znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 528/2011-87

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   3.   júla   2012   v   senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B, v mene ktorej koná advokát JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo S.   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011.  

1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 528/2011-29 z 23. novembra 2011 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o   ústavnom   súde“).   Súčasne   podľa   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 z   25. augusta 2011 až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C/139/2008, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu spoločnosti E., C. (ďalej len „žalobca“), predtým spoločnosti A., s. r. o., S., na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi pohľadávku   v   sume   60   408   874,60   €   (pôvodne   žalobca   žiadal   zaplatenie   sumy 52 756 849,73 €). Vo veci v súčasnosti koná Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   má   rozhodovať   v   odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namietal zaujatosť sudkýň krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. tvoriacich senát krajského súdu 17 Co konajúci o odvolaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 vo veci okresného súdu sp. zn. 20 C 139/2008. Súčasne sťažovateľ namietal aj zaujatosť všetkých ostatných sudcov   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   47/2011 z 25. augusta 2011 rozhodoval o námietkach sťažovateľa opätovne potom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011 zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1   Nc   2/2011   z   20.   januára   2011,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti sťažovateľa   proti   uvedeným   sudkyniam   tvoriacich   senát   17 Co   krajského   súdu,   ako   aj ostatným sudcom krajského súdu. Ústavný súd týmto nálezom sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011 vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že skoršie uznesenie najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011) vykazovalo znaky   arbitrárnosti,   a   tiež   z dôvodu,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   o celom   návrhu sťažovateľa.

V   sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Nc 47/2011   z   25.   augusta   2011   sťažovateľ   uviedol   rôzne   okolnosti   spochybňujúce objektívnu   nestrannosť   sudkýň   krajského   súdu   a namietal   arbitrárnosť   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedeného   v sťažnosti najvyšší   súd „rozhodol   na podklade   záverov,   ktoré   sú   arbitrárne   a   zjavne   neopodstatnené   a   zároveň   nimi   neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva... zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia... kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ argumentuje tým, že «v napadnutom uznesení nadriadený súd uviedol, že sa opätovne zaoberal možnými procesnými pochybeniami sudcov senátu 17 Co, z ktorých bolo   možné   vyvodiť   zaujatosť   sudcov,   pričom   dospel   k   záveru,   že   takéto   procesné pochybenia v podstate ani nemohli nastať, keďže sudkyne senátu 17 Co vo veci ani nezačali konať. Tento právny názor Najvyššieho súdu SR vychádza zo skutkových zistení, ktoré sú v zjavnom   rozpore   s   obsahom   spisu   t.j.   také   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   nadriadený   súd nemožno z obsahu spisu dôvodiť). Len táto skutočnosť (sama o sebe) postačuje pre záver o tom, že napadnuté rozhodnutie je poznačené zjavnou arbitrárnosťou a svojvôľou, pričom je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR už raz zlyhal v oblasti ochrany ústavných práv sťažovateľa a jednou z podstatných výčitiek Ústavného súdu SR bolo to, že Najvyšší súd SR rozhodol na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu.

Nie   je   pravdivé skutkové   zistenie   Najvyššieho   súdu   SR,   keď   uvádza,   že   ostatné sudkyne senátu 17 Co vo veci nekonali, keďže je potrebné poukázať najmä na Úradný záznam   predsedníčky   senátu   17   Co   zo   dňa   21.09.2010   (č.l.   1788),   kde   je   uvedené: „Vzhľadom   na   uvedené   potvrdenie   o   pridelení   veci   zákonnému   sudcovi   nariaďujem obratom   zaslať (vzhľadom   na   zachovanie   rovnosti   strán) obom   sporovým   stranám po predchádzajúcej konzultácii v senáte.“ Z uvedeného vyplýva, že minimálne na tomto procesnom úkone boli účastné aj ostatné členky senátu 17 Co, a teda nielen predsedníčka, pričom   nadriadený   súd   sa   s   týmto   úkonom   vôbec   nevysporiadal   a   ani   ho   bližšie neodôvodnil. Svoje rozhodnutie založil len na nepravdivom zistení, že „zvyšné členky senátu vo veci doposiaľ nekonali“, pričom táto ich „účasť na tomto procesnom úkone“ nebola podrobená   dôslednému   prieskumu   nadriadeným   súdom   z   hľadiska   ich   prípadného procesného pochybenia. Podobne uniklo nadriadenému súdu aj dôsledné posúdenie ďalšej „aktivity“ predsedníčky   senátu   17   Co   (a   možno   aj   ostatných   členov   senátu   17Co)   pri vykonávaní procesných úkonov; pričom konkrétne poukazujeme na nasledovné okolnosti. V   uvedenej   právnej   veci   právny   zástupca   sťažovateľa   dňa   13.09.2011   nahliadol do súdneho spisu, ktorý sa v tom čase nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý ako nadriadený súd mal rozhodovať o námietke zaujatosti žalovaného v nadväznosti na Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS 105/2011 zo dňa 14.06.2011, ktorým bolo zrušené   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   spis.   zn.   1Nc   2/2011   zo   dňa   20.01.2011. Z uvedeného   súdneho   spisu   právny   zástupca   sťažovateľa   zistil   skutočnosti,   ktoré   podľa presvedčenia   sťažovateľa   zakladajú   zaujatosť   sudcov   senátu   17   Co,   a   to   z dôvodu   ich procesného postupu.

Konajúci   senát   Krajského   súdu   v   Prešove   (ktorý   má   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa)   v   krátkom   časovom   období   zasielal   právnej   zástupkyni   žalobcu   písomné podania právneho zástupcu sťažovateľa. Konkrétne sa jedná o prípis predsedníčky senátu JUDr. J. B. zo dňa 22.09.2010 (č.l. 1782), z ktorého vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu sa zasiela vyjadrenie sťažovateľa ako aj jeho právneho zástupcu, ktoré došlo Krajskému súdu v Prešove dňa 21.09.2011. Ďalej sa jedná o prípis predsedníčky senátu JUDr. J. B. zo dňa 06.04.2011 (č.l. 1930), z ktorého vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu sa zasiela vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   ktoré   došlo   Krajskému   súdu   v   Prešove   dňa 04.04.2011.

Podstata nášho presvedčenia o zaujatosti však spočíva v tom, že senát odvolacieho súdu (pokiaľ sa jedná o preposielanie písomností) takto nepostupoval aj voči žalovanej strane   t.j.   voči sťažovateľovi.   Konkrétne poukazujeme   napríklad   na (pomerne obsiahle) vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 25.07.2011 (doposiaľ nezažurnalizované), podanie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 15.08.2011 (doposiaľ nezažurnalizované), ako i jej ďalšie podania zo dňa 23.09.2010 (č.l. 1794-1796) a zo dňa 28.06.2011 (č.l. 2008- 2009). Sťažovateľovi senát odvolacieho súdu preposlal len jednu písomnosť a to vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa, a to i len na jeho výslovnú písomnú žiadosť.

