znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 53/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   R.,   bytom   I.,   pre   namietané   porušenie   jej základných práv zaručených čl. 15 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 39 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   o návrhu sťažovateľky   na   začatie   konania   z 13.   apríla   2004,   postupom   prezidenta   Slovenskej republiky týkajúcim sa žiadosti sťažovateľky o pomoc, diskrimináciou zo strany Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracoviska Ilava, v súvislosti s konaním o poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2004 doručená sťažnosť Ing. M. R.,   bytom I. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených čl. 15 ods. 2, čl. 19. ods. 1, čl. 39 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Na základe výzvy ústavného súdu z 11. januára 2005 doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť podaním z 23. januára 2005.

1. 2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 8. decembra 2004 uviedla, že 13. apríla 2004 podala na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu, o ktorej krajský súd do podania sťažnosti ústavnému súdu „nekonal“. Dobu, ktorá uplynula od podania žaloby krajskému   súdu   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   v ktorej   krajský   súd   o návrhu sťažovateľky na začatie konania nerozhodol, považuje sťažovateľka za „neprimerane dlhú“ vzhľadom na závažnosť predmetu konania.

1.   3.   Sťažovateľka   namietala   taktiež   porušenie   svojich   základných   práv diskrimináciou vyplývajúcou z nerealizovania zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   599/2003   Z.   z.“)   zo   strany   príslušných   štátnych   orgánov,   v dôsledku   čoho nemohla v období mesiacov február 2004 až apríl 2004 poberať aktivačný príspevok, aj keď príslušnú žiadosť (o zaradenie do aktivačnej činnosti) podala už 4. februára 2004. Úrad práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Trenčín,   pracovisko   Ilava,   nebol   počas   obdobia   troch mesiacov spôsobilý vytvoriť predpoklady na realizáciu činností podľa § 12 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 599/2003 Z. z., účasť na ktorých je podmienkou vzniku nároku občana v hmotnej núdzi evidovaného v evidencii uchádzačov o zamestnanie na aktivačný príspevok. V dôsledku uvedeného prišla sťažovateľka, ktorej bolo umožnené zapojiť sa do uvedených činností   až   od   mája   2004,   o 3   000   Sk.   Ustanovenie   §   12   ods.   4   písm.   a)   zákona č. 599/2003 Z. z. pritom sťažovateľku ako osobu, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, priamo diskriminačne vylučovalo z možnosti získať aktivačný príspevok zvyšovaním si kvalifikácie formou štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia jednotlivých vyučovacích predmetov alebo formou externého štúdia.

1.   4.   Sťažovateľka   uviedla,   že   vzhľadom   na   svoju   ťaživú   sociálnu   situáciu   sa opakovane obrátila na prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) so žiadosťou o pomoc pri zabezpečení bytu. Prezident na žiadosť sťažovateľky nereagoval. Sťažovateľka namieta,   že   občanom   rómskeho   etnika   po   zhromaždení   pred   prezidentským   palácom v decembri 2003, na ktorom mali požadovať zabezpečenie bytov „... hlava štátu vyhovela. Mne   neodpovedal   na   dva   listy“. Sťažovateľka   namieta   na   základe   týchto   tvrdení diskrimináciu postupom prezidenta.

1. 5. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv diskrimináciou zo strany Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „Ústredie“) nevyplatením dávok pomoci v hmotnej núdzi v období mesiacov marec 2004 až máj 2004 v dôsledku podania odvolania   proti   rozhodnutiu   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Trenčín,   pracoviska Ilava,   č.   04/06750-008   z 10.   marca   2004,   ktoré   bolo   na   základe   uvedeného   odvolania Ústredím   zrušené   a vec   bola   vrátená   prvostupňovému   orgánu   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka   namieta, že v dôsledku   toho,   že sa „opovážila“ odvolať,   neboli jej spolu s maloletou   dcérkou   poskytnuté   v období   mesiacov   marec   2004   až   máj   2004   dávka a príspevky v hmotnej núdzi „... čím bola narušená kontinuita zabezpečenia zákl. životných podmienok, čo je neprípustné v demokratickej spoločnosti...“, a sťažovateľka bola podľa jej názoru   diskriminovaná   v porovnaní   s osobami,   ktoré   sú   v hmotnej   núdzi,   ale   proti rozhodnutiu o priznaní dávky a príspevkov v hmotnej núdzi sa neodvolali. V doplňujúcom podaní k sťažnosti z 23. januára 2005 namietala, že k uvedenej situácii dochádza opäť od októbra   2004   v dôsledku   odkladného   účinku   odvolania,   ktoré   podala   proti   ďalšiemu rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracovisko Ilava.

