znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 53/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní   o   sťažnosti   T.   O.,   M.   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. J.   Š.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/241/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/241/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice-okolie   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C/241/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. O.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice-okolie   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý uhradiť T. O. trovy konania v sume 265,71 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a sedemdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   J.   Š.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 53/2012-10 z 31. januára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C/241/2006.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/91/2006 doručeným ústavnému súdu 13. marca 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... predmetom   konania   je   určenie   hraničnej   čiary   medzi   nehnuteľnosťami. Na určenie   hranice   medzi   pozemkami   je   potrebné   rozsiahle   dokazovanie   a   je   potrebné posúdiť vlastnícke právo susediacich nehnuteľností, ich rozsah a priebeh hranice

- po vecnej stránke je potrebné konania považovať za zložitejšie, nakoľko vo veci bolo nariadené aj kontrolné znalecké dokazovanie

b/ doposiaľ vykonané procesné úkony :

- 5. 12. 2006 - zapísanie veci do senátu

- 4. 1. 2007 - vykonanie procesných úkonov za účelom prípravy veci

- 1. 2. 2007 - vytýčený termín pojednávania na deň 12. 3. 2007

- 12. 3. 2007 - pojednávanie odročené za účelom vypočutia svedkov, ktorých mená a adresy mali oznámiť zástupcovia účastníkov - 15. 3. 2007 a 19. 3. 2007 oznámené mená a adresy svedkov

- 24. 5. 2007 - vytýčenie pojednávania na 16. 7. 2007

- 16. 7. 2007 - pojednávanie odročené na deň 24. 09. 2007

- 24. 9. 2007 - pojednávanie odročené na 22. 10. 2007

- 22. 10. 2007 - pojednávanie odročené na neurčito kvôli neprítomnosti

sudkyne (úmrtie v rodine)

-10. 3. 2008 - pojednávanie odročené na neurčito, za účelom nariadenia znaleckého dokazovania

- 23. 5. 2008 - nariadené znalecké dokazovanie

- 15. 8. 2008 - znalec urgovaný

- 13. 2. 2009 - znalec urgovaný

- 26. 2. 2009 - priznaný preddavok znalcovi

- 4. 5. 2009 - znalecký posudok súdu doručený

- 22. 6. 2009 - doručený znalecký posudok + znalec vyzvaný na spresnenie vyúčtovania znalečného

- 26. 2. 2009 - rozhodnuté o priznaní preddavku súdnemu znalcovi

- 15. 7. 2009 - rozhodnuté o odmene súdneho znalca

- 14. 7. 2009 - rozšírenie žalobného návrhu

- 22. 6. 2010 - rozhodnuté o zmene žalobného návrhu

- 5. 10. 2010 - pojednávanie odročené z dôvodu PN sudkyne

- 22. 11. 2010 -odročené na deň 17. 1. 2011 za účelom vypočutia ďalších svedkov

- 17. 1. 2011 - pojednávanie odročené na deň 28. 2. 2011 za účelom vypočutia znalca

- 28. 2. 2011 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania

- 25. 5. 2011 - nariadené kontrolné znalecké dokazovanie

- 3. 1. 2012 - zmena súdneho znalca v nariadenom znaleckom dokazovaní

- 6. 2. 2012 - zaslanie spisu znalcovi na kontrolné znalecké dokazovanie v lehote 90 dní

- 6. 5. 2012 - lehota uloženia spisu

Podotýkam, že prehľad vyššie uvedených úkonov je spísaný z evidenčných pomôcok súdu, nakoľko spis sa momentálne nachádza u súdneho znalca, preto mohlo dôjsť k určitým nezrovnalostiam v dátumoch a v úkonoch.

c/ prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p.: - neboli

d/ prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:

zo strany sťažovateľa neboli v konaní spôsobené prieťahy

e/ prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:

V   konaní   sa   priebežne   koná.   V   tomto   konaní   nebolo   možné   urýchliť   podanie znaleckých   posudkov   ani   poriadkovými   opatreniami   zo   strany   súdu,   lebo   znalci   nie   sú fyzicky schopní vypracovávať znalecké posudky v lehote stanovenej súdom.

f/ záver, či zistené prieťahy považujeme za zbytočné prieťahy:

- z vyššie uvedeného vyplýva, že aj keď došlo ku krátkodobejšej nečinnosti okresného súdu, považuje súd sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú, keďže súd vo veci koná priebežne.

Iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní:

Okolnosti, ktoré mali určitý vplyv na dĺžku konania boli spôsobené tým, že bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré prebieha dlhšiu dobu, nakoľko súdni znalci potrební do konania sú v zozname znalcov pre Košický kraj len dvaja. Títo znalci sú veľmi zaťažení.   Pôvodne   podávali   súdnoznalecké   posudky   v   lehote   60   dní.   V   súčasnosti pre zaťaženosť nie sú schopní znalecké posudky podať ani v tejto lehote a preto sa určujú znalci aj z iných krajov, pričom je však potrebné pri ustanovení takéhoto znalca prihliadať aj   na   skutočnosť,   aby   znalecký   posudok   vzhľadom   na   náklady   a   výdavky   znalca   nebol neprimerane drahý a účastníkov finančne nadmieru nezaťažoval.

