znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 529/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., Ž., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., T., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., B., a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/64/2010 a jeho rozhodnutím z 15. júna 2010 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 202/2010 a jeho rozhodnutím z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. J. Š., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/64/2010 a jeho rozhodnutím z 15. júna 2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 202/2010 a jeho rozhodnutím z 23. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 8 Cb/64/2010-156 z 15. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľov na určenie neúčinnosti právneho úkonu – zmluvy o dielo č. 5701606 uzatvorenej 30. októbra 2008 medzi obchodnými spoločnosťami Z., s. r. o., K., a E., a. s., a uložil im zaplatiť náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Cob/202/2010-206 z 23. februára 2011 rozsudok okresného súdu v merite veci potvrdil.

Sťažovatelia vidia porušenie svojich základných práv v tom, že „ani jeden zo súdov vo veci nevykonal ani jeden z dôkazov navrhovaných žalobcami. Dokonca nevykonal ani žiadny iný. V rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyjadril k zásadným právnym námietkam žalobcov,   ktoré   namietali   v   odvolaní   voči   rozsudku   prvostupňového   súdu.   V   dôsledku uvedených skutočností dospel k zásadne nesprávnym právnym záverom...

Sťažovatelia sú toho názoru, že odôvodnenie rozsudku je nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. Vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, v rozpore s už vyslovenými právnymi názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.“

Sťažovatelia vidia porušenie základných práv najmä v tom, že: «1. Odvolací súd sa v rozsudku obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľov uvedené v ich odvolaní. Žiadnym spôsobom sa nevyjadril k právnym námietkam sťažovateľov uvedeným v odvolaní, hoci išlo z právneho hľadiska o zásadné námietky. Podľa názoru sťažovateľov ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu SR sp. Zn. ÚS 149/09 z 29. októbra 2009).

2.   Ide o   arbitrárne   rozhodnutie,   ktorého odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci samej, je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 335/06, ÚS 243/07,).

3. Postupom Krajského súdu v Nitre bol porušený aj princíp „rovnosti zbraní“ a to tým,   že   žalobcom   nebolo   poskytnuté   vyjadrenie   sa   žalovaného   zo   dňa   09.   08.   2010   k odvolaniu žalobcov voči rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch, pričom Krajský súd v Nitre sa vo svojom rozsudku na toto vyjadrenie odvoláva. Keďže rozsudok bol vyhlásený bez pojednávania žalobcovia už nemali možnosť k tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení zaujať stanovisko (III. ÚS 402/2008 zo 17. marca 2009).»

Podľa sťažovateľov je právne posúdenie všeobecnými súdmi v rozpore s platným právom, a to konkrétne s § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z tohto ustanovenia je zrejmá   potreba „preukázať   úmysel   oboch   účastníkov   odporovanej   zmluvy   vo   vzťahu   k zmenšeniu   majetkovej   podstaty   dlžníka...   Takéto   preukázanie   priameho   či   nepriameho úmyslu   je   však   možné   iba   po   predchádzajúcom   odbornom   vyčíslení   výšky   skutočného plnenia a jeho porovnaním s realizovaným plnením ako neprimeraným podľa uzatvorenej zmluvy. Nepriamy úmysel je možné preukázať po posúdení konštrukčnej a materiálovej zhody a vybavenosti stavby vybudovanej v rámci I. etapy a priamo úmerným násobkom stavby   vybudovanej   na   podklade   zmluvy   o   dielo,   ktorej   odporovateľnosť   je   namietaná. Takéto dokazovanie navrhovanými znalcami však ani jeden súd nevykonal, čím dospel k právnym záverom ktoré sú naprosto nezlučiteľné s príslušnými zákonnými ustanoveniami.“.

Sťažovatelia namietajú porušenie rovnosti zbraní, ako aj to, že postupom označených súdov   bolo   odňaté   procesné   právo   vyjadrovať   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom a podaniam, ktoré boli urobené v konaní druhou procesnou stranou.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovatelia   od   ústavného   súdu   domáhajú,   aby   vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15   Cob/202/2010   a   postupom   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Cb/64/2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob/202/2010-206 z 23. februára 2011,   ktorým   bol   o.   i.   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   č.   k. 8 Cb/64/2010-156 zo dňa 15. júna 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   uhradiť   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľov v sume 632,32 Eur na účet právneho zástupcu č... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľov konaním okresného súdu, ústavný súd uvádza, že toto konanie na tomto súde skončilo vyhlásením rozsudku, ktorý podliehal (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) revíznej právomoci   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   Preskúmanie   napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   a   konečné rozhodnutie krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Z oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   z   21.   novembra   2011   vyplýva,   že   18.   novembra   2011   bolo   podané na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie na základe podnetu na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už   ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   26/09,   III.   ÚS   109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   svoje   námietky   uplatnili   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie mimoriadneho dovolania   a   tiež   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (mimoriadneho   dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie mimoriadneho dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 202/2010-206 z 23. februára 2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011