1.   6.   Sťažovateľka   namietala   taktiež   porušenie   svojich   základných   práv diskrimináciou spočívajúcou v nemožnosti nájsť si prácu podľa nej kvôli tomu, že nie je členkou žiadnej politickej strany, a diskrimináciu v porovnaní s osobami odsúdenými na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody, ktorým podľa nej štát poskytuje (z hľadiska výšky nákladov na zabezpečenie ich životných potrieb vo výkone trestu) vyššiu pomoc ako sťažovateľke a jej dieťaťu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby nálezom vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd označených v sťažnosti, ako aj základných práv a slobôd jej maloletej dcéry a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk.

K sťažnosti   pripojila   sťažovateľka   aj   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

2. 1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. 2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku neprimeranej doby prerokovania jej návrhu na začatie konania podaného   na   krajskom   súde   13.   apríla   2004.   Dobu,   ktorá   uplynula   od   jeho   podania krajskému súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu (osem mesiacov), v ktorej krajský súd   o návrhu   sťažovateľky   na   začatie   konania   nerozhodol,   považuje   sťažovateľka   za „neprimerane dlhú“ vzhľadom na závažnosť predmetu konania.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno postup krajského súdu v predmetnom konaní v období od nápadu veci na krajský súd (13. apríla 2004) do 1. júla 2004, keď nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) kvalifikovať ako postup porušujúci čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. dovtedajšiu dobu prerokovania predmetnej veci (približne dva a pol mesiaca) označiť za neprimeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 druhej vety   zákona č.   514/2003 Z.   z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné   prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (ods. 1). V   prípade,   ak   iba   samotné   konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným   postupom,   uhrádza   sa   aj   nemajetková   ujma   v   peniazoch,   ak   nie   je   možné uspokojiť ju inak (ods. 2).

Od   účinnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   teda   od   1.   júla   2004,   má   sťažovateľka k dispozícii   účinné   prostriedky   nápravy   na   ochranu   ňou   označených   práv   zaručených v ústave a v dohovore v zmysle ustanovení § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Ich využitím môže sťažovateľka v prípade uznania opodstatnenosti jej tvrdení   dosiahnuť   uznanie   porušenia   jej   práv,   ochrany   ktorých   sa   domáha   v súčasnosti v konaní pred ústavným súdom, ako aj nápravu vo forme náhrady škody zahŕňajúcej aj nemajetkovú ujmu (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.) či už prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   disponuje   od   1.   júla   2004   dostupným a účinným prostriedkom nápravy ňou namietaného porušenia označených základných práv a slobôd,   o ktorom   je   v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127   ods.   1   ústavy),   nie   je   vo   vzťahu   k predmetnému   konaniu   v období   po 1. júli 2004 daná právomoc ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.   3.   Sťažovateľka   namietala   taktiež   porušenie   svojich   základných   práv diskrimináciou zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracoviska Ilava, vyplývajúcou z nerealizovania zákona č. 599/2003 Z. z., v dôsledku čoho nemohla v období mesiacov február 2004 až apríl 2004 poberať aktivačný príspevok.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom uviedla, že k zásahu do jej základných práv dochádzalo v období mesiacov február 2004 až apríl 2004. Skutočnosti, na základe ktorých sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv, jej boli evidentne známe už v tomto období. Na ústavný súd sa však obrátila až 8. decembra 2004 (podanie sťažnosti na pošte), teda po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo základných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv, ako aj ochrany práv jej maloletej   dcéry   na   ústavnom   súde   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   už   uplynula   lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky a jej maloletej dcéry diskrimináciou vyplývajúcou z nerealizovania zákona č. 599/2003 Z. z. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracoviskom Ilava, pre oneskorenosť.

