znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 53/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Ž, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. L., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7 C/286/2010-249 z 24.   novembra   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2012 doručená sťažnosť J. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. L., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   7 C/286/2010-249 z 24. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„... Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 19. 09. 2012, č. k. 7 Co 141/2012-312 potvrdil zamietnutie našej žaloby predovšetkým z dôvodu, že podľa názoru súdu nie je možné zriadiť vecné bremeno vzhľadom na rozpor s verejnoprávnym predpisom (zákon o lesoch - §§ 1, 5, 30, 31).

V zmysle § 31 ods. 6 zákona o lesoch povoliť výnimku zo zákazu výstavby na lesných pozemkoch môžu orgány štátnej správy lesného hospodárstva, pričom sa vyžaduje písomný súhlas   vlastníka   pozemku   -   žalovaného.   Práve   z   dôvodu,   že   takýto   súhlas   zo   strany žalovaného   -   vlastníka   nebol   daný,   boli   sme   nútení   obrátiť   sa   žalobou   na   súd.   Ak   by žalovaný takýto súhlas dal, nemali by sme dôvod obracať sa na súd.

Z   nášho   návrhu   je   zrejmé,   že   sme   sa   domáhali   usporiadania   pomerov   medzi vlastníkom   pozemku   (žalovaný) a nami ako vlastníkmi stavby;   pričom   ak súd bol toho názoru,   že   existuje   iné   -   spravodlivejšie   usporiadanie   pomerov,   ako   zriadenie   vecného bremena,   mal   tak   urobiť   -   rozhodnúť   v   napadnutom   prvostupňovom   resp.   odvolacom rozsudku...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7   C/286/2010-249 z 24. novembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tým, že okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o zriadenie vecného bremena a krajský súd potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľ   považuje   už   uvedené   rozhodnutia za arbitrárne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   nedáva odpoveď   na   všetky   podstatné   argumenty   uvedené   v   odvolaní   proti   prvostupňovému rozsudku,   je   neurčité,   nepresvedčivé,   absentuje   vyhodnotenie   ním   tvrdených a preukázaných   rozhodujúcich   skutočností.   Krajský   súd   nebral   do   úvahy   sťažovateľom tvrdené skutočnosti o postavení chatiek v subjektívnom omyle a v dobrej viere, ako aj skutočnosť, že zriadenie vecného bremena by bol neporovnateľne menší zásah do ústavou garantovaného vlastníckeho práva ako odstránenie všetkých troch chatiek.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné   právo   J.   H.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.   36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Liptovský Mikuláš postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 286/2010 porušené bolo.

Základné právo J. H. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 141/2012 porušené bolo.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš, č. k. 7 C 286/2010 zo dňa 24. 11.2011.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 7 Co 141/2012 zo dňa 19. 9. 2012.

Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   a   Krajský   súd   Žilina   sú   povinní   uhradiť   trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátovi JUDr. Ing. J. L., Ž., vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/286/2010-249 z 24. novembra 2011, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom konaní a potvrdil ho rozsudkom č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Co/141/2012-312   z   19.   septembra   2012,   podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012 za ústavne nekonformný je to, že podľa názoru sťažovateľa nedáva odpoveď na všetky podstatné argumenty uvedené v odvolaní proti   prvostupňovému   rozsudku,   je   neurčitý,   nepresvedčivý   a   absentuje   vyhodnotenie sťažovateľom   preukázaných   skutočností.   Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   7   Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012 okrem iného uviedol:

«...   V   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľ   podaným   písomným   návrhom   domáhal zriadenia   vecného   bremena   práva   cesty   k   vybudovaným   záhradným   chatkám,   ktoré   sú umiestnené   na   pozemku   odporcu   KN-C   parc.   č.   1104/5   -   lesný   pozemok   o   výmere 141.853 m2, vedenej na odporcu v Správe katastra L. na LV č. 318, a zároveň v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka sa domáhal zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve užívania novovytvorených nehnuteľností - rekreačných chatiek umiestnených na vyššie uvedenom lesnom pozemku odporcu...

V ust. § 31 ods. 1 písm. a/ - p/ sú uložené povinnosti (všetkým) slovným vyjadrením „zakázané“,   okrem   iného   pod   písm.   a/   vykonávať   terénne   úpravy,   stavať   ploty   alebo budovať chodníky, narúšať pôdny kryt, odvážať lesnú pôdu alebo hrabanku; pod písm. c/ stavať posedy, príbytky alebo tábory mimo vyznačených ciest, pod písm. d/ jazdiť alebo stáť motorovým vozidlom, skútrom, motorovou trojkolkou alebo štvorkolkou mimo vyznačených ciest a jazdiť na bicykli alebo na koni mimo lesnej cesty alebo vyznačenej cesty, na ktoré v dôvodoch rozhodnutia už poukázal aj okresný súd a ktoré boli aj predmetom rozhodnutia OLÚ L. zo dňa 3. 10. 2008 č. OLÚ 08/03368-8RJ, v ktorom okrem iného bola uložená povinnosť   navrhovateľovi   v   rade   1/   odstrániť   stavby   rekreačných   chatiek   a zalesniť vzniknuté plochy vhodnými drevinami, v termíne do 30. 6. 2009. Z uvedeného je zrejmé, že podmienky   uvedené   v   zákone   o   lesoch   regulujú   právne   vzťahy   medzi   štátom   na úseku lesného hospodárstva, ochrany a využívania lesov na strane jednej (verejnoprávny prvok) a na strane druhej povinnými osobami (fyzickými a právnickými osobami), ktoré sa uvedeným podmienkam zákona musia podriadiť a podľa týchto podmienok aj správať. V zákone o lesoch sú upravené také práva a povinnosti povinným osobám, ktoré nemôžu obmedziť subjekty vykonávajúce ochranu a správu lesov. Za povinné osoby v takomto prípade je potrebné   považovať   aj   navrhovateľov,   ktorí   podmienky   zákona   o   lesoch   nedodržovali, naopak ich porušili, pričom na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu (OLÚ L. M.)   boli   im   uložené   povinnosti   (navrhovateľovi   v   rade   1/)   na odstránenie   týchto nedostatkov, za nesplnenie ktorých bol uložený správny delikt vo výške 2.000 eur, a to na základe rozhodnutia OLÚ v L. M. zo dňa 4. 3. 2010 č. OLÚ 10/00047-4RJ. Navrhovatelia preto   v   tomto   konaní   sa   nemohli   dôvodne   domáhať   zriadenia   vecného   bremena   práva prechodu cez lesný pozemok vo vlastníctve odporcu podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka,   ako   aj   zriadenia   vecného   bremena   práva   užívania   rekreačných   chatiek postavených na takomto pozemku podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže obsah ich práva na základe podaného navrhuje totiž zásahom do výkonu verejného práva na základe   zákona   č.   326/2005   Z.   z.   o   lesoch.   Na základe   uvedených   skutočností,   keďže okresný súd na základe riadne zisteného skutkového stavu správne návrh navrhovateľov ako nedôvodný   zamietol,   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   ako   správny potvrdil...»

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   7   Co/141/2012-312 z 19. septembra   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostačujúco   vysvetlil,   prečo potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/286/2010-249 z 24. novembra 2011, pričom jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ   ide   o skutočnosť,   prečo   nie   je   možné   v   danom   prípade   zriadiť   vecné   bremeno požadované sťažovateľom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/141/2012-312 z 19. septembra 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013