znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 53/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika   a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci návrhu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Bohumírom   Bláhom,   advokátska   kancelária,   Hurbanovo   námestie   5,Bratislava,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republikypre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/16/14-K zo 17. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosťfunkcií sp. zn. VP/16/14-K zo 17. septembra 2014   z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkciíj e   p o v i n n ý   zaplatiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛ trovy   právneho   zastúpenia   v sume   284,08 € (slovomdvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Bohumíra Bláhu,advokátska   kancelária,   Hurbanovo   námestie   5,   Bratislava,   do dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   53/2015-10z 10. februára   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   návrh ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia VýboruNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“)sp. zn. VP/16/14-K   zo   17.   septembra   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie“),   ktorýmuložil   navrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi   –   štatutárnemu   orgánu/konateľoviobchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „

“), vykonávajúcemu túto funkciu od 31. mája 2012 pokutu podľa čl. 9ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkonefunkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákonč. 357/2004 Z. z.“) v sume 18 000 € za porušenie povinnosti ustanovenej čl. 5 ods. 2citovaného   ústavného   zákona   po   tom,   ako „zistil,   že ⬛⬛⬛⬛ vykonával v roku 2013   popri   funkcii   konateľa ⬛⬛⬛⬛...   aj   funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ “.

Navrhovateľ v návrhu vyjadruje presvedčenie, že „porušenia ústavného zákona tak, ako je uvedené v rozhodnutí sa nedopustil“ a „na svoju obranu uvádza, že právnická osoba počas uvedeného obdobia neuzatvárala obchody a teda pre ňu nepodnikal“. Okrem tohopoukazujúc   na   skutočnosť,   že   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   predchádzali   inérozhodnutia   výboru   –   sp.   zn.   VP/02/14-K   z 27.   mája   2014   a sp.   zn.   VP/15/14-Kzo 17. septembra 2014, namieta, že «jedno porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona   (orgánom   zisteného   ako   verejným   funkcionárom   vykonávanie   verejnej   funkcie od 31. 5. 2012 do 13. 12. 2013, súčasne s funkciou konateľa v právnickej osobe) orgán považuje   za   tri   samostatné   porušenia   a   na   každé   zvlášť   uložil   pokutu   ktorých   súčet presahuje výšku pokuty určenú podľa ústavného zákona za také porušenie. Z jednotlivých rozhodnutí nie je možné sa potom dozvedieť na aké obdobia orgán tieto porušenia rozdelil v roku 2014, v ktorom za ne ukladal pokuty. Vo výroku jednotlivých rozhodnutí sa tieto „obdobia“ nedefinujú a v odôvodneniach sa nachádzajú protikladné tvrdenia.» Existenciapredchádzajúcich   rozhodnutí   tak   tvorí „prekážku   rozhodnutej   veci   (res   iudicata), eventuálne   prekážku   už   prejednávanej   veci   (listispendencia),   a preto   konať   vo   veci VP/15/14-K a vo veci VP/16/14-K o tom samom porušení povinnosti verejného funkcionára, zákon neumožňoval“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   VP/16/14-Kz 3. marca 2015 vyjadril predseda výboru Alojz Přidal a uviedol, že vzhľadom na to, žeo obdobnej   veci   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   185/2014z 13. novembra 2014, „výbor nezaujíma k veci vecné ani právne stanovisko, a ponecháva vec na rozhodnutie ústavného súdu“.

Na uvedené vyjadrenie výboru reagoval navrhovateľ listom z 23. marca 2015, pričomopätovne vyjadril presvedčenie, že nového, opakujúceho sa či iného porušenia ako toho,o ktorom už bolo rozhodnuté, sa nedopustil.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionármôže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dníodo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebofunkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolorozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanierozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dníodo dňa jeho doručenia.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejnéhofunkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veciochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákonao ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sapripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľa orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejnýchfunkcionárov alebo podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanieverejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmupri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa tento zákonvzťahuje   na   funkcie   štatutárneho   orgánu   alebo   členov   štatutárneho   orgánu   obchodnýchspoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa   čl.   3   ods.   1   prvej   vety   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   je   verejnýmfunkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenúv čl. 2 ods. 1.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byťštatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolnéhoalebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskejčinnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný   funkcionár   nesmiepodnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osobaza zákonom ustanovených podmienok.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   ak   verejný   funkcionárvykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanoveniado verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takúfunkciu, zamestnanie   alebo   činnosť skončiť alebo vykonať   zákonom ustanovený   právnyúkon smerujúci k jej skončeniu.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, ževerejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmtoústavným zákonom   alebo   zákonom, alebo   v oznámení podľa   čl.   7 alebo   čl. 8   uviedolneúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom jekonanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonomalebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje ajpovinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Predmetom ústavného prieskumu je predložený návrh navrhovateľa, ktorým napádarozhodnutie výboru sp. zn. VP/16/14-K zo 17. septembra 2014, ktorým mu výbor podľačl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. uložil pokutu v sume 18 000 €za porušenie povinnosti ustanovenej čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pretože„zistil,   že ⬛⬛⬛⬛ vykonával   v roku   2013   popri   funkcii   konateľa ⬛⬛⬛⬛...   aj   funkciu   konateľa   v obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ “.

