znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 53/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   októbra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   U.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   V.   C.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 9 Co 95/08 z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. U. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo   na súdnu   ochranu zaručené čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 95/08 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 53/09-16 zo 17. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. U., B. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „odporkyňa“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 95/2008-160 z 24. júna 2008.

Sťažovateľka   vystupovala   ako   odporkyňa   v   konaní   o   zrušenie   práva   spoločného nájmu k bytu a o určenie ďalšieho nájomcu bytu, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 101/2007. Návrh okresnému súdu podal bývalý manžel sťažovateľky (ďalej len „navrhovateľ“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   5   C   101/2007-109   z   28.   januára   2008   návrhu navrhovateľa vyhovel, zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému bytu,   za   ďalšieho   nájomníka   a   člena   družstva   určil   navrhovateľa   a   sťažovateľke   uložil povinnosť   vysťahovať   sa   z   bytu   bez   uloženia   povinnosti   navrhovateľovi   zabezpečiť jej bytovú náhradu.

Z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že sťažovateľka ešte   pred   zánikom   manželstva   rozvodom   opustila   v   januári   1987   spoločnú   domácnosť, odsťahovala sa spolu s deťmi k svojim rodičom, ktorí jej neskôr darovali starší rodinný dom. Sťažovateľka po odsťahovaní „už neprispievala na platenie nájomného a ostatných výdavkov spojených s užívaním bytu“, takže všetky uvedené výdavky uhrádzal navrhovateľ. Okresný súd tiež zistil, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozvodom ich manželstva (2. júla 1988) „neprišlo k jeho vyporiadaniu súdom ani dohodou.“.

Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky „na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom   za   účelom   ohodnotenia   členského   podielu   účastníkov   k   predmetnému   bytu v bytovom družstve“, pretože podľa jeho názoru „vykonanie takéhoto dôkazu by bolo nad rámec tohto konania, nakoľko v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu je úlohou súdu   skúmať,   kedy   účastníkom   vzniklo   právo   spoločného   nájmu   k   predmetnému družstevnému bytu, či prišlo medzi účastníkmi k dohode o ďalšom nájme bytu po rozvode ich manželstva, posúdiť dôvody rozvodu manželstva účastníkov, bytovú otázku účastníkov a pomer   účastníkov   k   spoločným   deťom“. Podľa   okresného   súdu   chcela   sťažovateľka navrhnutým znaleckým dokazovaním „dosiahnuť dodatočne vyporiadanie BSM účastníkov vo vzťahu k členskému podielu účastníkov v bytovom družstve, nakoľko od zániku BSM účastníkov uplynula doba viac ako tri roky, pričom vyporiadať BSM účastníkov súdom je možné   len   v   lehote   troch   rokov   odo   dňa   zániku   BSM   účastníkov   a   táto   účastníkom už uplynula“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním.   V   ňom   poukázala predovšetkým   na skutočnosť,   že okresný   súd „rozhodoval   o   zrušení   spoločného nájmu družstevného bytu po zániku a následnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Nezaoberal   sa   však   analýzou   právneho   vzťahu   navrhovateľa   a   odporkyne   k   členskému podielu   v   družstve“. Keďže   k   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   medzi sťažovateľkou   a   navrhovateľom   došlo   zo   zákona   uplynutím   troch   rokov   od   zániku ich manželstva,   členský   podiel   v   bytovom   družstve   sa   stal   predmetom   podielového spoluvlastníctva   bývalých   manželov.   V   dôsledku   rozhodnutia   okresného   súdu   sa   preto sťažovateľka „nebude môcť... voči navrhovateľovi účinne domáhať náhrady škody, nebude mať   možnosť   žiadať   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   ani   sa   nebude   môcť domáhať vydania bezdôvodného obohatenia“.

Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   tak,   že   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie   rozsudkom   č.   k.   9   Co   95/2008-160   z   24.   júna   2008   potvrdil.   Vychádzal z viazanosti súdu návrhom na začatie konania v spojitosti so skutočnosťou, že navrhovateľ žiadal len zrušenie práva spoločného nájmu a rozhodnutie o ďalšom nájme predmetného bytu. V rámci dotknutého konania preto „niet priestoru na finančné vyrovnanie hodnoty členského podielu družstevného bytu“.

