znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 53/06-58

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   H.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. M.   K.,   T.,   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 o náhrade trov konania štátu a náhrade trov prvostupňového konania, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. Š. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn. 9 Co 62/2004   z   11.   novembra   2004   o náhrade   trov   konania   štátu   a náhrade   trov prvostupňového konania   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   9   Co   62/2004 z 11. novembra 2004 vo výroku o náhrade trov konania štátu a náhrade trov prvostupňového konania a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy právneho zastúpenia J. Š. 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) advokátovi JUDr. M. K., T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Kancelárii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 o náhrade trov konania štátu a náhrade trov prvostupňového konania, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom v Topoľčanoch (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 268/95 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 62/2004, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Slovenskou republikou zastúpenou vládou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“),   Ministerstvom   pôdohospodárstva Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo   pôdohospodárstva“)   a Národnou   radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2005 doplnila sťažnosť o ďalšie dôkazy vzťahujúce sa na jej reštitučnú vec a rozšírila   pôvodne   uplatňovaný   petit.   Zároveň požiadala   ústavný   súd   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom v jej veci a súčasne k žiadosti pripojila potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie právneho zástupcu.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 prerokoval žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a rozhodol tak,   že   žiadosti   sťažovateľky   vyhovel   a ustanovil   jej   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom advokáta JUDr. M. K., T.

Porušenie svojich namietaných práv vidí sťažovateľka v nasledovnom ňou opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka uviedla, že v takmer 9 ročnom súdnom konaní na všeobecnom súde sa od roku 1995 domáhala zaplatenia reštitučných náhrad (za vnesený živý a mŕtvy inventár neoprávnene   odňatý   jej   otcovi   v trestnom   konaní   na   základe   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 To 304/55) podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991   Zb.“)   od   povinnej   osoby   Poľnohospodárske   družstvo   S.   (ďalej   len „poľnohospodárske družstvo“). Pôvodne nárok na náhradu škody sťažovateľka uplatňovala aj proti   žalovanému v druhom   rade   mestu   P.   za   vytŕhané ovocné stromy   a žalovanému v treťom   rade   Slovenskému   pozemkovému   fondu   v B.,   ktorý   jej   mal   vydať   náhradný pozemok parc. č. 758 v kat. území V.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 268/95 zo 4. decembra 2000 návrh sťažovateľky voči mestu P. a Slovenskému pozemkovému fondu zamietol, nárok vo výške 218 788 Sk ako   náhradu   za   odobratý   živý   a mŕtvy   inventár   jej   priznal   iba   voči   žalovanému poľnohospodárskemu družstvu. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že prvostupňový súd sa pred rozhodnutím nevysporiadal so základnou otázkou, či jej právo voči povinným osobám zákon umožňuje riešiť súdnou cestou ešte predtým, než tieto povinné osoby určí príslušný orgán (pozemkový úrad, ministerstvo) podľa ustanovenia § 21b ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb. Podľa nej okresný súd vo veci konal bez zabezpečenia tohto rozhodnutia voči žalovaným, ktorí v tom čase nemali právnu ligitimitu povinnej osoby. Iba vo veci živého a mŕtveho inventára existovalo rozhodnutie Regionálnej pozemkovej a informačnej služby   MP   SR   v T.   (ďalej   len   „RPIS“)   č.   80/94   z 27. marca   1995,   určujúce poľnohospodárske družstvo za povinnú osobu za škody v zmysle ustanovenia § 20 zákona č. 229/1991 Zb.

Namietajúc však, že poľnohospodárske družstvo bolo za povinnú osobu označené nesprávnym   úradným   postupom,   žiadala   okresný   súd   o rozšírenie   účastníkov   na   strane povinných o ďalšie štátne orgány (príslušné ministerstvá   a úrady), čomu však tento súd nevyhovel (uznesením sp. zn. 5 C 268/95 z 9. apríla 2003) a toto rozhodnutie potvrdil odvolací krajský súd.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   počas   prebiehajúceho   súdneho   konania   v jej   veci Okresný úrad P. rozhodnutím č. I/2003/6/1 z 28. mája 2003 konečne určil za povinnú osobu znášajúcu   škody   za   vytŕhané   ovocné   stromy   Pozemkový   fond   v P.   Poukázala   na   tú skutočnosť,   že   napriek   tomu,   že   okresný   súd   mal   v rukách   rozhodnutie   RPIS,   že poľnohospodárske   družstvo   je   povinnou   osobou   a mal   už   určenú   povinnú   osobu   aj   na ostatné škody, vydal 12. januára 2004 rozsudok sp. zn. 5 C 268/95 (v poradí druhý), ktorým reštitučný   návrh   sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietol   a zaviazal   ju   na   náhradu   trov konania.