2. 4. Obdobný záver je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej diskriminácii   zo   strany   Ústredia   nevyplatením   dávok   pomoci   v hmotnej   núdzi   v období mesiacov   marec 2004   až máj 2004   v dôsledku   odkladného   účinku   odvolania   podaného sťažovateľkou proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, pracoviska Ilava, č. 04/06750-008 z 10. marca 2004 (bod 1.5 tohto rozhodnutia).

Pokiaľ sťažovateľka v doplňujúcom podaní k sťažnosti z 23. januára 2005 namietala, že   k uvedenej   situácii   dochádza   opäť   od   októbra   2004   v dôsledku   odkladného   účinku odvolania podaného sťažovateľkou proti   ďalšiemu rozhodnutiu   Úradu   práce, sociálnych vecí   a rodiny   Trenčín,   pracoviska   Ilava   (zrejme   má   ísť   o odvolanie   sťažovateľky   proti rozhodnutiu   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Trenčín,   pracoviska   Ilava, č.   04/09134-002   zo 4.   novembra   2004   –   sťažovateľka   to   vo   svojich   podaniach   presne nešpecifikuje a kópiu odvolania z októbra 2004 ústavnému súdu nepredložila), poukazuje ústavný   súd   na   §   25   ods.   1   zákona   č.   599/2003   Z.   z.,   podľa   ktorého   sa   na   konanie o posúdení   hmotnej   núdze,   zabezpečení   základných   životných   podmienok   a   pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení   neskorších   predpisov   pokiaľ   osobitný   zákon   neustanovuje   inak,   včas   podané odvolanie má odkladný účinok.

Ustanovenia   zákona   č.   599/2003   Z.   z.   neobsahujú   osobitnú   právnu   úpravu vylučujúcu odkladný účinok podaného odvolania proti rozhodnutiu v konaní o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami (na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy konania o poskytovaní dávok sociálnej pomoci - § 92 ods. 8 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov platnom a účinnom do 31. decembra 2003).

Ústavná sťažnosť je osobitným právnym prostriedkom nápravy, na základe ktorého poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu fyzickým osobám alebo právnickým osobám pred neoprávnenými   zásahmi   orgánov   verejnej   moci   majúcimi   podobu   právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   či   charakter   iného   zásahu   do   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľov (napr. procesného postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci v konaní), ak o ochrane týchto práv nerozhoduje všeobecný súd a sťažovateľ ju nedosiahol ani po vyčerpaní účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho oprávňoval zákon.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv, vychádzal ústavný súd zo znenia čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy (vrátane práva na pomoc v hmotnej núdzi) sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z argumentácie   obsiahnutej   v tejto   časti   sťažnosti   nevyplýva   príčinná   súvislosť namietaného   porušenia   základných   práv   sťažovateľky,   prípadne   jej   maloletej   dcéry s protizákonným   rozhodnutím,   opatrením,   procesným   postupom   či   iným   konaním,   resp. opomenutím konkrétneho orgánu verejnej moci.

Sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   neobsahovala   údaje,   z ktorých   by   vyplývala možnosť preukázania, po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie, že porušením zákona zo strany konkrétneho orgánu verejnej moci došlo k zásahu do označených základných práv sťažovateľky,   proti   ktorému   nedisponovala   žiadnym   účinným   a dostupným   právnym prostriedkom nápravy.

Sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 5. Sťažovateľka namietala taktiež diskrimináciu postupom prezidenta tvrdiac, že vzhľadom na svoju ťaživú sociálnu situáciu sa na neho opakovane obrátila so žiadosťami o pomoc pri zabezpečení bytu (ústavnému súdu predložila sťažovateľka kópie dvoch listov adresovaných prezidentovi z 26. marca 2003 a z 3. januára 2004, v ktorých žiada o pomoc pri   nájdení   zamestnania).   Prezident   na   žiadosť   sťažovateľky   nereagoval.   Sťažovateľka namieta,   že   občanom   rómskeho   etnika   po   zhromaždení   pred   prezidentským   palácom v decembri 2003, na ktorom mali požadovať zabezpečenie bytov, „...hlava štátu vyhovela“. Sťažovateľka namieta, že takýto postup predstavuje jej diskrimináciu z dôvodu rasy. Sťažnosť   sťažovateľky   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.   Ústava   ani   právne predpisy   nižšej   právnej   sily   nepriznávajú   prezidentovi   súdne   alebo   administratívne kompetencie v oblasti individuálnej ochrany základných práv.