Uvedené možno teda zhrnúť tak, že odvolací súd podania sťažovateľa v extrémne krátkom   časovom   úseku   (možno   povedať   bezodkladne)   zasielal   protistrane,   avšak písomnosti žalobcu neboli zasielané sťažovateľovi vôbec, a to bez toho, aby takéto konanie odvolacieho senátu sledovalo legitímny cieľ. Inými slovami povedané, nebol žiaden zákonný dôvod na uprednostňovanie žalobcu na úkor procesných práv sťažovateľa v tomto súdnom konaní.   Dôsledkom   takéhoto   postupu   došlo   aj   k   tomu,   že   Najvyšší   súd   SR   (ako   súd nadriadený)   rozhodol   o   námietke   zaujatosti   dňa   25.08.2011,   a to   bez   toho,   aby   sa sťažovateľ   mohol   vyjadriť   k   obsahu   podaní,   ktoré   produkovala   protistrana.   Vo   veci   je právne výstižné aj to, že sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom SR namietal aj to, že všeobecné súdy mu nepreposielali vyjadrenia protistrany a na základe toho mal za to, že sa jedná o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania. Inými slovami povedané, z obsahu spisu, ktorého súčasťou bol aj Nález Ústavného súdu, spis. zn. III. ÚS 105/2011, mohol odvolací senát ľahko dôvodiť, že sťažovateľ má výslovný záujem o preposielanie listín protistrany. Odvolací senát však tieto listiny zasielal len jednej z procesných strán, a to   bez   toho,   aby   takéto   „uprednostňovanie“   jednej   procesnej   strany   na   úkon   druhej logicky odôvodnil. Nadriadený súd objektívne nezisťoval skutkový stav a nezisťoval ani to, či na tejto „procesnej aktivite predsedníčky senátu 17 Co“ boli účastné aj ostatní členovia senátu 17Co, a tak svoje rozhodnutie založil na takých skutkových zisteniach, ktoré nie sú objektívne, a preto jeho rozhodnutie poznačené svojvôľou a arbitrárnosťou.

Takýto postup odvolacieho súdu preto jednoznačne v súlade s teóriou zdania vyvolal v   očiach   sťažovateľa   odôvodnenú   pochybnosť   o   nezaujatosti   (minimálne)   predsedníčky senátu JUDr. J. B. A preto máme za to, že tieto okolnosti v spojení s inými okolnosťami uvádzanými sťažovateľom v predchádzajúcich námietkach zaujatosti, preukazujú dôvodnosť nami podanej námietky zaujatosti.

Nadriadený súd sám „uznáva“, že relevantné skutkové zistenie nie je možné zistiť „z obsahu   spisu“,   pričom   opomína,   že   povinnosťou   nadriadeného   súdu   bolo   potrebné rozhodnúť na základe objektívne zisteného skutkového stavu veci, z čoho vyplýva, že ak mal o určitých skutkových zisteniach pochybnosti, tak nemal pri svojom rozhodovaní vychádzať len „z obsahu spisu“, ale aj z iných zistení, ktoré si mal sám zaobstarať. Takúto povinnosť bolo možné dôvodiť aj z Nálezu Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS 105/11, ktorým sa nadriadený   súd   dôsledne   neriadil.   Inými   slovami   povedané,   nadriadenému   súdu   nič nebránilo,   aby   si   od   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vyžiadal   stanovisko,   či   si   vopred dohodol   nahliadnutie   do   spisu,   či   požadoval   aj   nahliadnutie   do   evidenčných   pomôcok, a toto   jeho   prípadné   stanovisko   vyhodnotil   s   obsahom   spisu,   a   najmä   s   vyjadrením predsedníčky senátu 17 Co, o ktorom sťažovateľ do 13.09.2011 (t.   j.   zjavne po vydaní napadnutého rozhodnutia) nemal žiadnu vedomosť. Právny zástupca sťažovateľa uvádza, že si vopred dohodol nahliadnutie do súdneho spisu prostredníctvom svojej asistentky, a túto skutočnosť si mohol nadriadený súd overiť (napr. aj vyžiadaním si jej stanoviska). Túto skutočnosť   preukazuje aj   to,   že právny zástupca   sťažovateľa   nemal v   čase   nahliadania do spisu   žiadne   pojednávanie   v   obvode   Krajského   súde   v   Prešove   a   cestoval   približne 400 kilometrov   cielene   a   výlučne   nahliadať   do   súdneho   spisu   (ktorý   sa   nachádzal na Krajskom súde v Prešove), a preto nelogicky vyznieva skutkové tvrdenie nadriadeného súdu, že by toto nahliadnutie realizoval bez predchádzajúcej dohody a tak sa vystavoval riziku, že precestuje 800 km zbytočne. V uvedenej súvislosti nadriadený súd neuviedol ani to, prečo si tieto zistenia neoveril aj z iných skutočnosti, spoliehajúc sa pritom len na obsah spisu. Nadriadený súd si taktiež nezisťoval ani to, či je bežnou praxou Krajského súdu v Prešove, aby sa telefonická žiadosť o nahliadnutie do spisu zaznamenala v spise a tak aspoň čiastočne   „verifikovať   svoje   poznatky“   o tom,   že nahliadnutie do   súdneho   spisu nebolo vopred dohodnuté. Je bežnou praxou na súdoch v SR ako i Ústavnom súde SR, že nahliadnutie do spisu sa realizuje na základe vopred dohodnutého termínu bez toho, aby bol o takejto dohode písomný záznam v spise.

Okrem   toho   nepresvedčivo   vyznieva   aj   záznam   predsedníčky   senátu   17Co JUDr. J. B., že časť základného spisu bol „oddelený“ od ostatného spisového materiálu, a v čase   čerpania   jej   dovolenky   nebol   prístupný   pre   právneho   zástupcu   sťažovateľa. Pre oddelenie   (meritórneho)   spisu   totiž   neexistuje   žiadne   logické   odôvodnenie   (žiaden logický   dôvod   neuvádza   ani   nadriadený   súd,   ani   JUDr.   J.   B.).   Toto   tvrdenie   je   preto nedôveryhodné aj z toho dôvodu, že v čase nahliadania (t.j. 08.09.2010) bol k dispozícií celý meritórny spis. K nahliadnutiu nebol k dispozícií zberný spis, ktorý sa nežurnalizuje s obsahom meritórneho spisu. Nakoniec ani z úradného záznamu predsedníčky senátu 17Co zo dňa 21.09.2010 nevyplýva, ktorá časť meritórneho spisu by mala byť oddelená a prečo, a zo záznamu Krajského súdu v Prešove (vyhotovenom čase nahliadania 08.09.2010) vyplýva len to, že súčasťou nebol zberný spis. S týmto rozporom medzi dvoma úradnými záznamami sa nadriadený súd vôbec nezaoberal, vzájomne ich nekonfrontoval a spoľahol sa len na vyjadrenie   predsedníčky   senátu   17Co,   ktorá   navyše   v čase   nahliadania   do   spisu   (t.j. 08.09.2010) bola (podľa jej vlastného vyjadrenia) na dovolenke, t.j. nebola prítomná na súde, a preto je otázne, z akého informačného zdroja vychádzala, keď uviedla, že časť meritórneho spisu bola taktiež pre právneho zástupcu neprístupná dňa 08.09.2010. Zjavne   arbitrárne   vyznievajú   aj   úvahy   nadriadeného   súdu,   že   z   obsahu   spisu nevyplýva,   že   by   mal   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadať   o   overenie   si   zákonnosti pridelenia spisu nazretím do evidenčných pomôcok. Najvyšší súd SR opomína, že len zo samotného nazretia do evidenčných pomôcok nie je možné spoľahlivo preveriť, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi; toto je možné realizovať len porovnaním údajov uvedených v zbernom spisu s údajmi uvedenými v evidenčných pomôckach. V tomto smere poukazujem na § 51 ods. 9 ZS, na ktoré sa paradoxne odvoláva nadriadený súd, a z ktorého vyplýva, že preverenie je možné realizovať „nazretím do spisu a do evidenčných pomôcok“ (zlučovacia podmienka).   Taktiež   Najvyšší   súd   SR   neuviedol   ani   to,   ako   je   (objektívne)   možné   túto kontrolu   vykonať   len   samotným   nahliadnutím   do   súdneho   spisu.   Máme   za   to,   že „dožadovanie sa nahliadania do evidenčných pomôcok“ by malo pre sťažovateľa význam len vtedy, ak by mal k dispozícií zberný spis.

