SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 53/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Ivanou Kirešovou, Zombova 1298/9, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 23 Co 218/2015 zo 14. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 23 Co 218/2015 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa stala vlastníčkou rodinnéhodomu č.v obci(ďalej aj „nehnuteľnosť“) na základe kúpnej zmluvy, ktorúuzatvorila so svojím synom Martinom (ďalej len „obdarovaný“) v apríli 2014. Tentonadobudol vlastníctvo k časti predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvyz 29. novembra 1999 uzatvorenej medzi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľka“),ktorá je matkou sťažovateľky, a ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Obdarovaný sa stalvýlučným vlastníkom nehnuteľnosti na základe ďalšej darovacej zmluvy z 29. marca 2004uzatvorenou s ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Ešte v prvej darovacej zmluve sazmluvné strany dohodli, že obdarovaný poskytne navrhovateľke bezplatné bývaniea užívanie na podieloch darovaných nehnuteľností uvedených v predmete darovacej zmluvyv podobe vecného bremena.

Keďže vzťahy medzi navrhovateľkou a sťažovateľkou v súvislosti s užívanímpredmetnej nehnuteľnosti sa narušili a navrhovateľka zistila, že v evidencii nehnuteľnostinie je zapísané vecné bremeno dojednané v darovacej zmluve z 29. novembra 1999,návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 24. júna 2015 sa navrhovateľka domáhalana Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) voči sťažovateľke ako odporkynivydania predbežného opatrenia, ktorým by jej súd uložil, aby umožnila navrhovateľke vstupdo domu v obci ⬛⬛⬛⬛, ako aj užívanie časti domu s prísl., tak ako to bolopred 11. aprílom 2015. Zároveň navrhovateľka iniciovala na okresnom súduproti obdarovanému konanie o vrátení daru (predmetnej nehnuteľnosti), ktoré je vedenépod sp. zn. 20 C 70/2014.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 298/2015 zo 7. júla 2015 (ďalej len „uznesenieokresného súdu o nariadení predbežného opatrenia“) návrhu navrhovateľky vyhovela rozhodol o nariadení predbežného opatrenia, ktorým uložil sťažovateľke povinnosťumožniť navrhovateľke užívanie,,časti domu súp. č. v obci za stavu, ako tomu bolo pred 11.04. 2015, ako aj za účelom prevzatia osobných vecí navrhovateľkou“.Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia podalasťažovateľka odvolanie. Predmetom jej odvolacích námietok bola neurčitosť výrokuuznesenia okresného súdu, čo sa týka rozsahu povinnosti uloženej sťažovateľke(„umožniť užívanie časti domu... ako to bolo pred 11. aprílom 2015“).

O predmetnom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutýmuznesením, ktorým jej uložil, aby umožnila navrhovateľke užívanie nehnuteľnosti, a to aždo právoplatného skončenia konania o vrátenie daru. Zmeňujúce uznesenie krajského súduje podľa sťažovateľky procesným excesom,„nakoľko právne závery, uvedené v odôvodnení jeho uznesenia, na ktorých krajský súd založil výrok uznesenia, vychádzajú podľa sťažovateľky z ústavne neakceptovateľnej aplikácie platného práva.

Krajský súd v rozpore a bez splnenia zákonných podmienok § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Osp.“) v spojení s § 167 ods. 2 Osp., prekročil návrh navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia vstupu do domu a užívanie časti domu zo dňa 24. 06. 2015 a prisúdil viac (užívanie celého domu), než čoho sa domáhala navrhovateľka.“.

Ďalej sťažovateľka namieta, že použitý výraz„znenie výroku rozhodnutia“nie jepodľa jej názoru významovo a právne totožný s obsahom výrazu„súd môže prekročiť návrhy účastníkov“, ktorý môže súd aplikovať len v rozsahu podľa § 153 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“), t. j. ak sú na také prekročenie splnenéurčené hmotnoprávne podmienky.

V danom prípade sa preto podľa názoru sťažovateľky„nejednalo o formuláciu znenia výroku rozhodnutia, ale o prekročenie návrhu zo dňa 24. 06. 2015; keďže na tento postup súdu (prekročenie návrhu) neboli splnené hmotnoprávne podmienky, určené § 153 ods. 2 Osp.“,a preto je podľa jej názoru prekročenie návrhu súdom svojvoľnouneakceptovateľnou aplikáciou práva.