Ústavné právomoci prezidenta (čl. 102 ods. 1 ústavy) nezahŕňajú oprávnenia, a teda ani   povinnosti   hlavy   štátu   v   oblasti   sociálnych   vecí,   rodiny   a   služieb   zamestnanosti. Žiadosti, resp. podania sťažovateľky teda nemohli založiť právnu povinnosť prezidenta vo veci konať. Prípadná nečinnosť prezidenta, tak ako ju namieta sťažovateľka, preto nemohla viesť k porušeniu jej základných práv a slobôd. Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že na základe verejného protestného zhromaždenia určitej skupiny osôb prezident vyvinul iniciatívu   u príslušných   orgánov   štátu   v záujme   riešenia   konkrétneho   spoločenského problému   (napr.   politického,   hospodárskeho   alebo   sociálneho   charakteru),   poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že ide o politický rozmer výkonu ústavnej funkcie prezidenta (vykonávanej v zmysle čl. 101 ods.   1 tretej   vety ústavy podľa   svedomia   a presvedčenia prezidenta),   za   ktorý   nesie   hlava   štátu   politickú   zodpovednosť   vo   vzťahu   k občanom prostredníctvom inštitútu volieb prezidenta. Z uvedenej skutočnosti nemožno vyvodiť záver o porušení základných práv sťažovateľky diskrimináciou.

Sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 6. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv aj diskrimináciou spočívajúcou v nemožnosti nájsť si prácu podľa nej kvôli tomu, že nie je členkou žiadnej politickej strany, a diskrimináciu v porovnaní s osobami odsúdenými na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody, ktorým podľa nej štát poskytuje (z hľadiska výšky nákladov na zabezpečenie ich životných potrieb vo výkone trestu) vyššiu pomoc ako sťažovateľke a jej dieťaťu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd konkrétnym rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď., pozri tiež bod 2. 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv, vychádzal ústavný súd zo znenia čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy (t. j. vrátane práva na prácu a práva na pomoc v hmotnej núdzi) sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z argumentácie   obsiahnutej   v tejto   časti   sťažnosti   nevyplýva   príčinná   súvislosť namietaného   porušenia   základných   práv   sťažovateľky,   prípadne   jej   maloletej   dcéry s protizákonným   rozhodnutím,   opatrením,   procesným   postupom   či   iným   konaním,   resp. opomenutím konkrétneho orgánu verejnej moci.

Sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   neobsahovala   údaje,   z ktorých   by   vyplývala možnosť preukázania, po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie, že porušením zákona zo strany konkrétneho orgánu verejnej moci došlo k zásahu do označených základných práv sťažovateľky,   proti   ktorému   nedisponovala   žiadnym   účinným   a dostupným   právnym prostriedkom nápravy.

Sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 7. Z dôvodov uvedených v bode 2. 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia sa ústavný súd nezaoberal ani sťažovateľkinou námietkou o diskriminačnej povahe ustanovenia § 12 ods.   4   písm.   a) zákona   č.   599/2003   Z.   z.,   pretože   nie   je v jeho právomoci   posudzovať a prípadne vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky priamo v dôsledku znenia konkrétneho ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu v konaní podľa čl. 127 ústavy.

O prípadnom   nesúlade   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo konkrétneho   ustanovenia   s ústavou,   resp.   s   jej   jednotlivými   ustanoveniami   vrátane ustanovení týkajúcich sa základných práv a slobôd by ústavný súd mohol rozhodovať iba v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy (Konanie o súlade právnych predpisov), a nie   v konaní o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   podľa   čl.   127   ústavy, pričom sťažovateľka nepatrí medzi subjekty aktívne legitimované na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov (čl. 130 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy, § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde) (III. ÚS 212/03).

2.   8.   Sťažovateľka   žiadosťou   doručenou   ústavnému   súdu   v prílohe   sťažnosti z 8. decembra   2004   požiadala   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   na zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť. V danom prípade však ide z dôvodov   uvedených   v predchádzajúcich   bodoch   časti   II   tohto   rozhodnutia   o   zrejme bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol a rozhodovanie o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ňou ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005