znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 53/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2001   o podnete   M.   P.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K., namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 12 Cb 875/99 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 12 Cb 875/99   b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. marca 2001   doručené   podanie   M.   P.,   bytom   K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., v ktorom namietal porušenie v ňom uvedených základných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a Občianskym súdnym poriadkom (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej len „OSP“) Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 875/99 vo veci zrušenia zmluvy o tichom spoločenstve a vrátenia peňazí.

Navrhovateľ sa v podaní domáhal odstránenia prieťahov v konaní, keď uviedol, že   od   podania   žaloby   na   súd   uplynul   jeden   rok   a deväť   mesiacov   a vo   veci   sa nerozhodlo napriek tomu, že sa sťažoval na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

V prílohe podania predložil kópie súdnej žaloby spolu s dôkaznými materiálmi a korešpondenciu s najvyšším súdom a ministerstvom spravodlivosti.

Na výzvu ústavného súdu podanie doplnil s tým, že postupom krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 Dohovoru.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí senátu, posúdil, či spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a zistil, že jeho podnet v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní   krajského   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cb   875/99,   spĺňa   zákonom predpísané   náležitosti.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   ani   ďalšie   dôvody   na   jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podnet v tejto časti prijal uznesením sp. zn. III. ÚS 53/01 z 15. mája 2001 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti podnet odmietol ako zjavne neopodstatnený a tiež z dôvodu svojej nepríslušnosti na jeho prerokovanie.

Po prijatí časti podnetu na konanie (ďalej len „podnet“) ústavný súd požiadal krajský súd o písomné stanovisko k prijatému podnetu a predloženie súdneho spisu sp. zn. 12 Cb 875/99.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení sp. zn. Spr 1113/01 z 26. júna 2001   uviedol:   „V   obchodnej   agende   Krajského   súdu   v Košiciach   bol   stav nerozhodnutých   vecí   agendy   Cb   (prvostupňová   agenda)   k   1.   1.   1999   -   5633 nerozhodnutých vecí, k 1. 1. 2000 - 4316 vecí a k 31. 12. 2000 - 3434 vecí. Z tohoto počtu   nerozhodnutých   vecí   u uvedenej   sudkyne   bol   stav 803 sporov   k 1.   1.   1999, 549 k 1. 1. 2000 a 387 sporov k 31. 12. 2000. V tejto agende v rokoch 1999 a 2000 celkove rozhodla 476 vecí. Okrem týchto vecí v prvostupňovej agende participovala na rozhodovaní ďalších senátnych vecí. V agende Cob (odvolacej agende) rozhodla za uvedené obdobie 103 vecí, pričom ako členka odvolacieho senátu participovala na ďalších   rozhodnutiach   senátu   3 Cob.   Pri   zostatku   uvedených   nerozhodnutých   vecí v agende Cb rozhodovalo na súde v tejto agende 12 sudcov, ktorí zároveň rozhodovali aj   v odvolacej   agende   (agenda   Cob),   kde   bolo   rozhodnutých   631   vecí   (r.   1999) a 684 vecí (r. 2000).

Na základe týchto skutočností je možné konštatovať, že úkony troch súdov v tomto   konaní,   správanie   navrhovateľa   i stav   súdnych   agend   u zákonnej   sudkyne nepreukazujú   neprimerane   zdĺhavý   postup   sudcu   (subjektívne   zavinené   prieťahy v konaní).   Procesné   úkony   neboli   totiž   vykonané   bez   náležitého   uváženia   a ich postupnosť   nebola   subjektívne   realizovaná   v neprimeraných   časových   intervaloch, vzhľadom   na stav   súdnej   agendy   u príslušnej   sudkyne (neposudzujeme týmto stav zodpovednosti   štátu   za   prípadné   nevytváranie   legislatívnych,   personálnych a ekonomických podmienok pre urýchlenie konania pri nadmernom množstve súdnych sporov).“

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, preto ústavný   súd   o podnete   navrhovateľa   konal   a rozhodol   bez   nariadenia   ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 12 Cb 875/99 sa navrhovateľ domáhal   žalobou   podanou   na   Okresnom   súde   Košice   I   (doručená   11.   júna   1999) zrušenia zmlúv o tichom spoločenstve s firmou NICK-finance so sídlom K., a vrátenia vložených peňazí.