Krajský   súd   tiež   uviedol,   že   rozhodovanie „o   ďalšom   nájme   družstevného   bytu nie je viazané   na   to,   aby   sa   súčasne   rozhodovalo   o   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva. Tým, že sa určí, kto bude ako člen družstva byt ďalej užívať, sa rieši aj otázka   členského   podielu   v   bytovom   družstve,   ktorý   pri   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva musí pripadnúť tomu, kto sa stal nájomcom bytu ako člen družstva. Takto možno   postupovať,   ak   k   zrušeniu   spoločného   nájmu   bytu   príde   po   rozvode   spoločných nájomcov a pred vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva.

V skúmanom prípade účastníci konania po zániku bezpodielového spoluvlastníctva nevyporiadali toto BSM, z toho dôvodu k vyporiadaniu členského podielu musí dôjsť iným spôsobom.“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade argumentovala tvrdením o pochybení okresného súdu, ktorý o predmete konania rozhodoval tak, akoby bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ešte nebolo vyporiadané, hoci v čase rozhodovania už trojročná doba podľa § 149 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   uplynula   a   k   vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva nedošlo ani dohodou, ani rozhodnutím súdu.

Toto pochybenie v právnom posúdení veci nenapravil krajský súd v odvolacej fáze konania, keď poukázal na súvisiace rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 98/2003, ktoré však podľa   sťažovateľky „nezohľadňuje   tú   skutočnosť,   že   medzi   účastníkmi   sporu   už   došlo k vyporiadaniu BSM ex lege... Uvedená skutočnosť je podstatná pre posúdenie veci, pričom súd   druhého   stupňa   na   uvedené   vôbec   neprihliadal.   Rovnako   sa   nevysporiadal   s tými dôvodmi   v   odvolaní,   ktoré   poukazujú   de   facto   na   nemožnosť   neskoršieho   uplatnenia práva.“.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   podľa   sťažovateľky   tiež   vyplýva, že neprihliadol na skutočnosť, „že v čase jeho rozhodnutia už nerozhodoval o tom komu bude patriť členský podiel v družstve, nakoľko tento už mal svojich výlučných vlastníkov. Nimi sa ex lege stali bývalí manželia“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „právoplatnosťou   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa sa zamedzila   akákoľvek   možnosť   vyporiadania   vzájomných   majetkových   vzťahov navrhovateľa   a   odporcu,   čím   došlo   k   poškodeniu   odporkyne“. Podľa   jej   názoru   totiž „po právoplatnom   rozhodnutí   o   zrušení   spoločného   nájmu   bytu   neexistuje   možnosť, ako by odporkyňa   dosiahla   od   navrhovateľa   náhradu   za   hodnotu   členského   podielu v bytovom   družstve,   ktorý   ona   stratila   v   dôsledku   právoplatného   súdneho   rozhodnutia a ktorý z uvedeného titulu pripadol v prospech navrhovateľa“.

Svoju argumentáciu sťažovateľka zdôvodnila aj poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Co 87/04, podľa ktorého „v konaní, v ktorom sa zrušuje spoločný nájom manželov k družstevnému bytu je súd povinný okrem zrušenia spoločného nájmu bytu a určenia, kto bude byt ďalej ako člen družstva užívať..., rozhodnúť   aj   o   vyporiadaní   hodnoty   členského   podielu   a   teda   zaviazať   manžela,   ktorý je určený jediným nájomcom bytu na finančné (alebo vecné) plnenie druhému manželovi a to vždy, ak rozhoduje po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozvodového rozsudku a bezpodielové   spoluvlastníctvo   účastníkov nebolo vyporiadané dohodou   ani   sa   nevedie o jeho vysporiadanie samostatné konanie začaté v zákonnej lehote, pričom tak je povinný súd rozhodnúť aj bez návrhu niektorého z účastníkov konania na vyporiadanie hodnoty členského podielu v bytovom družstve.“.

Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti viackrát poukázala na skutočnosť, že ani okresný súd, ani krajský súd „sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevenuje vzájomnému návrhu   odporkyne,   ktorým   sa   viackrát   domáhala   (podaním   zo   dňa   2.   10.   2007, na pojednávaní dňa 3.   10.   2007)   o vyporiadanie hodnoty členského podielu v bytovom družstve“.

Už   uvedenými   pochybeniami   oboch   konajúcich   súdov   došlo   podľa   názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   16.   marca   2009   vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 20. apríla 2009 predsedníčka krajského súdu opätovne poukázala na skutočnosť, že predmetom súdenej veci bolo „zrušenie spoločného nájmu bytu účastníkov a určenie ďalšieho nájomcu tohto bytu. Predmetom konania nebolo vyporiadanie   členského   podielu   k   tomuto   bytu,   takýto   návrh   navrhovateľ   nepodal, odporkyňa   nepodala   protinávrh   v   tomto   znení.“. Predsedníčka   krajského   súdu   hodnotí postup   okresného   súdu   i   krajského   súdu   ako   správny,   pričom   vyjadrila   názor, že sťažovateľka podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predčasne, „keďže nevyužila všetky možnosti, ktoré jej zákon na uplatnenie jej práva poskytuje, doteraz nepodala žalobu na vyporiadanie členského podielu“.

Predsedníčka krajského súdu súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 23. apríla 2009 právnemu zástupcovi sťažovateľky   s   možnosťou   zaujať   stanovisko.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil 15. mája 2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci a k názoru krajského súdu o možnosti podať žalobu o vyporiadanie členského   podielu   zdôraznil,   že „ide   o   nepochopenie   celej   veci,   nakoľko   máme   za   to, že uvedenú   žalobu nie je   možné a ani potrebné podať z dôvodov,   ktoré   sme podrobne rozanalyzovali v podanej sťažnosti“.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zdôraznila, že krajský súd „členský podiel síce správne charakterizuje ako majetkové právo oboch manželov, pričom však   pri   jeho   vysporiadaní   aplikuje   iný   právny   a   ničím   nepodložený   režim   ako je to pri vysporiadaní hnuteľných vecí, resp. nehnuteľností, za použitia zákonnej 3-ročnej domnienky pri veciach, ktoré manželia počas manželstva nadobudli.“. To narúša právnu istotu účastníkov právnych vzťahov a je „v rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania práv medzi účastníkmi“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   28.   augusta   2009   sťažovateľka   oznámila, že odvolací rozsudok krajského súdu napadla dovolaním, o ktorom najvyšší súd 6. augusta 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 95/2009 rozhodol tak, že ho odmietol.

Z   priloženého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   dovolaní «namietala,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   nezohľadnilo   tú   skutočnosť,   že   medzi účastníkmi   došlo   pred   podaním   žaloby   k   vyporiadaniu   bezpodielového   spoluvlastníctva (uplynutím doby), v dôsledku ktorého každý z nich nadobudol výlučné vlastníctvo k polovici spoločného členského podielu v bytovom družstve. „Prikázaním“ celého členského podielu žalobcovi   bez   určenia   náhrady   pre   žalovanú   súd   odňal   žalovanej   vlastnícke   právo, neposkytol jej vlastníctvu rovnakú ochranu ako žalobcovmu a tiež jej znemožnil domáhať sa náhrady   v   budúcnosti.   Tým   zasiahol   do   ústavného   práva   žalovanej   vlastniť   majetok a porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní. Vec teda nesprávne posúdil, čím zároveň založil vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Vzájomný   návrh   žalovanej   (na   priznanie   náhrady   za   svoju   časť   členského   podielu, resp. na rozhodnutie veci v jej prospech a priznanie takej náhrady žalobcovi) tiež posúdil nesprávne len ako obranu; nevylúčil ho na samostatné konanie, ani o ňom nerozhodol.». Sťažovateľka   v   dovolaní   taktiež   tvrdila   arbitrárnosť   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   v   rozsahu   sťažovateľkou tvrdených dovolacích dôvodov uviedol, že podľa sťažovateľky mala byť zásada rovnosti v konaní okresného súdu i krajského súdu „porušená tým, že súdy v dôsledku nesprávneho právneho   posúdenia   veci   neposkytli   jej   vlastníctvu   rovnakú   ochranu   ako   vlastníctvu žalobcu.   Ustanovenie   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   ale   dáva   možnosť   konať   pred   súdom do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom   rozhodnutí.   Právnym   posúdením   súd   nemôže   účastníkovi   odňať   možnosť konať   pred   súdom,   lebo   právnym   posúdením   sa   mu   neznemožňuje   realizácia   jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie veci, ako aj tzv. iné procesné vady konania (ktorými   dovolateľka   prípustnosť   dovolania   tiež   odôvodnila)   sú   síce   relevantnými dovolacími dôvodmi, sami osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.“.

Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd nevyjadril „k namietanému porušeniu práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   keď   súdy   prvého   aj   druhého   stupňa   nerozhodli o jej návrhu na rozhodnutie aj o výške finančného vyrovnania hodnoty členského podielu... Z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   zrejmé,   že   tento   z procesných   dôvodov   odmietol   dovolanie   bez   toho   aby   vo   veci   rozhodol   o   tom,   či sťažovateľka má resp. nemá právo na náhradu za prikázanie majetkového práva – podielu v bytovom družstve – z jej vlastníctva do vlastníctva inej osoby.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd konštatuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (m.   m.   I.   ÚS   35/98,   II.   ÚS   81/01).   V   prípade sťažovateľky   podľa   názoru   ústavného   súdu   však   nešlo   o   odmietnutie   spravodlivosti všeobecným súdom majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Zásadná   sťažovateľkina   námietka   smerujúca   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu ako súdu   odvolacieho sa   odvíjala od tvrdenia, že rozsudkom   krajského súdu   (v spojení s rozsudkom   okresného   súdu)   bolo   právoplatne   rozhodnuté   nielen   o   tom,   kto   bude nájomcom družstevného bytu po zrušení spoločného nájmu navrhovateľa a sťažovateľky, ale   aj   o   tom,   kto   bude   výlučným   vlastníkom   členského   podielu   v   bytovom   družstve, s ktorým je spojené právo nájmu predmetného družstevného bytu, a to všetko za právneho stavu charakterizovaného už vyporiadaným bezpodielovým spoluvlastníctvom navrhovateľa a sťažovateľky   (ktorého   súčasťou   bol   i   sporný   členský   podiel   ako   majetkové   právo) zo zákona podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a to tak, že obaja sa uplynutím trojročnej doby od zániku manželstva stali podielovými spoluvlastníkmi členského podielu v bytovom družstve. Preto rozsudkami oboch konajúcich súdov,   ktorými sa nerozhodlo o finančnom   vyporiadaní   členského   podielu,   sa   do   budúcnosti   sťažovateľke   podľa   jej názoru znemožnilo domáhať sa súdnou cestou získania jej polovice hodnoty predmetného členského podielu. Tým malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkiných označených základných práv.

Predostretá   sťažnostná   námietka   orientuje   prieskumnú   právomoc   ústavného   súdu na zisťovanie ústavnej konformity interpretácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré vo   svetle   skutkových   okolností   predmetného   prípadu   prichádzajú   do   úvahy.   Hoci   totiž ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   je   oprávnený   kontrolovať   zlučiteľnosť   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko,   čo   môže   byť   predmetom   vlastníctva   a   čo   nadobudol   niektorý   z   manželov za trvania manželstva...

Podľa   §   148   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   zánikom   manželstva   zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Podľa   §   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   ak   do   troch   rokov   od   zániku bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   nedošlo   k   jeho   vyporiadaniu   dohodou   alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali   podľa   stavu,   v   akom   každý   z   nich   veci   z   bezpodielového   spoluvlastníctva pre potrebu   svoju,   svojej   rodiny   a domácnosti   výlučne ako vlastník   užíva.   O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že   podiely   oboch   spoluvlastníkov   sú   rovnaké.   To   isté   platí   primerane   o   ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Podľa § 700 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi.

Podľa § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi.Podľa § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak vznikne len jednému z manželov za trvania   manželstva   právo   na   uzavretie   zmluvy   o   nájme   družstevného   bytu,   vznikne so spoločným nájmom bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov v družstve; z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.

Podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o   nájme družstevného   bytu   jeden   z   rozvedených   manželov   pred   uzavretím   manželstva, zanikne   právo   spoločného   nájmu   bytu   rozvodom;   právo   užívať   byt   zostane   tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve.

Z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva istý   stupeň nerozlučnej spätosti práva manžela, alebo oboch manželov, na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu na jednej strane a spoločného členstva manželov v bytovom družstve na strane druhej. Majetková povaha spoločného členstva manželov v bytovom družstve je vyjadrená okrem iného   aj   tým,   že   členský   podiel   ako   majetkové   právo   tvorí   súčasť   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ak   ústavný   súd   hovorí   len   o   „istom“   stupni   spätosti   oboch   práv,   mieni   tým, že po zániku manželstva rozvodom obe spoločné práva (nájomné právo a vlastnícke právo k členskému podielu) podliehajú odlišným spôsobom vyporiadania. Kým nájomné právo k družstevnému bytu sa vyporiadava podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, členský podiel ako majetkové právo je potrebné vyporiadať podľa zásad regulovaných ustanovením § 149 Občianskeho zákonníka.

Z   naznačených   úvah   vychádzali   podľa   zistení   ústavného   súdu   aj   okresný   súd a krajský súd pri rozhodovaní v spore navrhovateľa a sťažovateľky. Zjavne pritom čerpali i z   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   analyzujúcej   súdený   problém.   Podľa nej rozhodnutím   súdu   o   zrušení   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   nezaniká iba spoločenstvo rozvedených manželov, ale aj členstvo jedného z nich. Členom družstva zostáva už len jeden z rozvedených manželov, a to ten, ktorý je podľa rozhodnutia súdu ako člen   družstva   naďalej   nájomcom   bytu.   Predmetom   rozhodnutia   súdu   v   takýchto prípadoch   je   zrušenie   práva   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   bývalých   manželov a rozhodnutie o tom, kto z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať. Tým, že sa určí, kto bude ako člen družstva   ďalej nájomcom bytu, rieši   sa aj otázka členského podielu, ktorý pri   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov bude   musieť pripadnúť tomu, kto sa stal nájomcom bytu ako člen družstva (m. m. stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 11/1977 z 15. júna 1977 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1978).

Ústavný súd sa však stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že okresný súd i krajský súd sa   inšpirovali   rozhodovacou   praxou   súdov   riešiacou   skutkový   stav vyznačujúci sa   tým, že v čase   rozhodovania   súdu   podľa   §   705   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   zákonníka ešte bezpodielové spoluvlastníctvo rozvedených manželov vyporiadané žiadnym spôsobom regulovaným v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka nebolo. Skutkový stav sťažovateľkinho prípadu bol pritom charakterizovaný už vyporiadaným bezpodielovým spoluvlastníctvom navrhovateľa a sťažovateľky, a to bez akýchkoľvek pochybností tak, že členský podiel v bytovom družstve tvoril v čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu predmet podielového spoluvlastníctva bývalých manželov. Pre ústavný súd teda napokon ťažiskovou pre meritórne rozhodnutie bola otázka, či aplikácia citovanej judikatúry okresným súdom a krajským súdom na skutkovo odlišný prípad mala v okolnostiach sťažovateľkinej kauzy ústavnoprávnu relevanciu.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   v   dôsledku   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho nebude mať možnosť uplatniť voči navrhovateľovi svoj nárok na finančnú náhradu za polovicu členského podielu, o ktorú rozhodnutím oboch súdov prišla.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   názor   krajského   súdu   obsiahnutý vo vyjadrení   jeho   predsedníčky   k prerokúvanej   sťažnosti,   podľa   ktorého „predmetom konania nebolo vyporiadanie členského podielu k tomuto bytu“. Ďalej krajský súd citujúc rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 M Cdo 21/2005 uviedol, že „rozhodnutím súdu o zrušení práva spoločného nájmu a o zániku spoločného členstva v družstve, nedochádza k... vyporiadaniu“ členského podielu. A napokon krajský súd uzavrel, že sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu nebolo porušené, pretože „nevyužila všetky možnosti, ktoré   jej   zákon   dáva,   teda   nepodala   žalobu   na   vyporiadanie   členského   podielu k predmetnému bytu“.