Napriek   tomu,   že   odvolací   krajský   súd   jej   na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania ako oprávnenej osobe rozsudkom sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 priznal reštitučný nárok na náhradu škody ako zákonu zodpovedajúci, zaviazal ju nahradiť trovy konania štátu vo výške 6 073,50 Sk. V tomto postupe a rozhodnutí krajského súdu sťažovateľka vidí porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, lebo ju zaviazal zaplatiť výdavky štátu za ocenenie výšky škody, teda zaplatiť za znalecký posudok, ktorým boli reštitučné škody určené, napriek tomu, že povinnosť štátu uhradiť nevyhnutné náklady spojené s ocenením vecí, identifikáciou parciel a vymeraním pozemkov ukladá priamo zákon.

Sťažovateľka taktiež namieta, že jej okresným a krajským súdom neboli priznané všetky náklady, ktoré uplatnila pred každým vynesením rozsudku počas celých 9 rokov vymáhania jej nároku.

Podľa   sťažovateľky   postupom   okresného   a krajského   súdu   pri   prejednávaní a rozhodovaní o jej reštitučných návrhoch v konaní, ktoré trvalo 9 rokov, došlo k porušeniu aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše sťažovateľka tvrdí, že jej priznaný reštitučný nárok sa v dôsledku likvidácie poľnohospodárskeho družstva ako povinnej osoby stal nevymožiteľným. Táto skutočnosť jej bola potvrdená tak súdnym exekútorom, na ktorého sa obrátila s návrhom na výkon rozhodnutia, ako aj ministerstvom pôdohospodárstva. Tento ústredný orgán štátnej správy jej listom z 5. mája 2005 oznámil, že ak povinná osoba zanikla bez právneho nástupcu, zákon   č.   229/1991   Zb.   neumožňuje,   aby   takúto   náhradu   za   povinnú   osobu   poskytlo ministerstvo.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd

- deklaroval, že krajský súd výrokom rozsudku sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004, ktorým ju zaviazal na náhradu trov konania štátu vo výške 6 073,50 Sk, ako aj nepriznaním jej náhrady trov prvostupňového konania v plnej výške, porušil jej právo na spravodlivé prejednanie jej reštitučného nároku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- deklaroval,   že   okresný   súd   v konaní   sp.   zn.   5   C   268/95   a krajský   súd   v konaní sp. zn. 9 Co 62/2004 porušil jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 v časti, ktorou jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 6 073,50 Sk,

- prikázal krajskému súdu vrátiť sťažovateľke zaplatené trovy konania štátu vo výške 6 073,50 Sk,

- prikázal krajskému   súdu   priznať sťažovateľke   náhradu   trov   prvostupňového konania celkom vo výške 7 042 Sk,

- uložil   okresnému   súdu   a krajskému   súdu,   aby   ju   oslobodil   od   súdnych   poplatkov v konaní 5 C 268/95 a 9 Co 62/2004,

- prikázal   vláde,   ministerstvu   pôdohospodárstva   a národnej   rade   zosúladiť   §   5   a   §   7 zákona č. 229/1991 Zb. tak, aby bol zákon doplnený o tú skutočnosť, kto nastúpi za povinnú osobu, ktorá má plniť vo veci reštitučných nárokov pre oprávnenú osobu, keď táto   povinná   osoba   nie   je   schopná   plnenia,   pretože   nemá   žiadny   majetok,   alebo   je v likvidácii,

- priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk, ktoré je jej krajský súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

- priznal sťažovateľke trovy konania v konaní pred ústavným súdom v zatiaľ nevyčíslenej výške.