Okresný súd Košice I v súlade s ustanovením § 104a ods. 2 z dôvodu podľa § 9 ods. 3 písm. b) OSP postúpil vyššie uvedenú vec na konanie a rozhodnutie krajskému súdu   ako   vecne   príslušnému   súdu.   Súdny   spis   bol   doručený   krajskému   súdu 24. augusta 1999.

Krajský súd prípisom zo 7. marca 2000 postúpil spis najvyššiemu súdu pre nesúhlas   s postúpením   veci   z dôvodu,   že   nejde   o spor   zo   zmluvy   o tichom spoločenstve, ale o simulovanú zmluvu o úvere, resp. o pôžičke. Najvyššiemu súdu bol spis doručený 15. marca 2000, ktorý uznesením č. k. Ndob 289/2000-8 z 30. mája 2000 rozhodol o vecnej   príslušnosti krajského súdu na prejednanie veci. Uznesenie bolo doručené krajskému súdu 10. júla 2000.

Krajský súd prípisom z 22. septembra 2000 (doručený 11. októbra 2000) vyzval žalobcu   na   doplnenie   žaloby   konkretizovaním   vymáhanej   sumy   pod   následkom zastavenia konania podľa § 43 ods. 2 OSP. Žalobca podaním zo 16. októbra 2000 spresnil žalobný návrh (petit) uvedením sumy 737 500,- Sk s 18 % úrokmi od 16. júna 1999 do 16. októbra 2000 v sume 177 000,- Sk a úroky 538,- Sk za každý ďalší deň omeškania.

Krajský súd vyzval navrhovateľa 1. marca 2001 (výzva doručená 16. marca 2001) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v lehote 10 dní. Navrhovateľ 19. marca 2001   osobne   doručeným   podaním   požiadal   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov. Krajský súd uznesením č. k. 12 Cb 875/99-15 z 31. mája 2001 priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov (doručené 11. júna 2001).

Listom zo 6. júla 2001 krajský súd požiadal Okresný úrad Košice I, odbor živnostenského   podnikania   a ochrany   spotrebiteľa,   o zaslanie   živnostenského   listu podnikateľky D. K. z firmy NICK-finance K. Súčasne vyzval Okresný súd Košice I, predsedu   trestného   senátu,   o udelenie   súhlasu   na   predvedenie   obžalovanej podnikateľky   D.   K.   (t.   č.   je   vo   väzbe)   na   pojednávanie pred   krajským   súdom   na 10. októbra 2001 a väznicu - Ústav na výkon väzby K., na predvedenie obžalovanej na pojednávanie.

Súdny spis krajského súdu sp. zn. 12 Cb 875/99 bol doručený ústavnému súdu 17. júla 2001.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru: „Každý má právo na to, aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu.“

Podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b)-7 OSP: „Krajské súdy rozhodujú ďalej ako   súdy   prvého   stupňa   v obchodných   veciach   bez   zreteľa   na   to,   či   účastníci záväzkového vzťahu sú podnikatelia, spory zo zmluvy o tichom spoločenstve“ (§ 673 a nasl. Obchodného zákonníka).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný súd zohľadňuje tri   kritériá, ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka   konania   a spôsob,   akým   súd   v konaní   postupoval   (napr.   II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   základným   kritériom   pri   hodnotení prieťahov je zložitosť veci podmienená skutkovým stavom a platnou právnou úpravou konkrétnej veci, v ktorej štátny orgán (súd) koná (II. ÚS 26/95). Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou   na   pojednávanie,   neodborným   využitím   času   určeného   na pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a nariaďovaním dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností   pre   toto dokazovanie (I. ÚS 47/96).