V   konaní   bolo   nariadené   aj   kontrolné   znalecké   dokazovanie.   Ustanovený   znalec nebol   pre   zaťaženosť   schopný   posudok   podať   v   stanovenej   lehote.   Znalec   bol   viackrát urgovaný, ten ale požiadal o predĺženie lehoty. Následne keď znalec ani v dodatočnej lehote znalecký posudok nepodal, súd zmenil osobu znalca, ktorému plynie ešte lehota na podanie kontrolného znaleckého posudku.

V   tomto   konaní   nebolo   možné   urýchliť   podanie   znaleckých   posudkov   ani poriadkovými opatreniami zo strany súdu, lebo znalci nie sú fyzicky schopní vypracovávať znalecké posudky v lehote stanovenej súdom...“

Procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov.

Právna zástupkyňa sa k stanovisku okresného súdu v stanovenej lehote nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého kritéria   aj   na   predmet   sporu   (povaha   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie. I keď tieto spory (o určenie hranice medzi pozemkami) nie je možné hodnotiť ako právne zložité, na druhej strane skutková zložitosť nie je vylúčená, pretože takého spory obvykle vyžadujú vykonanie rozsiahleho znaleckého   dokazovania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   139/07   a   III.   ÚS   113/07).   Tu   je   však potrebné konštatovať, že doterajšia doba konania (návrh bol okresnému súdu doručený ešte v   júli 2006)   je z ústavného hľadiska   neakceptovateľná aj preto,   že   okresný   súd dosiaľ vo veci nevykonal také dôkazy a procesné úkony, ktoré by viedli k jeho rozhodnutiu vo veci samej.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (odporcu) neprispelo k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci.   Okresný   súd   tiež   nemal   k   správaniu   sťažovateľa konkrétne námietky.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že konanie v tejto veci začalo v júli 2006 a hoci v roku 2007 okresný súd nariadil niekoľko pojednávaní a ústavný súd nezistil väčšie obdobia nečinnosti v trvaní viac ako deväť mesiacov, ako to bolo od 16. júna 2007, keď okresný súd odročil pojednávanie na september 2007, až do 10. marca 2008, keď odročil pojednávanie na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania, resp. v trvaní 11 mesiacov, a to v období od 15. júla 2010, keď priznal znalcovi znalečné, až do 22. júna 2010, keď bolo rozhodnuté o pripustení zmeny žalobného návrhu, najväčším pochybením okresného súdu bola jeho neefektívna činnosť   pri   nariaďovaní   znaleckého   dokazovania.   Tá   sa   prejavila   v   tom,   že   znalecký posudok   bol   doručený   okresnému   súdu   až   4.   mája   2009,   hoci   okresný   súd   odročil pojednávanie   na   účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania   už   v   marci   2008   a   znalec od 2. júna   2008   vedel   po   doručení   uznesenia,   že   bol   pribratý   do   konania   ako   znalec. Takisto nariadené kontrolné znalecké dokazovanie 25. mája 2011 podľa § 127 ods. 2 OSP tiež nebolo nielen ukončené v lehote stanovenej okresným súdom, ale nebol ani dosiaľ vypracovaný znalecký posudok, keďže   prvý znalec oznámil okresnému súdu v novembri 2011, že ho nemôže v lehote vypracovať pre zaneprázdnenosť, a druhý znalec požiadal okresný súd 15. marca 2012 o stanovenie nové termínu vyhodnotenia znaleckého posudku. Obdobie   znaleckého   dokazovania   je   teda   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu, pretože   v tomto   období   neurobil   nič pre   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa (obdobne IV. ÚS 239/03) aj napriek tomu, že pri ustanovovaní znalca mohol so znalcom vopred prerokovať, či môže v požadovanej lehote úkon vykonať, a bolo aj jeho povinnosťou metodicky usmerňovať a riadiť činnosť znalca.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemôže akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že znalci sú značne fyzicky vyťažení, a preto nie je dôvodné   ukladať znalcom prípadné poriadkové opatrenia, a tiež to, že prieťahy v konaní zistené neboli a okresný súd vo veci koná.  

Ústavný súd tiež konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na začiatku na súde prvého stupňa bez ukončenia kontrolného znaleckého dokazovania a rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania návrhu uplynula doba viac ako päť a pol roka.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp.   zn. 15 C/241/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 1 500 € z dôvodu, že „stav dlhodobej právnej neistoty pociťuje ako výraznú ujmu a v dôsledku toho stratil aj akúkoľvek dôveru v možnosť poskytnutia spravodlivosti“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na zistený stav konania v právnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 241/2006 a s poukazom na jeho žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € (v požadovanej výške) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €, a za I. polrok 2011,   ktorá   predstavovala   sumu   763   €.   Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   jeden   úkon právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2011) a jeden úkon vykonaný v roku 2012 – podanie sťažnosti v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a v roku 2012 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje 127,17 € a režijný paušál je 7,63 €. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume 265,71 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. marca 2012