znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 530/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu 13.   decembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. J.,   t.   č.   vo výkone trestu,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d),   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš   sp. zn. 2 T/107/2009 z 27. októbra 2009, rozsudkom Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   3 To/154/2009   zo   14.   januára   2010   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   v   petite   sťažnosti   namietal porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ústavy a práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d),   čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkami   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 To/154/2009 zo 14. januára 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/107/2009 z 27. októbra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 107/2009 z 27. októbra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20 a § 212 ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20 a § 245 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest odňatia   slobody   vo   výmere   5   rokov.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 154/2009 zo 14. januára 2010 tak, že doplnil výrok rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený okresným súdom vo výmere 5 rokov sa ukladá podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom jeho odvolanie, pokiaľ ide o ostatné výroky, zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   sťažovateľ dovolanie a ako dovolací dôvod uviedol dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom   posúdení skutku, keďže tento nemal byť posúdený ako zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona. Uvedená právna kvalifikácia je neprijateľná, lebo úmysel obvineného smeroval ku krádeži, na čo sa vzťahuje ustanovenie § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. V tomto prípade úmyslom sťažovateľa bolo dopustiť sa krádeže a poškodenie trezoru bolo len okolnosťou, ktorá nastala v snahe dosiahnuť cieľ.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   dovolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné,   pretože   oba konajúce súdy postupovali správne, pokiaľ jeho konanie posúdili ako jeden skutok, ktorým bolo spáchaných viac trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§ 212)   a   trestného   činu   poškodzovania   cudzej   veci   (§   245),   „k   čomu   mal   obvinený zabezpečené potrebné nástroje (brúsku, páčidlo)“.

Dôvody   porušenia   svojich   označených   práv podľa   ústavy   a dohovoru   sťažovateľ rozoberá   na   45   stranách   svojej   sťažnosti   a   vidí   ich   najmä   v   tom,   že   všeobecné   súdy nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s aplikáciou § 245 ods. 1 a 3 Trestného zákona a tvrdí, že tým bol za svoj čin krádeže potrestaný dvakrát. Pritom však nijakým spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo spáchania týchto skutkov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: «1. Konaním a postupom dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Uznesením č. 2 Tdo 14/2011 zo dňa 24. mája 2011 v Bratislave, v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   Žilina   č.   3To/154/2009   zo   dňa   14.   01.   2010   a   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. 2 T/107/2009 zo dňa 27. 10. 2009

2. Bolo porušené základné právo obž. sťažovateľa: J. J., uvedené v čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 dohovoru, v článku 49 ústavy v spojení s čl. 7 dohovoru a vo vzťahu k zárukám a právam v čl. 50 ods. 5 a 6 ústavy a článok: 4 ods. 1 protokolu č. 7 dohovoru, článok: 5 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru, čl. 1 protokolu č. 12 dohovoru,

tým že Okresný súd Liptovský Mikuláš a následne ani Krajský súd Žilina a Najvyšší súd... nepostupovali dôsledne v zmysle týchto ustanovení, pričom nemohli neporušiť ani význam záruk v článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k zárukám v článku: 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy...

Tým, že Okresný súd Liptovský Mikuláš v namietanom konaní okrem základného ustanovenia sťažovateľom v skutočnosti spáchaného trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) tr. zákona (v dikcii a aplikáciou ktorého je obsiahnutý celý trestný čin a spôsob spáchania obž. sťažovateľom J. J. celý skutok a ním spáchaný tr. čin akákoľvek forma jeho viny a zavinenia – následok najmä s poukazom na skutkovú vetu citovanú v rozsudku   okresného   súdu-LM   na   str.   1,   2   v   ktorej   je   zahrnutá   aj   škoda   –   následok) obžalovanému sťažovateľovi aplikovali ešte aj tr. čin podľa § 245 ods. 1 a ods. 3 písm. c) tr. zákona   „tzv.   závažnejší   spôsob   konania“   čím   ide   o   abstraktnú   –   svojvôľu   úvahu všeobecného súdu a to až nad rámec zákonodarcom stanovených noriem v ktorých už je zjavne zahrnutá celá skutková podstata obž. sťažovateľom danej viny – zavinenia tr. činom krádeže vlámaním pričom týmto postupom súdu došlo ku dvojnásobnému pričítaniu, ako aj ku opakovanej sankcii a nadbytočnému navýšeniu trestu, na rozdiel od primárnej skutkovej podstaty, sťažovateľom spáchaného tr. činu podľa § 212 ods. 2 písm. a)tr. zákona pričom je porušená zásada: Ne bis in idem a zásada: Nullum crimen nulla poena sine lege.»