Ústavný súd 5. apríla 2006 sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   výrokom   rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 o náhrade trov konania štátu a náhrade   trov   prvostupňového   konania,   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením sp. zn. III. ÚS 53/06. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   obsah   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   krajského   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v liste   doručenom ústavnému súdu 26. júla 2006 po stručnej genéze v predmetnej právnej veci k problematike náhrady trov konania účastníkov a štátu okrem iného uviedol: «O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V konkrétnej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom v sporovom konaní o náhrade trov konania účastníkov a štátu.   Výrok   rozhodnutia   je   presný,   jasný,   jednoznačný   a zrozumiteľný   tak,   že   je vykonateľný.   Výroky   o náhrade   trov   konania   účastníkov   a štátu   sú   odôvodnené,   i keď v stručnej   podobe   s uvedením   použitých   ustanovení   zákona.   Podľa   §   148   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Ustanovenie upravuje náhradu trov, ktoré vznikli štátu a ten má právo na ich náhradu proti účastníkovi, u ktorého nie sú predpoklady na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a vo   výške   zodpovedajúcej   pomeru   úspechu   podľa výsledku konania. Štát má právo na náhradu trov konania aj proti účastníkovi, ktorý požíva zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov ako navrhovateľ. Inými slovami, aj v prípade, že je   navrhovateľ   osobne   oslobodený   od   súdnych   poplatkov   podľa   niektorého   z dôvodov uvedených v § 4 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, možno takého účastníka konania zaviazať na náhradu trov konania štátu. V prípade, že by súd rozhodnutím podľa § 138 ods. 1   OSP   priznal   účastníkovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   nemal   by   štát   voči takému účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Tak je tomu aj vtedy, ak síce také rozhodnutie nebolo vydané, ale u účastníka sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na návrh navrhovateľky, ktorý podala na odvolacom pojednávaní dňa 11. 11. 2004, odvolací   súd   rozhodol   uznesením,   že   jej   nepriznáva   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov podľa   §   138   ods.   1   OSP.   Uznesenie   bolo   prítomnej   navrhovateľke   vyhlásené   na pojednávaní. Nemuselo byť doručené (§ 168 ods. 2 a contrario, § 170 ods. 1 OSP), lebo proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie (§ 201 OSP a contrario). Rozhodnutie o náhrade trov konania štátu bolo preto vydané v súlade s ust. § 148 ods.   1   OSP.   O náhrade   trov   konania   účastníkov   (prvostupňového   ako   aj   odvolacieho), rozhodol   odvolací   súd   v súlade   s ustanoveniami   §   142   ods.   1   a   §   224   ods.   1   OSP. Z odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nepochybne   vyplýva   na   základe   akých skutočností rozhodol o náhrade trov potrebných na účelné uplatňovanie práva účastníka a o náhrade trov konania štátu.

Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   nie   je   súdom nadriadeným   sudcom   všeobecného   súdnictva,   neskúma   celkovú   zákonnosť   vydaných rozhodnutí.   Jeho   úlohou   je   len   ochrana   ústavnosti   a nie   „bežnej“   zákonnosti   (čl.   124 Ústavy SR). Nie je preto povolaný na prieskum aplikácie „jednoduchého“ práva a môže tak učiniť len vtedy, ak súčasne vzhliadne porušenie základného práva či slobody. Samotná skutočnosť,   že   súd   oprel   svoje   rozhodnutie   o právny   názor,   s ktorým   sa   sťažovateľka nestotožňuje, nezakladá samo osebe relevantný dôvod k zásahu ústavného súdu. Odlišný právny názor nepredstavuje sám osebe porušenie práva na súdnu ochranu, rovnako ako rozsah   práva   na   spravodlivý   proces   nemožno   vykladať   tak,   ako   by   garantoval   úspech v konaní.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti predseda krajského súdu navrhol, aby ústavný súd vo veci sťažovateľky rozhodol tak, že ňou označené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania štátu a o náhrade trov prvostupňového konania, porušené nebolo.