Uplatniac   svoju   právomoc   vyplývajúcu   z   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákonač. 357/2004 Z. z. sa ústavný súd v danom prípade obmedzil výlučne na posúdenie konanianavrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnýmiustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a vychádzal z týchto skutočností:

Podľa   výpisu   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I   (vložka číslo) jediným spoločníkom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ je Ministerstvo hospodárstvaSlovenskej   republiky,   a teda   ide   o   obchodnú   spoločnosť   so   stopercentnou   majetkovouúčasťou štátu. Navrhovateľ bol konateľom tejto spoločnosti od 31. mája 2012 do 28. októbra2014.

Podľa   výpisu   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I   (vložka   číslo)   funkcia   konateľa   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „

“), navrhovateľovi skončila 13. decembra 2013, pričom zápis tejto zmeny bolvykonaný na základe rozhodnutia jediného spoločníka z 12. decembra 2013.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súbeh   verejnej   funkcie   a podnikateľskej   činnostiu navrhovateľa trval od 31. mája 2012 do 13. decembra 2013, t. j. 7 mesiacov a 1 deň v roku2012 a 11 mesiacov a 13 dní v roku 2013.

Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2010-10 zo 7. júla 2010, ktoré bolo prijatépodľa § 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátovústavného   súdu,   vyslovil,   že zmyslom   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmua zamedzenia   rozporu   záujmov   je   preveriť   plnenie   (dodržiavanie)   ústavného   zákonač. 357/2004 Z. z., ktorý verejným funkcionárom ustanovuje povinnosti a obmedzenia nielenpočas aktívneho výkonu funkcie, ale aj po jej skončení vrátane tzv. postzamestnaneckýchpovinností. Počas celého obdobia, v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byťdodržiavaný ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované.

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   pritom   vyplýva,   že   už   uznesenímsp. zn. III. ÚS 568/2014 z 24. septembra 2014 odmietol ako zjavne neopodstatnený návrhnavrhovateľa, ktorým sa domáhal preskúmania rozhodnutia výboru sp. zn. VP/02/14-K z 27.mája 2014, ktorým mu výbor uložil pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č.357/2004 Z. z. v sume 10 500 € za porušenie povinnosti ustanovenej čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z., pretože „zistil, že ⬛⬛⬛⬛ vykonával v roku 2012 popri   funkcii   konateľa ⬛⬛⬛⬛...   aj   funkciu   konateľa v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ “.

Predmetom ústavného prieskumu tak ostalo posúdiť opodstatnenosť poslednej pokutyuloženej   navrhovateľovi   v súvislosti   so   súbežným   výkonom   verejnej   funkciea podnikateľskej   činnosti   v roku   2013   (trvajúcej   v období   od   1. januára   2013do 13. decembra 2013, t. j. 11 mesiacov a 13 dní).

Keďže   k aplikácii   zásady   „ne   bis   in   idem“   v konaní   vo   veci   ochrany   verejnéhozáujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa ústavný súd podrobne vyjadril už v uznesenísp. zn. III. ÚS 51/2015 z 10. februára 2015, ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnenýďalší   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   výborusp. zn. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014, nepovažoval v okolnostiach daného prípaduza potrebné tieto závery duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Majúc na zreteli, že konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejnéhozáujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   je   konštruované   na   princípe   jednoinštančnéhokonania, v ktorom je vylúčené podanie opravných prostriedkov, však ústavný súd považovalza potrebné, aby zahrnul do predmetu preskúmania v danej veci otázku správnosti výškypokuty   uloženej   navrhovateľovi   (posledným)   rozhodnutím   výboru,   k čomu   tentov odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„...   Listom ⬛⬛⬛⬛,   ministra   hospodárstva   Slovenskej   republiky č. 252208/2014-1000-43975   zo   dňa   9.   októbra   2014   bolo   výboru   oznámené,   že ⬛⬛⬛⬛,   konateľ ⬛⬛⬛⬛ za   obdobie   január   až december 2013 poberal odmenu za výkon funkcie konateľa vo výške 3 000 EUR mesačne na základe Zmluvy o výkone funkcie konateľa.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ročný   príjem   verejného   funkcionára   za   rok   2013   bol vo výške   36   000   EUR,   a   jedna   dvanástina   ročného   príjmu   verejného   funkcionára za rok 2013   bola   vo   výške   3   000   EUR.   Z   tohto   dôvodu   bola   výška   pokuty   uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladáv sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejnýfunkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. na účely tohto ústavnéhozákona   sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie   jedna   dvanástina   z   jehoročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie...