Podľa názoru ústavného súdu takéto názory krajského súdu, z ktorých vychádzal i jeho rozsudok napadnutý sťažnosťou, nevytvárajú pre sťažovateľku prekážku požadovať osobitným návrhom   adresovaným príslušnému   prvostupňovému   súdu   vydanie   rozsudku, ktorým   by   bol   navrhovateľ   zaviazaný   zaplatiť   jej   finančnú   sumu   vyjadrujúcu   hodnotu polovice členského podielu.

Je totiž nepochybné, že rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu   bolo   rozhodnuté   nielen   o   zrušení   spoločného   nájmu   navrhovateľa   a   sťažovateľky a o určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu, ale aj o tom, kto bude po právoplatnosti oboch   uvedených   rozsudkov   ďalej   členom   družstva,   a   tým   aj   výlučným   vlastníkom členského podielu, ktorý bol v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľa a sťažovateľky. Tento   záver   vyplýva   jednoznačne   z   dikcie   ustanovenia   §   705   ods.   2   druhej   vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súd rozhodne „aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu“. Okresný súd i krajský súd teda určili za člena družstva a výlučného vlastníka členského podielu navrhovateľa, čím zároveň rozhodli i o zrušení podielového spoluvlastníctva navrhovateľa a sťažovateľky k členskému podielu v bytovom družstve. Podľa názoru ústavného súdu však týmto rozhodnutím konajúce súdy neodňali sťažovateľke   právo   domáhať   sa   v   samostatnom   súdnom   konaní   uloženia   povinnosti navrhovateľovi zaplatiť jej polovicu hodnoty predmetného členského podielu.

Podľa   §   142   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   ak   nedôjde   k   dohode,   zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   názorom   sťažovateľky,   že „sa   nemôže   voči navrhovateľovi účinne domáhať ani vyporiadania podielového spoluvlastníctva členského podielu súdom podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dôvodom, prečo by takýto návrh   bol   neúspešný,   je   nedostatok   vecnej   legitimácie   pre   uvedené   konanie,   ktorý   je paradoxne   spôsobený   konštitutívnymi   účinkami   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   o zrušení spoločného nájmu bytu a o zániku členstva odporkyne v bytovom družstve.“. Tento názor   sa opiera   o   stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov,   podľa   ktorej   konanie   o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sú nerozlučne späté (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára 1969 vo veci sp. zn. 4 Cz 11/69 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 40/1970). V sťažovateľkinom prípade by ale práve striktné rešpektovanie uvedenej judikatúry tak, ako to sťažovateľka predpokladá, znamenalo formalistický prístup spätý s porušením jej základného práva na súdnu ochranu všeobecným súdom,   ktorý   by   jej   návrh   na   uloženie   povinnosti   navrhovateľovi   zaplatiť   náhradu za polovicu členského podielu zamietol.

Hľadisko rešpektovania základného práva na súdnu ochranu totiž neurčuje striktne, či zrušenie podielového spoluvlastníctva s následným prikázaním vlastníckeho práva k veci jednému zo spoluvlastníkov a finančné vyporiadanie zrušeného spoluvlastníctva sa realizuje v   jednom   konaní   alebo   v   dvoch   na   seba   nadväzujúcich,   procesne   však   samostatných konaniach.   To   platí   aj   napriek   tomu,   že   procesne   efektívnejšou   a   pre   dosiahnutie definitívneho   usporiadania   vzájomných   vzťahov   medzi   bývalými   spoluvlastníkmi najúčinnejšou   je   alternatíva   rozhodovania   o   oboch   veciach   súčasne   v   jednom   konaní, čo odráža aj už spomínaná judikatúra a čo sa odzrkadlilo aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach   č.   k.   11   Co   87/2004-81   zo   4.   novembra   2005,   ktorým   sťažovateľka argumentovala   v   prospech   svojho   právneho   názoru.   Ani   jeden   z   uvedených   proti   sebe stojacich právnych názorov všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   aplikácia   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov týkajúcej   sa   vzťahu   konania   podľa   §   705   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   zákonníka a konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov na sťažovateľkin prípad krajským   súdom   neznamenala   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu, základného práva vlastniť majetok a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože okresný súd ani krajský súd jej svojimi právoplatnými rozsudkami neznemožnili domáhať sa na súde práva na náhradu za polovicu členského podielu voči navrhovateľovi. To platí aj napriek tomu, že odôvodnenia rozsudkov oboch vo veci konajúcich súdov boli do určitej miery založené   na   mechanickom   preberaní   záverov   ustálenej   judikatúry   bez   podrobnejšieho zdôvodnenia jej aplikácie na súdenú kauzu.