O tom, že u sťažovateľa pretrvajú pochybnosti o pridelení veci zákonnému sudcovi, svedčí aj to. že aj napriek jasnej výhrade sťažovateľa ani predsedníčka senátu 17 Co, ani senát   samotný   a   nakoniec   ani   nadriadený   súd   sťažovateľovi   doposiaľ   nezaslali   výpis z evidenčných pomôcok a údajov uvedených v zbernom spise, čím by rozptýlili pochybnosti sťažovateľa   o   tom,   že   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi   (senátu).   Inými   slovami povedané,   s   týmito   skutočnosťami   sa   mohol   dôsledne   vysporiadať   nadriadený   súd, od ktorého sa toto legitímne očakávalo.

Opätovne   namietame,   že   vyjadrenie   predsedníčky   senátu   nemožno   považovať   len za jeden   jedine   dostupný)   dôkazný   prostriedok,   z   ktorého   sa   má   vyvodzovať   dôkaz relevantný pre rozhodovanie o zaujatosti. Taktiež sa nemožno spoľahnúť na objektivitu vyjadrenia sudcu, a to navyše v prípade, ak sa jedná o sudcu, u ktorého nie je vylúčené, že je zaujatý. Najvyšší súd SR v tomto smere nezisťoval ani iné relevantné okolnosti, z ktorých by   si   mohol   overiť   objektivitu   tohto   vyjadrenia   (t.j.   napríklad   to,   ako   dlho   pôsobila JUDr. J. B. s JUDr. Š. Z. na Okresnom súde v Poprade, či pôsobili na tom istom úseku, koľko   sudcov   pôsobilo   na   tomto   úseku   a   pod.).   Taktiež   si   Najvyšší   súd   SR   nezisťoval u JUDr. Š. Z., či aj tento hodnotil vzťah s JUDr. J. B. ako kolegiálny a pod. Inými slovami povedané, za ústavne akceptovateľné nemožno považovať také rozhodnutie nadriadeného súdu, ktoré vychádza len z vyhlásení namietanej sudkyne.

Ako ústavne neakceptovateľný je potrebné hodnotiť aj postup Najvyššieho súdu SR, ktorým   meritórne   nerozhodol o   námietke zaujatosti smerujúcom proti ostatným sudcom Krajského súdu v Prešove, a to navyše v rozpore so záväzným usmernením Ústavného súdu SR.   ktorým   bol   Najvyšší   sud   SR   viazaný.   Týmto   Najvyšší   súd   SR   porušil   nielen   právo na odôvodnenie rozhodnutia, ale aj právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Namietame   aj   tú   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR   pred   vydaním   napadnutého rozhodnutia   nezaslal   vyjadrenie   zákonných   sudkýň   účastníkom   konania   a   vyjadrenia ostatných písomností žalobcu sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim vopred (pred rozhodnutím nadriadeného súdu) vyjadriť.»

2.   Najvyšší   súd   sa   k   doručenej   sťažnosti   vyjadril   listom   z   30.   novembra   2011, v ktorom uviedol:

«1/ K prípadným procesným pochybeniam. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na právo na pristúp k súdu a právo na odôvodnenie rozhodnutia a uvádza, že nadriadený súd pri skúmaní možných procesných pochybení namietaných sudcov vychádzal zo skutkových zistení, ktoré sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu, a tvrdí, že napadnuté rozhodnutie   je   poznačené   zjavnou   arbitrárnosťou   a   svojvôľou.   Za   nepravdivé   označil skutkové zistenie nadriadeného súdu, že „zvyšné členky senátu vo veci doposiaľ nekonali“ s poukazom   na   úradný   záznam,   v   zmysle   ktorého   predsedníčka   senátu   17Co   zaslala potvrdenie   o   pridelení   veci   zákonnému   sudcovi   obom   sporovým   stranám   po predchádzajúcej konzultácii v senáte. Namietal, že nadriadený súd sa s týmto úkonom vôbec nevysporiadal a ani ho bližšie neodôvodnil. Ďalej sťažovateľ vytýkal nadriadenému súdu, že z hľadiska možnej zaujatosti namietaných sudcov sa dôsledne nezaoberal tým, že odvolací súd jeho podania doručoval protistrane bezodkladne, kým písomnosti žalobcu mu neboli zasielané vôbec, čo podľa jeho názoru vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti minimálne predsedníčky senátu JUDr. J. B.

S   vyššie   uvedenými   tvrdeniami   a   názormi   sťažovateľa   nemožno   súhlasiť. Predovšetkým je treba uviesť, že doručenie potvrdenia o pridelení veci v súlade so zásadou rovnosti   strán   obom   účastníkom   konania   nepredstavuje   žiadne   procesné   pochybenie zo strany odvolacieho súdu. Nebolo preto potrebné, aby sa nadriadený súd pri posudzovaní možnej zaujatosti sudkýň zákonného senátu týmto úkonom v napadnutom rozhodnutí vôbec zaoberal.   Vzhľadom   na   z   toho   vyplývajúcu   irelevantnosť   skutočnosti,   že   predsedníčka senátu vykonala spomínaný procesný úkon po konzultácii s ostatnými členkami senátu, je mylným   i   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   je   založené na nesprávnych skutkových zisteniach, a teda len z tohto dôvodu arbitrárne a svojvoľné. Neopodstatnenou je taktiež námietka sťažovateľa, že nadriadený súd sa pri posudzovaní zaujatosti   namietaných   sudcov   nezaoberal   možným   uprednostňovaním   žalobcu   na   úkor žalovaného   v   súvislosti   s   doručovaním   jednotlivých   podaní   účastníkov   protistrane odvolacím súdom. Najvyšší súd totiž podrobne preskúmal celý obsah spisového materiálu v predmetnej veci a následne v napadnutom rozhodnutí jasne skonštatoval (uzavrel), že so zreteľom na postup zákonného sudcu/sudcov Krajského súdu v Prešove v predmetnej právnej veci nezistil žiadnu takú skutkovú okolnosť, ktorú by bolo treba považovať za dôvod vylúčenia sudcu/sudcov založený na zákonných možnostiach.

2/   K nenahliadnutiu   do   zberného   spisu.   Sťažovateľ   vytýka   najvyššiemu   súdu,   že pri posudzovaní zaujatosti namietaných sudcov v súvislosti s neumožnením nahliadnutia do zberného spisu odvolacieho súdu jeho právnemu zástupcovi čerpal skutkové zistenia len z obsahu spisu bez toho, aby si vyžiadal stanovisko jeho právneho zástupcu, z ktorého by sa bol   dozvedel,   že   mal   nahliadnutie   do   spisu   vopred   dohodnuté.   Za   nepresvedčivý a nedôveryhodný   označil   úradný   záznam   predsedníčky   senátu   JUDr.   J.   B.,   z ktorého vyplýva, že aj časť základného spisu bola oddelená od ostatného spisového materiálu, keďže v čase nahliadania bol k dispozícii celý meritórny spis. o čom svedčí i úradný záznam Krajského   súdu   v   Prešove   vyhotovený   v   čase   nahliadania.   Podľa   sťažovateľa   sa   mal nadriadený súd zaoberať zjavným rozporom medzi týmito úradnými záznamami. Taktiež nesúhlasil   s úvahou nadriadeného   súdu,   že si mohol   overiť zákonnosť   pridelenia   spisu nazretím   do   evidenčných   pomôcok.   Mal   za   to,   že   len   porovnaním   údajov   uvedených v zbernom spise s údajmi uvedenými v evidenčný pomôckach je možné spoľahlivo preveriť, či   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi.   Namietal,   že   i   napriek   jeho   pretrvávajúcim pochybnostiam o pridelení veci zákonnému sudcovi, mu ani odvolací ani nadriadený súd nezaslali   výpis   z   evidenčných   pomôcok   a   údajov   uvedených   v   zbernom   spise   a   jeho pochybnosti tak nerozptýlili.