II.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky,   jej   doplnenia   a   k ním   pripojených   listinných dôkazov, ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľka   sa   návrhom   zo   7.   decembra   1995   domáhala   na   okresnom   súde zaplatenia   náhrady   škody   ako   reštitučného   nároku   za   živý   a mŕtvy   inventár   voči poľnohospodárskemu družstvu ako žalovanému v prvom rade, mestu P. ako žalovanému v druhom rade a Slovenskému pozemkovému fondu B. ako žalovanému v treťom rade. Svoj nárok odôvodnila tým, že živý a mŕtvy inventár bol odňatý jej otcovi V. M. na základe trestného rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 304/55, ktorý bol neskôr zrušený uznesením tohto súdu sp. zn. Nt 92/68.

Vychádzajúc z tej skutočnosti, že na základe rozhodnutia RPIS z 27. marca 1995 za povinnú osobu na náhradu za odobratý živý a mŕtvy inventár bolo určené poľnohospodárske družstvo, práve tohto žalovaného okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 268/95 zo 4. decembra 2000 zaviazal na vyplatenie náhrady sťažovateľke vo výške 218 788 Sk. Voči odporcom v druhom a v treťom rade okresný súd návrh zamietol, pretože tieto osoby nepovažoval v zmysle   zákona   č.   229/1991   Zb.   za   povinné   osoby   na   vyplatenie   náhrady,   a teda   ich nepovažoval   za   pasívne   legitimovaných   v tomto   spore.   Zároveň   okresný   súd   priznal sťažovateľke   voči   poľnohospodárskemu   družstvu   trovy   konania   vo   výške   2   216,50   Sk a tohto žalovaného zaviazal na náhradu trov konania štátu vo výške 9 373,50 Sk.

Voči   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podalo   odvolanie   len poľnohospodárske družstvo ako žalovaný v prvom rade. Odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 224/01 zo 16. mája 2002 zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie   konanie   z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   a nedostatku odôvodnenia rozhodnutia.

Medzitým sťažovateľka písomným podaním z 2. mája 2002 rozšírila žalobný návrh voči   Ministerstvu   financií   v Bratislave,   Ministerstvu   vnútra   v Bratislave,   Ministerstvu privatizácie   v Bratislave,   Ministerstvu   spravodlivosti   v Bratislave,   Ministerstvu pôdohospodárstva v Bratislave, Okresnému úradu v T., Mestskému úradu v P., Obvodnému úradu v P., Pozemkovému fondu T., Povodiu Váh T., Pozemkovému úradu T., a žiadala, aby súd určil povinnú osobu za škody spôsobené na majetku jej otca V. M. za Slovenskú republiku.

Argumentujúc ustanovením § 21b ods. 1, 2 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré upravuje náhradu živého a mŕtveho inventáru, ako aj otázku zistenia povinnej osoby, a teda že súd nie   je   oprávnený   sám   rozhodovať   o povinnej   osobe,   pričom   je   viazaný   rozhodnutiami príslušných orgánov a tieto ani nepodliehajú preskúmaniu súdom, okresný súd uznesením sp.   zn.   5   C   268/95   z   9.   apríla   2003   nepripustil   sťažovateľkou   navrhované   subjekty do konania   ako   ďalších   účastníkov   na   strane   žalovaného.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   odvolací   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   Co   109/03   z   30.   júna   2003 napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Po   tom,   ako   okresný   súd   v poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   5   C   268/95 z 12. januára   2004   návrh   sťažovateľky   zamietol   v celom   rozsahu,   odvolací   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a sťažovateľke   priznal   reštitučný   nárok   na   náhradu   škody   proti   poľnohospodárskemu družstvu vo výške 160 746 Sk bezúročne. Vo výroku o trovách konania krajský súd zaviazal poľnohospodárske   družstvo   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov   prvostupňového   konania vo výške 2 216,50 Sk, náhradu trov odvolacieho konania vo výške 62 Sk a taktiež ho zaviazal uhradiť trovy konania štátu vo výške 3 300 Sk. Súčasťou výroku o trovách konania bola   aj   krajským   súdom   uložená   povinnosť   sťažovateľke   uhradiť   trovy   konania   štátu vo výške   6   073,50   Sk.   Predmetný   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   18.   apríla   2005 a vykonateľnosť 21. apríla 2005.

