znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 531/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátkou Mgr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 858/2000 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 65/09 z 9. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 858/2000 v období po vydaní nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   65/09   z 9.   apríla   2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. V. S. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3.   Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   S.   trovy   konania   v   sume 261,82   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva   centov)   na účet   jeho advokátky Mgr. R. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2011 doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 16. novembra 2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5   C 858/2000 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde   pod   sp. zn.   5   C   858/2000   sa   sťažovateľ   v procesnom   postavení   žalobcu   domáha obnovenia „právneho stavu hranice“ pozemku a určenia vlastníckeho práva. Sťažovateľ nepovažuje predmet namietaného konania za fakticky ani právne zložitý, aby objektívne podmieňoval takú dlhú dobu na prípravu rozhodnutia vo veci. Podľa jeho názoru je okresný súd vo veci nielen nečinný, ale vykazuje aj neefektívnu činnosť, pričom uvedené tvrdenia sťažovateľ spája so vznikom škody   na nehnuteľnostiach, vo vzťahu ktorých je konanie okresného súdu vedené.

V doplnení   podania   zo   14.   novembra   2011   sťažovateľ   uviedol,   že   aj „napriek skutočnosti,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   už   trikrát   skonštatoval,   že   v   konaní vedenom na Okresnom súde v Trenčíne 5 C 858/2000 bolo postupom súdu porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prikázal Okresnému súdu vo veci   konať,   opätovne   dochádza   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   k   porušovaniu uvedeného   práva   sťažovateľa,   nakoľko   do   dnešného   dňa   nebolo   v   predmetnej   veci právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod spis. zn. 5 C 858/2000 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. II. ÚS 65/09-40 zo dňa 09. 04. 2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín sa v konaní vedenom pod spis. zn. 5 C 858/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 Eur..., ktoré je Okresný   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. V. S. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 261,82 Eur, ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 531/2011-23 z 13. decembra 2011.

Okresný   súd   podal   k doručenej   sťažnosti   stanovisko   vo   vyjadrení   sp.   zn. Spr 837/2011 z 22. septembra 2011 a v doplňujúcom vyjadrení z 9. januára 2012, v ktorých uviedol   chronológiu   všetkých   procesných   úkonov vykonaných   v sťažovateľovej   veci   od podania   žaloby   po   súčasnosť.   Podľa   názoru   okresného   súdu   neboli   od   vydania   nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009 spôsobené žiadne prieťahy, čomu nasvedčujú úkony vykonané od 9. júna 2009 do 7. decembra 2011. Okresný súd súčasne poukázal na skutočnosť, že dôvodom odročenia pojednávania nariadeného na 2. november 2011 a na 7. december 2011 bolo ospravedlnenie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, a teda odročenie týchto pojednávaní zavinil sám sťažovateľ.

Z vyjadrení okresného súdu vyplýva, že po 9. apríli 2009, keď bol vydaný nález ústavného súdu   č.   k.   II.   ÚS 65/09-40,   boli v sťažovateľovej   veci   vykonané nasledovné úkony:

„- 9. jún 2009 - uznesenie o pribratí znalca do konania

-29.   jún   2009   -   znalec   oznámil,   že   zo   zdravotných   dôvodov   nie   je   schopný vypracovať znalecký posudok

-16. júl 2009 - uznesenie o zmene znalca

-24.   august   2009   -   spis   zaslaný   Okresnému   súdu   Trnava   na   doručenie   spisu znalcovi

-21. september 2009 - spis vrátený tunajšiemu súdu s tým, že znalec oznámil, že nemôže vypracovať znalecký posudok z dôvodu, že bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov

-14. október 2009 - uznesenie o zmene znalca

-2.   december   2009   -   spis   zaslaný   Okresnému   súdu   Senica   na   doručenie   spisu znalcovi

-20. január 2010 - spis bol znalcovi doručený

-18. marca 2010 - žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku

-29.   marec   2010   -   uznesením   predĺžená   lehota   na   vypracovanie   znaleckého posudku do 18. mája 2010

-19. máj 2010 - znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku

-21. máj 2010 - uznesením predĺžená lehota na vypracovanie znaleckého posudku do 18. júla 2010

-23. júl 2010 - zaslaná výzva znalcovi na vrátenie spisu s vypracovaným znaleckým posudkom

-4. augusta 2010 - spis vrátený od znalca

-7. septembra 2010 - priznaná odmena znalcovi za vypracovaný znalecký posudok

-25.   novembra   2010   -   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   z   dôvodu podaného odvolania navrhovateľa proti uzneseniu, ktorým bola priznaná odmena znalcovi

-15.   februára   2011   -   spis   vrátený   z   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   uznesenie tunajšieho súdu bolo potvrdené

-16. februára 2011 - zaslané uznesenie Krajského súdu v Trenčíne účastníkom konania

-07. apríla 2011 - uznesenie o priznaní odmeny znalcovi bolo predložené učtárni na preplatenie

-02.   mája   2011   -   vyjadrenie   navrhovateľa k znaleckému posudku   bolo   zaslané znalcovi na vyjadrenie

-08.   augusta   2011   -   zákonná   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň

12. októbra 2011

-14. septembra 2011 - termín pojednávania bol zrušený z dôvodu celokrajského školenia sudcov a bol určený nový termín pojednávania na deň 02. novembra 2011...

