znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 53/02

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2.   mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť E. N., bytom H., namietajúcej porušenie svojich práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 39, čl. 40   a   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Sociálnej poisťovane v Bratislave z 15. apríla 1999 a 5. augusta 1999 a rozhodnutiami Krajského   súdu v Prešove č. k. 5 S 111/99-37 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 244/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. N.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2002 doručené   podanie   E.   N.,   bytom   H.   (ďalej   len   „navrhovateľka“).   Z obsahu   podania vyplynulo, že navrhovateľke bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) z 15. apríla 1999 priznaný invalidný a vdovský dôchodok v úhrne vo   výške   4 349,- Sk mesačne   a   rozhodnutím z 5. augusta 1999 boli tieto dôchodky upravené. Tieto rozhodnutia navrhovateľka napadla návrhom na preskúmanie, pretože pri výpočte dôchodkov jej nebola započítaná doba práce vo firme KURPIL, s. r. o., Praha, ako ani   náhradná   doba   zamestnania,   počas   ktorej   navrhovateľka   opatrovala   matku   svojho druha.   V rámci   odvolacieho   konania   bola   potvrdená   správnosť   rozhodnutí   Sociálnej poisťovne.   Navrhovateľka namieta porušenie čl. 35 ods. 3, čl. 39, čl. 40 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a žiada   ústavný   súd,   aby   zrušil rozhodnutia Sociálnej poisťovane, a to z 15. apríla 1999 a 5. augusta 1999, a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 111/99-37 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 244/2000.

Ústavný súd vyhodnotil podanie navrhovateľky ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, lebo táto sa ním domáha ochrany svojich   ústavných   práv voči orgánom verejnej moci. Sťažnosť však nemá viacero zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyššie uvedeného vyplýva,   že ústavný súd nie je oprávnený konať o sťažnosti, ktorou fyzická osoba namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ak o ochrane týchto práv je oprávnený rozhodovať všeobecný súd.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. sp. zn. I. ÚS 24/00 a sp. zn. I. ÚS 15/01). Krajský súd a najvyšší súd sa v odôvodnení svojich rozsudkov č. k. 5 S 111/99-37 a   sp. zn. 1 So 244/2000 vyrovnali s námietkami   a argumentáciou   navrhovateľky,   ktoré   uplatnila   aj   pred   ústavným   súdom, spôsobom, ktorý nemožno považovať ani za svojvoľný, ani za zjavne neodôvodnený.Všeobecné   súdy   vysvetlili   prečo   nemožno dobu práce navrhovateľky u   firmy KURPIL, s. r. o. Praha hodnotiť ako zamestnanie a dobu, kedy sa starala o matku svojho druha   ako náhradnú   dobu   podľa   §   9   zákona   č.   100/1988   Zb.   o sociálnom   zabezpečení v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd preto nemôže v tomto prípade skúmať a hodnotiť výklad a aplikáciu práva všeobecnými súdmi. Ústavným právam navrhovateľky, ktorých porušenie namieta, teda už bola poskytnutá súdna ochrana.

Podľa   zásady   subsidiarity   zakotvenej   v čl.   127   ods.   1   ústavy   môže   ústavný   súd poskytnúť   ochranu   ústavným   právam   a slobodám   len   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade   už   ochranu   namietaným   právam navrhovateľky poskytli krajský súd a   najvyšší súd, ktorých rozhodnutia nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Preto ústavný súd nemá právomoc zaoberať sa sťažnosťou navrhovateľky.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou   navrhovateľky nemožno   odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzýval   navrhovateľku   na   odstránenie   vád   jej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2002