K tvrdeniu sťažovateľa o nesprávnom zistení (či nezisťovaní) skutkového stavu a to, či jeho právny zástupca mal na odvolacom súde vopred dohodnutý termín na nahliadnutie do spisu, sa žiada uviesť, že sa nejedná o takú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení namietaných sudcov, preto nebolo vôbec potrebné, aby nadriadený súd v tomto smere iniciatívne vyhľadával dôkazy (žiadal právneho zástupcu sťažovateľa   o   jeho   stanovisko),   ale   vychádzal   len   z   informácií   dostupných   v   spise. V súvislosti s nahliadnutím do spisu je však podstatné to, že predsedníčka senátu JUDr. B. o termíne nahliadnutia do spisu nevedela (bola na dovolenke), preto ako uviedol najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, v súvislosti s neumožnením nahliadnutia do zberného spisu (ktorý mala u seba),   so zreteľom na možnosť sťažovateľa preveriť si zákonnosť senátu v evidenčných   pomôckach,   nemohli   objektívne   vzniknúť   žiadne   pochybnosti   o   jej nezaujatosti. Rovnako nebol dôvod, aby sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zaoberal rozporom medzi úradným záznamom JUDr. J. B. a iným úradným záznamom Krajského súdu   v   Prešove,   nakoľko   aj   podľa   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   mu   bol na nahliadnutie predložený celý meritórny spis a nie je preto zrejmé, ako by spomínaný rozpor mohol vyvolať pochybnosti o nezaujatosti uvedenej predsedníčky senátu.

3/ Ku kolegiálnym vzťahom. Sťažovateľ namietal že nadriadený súd založil svoje rozhodnutie len na strohom vyjadrení JUDr. J. B., podľa ktorej mala mať s JUDr. Š. Z. len „kolegiálny vzťah“. Namietal, že vyjadrenie predsedníčky senátu nemožno považovať len za jeden   (a   jedine   dostupný)   dôkazný   prostriedok,   z   ktorého   sa   má   vyvodzovať   dôkaz relevantný   pre   rozhodovanie   o   zaujatosti   a   že   sa   nemožno   spoľahnúť   na   objektivitu vyjadrenia sudcu, a to navyše v prípade, ak sa jedná o sudcu, u ktorého nie je vylúčené, že je zaujatý. Uviedol, že najvyšší súd v tomto smere nezisťoval ani iné relevantné okolnosti, z ktorých by si mohol overiť objektivitu tohto vyjadrenia (t.j. napríklad to, ako dlho pôsobila JUDr. J. B. s JUDr. Š. Z. na Okresnom súde v Poprade, ČÍ pôsobili na tom istom úseku, koľko   sudcov   pôsobilo   na tomto   úseku   a   pod.).   Taktiež   že   najvyšší   súd   nezisťoval u JUDr. Š. Z., či aj tento hodnotil vzťah s JUDr. J. B. ako kolegiálny a pod. Inými slovami povedané, podľa sťažovateľa ústavne je neakceptovateľné také rozhodnutie nadriadeného súdu, ktoré vychádza len z vyhlásení namietanej sudkyne.

K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že v predmetnej veci sťažovateľ v námietke aj jej doplnení a ani v bode 3. tejto ústavnej sťažnosti neuviedol žiadnu takú okolnosť, ktorá by v zmysle ust.   § 14 ods.   1 O.   s.   p.   mohla objektívne vzbudiť pochybnosti o tom,   že u konajúcej sudkyne ide o taký konkrétny vzťah k JUDr. Š. Z., ktorý by dôvodne mohol vzbudiť   pochybnosti   o   jej   nezaujatosti,   resp.   spochybnila   pravdivosť   jej   charakteristiky vzťahu s týmto bývalým kolegom. Samotná skutočnosť, že JUDr. Š. Z. vykonával funkciu sudcu Okresného súdu Poprad a v dôsledku toho prichádzal do styku s JUDr. J. B. v čase jej pôsobenia na Okresnom súde Poprad, nemôže byť dostatočným dôvodom pre vylúčenie konajúcej sudkyne JUDr. J. B. z prejednávania a rozhodovania tejto veci podľa § 14 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd vo svojom ústavnou sťažnosťou napadnutom uznesení veľmi podrobne sa zaoberal otázkou kolegiálnych vzťahov medzi sudcami a poukázal aj na celý rad domácej i   zahraničnej   judikatúry.   Napokon   i   z   rozhodovacej   praxe   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky celkom jednoznačne vyplýva, že len ak namietaný sudca má vzťah nad rámec kolegiality /napr. priateľstvo/, je vylúčený; ak je tu však len kolegiálna, vylúčený nie je; zasadne sa vychádza zo stanoviska namietaného sudcu, ktoré sa posúdi, a vyšetrovacie procedúry, ktoré požaduje sťažovateľ od nadriadeného súdu, lebo vyhlásenie namietanej sudkyne jemu nepostačuje, sa neuplatňujú (porovnaj - pre stručnosť z množstva obdobných rozhodnutí - iba ako príklad uvádzané uznesenie sp. zn. II. ÚS 260/2010 z 19. mája 2010, uznesenie sp.   zn. II. ÚS 500/2010 z25. novembra 2010). Zjavne to súvisí aj s dosahom rozhodnutia o námietke zaujatosti a zachovaním procesných práv účastníka umožňujúcich mu docieliť samostatnú nápravu pred všeobecným súdom (porovnaj najmä R 59/1997 a I. ÚS 130/06).

Výhrady   sťažovateľa   predstavujú   jeho   subjektívne   hodnotenie,   resp.   polemiku s názormi vyjadrenými v napadnutom uznesení; konajúca predsedníčka senátu a ani členky senátu   vybavujúce   podľa   rozvrhu   práce   na   Krajskom   súde   v   Prešove   pridelenú   vec, neuviedli žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné pochybovať o ich nezaujatosti; takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu.

4/ K nerozhodnutiu o celej námietke. Najvyšší súd aj tu plne rešpektoval právny názor zaujatý v náleze a preto v uznesení sp.   zn. 1Nc 47/2011 z 25.   augusta 2010 už o ostatných namietaných sudcoch rozhodol a to tak, že svojim výrokom konanie o námietke voči ostatným sudcom krajského súdu zastavil; zároveň aj podal podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia (výroku). Sťažovateľ vo svojej sťažnosti účelovo zavádza, keď tvrdí, že Ústavný súd SR prikázal nadriadenému súdu o týchto sudcoch rozhodnúť určitým spôsobom a to m e r i t ó r n e.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napokon vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   aj   porušenie   práva   na   kontradiktórne   súdne   konanie   tým,   že   pred   vydaním napadnutého   rozhodnutia   nezaslal   vyjadrenie   zákonných   sudkýň   účastníkom   konania a vyjadrenia ostatných písomnosti žalobcu sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim vopred (pred rozhodnutím nadriadeného súdu) vyjadriť. V uvedenom postupe vidí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako i porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Aj   túto   námietku   treba   považovať za neopodstatnenú.   Pre   zdôvodnenie,   prečo   je tomu tak, snáď stačí pripomenúť, čo už nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2011, č. k. III. ÚS 105/2011-74 veľmi jasne vysvetlil na strane 27, t.j. že takýto postup požadovaný sťažovateľom nie je zákonom predpokladaný a že sťažovateľ v tomto prípade nedôvodné vzťahuje zásady charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom konaní i na špecifické konanie o zaujatosti sudcov. Ústavný súd v danom kontexte súčasne upozornil   aj   na   dostupnú   judikatúru   uplatňovanú   v   obdobných   prípadoch,   konkrétne na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 183/06.

