znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 527/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   5   Co   171/2015 z 15. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 171/2015 z 15. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“), podal na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd sťažovateľovi zakázal akokoľvek nakladať s označenými nehnuteľnosťami vo svojom návrhu. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 226/2014 z 12. januára 2015 návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že zo skutočností uvedených v návrhu nevyplýva pre navrhovateľa nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Navrhovateľ nespokojný s označeným uznesením okresného súdu podal proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrhu   navrhovateľa   vyhovel   a zakázal   sťažovateľovi disponovať, zaťažiť a po dobu jedného roka zakázal previesť užívacie práva na tretie osoby k predmetným nehnuteľnostiam uvedeným v návrhu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský súd   sa   ústavne   konformným   spôsobom   nevysporiadal   s jeho   námietkami,   ktorými spochybňoval   splnenie   viacerých   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Sťažovateľ tvrdí, že nebolo osvedčené, že sťažovateľ sa chystá predmetné nehnuteľnosti scudziť alebo zaťažiť právami tretích osôb. Sťažovateľ ďalej spochybňoval aj dôvodnosť uplatneného   nároku   vo   veci   samej,   pretože   navrhovateľ   si   mohol   v rámci   realizácie predkupného práva uplatniť nárok výlučne len v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, preto sťažovateľ jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu považoval za nedôvodný a nevykonateľný.   Krajskému   súdu   sťažovateľ   tiež   vyčítal   nedostatočné   odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   v   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané   porušenie   práv garantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorý zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že vyhovel návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   [§   74   a nasl.   OSP   (obdobne I. ÚS 46/00)].   Aj   v prípade   vyhovenia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia je garantované   právo   dotknutého   účastníka   konania   na   konečnú,   definitívnu   ochranu poskytovanú   súdom   rozhodnutím   vo   veci   samej.   Nariadenie   predbežného   opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis   v.   Slovenská   republika   z 10.   1.   2000   č.   39754/98,   v ktorom   sa   konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje   výrok   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení,   primeranú   a   efektívnu   ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o preukázaní splnenia zákonných podmienok pre nariadenie navrhnutého predbežného opatrenia oprel o osvedčený skutkový stav a uviedol, že „v prejednávanej veci má určite vzťah vec sama k navrhovanému predbežnému opatreniu a preto odvolací súd urobil záver, že aj podľa § 102 ods. 1 prvá veta O. s. p. bolo potrebné v primeranom rozsahu nariadiť predbežné opatrenie a preto zmenil napadnuté uznesenie podľa § 220 O. s. p., lebo len v primeranom   rozsahu   a časovom   horizonte   možno   obmedziť   práva   žalovaného   a len prechodne (konanie o nahradenie prejavu vôle).

Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   dôvodmi uznesenia   pri   zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ak   bolo v prevyšujúcej   časti   a čo   do   rozsahu   v neprimeranom   čase   žiadané   nariadiť   predbežné opatrenie žalobcom, preto v prevyšujúcej časti odvolací súd potvrdil uznesenie súdu ako správne a zákonné podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Z dôvodu   preukázania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   nariadenie predbežného opatrenia v zodpovedajúcej a primeranej časti predbežného opatrenia, dospel súd   prvého   stupňa   k nesprávnemu   právnemu   záveru,   preto   bolo   uznesenie   zmenené a odvolací súd nariadil predbežné opatrenie.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   čo   do   nariadenia   predbežného   opatrenia v primeranom čase nehrozí ujma žalovanému. Ak aj žalovaný by nemal v úmysle nakladať s nehnuteľnosťami spôsobom akým navrhuje zakázať mu to žalobca, potom nijaká ujma nariadením predbežného opatrenia jemu nevznikne.“.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajským   súdom   prijatý   právny   záver vychádza z okolností   prípadu,   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nemožno prima facie   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   pretože   z neho nepriamo vyplýva, že sťažovateľovi nehrozí žiadna ujma v dôsledku nariadenia predbežného opatrenia na rozdiel od ujmy, ktorá hrozí navrhovateľovi v dôsledku sťaženého výkonu rozhodnutia, ak okresný súd vyhovie navrhovateľovi vo veci samej, čím vlastne krajský súd poukázal na potrebu obmedzenia práv sťažovateľa nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami za situácie, keď v konaní považoval za preukázané, že už v minulosti k takémuto prevodu došlo v rámci podnikateľskej skupiny sťažovateľa. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych osvedčených skutočností. Vyváženosť miery obmedzenia práv   sťažovateľa   v záujme   ochrany   práv   navrhovateľa   možno   badať   aj v dočasnosti obmedzenia (v súvislosti so zákazom prevodu užívacích práv po dobu jedného roka, pozn.). Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že úvahy   uvedené   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia nemožno   považovať   ani   za   svojvoľné   alebo   také,   ktoré   by   boli   v rozpore   so   zmyslom a účelom predbežného opatrenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že osvedčenie zákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia nemožno zamieňať s požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri rozhodovaní vo veci samej, ako to správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemožno preto krajskému súdu vyčítať, že bližšie sa k úspešnosti uplatneného nároku vo veci samej nevyjadroval, len ho vyhodnotil ako dôvodný bez toho, aby uviedol, či čiastočne alebo úplne,   a   to   z dôvodu,   že   počas   konania   vo veci   samej   môže   dôjsť   k zmene   návrhu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľa rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle.   Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že   sťažovateľ   má   na celú   vec odlišný   názor   a s napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosť   totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

V danom   prípade   teda   ústavný   súd   na   základe   uvedených   zistení   konštatuje, že nie je daná   jeho   právomoc   na prerokovanie   veci   sťažovateľa,   pretože   ochranu   jeho právam   ako účastníka   konania   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015