Ústavný   súd   konštatuje,   že   výbor   nevyužil   možnosť   vyjadriť   sa   k návrhunavrhovateľa a ponechal vec na rozhodnutie ústavného súdu.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   výboru   a jeho   spisu   sp.   zn.   016/14ústavný súd zistil, že výška pokuty (18 000 €) za porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 5ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.   v súvislosti so súbežným výkonom verejnejfunkcie   a podnikateľskej   činnosti   v roku   2013   nebola navrhovateľovi   uložená   v súlades čl. 9 ods. 10 písm. d) a čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

V tejto súvislosti ústavný súd musí poukázať na to, že výbor uložil navrhovateľovicelkom   trikrát   sankciu   za   porušenie   povinností   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákonač. 357/2004   Z.   z.   (výbor   sa   o tom   tiež   zmieňuje   v napadnutom   rozhodnutí).   Okremuvedeného uznesenia sp. zn. III. ÚS 51/2015 (ktorým ústavný súd potvrdil rozhodnutievýboru   sp. zn. VP/15/14-K)   rovnako   ústavný   súd   rozhodol   aj   v rámci   preskúmaniarozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/02/14-K   (uznesenie   č.   k.   III.   ÚS   568/2014-14z 24. septembra   2014).   Keďže   vo   všetkých   predmetných   rozhodnutiach   vrátanenapadnutého rozhodnutia   je konštatačná časť výroku identická a nedá sa z nej odôvodiťobdobie, za ktoré sa navrhovateľovi sankcia ukladá, ústavný súd musel vychádzať z týchčastí rozhodnutí, kde sa odôvodňuje výška pokuty.

Z rozhodnutia výboru sp. zn. VP/15/14-K potom vyplýva, že sankcia bola uloženáza časť roka 2012 a výška pokuty správne vychádzala z priemernej mzdy v hospodárstveSlovenskej republiky v roku 2011.

Z rozhodnutia výboru sp. zn. VP/02/14-K vyplýva, že sankcia bola navrhovateľoviuložená za rok 2013, pretože výška pokuty správne vychádzala v súlade s čl. 9 ods. 15ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   z výšky   príjmov   navrhovateľa   v predchádzajúcomkalendárnom roku, teda roku 2012.

Pri   dodržaní   rovnakého   metodického   postupu   ústavný   súd   musí   konštatovať,   ženapadnuté   rozhodnutie,   ktorým   bola   navrhovateľovi   uložená   pokuta   v sume   18 000   €vychádzajúca z jeho príjmu v roku 2013, je v rozpore s citovaným čl. 9 ods. 15 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z. Použiť príjem navrhovateľa za uvedené obdobie na výpočet pokutyby bolo možné iba v prípade, ak by sa sankcia ukladala za rok 2014, v ktorom však užnavrhovateľ preukázateľne čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. neporušoval.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru   týkajúcu   sauplatňovania zásady prednosti ústavne konformného výkladu. Túto zásahu uplatnil ústavnýsúd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keďprávnu   normu   možno   vysvetľovať   dvoma   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v súlades ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy (teraz čl. 7) a druhý výklad jes nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátneorgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“(PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje ajv konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejtozásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metódvýkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   boluprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciuústavou   garantovaných   práv fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetkyorgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospechrealizácie   ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práva slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

Vychádzajúc   z   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pri   svojejrozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   koncepciua interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnychprípadov   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   odôvodnenie   napadnutéhorozhodnutia výboru je nepreskúmateľné a arbitrárne, a preto ho ako celok podľa § 73b ods. 3zákona o ústavnom súde zrušil (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s právnymzastupovaním advokátom Bohumírom Bláhom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v podaní z 23. marca 2015 vychádzajúc z ustanovení § 1 ods. 3, § 11ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil trovy konania celkovou sumou284,08   €   pozostávajúcou   z odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravazastúpenia, podanie písomného návrhu na ústavný súd) vykonané v roku 2014 a dva režijnépaušály.

Keďže   navrhovateľom   vyčíslené   trovy   konania   sú   v súlade   s relevantnýmiustanoveniami vyhlášky, ústavný súd rozhodol o ich priznaní v požadovanej sume, ktorúzaviazal uhradiť   výbor prostredníctvom Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republikyoprávnenej nakladať s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015