-dňa   23.   septembra   2011   požiadal   právny   zástupca   navrhovateľa   o   odročenie pojednávania z dôvodu vytýčeného pojednávania na Okresnom súde v Nitre

-dňa 30. septembra 2011 doručil ospravedlnenie i navrhovateľ z dôvodu kúpeľnej liečby

-dňa 28. októbra 2011 bolo pojednávanie pôvodne určené na deň 02. novembra 2011 odročené na deň 07. decembra 2011

-dňa   05.   decembra   2011   oznámil   telefonicky   navrhovateľ,   že   sa   pojednávania nemôže zúčastniť a požiadal o jeho odročenie

-dňa   06.   decembra   2011   bolo   do   spisu   doručené   i   písomné   ospravedlnenie navrhovateľa

-dňa 07. decembra 2011 bolo pojednávanie odročené na deň 08. februára 2012.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní zapožičaného   spisu   vedeného   v   sťažovateľovej   veci okresným súdom zistil, že chronológia procesných úkonov uvedená vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti v zásade zodpovedá skutočnosti, okrem údaju o vrátení spisu Okresným súdom Trnava, ktorý bol okresnému súdu v skutočnosti doručený 19. októbra 2009, a nie 21.   septembra   2009,   ako   vo   svojom   vyjadrení   nesprávne   uvádza   okresný   súd. S prihliadnutím   na   to   ústavný   súd   nepovažuje   pre   účely   odôvodnenia   tohto   nálezu za nevyhnutné ďalej opisovať okresným súdom vykonané procesné úkony v sťažovateľovej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci aj od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 858/2000 o žalobe sťažovateľa o určenie priebehu hranice pozemku došlo v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009 k opätovnému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1.   Vzhľadom   na   predchádzajúce   skúmanie ústavného   súdu   v sťažovateľovej   veci týkajúce sa namietaných zbytočných prieťahov v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 65/09, a predtým aj pod sp. zn. III. ÚS 2/04 a sp. zn. IV. ÚS 284/04, ako aj vzhľadom na absenciu dôvodov svedčiacich o potrebe zmeny hodnotenia právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd sa v tomto konaní stotožňuje s názorom vysloveným v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009, podľa ktorého konanie o určenie priebehu   hranice   pozemku   je   súčasťou   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných súdov a preto ústavný súd toto konanie nepovažuje za právne zložité. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal právnu alebo faktickú zložitosť konania a pri jej hodnotení poukázal len na obsah nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   správanie   sťažovateľa   v posudzovanom   období prispelo   k predĺženiu   ním   iniciovaného   súdneho   konania   najmä   tým,   že   termíny pojednávania   nariadené   zákonnou   sudkyňou   na   2.   november   2011   a následne   po   jeho odročení na 7. december 2011 sa neuskutočnili z dôvodov na strane sťažovateľa. V prvom prípade   z dôvodu   naplánovanej   kúpeľnej   liečby   a v druhom   prípade   z dôvodu   kolízie s pojednávaním v inej veci, ktorého sa mal v úmysle sťažovateľ zúčastniť. Zodpovednosť za vznik týchto prekážok postupu konania (aj keď z objektívnych dôvodov) nemôže znášať len konajúci okresný súd.

Ďalej bolo zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 858/2000 zistené, že spis   bol   po   vykonaných   úkonoch   znaleckého   dokazovania   predložený   Krajskému   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z dôvodu   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   5   C   858/2000-298   zo   7.   septembra   2010   v spojení s opravným uznesením č. k. 5 C 858/2000-310 z 2. novembra 2010 a nachádzal sa tam v období   od   29.   novembra   2010   do   15.   februára   2011.   O tomto   odvolaní   sťažovateľa rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   368/2010-316   z 20.   januára   2011   tak,   že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   tohto   postupu   sťažovateľa   bral   do   úvahy   to,   že   ako účastník   konania   má   nesporne   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobil.   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (III.   ÚS   242/03, IV.   ÚS   218/04).   Zodpovednosť   za   predĺženie   konania v   období,   počas ktorého   sa   spis v sťažovateľovej veci nachádzal na krajskom súde z dôvodu ním podaného odvolania, však najmä vzhľadom na krajským súdom potvrdenú vecnú správnosť uznesenia okresného súdu č.   k.   5   C   858/2000-298   zo   7.   septembra   2010   v spojení   s opravným   uznesením   č.   k. 5 C 858/2000-310 z 2. novembra 2010 nemožno pripísať na zodpovednosť okresnému súdu.