2. Druhá   námietka   sťažovateľky   sa   týkala   posúdenia   jej   podania,   ktoré   podľa jej názoru predstavovalo vzájomný návrh, okresným súdom a krajským súdom.

Už   z   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva, že sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   s   návrhom   navrhovateľa   nesúhlasila   a „žiadala, aby súd   návrh   navrhovateľa   zamietol,   rozhodol   o   zrušení   práva   spoločného   nájmu účastníkov k predmetnému bytu tým spôsobom, že za ďalšieho nájomcu a člena družstva určí   odporkyňu,   ktorá   navrhovateľovi   vyplatí   na   vyrovnanie   členských   podielov   trhovú hodnotu vo výške jednej polovice členského podielu“.

Možno teda konštatovať, že sťažovateľka ako odporkyňa v konaní uplatnila svoje právo vzájomným návrhom podľa § 97 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   97   ods.   3   OSP   sa   na   vzájomný   návrh   primerane   použijú   ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí.

Vzájomný   návrh   sa   tak   z   pohľadu   požiadavky   rešpektovania   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy dostáva do rovnakej pozície ako návrh na začatie konania a povinnosťou   konajúceho   súdu   je   o   ňom   rozhodnúť.   Ústavný   súd   poznamenáva, že podstatou   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   poskytnutie   ochrany hmotnému   právu   účastníka   súdneho   konania.   Rešpektujúc   túto   podstatu   z   uvedeného ústavného   článku   ústavný   súd   vyvodzuje   prísny   zákaz   odmietnutia   spravodlivosti (denegationis iustitiae). Možno teda uzavrieť, že zákaz odmietnutia spravodlivosti v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu.

Povinnosť   „rozhodnúť“   znamená   vo   väčšine   prípadov   formulovať   autoritatívnym spôsobom záväzný názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo   výroku   súdneho   rozhodnutia   ako   individuálneho   právneho   aktu.   Rozhodnutie o uplatnenom hmotnom práve však môže mať v určitých ojedinelých prípadoch aj podobu rozhodnutia o inom súčasne uplatnenom práve. Je to tak vtedy, ak rozhodnutie o jednom z nich je ex lege zároveň rozhodnutím o druhom (ide aj o súdený prípad sťažovateľky a navrhovateľa,   keď   z   ustanovenia   §   705   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   zákonníka vyplýva,   že   rozhodnutie   o   určení   ďalšieho   nájomcu   družstevného   bytu   je   zároveň rozhodnutím   o   výlučnom   vlastníkovi   členského   podielu   v   bytovom   družstve),   prípadne ak obe uplatnené práva sú v takom vzťahu, že realizácia jedného z nich vylučuje realizáciu druhého.

V   oboch   naznačených   situáciách   požiadavka   na   rešpektovanie   základného   práva na súdnu   ochranu   nevyžaduje   nevyhnutne   existenciu   súdneho   rozhodnutia   po   formálnej stránke. Inými slovami, konajúci súd v týchto prípadoch nemusí rozhodnúť samostatným výrokom   o   jednom   z   dvoch   uplatnených   práv.   To   má   význam   práve   pri   posudzovaní vzájomných   návrhov   podľa   §   97   OSP,   resp.   pri   rozhodovaní   o   nich,   a   to   vtedy, ak sa pôvodným návrhom a vzájomným návrhom uplatňuje rovnaké hmotné právo k tomu istému objektu práva.

