani   konštatovanie,   že   sťažovateľ   účinne   nevystupoval   v   záujme   ochrany   svojho vlastníckeho   práva,   keď   nevyužil   možnosť   podania   vylučovacej   žaloby,   ale   skúmanie naliehavého   právneho   záujmu   na   určovacej   žalobe   a   po   jeho   konštatovaní   vyriešenie predbežnej otázky platnosti či neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k spochybneniu, resp.   k   strate   vlastníckeho   práva.   Vyriešenie   otázky   platnosti   zmluvy   o   prevode nehnuteľností bolo predpokladom rozhodnutia o žalobe a súd ju mal vyriešiť bez ohľadu na to, či z tohto zistenia vyplynú pre účastníkov nejaké iné záväzky.

K   otázke   interpretácie   ustanovenia   §   19   ods.   2   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní, ktorou   sa   okresný   súd   aj   krajský   súd   zaoberali   vo   svojich   rozhodnutiach,   ústavný   súd dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval.

V zmysle tohto výkladu ak vlastník nebol vyzvaný konkurzným súdom na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že tento   majetok   bol   zaradený   do   súpisu   podstaty   oprávnene.   Platnosť   speňaženia nehnuteľností   ich   predajom   preto   nebolo   možné   vyvodzovať   z   uvedeného   ustanovenia. Podobne   napr.   rozhodol   Najvyšší   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní sp. zn. 5 Cdo 194/2008,   keď   interpretoval   citované   ustanovenie   zákona   o   konkurze a vyrovnaní takto: «Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní použitých slov a nimi utváraných viet („Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene“)   možno   vyvodiť,   že   domnienka   ustanovená   v   predmetnom   ustanovení   je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie vylučovacej žaloby a poučí ju, že vec (majetok) bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa uvedeného ustanovenia.»

Ak konkurzný súd oprávnenej osobe neuložil, aby v lehote určenej súdom podala vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz, a nepoučil ju o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych následkoch nepodania žaloby, nemohla nastať domnienka ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Speňaženie je možno preto považovať za platné, len ak neexistujú okolnosti spochybňujúce zaradenie veci do súpisu. V prípade nedodržania zákonného postupu je teda na mieste posúdenie platnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorou   správca   konkurznej   podstaty   speňažil   majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu.

Ústavný súd nad rámec už uvedeného k námietke, že rozhodnutia v konkurznom konaní   môže   preskúmavať   len   konkurzný   súd,   uvádza,   že   túto   námietku   nepovažuje za opodstatnenú.   V   rozhodnutí   sp.   zn.   II.   ÚS   421/2012   napr.   ústavný   súd   odkazuje na komentár k Občianskemu súdnemu poriadku (Števček/Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck 2009, s. 424 – 425), podľa ktorého „skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, sa však nemôže vykladať tak, že by sa iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutého konania nemohol domáhať svojho   nároku,   ktorý   sa   nejakým   spôsobom   dotýka   už   právoplatne   rozhodnutej   veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak prejednávaná vec skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi účastníkmi konania, nemôže si súd   predbežne   posúdiť   takto   rozhodnutú   vec   inak,   pretože   výrok   tohto   právoplatného rozsudku   je preň   záväzný. Ak   však   súd   koná   s niekým,   kto   nebol   účastníkom   konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku v tomto prípade záväzný nebude.“.

Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj (alebo predovšetkým) na jeden závažný aspekt, ktorý zohráva pri právnom posúdení predmetnej veci významnú úlohu. Ide o aplikáciu § 26 zákona o konkurze a vyrovnaní s nadpisom „Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“. Ústavný súd na tomto mieste pripomenie iba znenie jeho odseku 3 písm. c), podľa   ktorého   ak   k   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   došlo pred vyhlásením konkurzu a ak sa ešte nezačalo konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   je   správca   povinný   bez   meškania   podať   návrh   na   toto vyporiadanie. Toto ustanovenie, ktoré je nepochybne vo vzťahu k § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní   lex   specialis   a ako   také   má   pri   aplikácii   právnej   úpravy   prednosť,   presne zodpovedá   skutkovému   stavu   sťažovateľa   v rozhodnom   čase,   s ktorým   sa   stotožnil   aj okresný súd. Napokon   na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil aj vo svojom odvolaní. Napriek   tomu   obidva   konajúce   súdy   sa   posúdeniu   tejto   otázky   vyhli   a jednostranne zdôrazňovali   povinnosť   sťažovateľa   podať   vylučovaciu   žalobu,   resp.   celkovo   vytýkali sťažovateľovi nedostatočnú starostlivosť o svoje práva.

Po   posúdení   argumentácie,   na   základe   ktorej   krajský   súd   potvrdil   odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd konštatuje, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práva, a dospel k záveru,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co/51/2011-267   z   10.   mája   2012   bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 9 Co/51/2011-267 z 10. mája 2012. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a zruší také rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   čo   sa   týka zisteného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu (bod 2 výroku).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,63 €. Keďže právna zástupkyňa požiadala o priznanie sumy 269,58 €, bola jej priznaná úhrada v tejto výške (bod 3 výroku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013