Súčasne v bode 3 petitu   svojej sťažnosti sa   domáha, aby mu ústavný sú   priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a v bode 4 žiada zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, rozsudkov krajského súdu a okresného súdu a vydania príkazu, aby bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Uplatňuje si aj úhradu trov konania a súčasťou sťažnosti je aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona   o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. III. ÚS 389/2010 a v ňom citovaná judikatúra).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd   odmietol   jeho   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podanému   z   dovolacieho dôvodu   podľa   §   371   ods.   1 písm.   i)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ súčasne   napadol sťažnosťou   aj rozhodnutie   krajského súdu   ako   súdu   odvolacieho,   ktorým   doplnil   výrok rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený okresným súdom vo výmere 5 rokov sa ukladá podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 319 zákona Trestného poriadku, a tiež rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 2 T 107/2009 z 27. októbra 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20 a § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20 a § 245 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere   5   rokov.   Namietal,   že   všeobecné   súdy   nepostupovali   v   súlade   s   Trestným zákonom a Trestným poriadkom, keď nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s   aplikáciou § 245 ods. 1 a 3 Trestného zákona, a tvrdí, že tým bol za svoj čin krádeže potrestaný dvakrát, čím boli porušené jeho základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Súčasne však nijakým spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo spáchania týchto skutkov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III.   ÚS   79/02).   Danú   skutočnosť   zohľadňuje   napokon   aj   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy limitujúce   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok krajského súdu (aj rozsudok okresného súdu) boli predmetom preskúmavania najvyšším súdom v dovolacom konaní,   a   to   v   rozsahu   sťažovateľom   uplatnených   dovolacích   dôvodov.   Pri   zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371 Trestného poriadku) sa najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom   a rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uplatnením dovolania sa sťažovateľ   mohol   domôcť   nápravy   údajného   porušenia   svojich   práv   v   odvolacom a prvostupňovom konaní.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil mimoriadny opravný prostriedok   takým spôsobom, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo preskúmané najvyšším súdom aj po vecnej stránke. Dovolací súd sa náležite vyjadril k právnemu posúdeniu trestných činov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné odpovede na jeho výhrady   a   námietky   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným porušením   označených   základných   práv   bolo   preto   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom   na   uvedený   princíp subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu (i okresného súdu) za nedôvodnú, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie sú preukázané, dovolanie zamietne.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd na základe obsahu spisu dospel k záveru, že tak okresný súd, ako aj krajský súd starostlivo zhodnotili všetky relevantné úkony, ktoré mali význam pre právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa a jeho právne posúdenie, a keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, jeho dovolanie zamietol podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 vyplýva, že v sťažovateľovom   prípade   považoval   za   významnú   otázku,   či   konajúce   súdy   správne konanie sťažovateľa ako obvineného posúdili ako jeden skutok, ktorým bolo spáchané viac trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§ 212 Trestného zákona) a trestného činu poškodzovania cudzej veci.

K uvedenej otázke najvyšší súd uviedol, že «pokiaľ v prvom odseku tohto trestného činu ide o prisvojenie si cudzej veci formou jej zmocnenia a zároveň spôsobenie škody aspoň malej (266 eur), v druhom odseku ide z hľadiska objektívnej stránky síce o rovnaké konanie, ale forma zmocnenia sa cudzej vecí spočíva v niektorom z taxatívne stanovených spôsobov uvedených v písm. a/ - f/, a to bez ohľadu na výšku spôsobenej škody. Z týchto dôvodov je jednočinný súbeh oboch trestných činov vylúčený - obe ustanovenia sú navzájom v pomere špeciality.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   ustanovenie   §   212   ods.   4   písm.   b/   Tr.   zák.   je kvalifikovanou   skutkovou   podstatou   trestného   činu   krádeže   (ak   skutok   je   spáchaný závažnejším   spôsobom   konania   podľa   §   138   Tr.   zák.)   vzhľadom   k   základnej   skutkovej podstate tohto trestného činu.

V práve posudzovanom prípade konaním obvineného bola spôsobená odcudzením veci škoda najmenej 589,59 eur a zároveň obvinený spáchal skutok závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. e/ Tr. zák., t.j. vlámaním, teda naplnil všetky zákonné znaky trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Povinnosťou oboch konajúcich súdov   bolo   potom   po   právnej   stránke   kvalifikovať   konanie   obvineného   ako   trestný   čin krádeže podľa uvedeného zákonného ustanovenia.

Rovnako   niet   žiadnych   pochybnosti,   že   obvinený   zároveň   v   jednočinnom   súbehu naplnil aj všetky zákonné znaky trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.   1,   ods.   3   písm.   c/,   t.j.   tiež   závažnejším   spôsobom   podľa   §   138   písm.   e/   Tr.   zák. (vlámaním).