Špecifikom   rozhodovania všeobecných   súdov   o zrušení a následnom vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je okrem iného aj právny názor vytvorený súdnou praxou, podľa ktorého v konaní podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je návrh žalovaného na iný spôsob   vyporiadania, než aký požaduje žalobca, vzájomným návrhom   v   zmysle § 97 ods. 1 OSP, ale len súčasťou jeho procesnej obrany a jeho vylúčenie na samostatné konanie neprichádza do úvahy (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1962/2002 z 27. marca 2003).

Podľa názoru ústavného súdu citovaný právny názor nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Je   zrejmé,   že   všeobecný   súd v konaní   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   toto   nemôže   súčasne vyporiadať   viacerými   spôsobmi,   pretože   výsledkom   takého   postupu   by   bolo   vnútorne rozporné   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   súčasne   nevykonateľné.   Všeobecné   súdy   sa   preto stavajú   k   obsahovej   stránke   vzájomných   návrhov   v   konaniach   podľa   §   142   ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že ich posudzujú iba ako procesnú obranu žalovanej strany. Tým aj po formálnej stránke dosiahnu stav, keď nemusia o vzájomnom návrhu rozhodovať samostatným   výrokom.   Uvedený   postup   by   bol   v   rozpore   so   zákazom   odmietnutia spravodlivosti   len   v   tom   prípade,   ak   by   rozhodnutie   o   návrhu   žalobcu   nebolo   súčasne rozhodnutím   vylučujúcim   akúkoľvek   inú   možnosť   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva. Navyše treba poznamenať, že všeobecný súd nie je v konaní o zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   viazaný   petitom   návrhu   na   začatie   konania, a teda môže zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadať aj inak, ako navrhuje žalobca.

Aplikujúc už uvedené závery ústavného súdu i všeobecných súdov možno uzavrieť, že krajský súd ani okresný súd neporušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ak   o   jej   vzájomnom   návrhu   nerozhodli   samostatným   výrokom.   Sťažovateľka   totiž navrhovala, aby okresný súd zrušil spoločný nájom družstevného bytu, určil ju za ďalšieho nájomcu   a   následne   jej   uložil   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   za   polovicu členského podielu, ktorú by rozhodnutím okresného súdu stratil. Ústavný súd konštatuje, že okresný   súd vyjadril   svoj   záväzný právny   názor   o   vzájomnom   návrhu sťažovateľky, a to tým, že svojím rozsudkom vyhovel návrhu navrhovateľa. Zrušil totiž spoločný nájom predmetného družstevného bytu a rozhodol, že ďalším nájomníkom bytu a členom družstva bude   navrhovateľ.   Takýto   výrok   vylučuje   možnosť   vyhovenia   vzájomnému   návrhu sťažovateľky, preto okresný súd a následne v odvolacom konaní ani krajský súd, neporušili základné právo sťažovateľky, ak o jej vzájomnom návrhu formálne samostatným výrokom nerozhodli.   Ochrana   hmotnému   právu   sťažovateľky   totiž   bola   poskytnutá   rozhodnutím okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená,   že   súd   právoplatne   rozhodne   v   prospech   účastníka   konania   (napríklad II. ÚS 71/97).

Pre dosiahnutie úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   procesne   celkom   odlišná   situácia   by   nastala, ak by sťažovateľka   vzájomným   návrhom   navrhla   okresnému   súdu,   aby   pre   prípad vyhovenia   jej   návrhu   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu za polovicu   členského   podielu   v   bytovom   družstve.   Išlo   by   o   vzájomný   návrh,   ktorým by bolo uplatnené odlišné právo, ako to, ktoré bolo predmetom návrhu navrhovateľa, a preto požiadavka rešpektovania základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   v   končenom   dôsledku   s   ohľadom   na   skutkové   okolnosti prerokúvaného prípadu i základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy by vyžadovala od konajúcich súdov rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom práve samostatným výrokom alebo vylúčenie vzájomného návrhu na samostatné konanie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nezistil   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   potrebné   vysloviť   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   v   zásade   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05).

Zohľadňujúc túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že v označenom konaní nebolo porušené   ani základné   právo   sťažovateľky   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy.

Všetky   uvedené   dôvody   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   označené základné práva sťažovateľky zaručené čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, ďalšími návrhmi sťažovateľky sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009