Medzitým   sťažovateľka   30.   augusta   2005   uhradila   trovy   konania   štátu   vo   výške 6 073,50 Sk na účet justičnej pokladnice krajského súdu. Vo veci vymáhania pohľadávky sťažovateľky   voči   povinnému   poľnohospodárskemu   družstvu   je   v   súčasnosti   vedené exekučné   konanie   súdnym   exekútorom   JUDr.   J.   M.,   Exekútorský   úrad,   P.   pod   sp.   zn. EX 179/05.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny stav ich rozhodnutí.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok,   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   právnych   noriem a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom   má opodstatnenie len v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   napadnutým   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra   2004   vo   výrokoch   o   náhrade   trov   konania   štátu   a náhrade   trov prvostupňového konania. Podľa sťažovateľky jej odvolací súd priznal reštitučný nárok, ale poškodil ju na jej právach, keď jej uložil uhradiť trovy konania štátu vo výške 6 073,50 Sk a priznal jej iba čiastočne trovy prvostupňového konania vo výške 2 216,50 Sk, a to všetko bez toho, aby v tejto časti svoj výrok náležite odôvodnil.

V občianskom súdnom konaní súd postupuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a vedie konanie tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb [§ 1 a § 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku   rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej nerozhodne samostatne.

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v civilnom   procese vyjadruje   záväzný   a zásadne   nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania. Výrok   súdneho   rozhodnutia   však   nemožno   vnímať   oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia, lebo v odôvodnení má byť uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na vynesenie výroku.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky   a súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vykladať   a uplatňovať   s ohľadom   na   príslušnú   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   §   26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

V súlade s aplikovateľnou   judikatúrou   podľa   názoru ústavného súdu   odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04).

V okolnostiach   prípadu   odvolací   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   62/2004 z 11. novembra   2004   na   základe   odvolania   sťažovateľky   zmenil   rozsudok   súdu   prvého stupňa   sp.   zn.   5   C   268/95   z   12.   januára   2004,   ktorým   bol   jej   návrh   v celom   rozsahu zamietnutý, a priznal jej reštitučný nárok na náhradu škody vo výške 160 746 Sk bezúročne, pričom vo zvyšku návrh zamietol (úroky z omeškania). V časti výroku o trovách okrem zaviazania žalovaného na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 2 216,50 Sk, trov odvolacieho konania vo výške 62 Sk v prospech sťažovateľky a náhrady trov konania štátu vo výške 3 300 Sk, krajský súd na náhradu trov konania štátu zaviazal aj sťažovateľku, a to vo výške 6 073,50 Sk.

V odôvodnení   svojho   rozsudku   odvolací   súd   -   ohľadne   rozhodnutia   o trovách konania   -   poukázal   na   úspech   sťažovateľky   v konaní   o reštitučnom   nároku   na   náhradu škody   voči   žalovanému   poľnohospodárskemu   družstvu.   Z napadnutého   rozsudku   ďalej vyplýva, že krajský súd odôvodnil svoje napadnuté rozhodnutie o trovách konania štátu a trovách prvostupňového konania iba odkazom na príslušné ustanovenia OSP (z nich však prima facie vyplýva pravý opak toho, ako v tejto časti výroku rozhodol).

Podľa § 142 ods. 1 OSP súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom na plný úspech toho ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal v konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 224 ods. 1 citovaného zákona ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého   stupňa   platia   i pre   odvolacie   konanie.   Posúdenie   miery   úspechu   účastníka v odvolacom   konaní   závisí   od   predmetu   odvolacieho   konania   spravidla   vymedzenom v odvolaní a od spôsobu rozhodnutia o ňom (bližšie stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2002 sp. zn. Cpj 30/01).

Kritérium miery úspechu v konaní je obsiahnuté aj v ustanovení § 148 ods. 1 OSP, podľa ktorého má štát podľa výsledkov konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u neho   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Pokiaľ súd rozhodne o náhrade trov konania podľa citovaného ustanovenia, musí sa vždy zaoberať otázkou, či u toho, komu má byť uložená náhrada nákladov štátu, nie sú podmienky pre oslobodenie podľa § 138 OSP. Z hľadiska aplikácie § 148 ods. 1 OSP nie je rozhodujúce, že konania bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov.

Výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok je ustanovenie § 150 OSP, ktoré umožňuje súdu,   aby vo výnimočných   prípadoch   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý   musí   byť   v rozhodnutí   aj   náležite   odôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať   tak v okolnostiach   danej   veci,   ako   aj   v okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania. Pri posudzovaní   okolnosti   hodných   osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   na   osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 14/99).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní o veci sťažovateľky v časti o náhrade trov konania podľa týchto ustanovení dôsledne nepostupoval. Napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 9 Co 62/2004 z 11. novembra 2004 konštatoval úspech sťažovateľky   v konaní,   zaviazal   ju   nahradiť   trovy   konania   štátu   v takmer   dvojnásobnej výške v porovnaní so   žalovaným, ktorý   úspech   v konaní nemal. Výroky   o náhrade   trov konania účastníkov a štátu odôvodnil iba uvedením použitých ustanovení zákona. Žiadne iné   odôvodnenie   postupu   krajského   súdu   v jeho   rozhodnutí,   týkajúce   sa   zaviazania sťažovateľky na náhradu trov konania štátu a priznania jej trov prvostupňového konania, obsiahnuté   nie   je.   V odôvodnení   napadnutých   výrokov   predmetného   rozhodnutia odvolacieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací   súd   vo   veci   náhrady   trov   konania,   ktoré   priznal,   ale   na   ktoré   aj   zaviazal sťažovateľku ako úspešnú účastníčku konania, bol povinný skúmať túto otázku a až z týchto zistení   mal   vyvodiť   (a   aj   odôvodniť)   svoj   záver   o nej.   Trovy   vynaložené   účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Aj v prípade ich zistenia súdom bolo nevyhnutné zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno zistiť, aké právne úvahy ho v otázke   trov   konania viedli   k rozhodnutiu,   ktoré   je v rozpore   s prima   facie   významom ustanovení   OSP,   na   ktoré   sa   odvolal.   Preto   je rozhodnutie   krajského   súdu   v tejto   časti nepreskúmateľné a porušuje sťažovateľkine práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Na   základe   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania štátu a náhrade trov   prvostupňového   konania   svojimi   účinkami   porušilo   namietané   základné   právo sťažovateľky,   ktorého   reálne uplatnenie,   zabezpečenie   a realizácia   vylučuje taký   postup a rozhodnutie, ktoré krajský súd vyniesol 11. novembra 2004 pod sp. zn. 9 Co 62/2004. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania štátu a náhrade trov prvostupňového konania za rozporné s ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu,   bolo   potrebné   rozhodnúť   o porušení základného práva sťažovateľky, tak ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania štátu a náhrade trov prvostupňového konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V tomto konaní je krajský súd viazaný podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde právnym názorom ústavného súdu, v súlade s ktorým rešpektovaniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá taký jeho postup, v rámci ktorého objasní pomer úspechu   sťažovateľky   a účelnosti trov potrebných   na   uplatňovanie   jej   práva   v konaní   a podľa   toho   rozhodne   s náležitým odôvodnením. Označený krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

V.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   2   000   000   Sk   z dôvodov   uvedených   a ozrejmených   vo   svojej sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   takéto   zadosťučinenie   je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. V okolnostiach prípadu v súdnom konaní uplatnený reštitučný nárok nakoniec odvolací súd sťažovateľke priznal. Predmetom ňou namietaného základného práva bolo rozhodnutie tohto súdu len v časti trov konania štátu a trov   prvostupňového   konania,   resp.   jej   nedostatočné   odôvodnenie.   Podľa   názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že sa napadnutý výrok rozhodnutia krajského súdu zrušil a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažovateľke   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom ustanoveným advokátom. Podľa § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   účelne   uplatnenú úhradu trov konania v hodnote 5 460 Sk za dva úkony právnej služby v hodnote 2 730 Sk (príprava a prevzatie veci, porada s klientom). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 vo výške 16 381 Sk. Ústavný súd súčasne priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   164   Sk   (vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006