Keďže sťažovateľka nie je pasívne legitimovaná vo veci samej (konanie o vráteniedaru vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 70/2014), nemožno jej podľa jej názorupredbežným opatrením uložiť právnu povinnosť nad rozsah návrhu na vydanie predbežnéhoopatrenia (užívanie časti domu), a to ani podľa § 76 ods. 2 OSP, z dôvodu neprípustnostiprekročenia návrhu podľa § 153 ods. 2 OSP.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v návrhu na vydanie predbežného opatreniauvádzala, že užíva iba časť nehnuteľnosti (svoju izbu), a tiež v petite tohto návrhu sadomáhala iba užívania„časti domu“, je taká aplikácia § 76 ods. 2 OSP ukladajúcasťažovateľke povinnosť nad rámec petitu návrhu, podľa jej právneho názoru ústavneneakceptovateľnou aplikáciou tejto právnej normy, pretože«nejestvuje skutkový ani právny dôvod na prekročenie návrhu podľa § 153 ods. 2 Osp. a preto ani súdom uloženú povinnosť umožniť navrhovateľke užívanie „celého domu“, nemožno od sťažovateľky spravodlivo žiadať z dôvodu neproporcionality takejto úpravy práv a povinností účastníkov, ku ktorej došlo uznesením krajského súdu».

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdudomáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej„... Základné právo... podľa čl. 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky... podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... podľa čl. 21, ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015, bolo porušené. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka sa taktiež domáha, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konaniav sume 279,66 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiťbez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovorua dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu malo podľa tvrdeniasťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd prekročil návrh navrhovateľky na vydaniepredbežného opatrenia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00,mutatis mutandisI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením v sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu je potrebnéosobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia jepredovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislýsúdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávnenéhozasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavyvšeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkovkonania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzujeproblematiku predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniunapadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu najeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuťdo rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnom opatrení iba za predpokladu, že byrozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o návrhu na vydaniepredbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavkyzodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnuochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí maťpredovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušnýmorgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ako to však z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia vyplynulo, krajskýsúd, považujúc odvolacie námietky sťažovateľky za opodstatnené, svoj právny názor založilnajmä na tom, že navrhovateľka sa v podstate domáhala užívania svojho spoluvlastníckehopodielu domu (nehnuteľnosti), a keďže v zmysle § 137 Občianskeho zákonníkaspoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti nie je možné určiť ako niektorú časť domu, uložilsťažovateľke, aby navrhovateľke umožnila užívanie celého domu.

Platný právny poriadok nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, t. j. také,pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučnedisponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví spoluvlastníci mohlinakladať s jej reálnou časťou, sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo k veci bolo zrušenéniektorým zo spôsobov uvedených v § 141 a § 142 Občianskeho zákonníka. Dovtedy totižnie je známe, komu zo spoluvlastníkov patrí tá-ktorá časť spoločnej veci (pozri právnadatabáza ASPI, judikatúra k § 137 Občianskeho zákonníka).

Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahujena určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je iba číselným vyjadrenímprávneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou saspoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctvak spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a pod. (pozri aj R 61/1966, R 19/1967).

Právny názor krajského súdu, podľa ktorého navrhovateľka osvedčila dôvodnosťvydania predbežného opatrenia, resp. dočasnej úpravy pomerov, nijako nemožno považovaťza arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z uznesenia krajského súdu totiž nevyplývajednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, ktorá by bola popretím jej účelu, podstatya zmyslu.

Pokiaľ ide o námietku k výroku rozhodnutia, krajský súd poukázal na to, že„Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal. (Uznesenie NS SR 2 Cdo 8/2005 zo dňa 1.9.2005).“.

Na základe uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa ústavneakceptovateľným spôsobom dostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľky, ktorouvytýkala, že predbežné opatrenie, resp. jeho výroková časť zahŕňa viac ako navrhovateľkažiadala v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a z jeho rozhodnutia vyplýva, žedo odôvodnenia svojho uznesenia uviedol logický postup, akým dospel k záveru,že sťažovateľke uložil, aby umožnila navrhovateľke užívanie nehnuteľnosti ako celku.Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočnevysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkovéa právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárneči z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkovkonania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak nežv konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvaniektorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práva slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdupred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktorénemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnomporiadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydaniepredbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavnému súdu zároveň neušlo, že sťažovateľka namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu bez toho, aby vo vzťahu k rozsudku krajského súdunamietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

V takomto prípade ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07) a považuje za potrebné uviesť svoje pevný názor, ževšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasneporušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré jezákladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia pod právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označenéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy),ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016