Najvyšší súd v uznesení   sp.   zn.   1Nc   47/2011 z 25.   augusta 2010   tiež   považoval za potrebné poukázať na osobitné pravidlá v konaní o zaujatosti sudcov a to o. i. odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 213/06 (v Zbierke nálezov a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   pod   poradovým   /publikačným/   číslom 90/2006   uverejnené   s   právnou   vetou:   „Právo   vyjadrovať   sa   k   stanoviskám   a   dôkazom druhého   účastníka   konania   /princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania/   je   spravidla súčasťou konania vo veci samej. Preto spravidla nemožno sa dovolávať tohto princípu v konaní o námietkach zaujatosti.“).

Osobitne a ako na zásadnú skutočnosť je potrebné upozorniť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k námietke účastníka konania o zaujatosti sudcu. Pri aplikácii článku 6 ods.1 Dohovoru, upravujúceho oblasť nadnárodnej ochrany práva na spravodlivé súdne konanie, judikatúra uvádza, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie   z   9.1.1995).   Jeho   rozhodnutie   sa   týka   len   zloženia   súdu,   ktoré   nie   je občianskoprávneho charakteru v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru, lebo ide o právo procesné, (napr. rozhodnutie Maino proti Švajčiarsku, č. 19231/91, rozhodnutie Komisie z 21. mája 1997   Ocelot   S.A.   proti   Švajčiarsku,   č.   20873/92,   nezverejnené;   a   v   podobnom   zmysle rozhodnutie   Komisie   z   2.   marca   1994   Courtet   proti   Francúzsku,   č.   18873/91,   Zbierka rozhodnutí (DR) 76-B, strana 37). Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie v ňom prijaté, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo dotýkať   práv   a   záväzkov   súkromného   charakteru   (Ringeisen   proti   Rakúsku,   rozsudok zo 16. júla   1971,   séria   A   č.13),   o   čo   v   konaní   o   námietke   zaujatosti   nejde   (rozsudok z 11. decembra 2003 o prijateľnosti sťažnosti č. 58751/00 Jean-Marie SCHREIBER a Jean- Claude BOETSCH proti Francúzsku). Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, ak je predmetom   sťažnosti   len   námietka   zaujatosti,   že   vo   veci   nerozhodovali   nezávislé   súdy, o takýchto   námietkach   nerozhoduje,   pretože   posudzuje   charakter   konania   ako   celok   a sťažovateľa odkáže na koniec celého konania. V súlade s uvedenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva postupoval napokon už neraz aj ústavný súd (napr. III. ÚS 219/2010, I. ÚS 27/98) a sťažnosti v tomto smere odmietal.»

3.   Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   3.   júla   2012   právny   zástupca   sťažovateľa k tvrdeniu najvyššieho súdu v napadnutom uznesení o tom, že sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť nazrieť do evidenčných pomôcok, a tak nerealizoval možnosť súdnej kontroly, uviedol, že písomným podaním z 10. októbra 2011 požiadal krajský súd, aby sťažovateľovi bolo umožnené nahliadnuť do   evidenčných   pomôcok,   na čo   krajský   súd   odpovedal,   že sťažovateľ takéto právo nemá. Zároveň krátkou cestou doručil do spisu ústavného súdu predmetnú   žiadosť   a internú   korešpondenciu   medzi   predsedníčkou   senátu   JUDr.   J.   B. a riaditeľkou správy krajského súdu tiež z 10. októbra 2011, z ktorej vyplýva, že požiadavke nahliadnuť do technických a evidenčných pomôcok nie je možné z dôvodov upravených v § 148 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov vyhovieť.

Ďalej právny   zástupca   sťažovateľa   k   tomu   uviedol, že   krajský   súd   rozhodol na základe nepreverených a nepravdivých skutkových zistení. Sťažovateľ do dnešného dňa nemal možnosť vykonať túto kontrolu. K celej veci dodal, že „pokiaľ sa jedná o ostatné dôvody,   tak   v plnom   rozsahu   sa   pridržiavam   svojej   ústavnej   sťažnosti   a mám   za   to,   že napadnuté uznesenie nie je náležite odôvodnené a došlo ním k porušeniu základných práv a ľudských slobôd a žiadam, aby súd tejto ústavnej sťažnosti vyhovel“.

Poverený zástupca najvyššieho súdu JUDr. M. D. poukázal na judikatúru najvyššieho súdu   i ústavného   súdu   v podobných   veciach   a k veci   samej   uviedol,   že   najvyšší   súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu nezistil žiadne procesné pochybenia, ale ani žiadne také excesívne chovanie alebo postup, ktorý by bol takej intenzity, v porovnaní s inými vecami, ktoré bežne rieši a ktoré by teda vyvolali dôvod na to prihliadať. Podľa neho sťažovateľ cielene zavádza a opakuje mnohokrát argumenty, ktorými sa už ústavný súd zaoberal a vysporiadal sa s nimi, napríklad pokiaľ ide o zásadu kontradiktórnosti, ktorá sa neuplatňuje v tomto type konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   24/05, III. ÚS 47/05) zdôvodnil, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu a rovnaké   právne   postavenie   účastníkov   v   konaní   pred   ním;   len   v   takom   prípade   sa vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje   právny   poriadok,   pokiaľ   má   právomoc   o   nich   rozhodnúť   (mutatis   mutandis II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v   občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Základné právo   na prerokovanie veci nestranným   súdom   zahŕňa   v   tomto   smere   iba   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti,   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad,   a   z   objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   či   sú   poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982 - ďalej   len   „ESĽP).   Nie   je   však   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom nestrannosti.

Zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť o nestrannosti   sudcu   prejednávajúceho   vec   (III.   ÚS   16/00).   Objektívna   nestrannosť   sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná   (Delcourt   v.   Belgicko,   rozsudok   ESĽP   zo   17.   januára   1970).   Mal   by   byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o   dôveru,   ktorú   musia   mať   súdy   pri   stranách   v   demokratickej   spoločnosti   (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko, rozsudok ESĽP zo 16. septembra 1999).

Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.

Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1   Nc   47/2010   z   25.   augusta   2011,   spočívajú   v   nesúhlase   sťažovateľa   s   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie považuje za arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie nemá legitímny základ, sťažovateľ ďalej tvrdí, že v ňom je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom. Napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   sťažovateľ   teda   považuje   za   arbitrárne   a   porušujúce   základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Nc   47/2011 z 25. augusta 2011

Napadnutým   uznesením   sp.   zn. 1   Nc   47/2011   z   25.   augusta   2011 najvyšší   súd rozhodol, že sudkyne JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co/99/2010, 17 Co/100/2010.

Najvyšší súd odôvodnenie napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011   k jednotlivým   námietkam   sťažovateľa   vo   svetle   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 105/2011   zo   14.   júna   2011   rešpektujúc   tak   výhrady   ústavného   súdu rozdelil tematicky do statí, v rámci ktorých uviedol:

a)   Prípadné   procesné   pochybenia   sudcov   krajského   súdu   s prihliadnutím   na   celý spisový materiál vedený vo veci samej

„Nadriadený   súd   sa   pri   skúmaní   opodstatnenosti   tvrdení   žalovaného   o   možnej zaujatosti   namietaných   sudcov   opätovne   dôsledne   zaoberal   i   otázkou   prípadných procesných pochybení, ktorých existencia by mohla založiť objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti (porovnaj aj nasledujúci text pod Ad 2/ nenahliadnutie do zberného spisu) a znova preto preskúmal celý spisový materiál vedený vo veci samej.

