znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 530/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu,   Dobrovičova   8, Bratislava,   zastúpenej   JUDr.   Martinom   Križanom,   PhD.,   Nevädzová   6F,   Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu o d m i e t a   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2015   doručená   sťažnosť   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu,   Dobrovičova   8,   Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   žalobou   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 31. mája 2001 sa obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a. s., Karadžičova   10,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia sťažovateľky ako žalovanej č. RL/16/2011 z 1. marca 2011, ktorým rozhodla, že žalobkyňa porušila povinnosť ustanovenú v § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 77/2011-74 z 30. januára 2013 napadnuté rozhodnutie sťažovateľky podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 25. marca 2013 odvolanie.

Uznesením   sp.   zn.   7 Sžo/3/2013   z 22.   októbra   2014   najvyšší   súd   odvolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 204 ods. 1 OSP, čo odôvodnil tým, že „písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvého stupňa... bolo žalovanému doručené 7. marca 2013, o čom svedčí podpis na doručenke vrátenej súdu. Odvolanie proti tomuto rozsudku bolo podané na poštovú prepravu v pondelok 25. marca 2013..., pričom lehota na podanie odvolania bola 15 dní a uplynula v piatok 22. marca 2013, ktorý bol riadnym pracovným dňom.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   odmietnutím   rozhodnutia   o merite   veci najvyšším súdom, hoci na to neboli splnené zákonom predpokladané podmienky, došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tvrdenie najvyššieho súdu, že rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 7. marca 2013,   totiž   nie   je   pravdivý.   Na   doručenke   preukazujúcej   doručenie   tohto   rozsudku sťažovateľke   sú   uvedené   dva   dátumy.   Jeden   je   rukou   napísaný,   podľa   ktorého   mala sťažovateľka zásielku prevziať 7. marca 2013. Druhý uvádza odtlačok pečiatky pošty, podľa ktorého sťažovateľka zásielku prevzala 8. marca 2013.

Podľa názoru sťažovateľky pre plynutie lehoty na podanie odvolania je rozhodujúci deň skutočného prijatia poštovej zásielky adresátom. V prípade, že na doručenke sú dátum prevzatia   písomnosti   adresátom   a   dátum   uvedený   na   pečiatke   pošty   totožné,   platí prezumpcia, že ide o deň skutočného prevzatia zásielky. V opačnom prípade je potrebné zo strany všeobecného súdu skúmať, kedy k prijatiu zásielky adresátom skutočne došlo. Zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 77/2011, ako aj z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že táto skutočnosť dosiaľ skúmaná nebola. Pokiaľ by najvyšší súd vychádzal z dátumu skutočného doručenia rozsudku krajského súdu sťažovateľke, ktorým bol 8. marec 2013, nemohol by konštatovať, že odvolanie nepodala včas. Najvyšší súd si však vybral ten dátum, ktorý mu umožnil vybaviť vec jednoduchšie bez potreby zaoberať sa meritom veci.

Sťažovateľka k sťažnosti ako dôkaz (okrem iných) pripojila oznámenie Slovenskej pošty, a. s., č. I-P00000-14-01501 z 8. januára 2015, z ktorého vyplýva, že poštová zásielka obsahujúca rozsudok krajského súdu jej bola doručená 8. marca 2013.

Dňa   23.   septembra   2015   sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   splnomocnenie na jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   Martinom Križanom, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava.

Sťažovateľka   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   č.   k.   KP   3/2015-62 z 29. septembra   2015   vyjadrila   predsedníčka   najvyššieho   súdu,   ktorá   s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. februára 2009 bola toho názoru, že sťažovateľka   nie je   aktívne   legitimovaná   na   podanie   ústavnej   sťažnosti.   Uviedla,   že „sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel druhostupňový správny súd (Najvyšší súd Slovenskej republiky), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol prípadne   poškodiť   súkromnú   osobu,   žalobcu   v správnom   súdnictve.   Už   správny   súd   je ochranou   pred   štátom,   a tak   nemôže   byť   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ochranou správneho orgánu pred správnym súdom... Najvyšší súd preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7 Sžo/3/2013 z 22. októbra   2014,   ktorým   ako   odvolací   súd   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia sťažovateľky (žalovanej) odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 77/2011-74 z 30. januára 2013 ako podané oneskorene.

Vzhľadom   na   námietku   predsedníčky   najvyššieho   súdu   o nedostatku   legitimácie sťažovateľky   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sa   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či táto bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z citovaného článku ústavy. Dospel pritom k názoru, že vznesená námietka je opodstatnená.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Zmyslom   ústavnej   sťažnosti   je   v   zásade   ochrana   súkromnej   sféry   fyzických a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a   s   tým   previazané   presadzovanie   ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom   jednotlivých   základných   práv.   Nositeľ   základného   práva   je   takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym   občanom, alebo práva, ktorých   nositeľom môže   byť len   cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a   kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06, II. ÚS 406/2013). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože   jeho   procesné   postavenie   sa   odvodzuje   výlučne   z   toho,   že   v tomto   konaní   sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   nezistil   žiaden dôvod   na   odklon   od   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   v   uvedených uzneseniach.

V konaní pred všeobecnými súdmi vystupovala sťažovateľka ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre   celé   územie   Slovenskej republiky, ktorého   rozhodnutie a   postup   na základe žaloby žalobkyne preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľka síce bola účastníkom napadnutého konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu podľa § 247 ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   pred   správnymi   súdmi   súvisí   s   postavením sťažovateľky ako nositeľa verejnej moci, a keďže aj procesné oprávnenia sťažovateľky ako účastníčky   konania   pred   týmito   súdmi   sú   prepojené   s   jej   mocenským   postavením,   ich porušenie ako takých nemôže byť namietané prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 77/2011-74 z 30. januára 2013 bolo žalobou napadnuté   rozhodnutie   sťažovateľky   zrušené   a vec   jej   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie. Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného súdnictva, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka nemôže byť nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy, a teda nie je ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015