Pri   posudzovaní   opodstatnenosti   (dôvodnosti)   tvrdenia   navrhovateľa, že v konaní krajského súdu došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy; čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru), ústavný súd považuje za potrebné rozdeliť napadnuté súdne konanie na dve etapy, a to:

A)   od   podania   žaloby   11.   júna   1999   na   Okresnom   súde   Košice   I   do rozhodnutia najvyššieho súdu o vecnej príslušnosti súdu na prerokovanie veci, t. j. do 30. mája 2000,

B)   od doručenia tohto rozhodnutia krajskému súdu, t. j. od 10. júla 2000 do predloženia spisu na ústavný súd, t. j. do 17. júla 2001.

A

V prvej   etape   (proces   rozhodovania   o vecnej   príslušnosti)   ústavný   súd   zistil narušenie   plynulosti   v konaní   v čase   od   24.   augusta   1999,   keď   bol   súdny   spis Okresného súdu Košice I doručený krajskému súdu, do 15. marca 2000, keď bol súdny spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o vecnej príslušnosti.

Vychádzajúc z obsahu žaloby a k nej pripojených zmlúv o tichom spoločenstve (uzatvorených podľa § 673 až 681 Obchodného zákonníka), ako aj z ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b)-7 OSP ústavný súd rozhodovanie o vecnej príslušnosti súdu v danej veci nekvalifikuje za také právne a fakticky zložité konanie, ktoré by odôvodňovalo prieťahy   v konaní,   a dobu   6   a pol   mesiaca   na   postúpenie   súdneho   spisu   na   súd vyššieho   stupňa   považuje   vzhľadom   na jednoduchosť   tohto   úkonu   za   neprimerane dlhú.

Pri   dobrej   organizácii   práce   a kvalifikovanom   zhodnotení   obsahu   podstaty predmetnej (obchodnej) veci bolo možné o vecnej príslušnosti rozhodnúť (t. j. vo veci konať) už na krajskom súde, prípadne vec postúpiť na rozhodnutie najvyššiemu súdu v podstatne kratšej dobe.

V správaní navrhovateľa pri konaní a rozhodovaní súdu o vecnej príslušnosti nezistil   ústavný   súd   skutočnosti,   ktoré   by   spôsobili   spomalenie   postupu   súdneho konania.

Z uvedených dôvodov hodnotí ústavný súd konanie krajského súdu vo vyššie uvedenom časovom úseku ako zbytočné prieťahy v konaní.

Stanovisko krajského súdu vyjadrené jeho predsedom (organizačno-personálne problémy   a z nich   vyplývajúci   vysoký   počet   nevybavených   vecí   pripadajúcich   na jedného   sudcu)   ústavný   súd   neprijal   ako   dostatočnú   a dôvodnú   obranu   na ospravedlnenie pomalého konania (prieťahov) v konaní súdu.

Vychádzajúc   z medzinárodného   štandardu   uplatňovania   Dohovoru,   ako   aj z ustálenej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí (počet   nevybavených   vecí,   o ktorých   má   súd   rozhodnúť),   v ktorých   štát   musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie, t. j. za prieťahy v konaní (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 40/97, II. ÚS 18/98).

B

V druhej etape (od 10. júla 2000 do 17. júla 2001), t. j. v príprave pojednávania (stanoveného na 10. október 2001), zistil ústavný súd v konaní krajského súdu také skutočnosti, ktorých dôsledkom boli prieťahy v súdnom konaní.

Krajský súd prípisom z 22. septembra 2000 vyzval žalobcu na doplnenie žaloby konkretizovaním   vymáhanej   sumy   pod   následkom   zastavenia   konania   podľa ustanovenia § 43 ods. 2 OSP (súd stanovil na tento úkon lehotu 15 dní).

Navrhovateľ   listom   zo   16.   októbra   2000   (č.   l.   10   spisu)   podanie   doplnil požadovaným dôkazom, ale krajský súd až prípisom zo dňa 1. marca 2001, ktorý navrhovateľ   prevzal   16.   marca   2001,   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdnych poplatkov za návrh. Tento rutinný úkon (podľa vzoru OSP č. 4a) vykonal súd takmer po 5 mesiacoch bez relevantného zdôvodnenia.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.