Z obsahu spisu, ktorý v súčasnosti má vyše dvetisíc listov, vyplýva, že zákonný senát doposiaľ nevydal v prejednávanej veci žiadne rozhodnutie a činnosť jeho predsedníčky sa vzhľadom   na   vznesenú   námietku   zaujatosti,   neskoršie   pozastavenie   vykonateľnosti rozhodnutia o nevylúčení sudkýň tohto senátu a jeho následné zrušenie ústavným súdom, obmedzila len na nevyhnutné úkony (zvyšné členky senátu 17Co doposiaľ vo veci nekonali), ktoré nezniesli odklad (vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. J. B. k sťažnosti žalobcu, ktoré   je   na   č.   1.   2010-2011   spisu,   obsahuje   zoznam   týchto   postupných   úkonov). Pred predložením veci /spisu/ s odvolaniami žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 26. marca 2010, č. k. 20 C 139/2008 - 1406 a proti uzneseniu toho istého súdu z 25. júna 2010, č. k. 20 C 139/2008 - 1577 a následným podaním námietky zaujatosti žalovaným voči všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove senát 17 Co tohto súdu vo veci nepojednával a nerozhodoval. V predmetnej právnej veci rozhodovali v minulosti iné dva senáty Krajského súdu v Prešove. Rozsudkom z 11. novembra 2009 sp. zn. 2Co 191/2009 v znení opravného uznesenia z 24.   novembra 2009 sp. zn.   2Co 191/2009 (na podklade odvolania žalovaného) bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Poprad z 2. septembra 2009,   č.   k.   20   C   139/2008   -   730   vo   výroku   o   povinnosti   žalovaného   zložiť   preddavok na trovy   dôkazu   a   uznesením   z   1.   decembra   2009   sp.   zn.   3Co   194/2009   (na   podklade odvolania žalovaného) bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Poprad z 19. októbra 2009,   č.   k.   20   C   139/2008   -   828   o   nevylúčení   A.,   s.r.o.   z   úkonov   spočívajúcich vo vypracovaní znaleckého posudku.

Po   podrobnom preskúmam obsahu celého   spisového   materiálu   vedeného   vo veci samej   so   zreteľom   na   postup   zákonného   sudcu/sudcov   Krajského   súdu   v   Prešove v predmetnej právnej veci nadriadený súd nezistil žiadnu takú skutkovú okolnosť, ktorú by bolo   treba   považovať   za   dôvod   vylúčenia   sudcu/sudcov   založený   na   zákonných možnostiach.“

b) Nenahliadnutie do zberného spisu«... právna úprava predpokladá, že súdny spis nebude vždy a za každých okolností dispozícii   oprávnenej   osobe   na   nazretie,   tobôž   nie   bezprostredne   –   okamžite   na   jej požiadanie; ráta aj s tým, že ak sa v spojitosti s dohodnutým termínom vyskytnú okolnosti, že spis nie je možno sprístupniť, dohodne sa náhradný termín, kedy oprávnená osoba bude môcť nazrieť do súdneho spisu.

Žalovaný vo svojej prvej námietke zdôrazňoval, že v dôsledku postupu odvolacieho súdu, ktorý mu odoprel sprístupniť zberný spis (s odôvodnením, že sa nachádza u sudkyne, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá dovolenku), nemohol realizovať svoje zákonné právo na preverenie,   či   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi.   Tieto   okolnosti   u   žalovaného vyvolávali   pochybnosti   v   súvislosti   s   dodržaním   procesných   pravidiel   pri   prideľovaní predmetných vecí, čo zároveň podľa jeho názoru z objektívneho hľadiska odôvodňovalo pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov krajského súdu.

Z   obsahu   spisového   materiálu   nevyplýva,   že by   právny   zástupca   žalovaného   bol vopred požiadal o nahliadnutie do spisu - z úradného záznamu na č.l. 1775 možno vyvodiť len to, že k nahliadnutie do spisu došlo 8. septembra v čase od 14.10 do 14.45 hod. a viac informácií   v   tomto   smere   neposkytuje   ani   žalovaný   vo   svojich   podaniach.   Nemožno z obsahu spisu vyvodiť zistenie, že žalovaný mal na nahliadnutie do spisu vopred dohodnutý termín, o ktorom by vedela predsedníčka vec vybavujúceho senátu JUDr. J. B., ktorá mala zberný   spis   a   dokonca   aj   časť   základného   spisu   u   seba,   lebo   sa   pripravovala na zreferovanie veci členom senátu, ako to uviedla v úradnom zázname, ktorý napísala 21. septembra   2010.   Nadriadený   súd   pripomína,   že   je   dlhodobou   notorietou   značné preťaženie sudcov   ako   aj to,   že zodpovední   sudcovia bežne   pracujú   aj na   úkor svojho osobného voľna, nevynímajúc dovolenku, t.j. napr. oboznamujú sa snovým prípadom, píšu rozhodnutia. V danej veci štúdium spisového materiálu predsedníčkou vec vybavujúceho senátu   predstavuje   dôležitý   dôvod,   pre   ktorý   účastník   (jeho   zástupca)   nemohol   nazrieť do zberného spisu.

Nadriadený súd nemôže tiež nezdôrazniť, že predmetným nesprístupnením zberného spisu nemohlo dôjsť k odňatiu práva žalovanému (jeho zástupcovi) na preverenie, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi/senátu - uvedené skutočnosti si totiž mohol jednoducho zistiť   aj   z   evidenčných   pomôcok;   túto   možnosť   však   zjavne   nevyužil   (o   nazretí do evidenčných pomôcok nie je v spise záznam) a ani netvrdil, že by mu takáto možnosť kontroly bola upretá. Neumožnenie nahliadnutia do zberného spisu nemohlo založiť žiadne pochybnosti   o   nezaujatosti   referovať   sa   pripravujúcej   sudkyne   už   len   preto,   že   o   tejto žiadosti   nevedela   (bola   na   dovolenke)   a   oddelenie   zberného   spisu   z   toho   dôvodu,   aby účastník   konania   (žalovaný)   nemohol   preveriť   zákonnosť   senátu,   by   bolo   vzhľadom na existenciu spomínaných evidenčných pomôcok nezmyselným.

Žalovaný   vo   svojom   ďalšom   podaní   označenom   ako   „oprava   podania   a   nové námietky   zaujatosti“   už   vzhľadom   na   predchádzajúce   doručenie   potvrdení   o   pridelení predmetných   vecí   senátu   17Co   zúžil   svoju   predošlú   argumentáciu   v   tomto   smere na konštatovanie, že ani „doručenie dokladov žalovanému však nemožno považovať za plnú realizáciu práva účastníka na kontrolu, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, ktoré je garantované v ustanovení § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch“.

V situácii, keď právnemu zástupcovi žalovaného bolo zamestnankyňou odvolacieho súdu vysvetlené, prečo nemôže nahliadnuť do zberného spisu, a zástupca nevyužil možnosť nahliadnutia do evidenčných pomôcok, je toto tvrdenie žalovaného neopodstatnené a chýba mu   zmysel   nielen   preto,   že   po   doručení   spomínaných   dokladov   (originálu   potvrdenia z podateľne   o   nápade   a   pridelení   veci   do   senátu   17Co   vo   veci   99/2010   a   fotokópie potvrdenia   z podateľne o nápade   a   pridelení   veci   do senátu 17 Co vo   veci   100/2010, s ktorými   sa   mienil   8.   septembra   2010   nahliadnutím   do   zberného   spisu   oboznámiť) odvolacím súdom nenamietal, že by veci neboli pridelené zákonnému sudcovi (senátu), t.j. že by veci neboli pridelené do senátu 17Co elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce, ale aj preto, že ani následne tento účastník (jeho zástupca) nevyužil možnosť nahliadnutia do evidenčných pomôcok odvolacieho súdu.