Ako už bolo však uvedené, zmyslom jednočinného súbehu je čo najobjektívnejšie posúdiť povahu a stupeň nebezpečnosti konania páchateľa, ktoré v rámci posúdenia oboch do   úvahy   prichádzajúcich   skutkových   podstát   trestných   činov   je   vyjadrený   aj   trestnou sadzbou.

V   tomto   prípade   trestná   sadzba   za   trestný   čin   krádeže   spáchaný   závažnejším spôsobom konania podľa § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je v rozmedzí 3 až 10 rokov. Trestná sadzba za trestný čin poškodzovania cudzej veci závažnejším spôsobom konania je v rozpätí 3 až 8 rokov.

Preto   podstatu   a   nebezpečnosť   konania   obvineného   v   danom   prípade   najlepšie vystihuje právna kvalifikácia skutku ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., pretože znak „vlámaním“ podľa § 138 písm. e/ obsiahnutý v § 245 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v zmysle § 38 ods. 1 Tr. zák. a jeho interpretácie zodpovedajúcej zásade vylúčenia jednočinného súbehu trestných činov, t.j. zásadou, že pokiaľ má skutok znaky   viacerých   trestných   činov   uplatní   sa   najprv   primárna   právna   kvalifikácia najzávažnejším trestným činom (v tomto prípade § 247 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák.) a až potom sa môžu uplatniť kvalifikácie ďalšie, ktoré neboli primárnou kvalifikáciou vyčerpané (v tomto prípade § 245 ods. 1 Tr. zák.) Uvedené zabezpečuje, že rovnaký znak skutkovej podstaty trestného činu (v tomto prípade podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.) nie je možné v neprospech obvineného pričítať viackrát.

Oba konajúce súdy však konanie obvineného na rozdiel od uvedeného posúdili len ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. V tomto prípade teda v neprospech obvineného pričítali znak „vlámaním“ nesprávne dvakrát, lebo použitá právna kvalifikácia sudmi oboch stupňov podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm.   c/   Tr.   zák.   je   v   pomere   špeciality   k   základnej   skutkovej   podstaty   trestného   činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a)/ Tr zák. V takomto prípade bolo potrebné, ak už súdy kvalifikovali konanie obvineného ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. por., uplatniť jeho jednočinný súbeh s ustanovením § 212 ods. 1 Tr. zák. Pretože ustanovenie § 212 ods. 1 Tr. zák. má rovnakú trestnosť ako ustanovenie § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a teda žiadnym spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. dovolací súd nepristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku (dovolacie dôvody nebolo nožné uplatniť).».

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva   jednoznačná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia skutku spáchaného   sťažovateľom.   Uvedený   právny   výklad   nie   je   v   rozpore   so   žiadnym ustanovením   Trestného   zákona   vrátane   ustanovenia   definujúceho   skutkovú   podstatu trestných činov, ktorých spáchania sa sťažovateľ dopustil, a preto aj ústavný súd považuje tento   výklad   podaný   najvyšším   súdom   za   logický   a   nevybočujúci   z   medzí   ústavne konformného výkladu právnych noriem. Záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný žiaden dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nie je možné preto považovať za svojvoľný.

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že skutočnosti opísané   v   sťažnosti   nesignalizujú   možné   porušenie   základných   práv   obsiahnutých v označenom   článku.   Sťažovateľ   ani netvrdil,   že pri   prerokovaní veci   sa   okresný   súd, krajský súd alebo najvyšší súd dopustili zbytočných prieťahov, pričom už na prvý pohľad je zrejmé, že k zbytočným prieťahom vo veci nemohlo dôjsť. Ani pokiaľ ide o ostatné základné práva uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom), sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, v ktorých by bolo   možné   vidieť   akúkoľvek   relevantnú   súvislosť   medzi   postupom,   resp.   uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými právami.

Otázka   posúdenia   existencie   zákonných   dôvodov   dovolania   je   navyše   otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   sťažovateľovej   veci nedošlo   k   porušeniu   niektorých   princípov   spravodlivého   súdneho   konania,   ktoré   sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru i v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ napokon v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 49 ústavy v spojení s právom podľa čl. 7 dohovoru, čl. 50 ods. 5 až 6 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 4 ods. 1 protokolu   č.   7   k dohovoru   tým,   že   všeobecné   súdy   nepostupovali   podľa   ustanovení Trestného   poriadku   a   Trestného   zákona,   čím „nemohli   neporušiť   ani   význam   záruk   v článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k zárukám v článku: 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy...“.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto štátu.

Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti je ústavný súd toho názoru, že po odmietnutí časti sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť   medzi obsahom citovaných základných práv podľa ústavy a dohovoru, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   14/2011 z 24. mája 2011.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   83/09 a IV. ÚS 294/2010).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (napr. o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, resp. zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   podobne)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011