Tieto   okolnosti   týkajúce   sa   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   boli ústavným súdom zohľadnené pri rozhodovaní o výške sťažovateľom žiadaného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon,   pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zistil, že v období od 9. apríla 2009 (t. j. po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II.   ÚS   65/09-40   z 9.   apríla   2009)   do   14.   októbra   2009   neboli   zistené   zjavné   obdobia nečinnosti okresného súdu trvajúce dlhšiu dobu (viac ako 1-2 mesiace). Procesný postup okresného   súdu   bol   však   čiastočne   poznačený   prvkami   neefektívnosti   v tom   smere,   že znalecké   dokazovanie   reálne   vykonal   až   tretí   znalec   z odboru   geodézie   a kartografie ustanovený   okresným   súdom,   a to   pravdepodobne   z dôvodu,   že   ustanoveniu   znalca nepredchádzala   konzultácia   zákonného   sudcu   s ním   vybranými   znalcami   týkajúca   sa predbežného zistenia objektívnych prekážok výkonu následne nariaďovaných znaleckých úkonov.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ústavný súd teda uznáva, že k predĺženiu konania prispeli aj ťažkosti s vyhľadaním a ustanovením znalcov z príslušného odboru, ktoré však všeobecný súd môže riešiť v súlade so zákonom a využiť všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje v záujme urýchlenia znaleckého dokazovania (m. m. I. ÚS 174/2011).

Postup okresného súdu v danej veci by nebolo správne považovať za optimálny taktiež z dôvodu,   že   okresný   súd   nevykonával   niektoré   procesné   úkony   súbežne,   hoci   by   sa v zmysle   požiadavky   hospodárnosti   súdneho   konania   javil   tento   prístup   (predovšetkým vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania) ako účelný. Neefektívnym sa javí postup okresného   súdu   aj   pri   doručovaní   spisu   ustanovenému   znalcovi   prostredníctvom dožiadaného súdu namiesto priameho zaslania spisu znalcovi.

Na druhej strane si ústavný súd všimol aj úsilie okresného súdu o vyššiu mieru efektivity jeho   konania,   ktoré   vidí   v   skutočnosti,   že   okresný   súd   vykonával   úkony   smerujúce k rozhodnutiu vo veci aj v období, počas ktorého bol jeho spis zapožičaný ústavnému súdu na nahliadnutie v rámci konania o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 327/2010, ktorá bola uznesením z 9. septembra 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 858/2000 došlo aj v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 65/09-40 z 9. apríla 2009 k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom pri vyslovení porušenia označených práv ústavný súd považoval za spravodlivé zohľadniť najmä celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré začalo 26. októbra 2000, a v čase vydania   tohto   nálezu   trvalo   11   rokov   a 3   mesiace,   a to   bez   toho,   aby   došlo   k vydaniu meritórneho   rozhodnutia   aspoň   na   prvom   stupni.   Zistené   zbytočné   prieťahy v posudzovanom období však ústavný súd hodnotí ako podstatne menej intenzívne než tie, ktoré boli zistené v konaní okresného súdu   v období pred 9.   aprílom   2009 v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 2/04, IV. ÚS 248/04 a sp. zn. II. ÚS 65/09, čo bolo s prihliadnutím na správanie sťažovateľa určujúce najmä pre rozhodnutie o jeho žiadosti na priznanie finančného zadosťučinenia.

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 2/04 z 8. decembra 2004, sp. zn. IV. ÚS 248/2004 zo 14. januára 2005 aj sp. zn. II. ÚS 65/09 z 9. apríla 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5 000 € najmä s ohľadom na dlhoročné prieťahy a škodu, ktorá mu má vznikať na jeho majetku (rozbíjanie okien na jeho majetku).

V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia predovšetkým   vychádzal   zo   zistení,   že   aj   sťažovateľ   sa   svojím   správaním   podieľal na vzniknutých prieťahoch (pozri časť II bod 2 nálezu) a tiež prihliadal na skutočnosť, že za obdobie   pred   9.   aprílom   2009   mu   už   bolo   ústavným   súdom   priznané   finančné zadosťučinenie v sume takmer 4 000 € (nálezom sp. zn. III. ÚS 2/04 z 8. decembra 2004 mu bola priznaná suma 10 000 Sk, nálezom sp. zn. IV. ÚS 248/2004 zo 14. januára 2005 suma 20 000 Sk a nálezom sp. zn. II. ÚS 65/09 z 9. apríla 2009 suma 3 000 €). Tieto okolnosti aj s prihliadnutím   na   intenzitu   porušenia   označených   základných   práv   vyhodnotenú v II. časti odôvodnenia tohto nálezu boli rozhodujúce pre záver ústavného súdu, že samotné vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   predstavuje   v danom   prípade dostatočnú satisfakciu a priznanie ďalšieho finančného zadosťučinenia nie je dôvodné (bod 2 výrokovej časti nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 261,82 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie sťažnosti).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za obidva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 €.

Z   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd,   aby   zaplatil   ako úhradu trov konania sumu 261,82 € na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, tak ako to vyplýva z 3. bodu výrokovej časti nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012