V skutkovej okolnosti, že žalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove septembra 2010) nemal možnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu

-zberného spisu, nadriadený súd preto nezistil dôvod pre vylúčenie sudcu/sudcov založený zákonných   možnostiach,   t.j.   uvedenú   okolnosť   nepovažuje   za   takú,   ktorá   je   schopnou vyvolať vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudkýň Krajského súdu v Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S.»

c) Kolegiálne vzťahy„Skutková podstata plynúca z okolností uvádzaných v námietke žalovaného spočíva na pôsobení predsedníčky senátu JUDr. J. B. na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad) ako JUDr. Š. Z., ktorý má byť otcom Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu.

Špecializovaný   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   považuje   najprv za potrebné pripomenúť svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich opakovane už v minulosti v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom a účastníkom konania - iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde (porovnaj najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, ale aj napr. uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011). Najvyšší súd zdôraznil, že u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné   vzťahy   medzi   sudcami   sú   založené   na   profesionalite   a   kolegiálnosti.   Ak   by z takéhoto   základu   bol   vyvodzovaný   opačný   záver,   ako   to   namietajú   žalovaní,   teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami   vo   všeobecnosti   prezumuje   porušovanie   sudcovských   povinností   a   zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by   vzájomný   vzťah   prerástol   cez   rýdzo   profesionálny   rámec   výkonu   funkcie   sudcu   a nadobudol   charakter   bližšieho   osobného   vzťahu,   pôjde   o   okolnosť   vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti   a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len   profesionálny,   resp.   kolegiálny   vzťah,   nemôže   -   ako   už   vyplynulo   z   argumentácie predošlého textu - založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14ods. 1 O.s.p.

V   tejto   spojitosti   je   žiaduce   aspoň   stručne   spomenúť   rovnaký   prístup   (závery) rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, že samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu.

V inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný súd uviedol, že kolegiálne   vzťahy,   ak   nie   sú   ďalšie   okolnosti   signalizujúce   možnú   nestrannosť   sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu.

V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 ústavný súd pripomenul, že pracovný,   resp.   kolegiálny   vzťah   sudcu   nemôže   dostatočne   objektívne   spochybniť   jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu kolegiality vo svojej rozhodovacej činnosti   zastáva   aj   Nejvyšší   soud   České   republiky   (porovnaj   napr.   uznesenie   sp.   zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavní soud České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10,1.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).

Nastolená je otázka, či medzi predsedníčkou senátu JUDr. J. B. a Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu a má byť synom JUDr. Š. Z., ktorý ako sudca pôsobil s JUDr. J. B. na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad), existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej nezaujatosť (nestrannosť). Z vyjadrenia JUDr. J. B. vyplýva, že ani nevie, že by JUDr. Š. Z. mal takéhoto syna, a že počas jej pôsobenia na Okresnom súde v Poprade s kolegom sudcom JUDr. Š. Z. mala vyslovene kolegiálny vzťah bez toho, aby akokoľvek komunikovali o súkromí.

Podľa   už   podanej   argumentácie,   ktorá   nie   je   prezentovaná   iba   v   rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako to vyplýva aj z odkazov na príslušné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, platí, že pokiaľ by bol aj priamo účastníkom súdneho konania   /sporu/   bývalý   kolega   JUDr.   J.   B.   -   JUDr.   Š.   Z.,   táto   skutočnosť   by   uvedenú sudkyňu nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. So zreteľom na jej pomer k JUDr. Š. Z., ktorý neprerástol rámec kolegiálneho vzťahu, teda keďže tu nešlo o vzťah nad bežný pracovný a kolegiálny rámec, o bližší než len kolegiálny vzťah, na ktorý sa odkazuje v citovanej časti odôvodnenia nálezu, absentuje dôvod vylučujúci JUDr. J. B. z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ to platí pre priamy /bezprostredný/ vzťah, nemôže sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený či sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde napr. ide o účastníka, ktorý je príbuzným sudcu, ku ktorému rozhodovať majúci sudca či sudcovia majú len kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám elementárnej logiky (argumentom a maiore ad mínus).

Odpoveď   nadriadeného   súdu   na   otázku   nastolenú   žalovaným   v   ním   vznesenej námietke   zaujatosti,   či   je   dôvodom   na   vylúčenie   sudkyne   JUDr.   J.   B.   jej   pôsobenie na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad) ako JUDr. Š. Z., ktorý má byť otcom Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu, je, že takáto skutočnosť nie je dôvodom na vylúčenie sudkyne JUDr. J. B., pretože s bývalým kolegom JUDr. Š. Z. mala len kolegiálny vzťah.“

d) Nerozhodnutie o celej námietke

„Z ustanovenia § 14 a nasl. O.s.p. v spojení s § 3 ods. 3 ZS treba vyvodiť, že ak sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v príslušnom senáte nie sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   chýba   podmienka   konania   vo   vzťahu k námietke   zaujatosti   vznesenej   voči   sudcom,   ktorým   vec   pridelená   nebola   (ostatným sudcom daného súdu), ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania. Za tejto procesnej situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove (§16 ods. 1 O.s.p.) nemá vo vzťahu k takejto námietke o čom konať, pretože ne základe len samotnej námietky zaujatosti nemožno rozhodnúť o vylúčení namietaných ďalších sudcov, keďže nie sú zákonnými sudcami.

Nakoľko   ide   o neodstrániteľný   procesný   nedostatok   podmienky   tohto   konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1 prvej vety O.s.p. konanie o návrhu žalovaného na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Prešove zastavil.“

Ústavný   súd   skúmajúc   obsah   pomerne   rozsiahleho   odôvodnenia   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Najvyšší súd svoje závery odôvodnil dostatočnými argumentmi, ktoré dali jasné odpovede na relevantné právne otázky týkajúce sa nestrannosti namietaných sudkýň krajského súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predloženého   súdneho   spisu   krajského   súdu v okolnostiach prípadu považuje námietku sťažovateľa týkajúcu sa procesných pochybení vo   veci   konajúceho   senátu,   resp.   jeho   predsedníčky   (úkony   predsedníčky   sa   dosiaľ obmedzili len na nevyhnutné úkony ako doručovanie písomností a zapožičiavanie súdneho spisu) za neopodstatnenú, pretože namietané tvrdenie sťažovateľa o nerovnakom prístupe vo veci konajúceho senátu krajského súdu pri doručovaní písomností (vyjadrení) procesným stranám, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti konkrétne poukazoval, neobstojí. Je pravdou, že podanie   právnej   zástupkyne   žalobcu   z 25.   júla   2011   skutočne   nie   je   zažurnalizované a v súdnom spise nie je zmienka o zaslaní tohto vyjadrenia protistrane, avšak z uvedeného ani   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť   úmysel   či   záver o objektívnej pochybnosti o nestrannosti vo veci konajúcej sudkyne, respektíve senátu ako celku. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval aj na ďalšie písomnosti, ktoré mu neboli zasielané, tak ústavný súd konštatuje, že podanie právnej zástupkyne žalobcu z 15. augusta 2011 bolo najvyššiemu súdu adresované a doručené v čase, keď sa súdny spis nachádzal na najvyššom súde,   preto   muselo   byť   žurnalizované   až   následne   (v   čase   doručenia   súdneho   spisu ústavnému súdu   bolo riadne zažurnalizované pod č. l. 2016 a nasl., pozn.). Čo sa týka ďalších namietaných podaní právnej zástupkyne žalobcu konkrétne podania z 23. septembra 2010 (č. l. 1794 - 1796) a podania z 28. júna 2011 (č. l. 2007 - 2009), tak prvé z nich bolo adresované   ministrovi   vnútra   Slovenskej   republiky   (ako   aj   iným   inštitúciám,   pozn.) označené   ako   sťažnosť,   ktorým   sa   právna   zástupkyňa   žalobcu   sťažovala   na   zásah do nezávislosti vo veci konajúcich súdov štátnym orgánom, konkrétne Úradom boja proti korupcii,   a druhým   podaním   právnej   zástupkyne   žalobcu   bola   žiadosť   adresovaná   súdu o prijatie   opatrení   proti   prieťahom   v konaní.   Ako   z povahy   oboch   podaní   právnej zástupkyne   žalobcu   vyplýva,   ani   jedno   nemá   relevantnú   právnu   a vecnú   spojitosť s prerokovanou vecou, a preto ani nebol dôvod na to, aby krajský súd tieto podania zasielal sťažovateľovi   na vyjadrenie.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi námietkami sťažovateľa o uprednostňovaní druhej procesnej strany na úkor procesných práv sťažovateľa a skutkovou realitou.

Ústavný   súd   v súvislosti   s tvrdením   sťažovateľa   o neumožnení   nahliadnuť do zberného   spisu   krajského   súdu   pri   nahliadnutí   do   súdneho   spisu   8.   septembra   2010 konštatuje,   že   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   dostatočným   spôsobom vysvetlil, prečo je pochybnosť sťažovateľa neopodstatnená. Ani z obsahu súdneho spisu krajského súdu ústavný súd nezistil tvrdený rozpor medzi úradnými záznamami krajského súdu   (záznam   z   8.   septembra   2010   o nahliadnutí   do   spisu   a záznam   predsedníčky senátu z 21.   septembra   2010).   Skutočnosť,   že   v úradnom   zázname   nie   je   zmienka o neúplnosti predloženého spisu pri nahliadaní (sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že mu bol predložený   celý   meritórny   spis),   ešte   nepreukazuje   nepravdivosť   úradného   záznamu predsedníčky senátu, ktorý uvádza, že časť základného prvostupňového súdneho spisu bola neprístupná   pre   sťažovateľa   pri   nahliadnutí.   Z úradného   záznamu   predsedníčky   súdu   je zrejmý aj dôvod, prečo zberný spis, ako aj časť základného prvostupňového súdneho spisu boli oddelené a neprístupné pre sťažovateľa pri nahliadaní do spisu, a navyše, táto okolnosť nie je spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosť o nestrannosti sudkyne, respektíve senátu konajúceho vo veci, a to najmä vzhľadom na dôvody a okolnosti, pre ktoré nebolo možné nahliadnuť do zberného spisu. Pokiaľ sťažovateľ mal pochybnosti o zákonnosti pridelenia spisu   senátu   krajského   súdu   17   Co   v čase   nahliadnutia   do   spisu   na   krajskom   súde (8. septembra   2010),   táto   pochybnosť   sťažovateľa   mohla   byť   rozptýlená   aj   následne porovnaním údajov z evidenčných pomôcok a potvrdením z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 27. septembra 2010), túto možnosť porovnania údajov však sťažovateľ, ako to zo predloženého súdneho spisu vyplýva, dodnes nevyužil. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na úradný záznam z previerky pridelenia veci, ktorý je súčasťou súdneho spisu (č. l. 2087 a nasl.) a ktorý konštatuje, že neexistuje   predpoklad   manipulácie   s pridelením   kontrolovanej   veci   zákonnému   sudcovi. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pochybnosti sťažovateľa o nezákonnom pridelení veci senátu 17 Co krajského súdu sú neopodstatnené a ani postup predsedníčky senátu objektívne nevzbudzuje pochybnosti o jej nestrannosti.

V tejto súvislosti ešte ústavný súd konštatuje, že dôkazmi produkovanými právnym zástupcom na ústnom pojednávaní o zamietnutí jeho žiadosti o nahliadnutie do evidenčných pomôcok krajského súdu sa ani hlbšie nebolo potrebné zaoberať, pretože v tomto prípade ide o administratívny postup krajského súdu, ktorý zjavne nesúvisí s činnosťou namietaných sudcov a dôvodmi sťažovateľových námietok.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   ústavnej   neakceptovateľnosti rozhodnutia, ktoré vychádza len z vyhlásenia namietanej sudkyne o pomere k JUDr. Š. Z., v ktorom sudkyňa uviedla, že „mala vyslovene kolegiálny vzťah bez toho, aby akokoľvek komunikovala   o súkromí“ (č.   l.   1865),   ústavný   súd   konštatuje,   že   v nedostatku   ďalších relevantných   informácií   objektívne   vyvolávajúcich   pochybnosť   o pravdivosti   tvrdenia o vzťahu, ktorý nepresahuje rámec kolegiálneho vzťahu uvedeného vo vyjadrení sudkyne, nemožno   mať   ani   z objektívneho   hľadiska   v súlade   s teóriou   zdania   pochybnosť o nestrannosti   sudkyne.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   hodnotí   aj   túto   námietku sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého uznesenia za neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon v sťažnosti vyslovil tvrdenie, že najvyšší súd tým, že nerozhodol o námietke   zaujatosti   proti   ostatným   sudcom   krajského   súdu   meritórne,   postupoval a rozhodol v rozpore so záväzným usmernením ústavného súdu, ktorým bol najvyšší súd viazaný.   V uvedenom   sťažovateľ   badal   arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutia,   a tým   aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prístup k súdu ako súčasť práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   k uvedenému   tvrdeniu   sťažovateľa   uvádza,   že   vo svojom skoršom náleze sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011 predovšetkým konštatoval, že najvyšší súd nerozhodol   o celom   návrhu   sťažovateľa   v súvislosti   s návrhom   na   vylúčenie   sudcov krajského súdu vo vzťahu k ostatným sudcom krajského súdu podľa § 152 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Z uvedeného však podľa názoru ústavného súdu, ako aj vzhľadom na dôvody   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   ústavný   súd prikázal najvyššiemu súdu rozhodnúť o sudcoch krajského súdu určitým spôsobom a už vôbec neprikázal rozhodnúť meritórne. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval aj túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Na   základe uvedeného   považuje   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011 za súladné s limitmi   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto vo výroku tohto rozhodnutia nevyslovil jeho porušenie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011

Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal aj postup v konaní pri rozhodovaní o námietke zaujatosti, v rámci ktorého pred vydaním napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nezaslal vyjadrenia   zákonných   sudkýň   a vyjadrenia   písomností   právnej   zástupkyne   žalobcu sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim vopred vyjadriť. V uvedenom postupe sťažovateľ badal porušenie svojho práva na kontradiktórne súdne konanie a porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje skoršie rozhodnutie v tej istej veci (nález sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011), kde ústavný   súd   v súvislosti   s totožnou   námietkou   sťažovateľa   uviedol,   že   takýto   postup požadovaný sťažovateľom nie je zákonom predpokladaný a že sťažovateľ v tomto prípade nedôvodne vzťahuje zásady charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom konaní i na špecifické konanie o zaujatosti sudcov. Vzhľadom na to, že ústavný súd zotrval na tomto svojom názore, považuje túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany podľa   dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň považoval námietku sťažovateľa o porušení základného práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré je obsahovo totožné s právom   upraveným   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   za   neopodstatnenú,   konštatuje   ústavnú súladnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 z 25. augusta 2011 so základným právom sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie, v danom prípade odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, zaniká právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012