znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 527/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a J. G., obidvaja bytom K., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 1 S 22/2008 z 22. mája 2009 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžp   1/2011   z 20.   júla   2011,   práva   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Obce L. a rozhodnutím   Spoločného   stavebného   úradu   K.   sp.   zn.   SÚ   SP   296/2007/104 z 19. novembra 2007 a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského stavebného úradu Prešov sp. zn. 2008-161/605-4/SP-Ka z 19. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. a J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2011   doručená   sťažnosť   M.   G.   a J.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 S 22/2008   z 22.   mája   2009   a postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžp 1/2011 z 20. júla 2011, práva podľa čl. 8 ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len „dodatkový protokol“) postupom Obce L. a rozhodnutím Spoločného stavebného úradu K. (ďalej len „stavebný úrad“) sp. zn. SÚ SP 296/2007/104 z 19. novembra 2007 a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského stavebného úradu Prešov (ďalej len „KSÚ Prešov“) sp. zn. 2008-161/605-4/SP-Ka z 19. februára 2008.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   ako „sťažovatelia   od   roku   1999 upozorňovali Obec L. na porušovanie §127 Občianskeho zákonníka, daný problém Obec L. neriešila. V roku 2003 sme podali žalobu na súd voči p. Š. v právnej veci o zdržanie sa vlastníckych práv vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15C/128/03. Aj napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu Obec L. vydala kladné stanovisko pre stavebný úrad K. p. Š. na dodatočné povolenie hospodárskej budovy na účely chovu hospodárskych zvierat. Písomne   sme   sa   v   rámci   stavebného   konania ako   účastníci   konania vyjadrili,   že s dodatočným povolením stavby nesúhlasíme nakoľko prebieha súdne konanie na Okresnom súde   Prešov   pod   sp.   zn.   15C / 28/03.   Naša   námietka   bola   odignorovaná.   Už   tu   bolo porušené právo nás ako účastníka konania namietať povolenie stavby. Obec L. a spoločný stavebný   úrad   K.   vstúpil   do   konania   súdu   a   vydala   dodatočné   stavebné   povolenie na hospodársku budovu na účely chovu.

Druhým porušovateľom základných práv je Krajský stavebný úrad Prešov, kam sme podali voči dodatočnému povoleniu stavby odvolanie. Krajský stavebný úrad Prešov sa naším podaním vôbec nezaoberal a neskúmal dôvody nášho odvolania a potvrdil nami napadnuté rozhodnutie.

Podali sme odvolanie na Krajský súd Prešov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Krajského stavebného úradu v Prešove, čo je tretím porušovateľom základných práv, ktorý naše odvolanie a dôvody odvolania neskúmal.

V   zákonom   stanovenej   lehote   sme   podali   dovolanie na   Najvyšší   súd   SR,   ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu.“.

Sťažovatelia na základe uvedeného tvrdia, že „porušovateľom našich základných práv je Obec L. a Spoločný stavebný úrad K., ktorý svojím konaním porušil základné právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života čí. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to tým, že v roku 2007 vstúpil do   konania   a   rozhodovania   súdu   vydaním   dodatočného   stavebného   povolenia pre hospodársku stavbu na účely chovu pre p. Š. Pritom sme od roku 1999 upozorňovali na negatívne   prejavy   chovu   (hluk,   smrad,   špinenie   dvora,   znehodnocovanie   ovocia   a zeleniny, atď.) a tým obmedzovanie nášho práva ako vlastníkov nášho susediaceho pozemku a dlhodobo negatívne dopady na naše zdravie. Žiadny orgán nerešpektoval naše právo na súkromný a rodinný život a naše obydlie. Pri dodatočnom schvaľovaní hospodárskej budovy na účely chovu ani jeden orgán sa nevyjadril k tomu, aký vplyv bude mať účel tejto budovy - chov hydiny, kačíc, zajacov, holubov a kôz - na nás sťažovateľov. Hospodársku budovu na účely chovu aj napriek tomu, aby skúmali tento aspekt, schválil.

Krajský   stavebný   úrad   Prešov   náležíte   nepreskúmal   dôvodnosť   nášho   podania   - nepreukázal, že preskúmal vplyvy hospodárskej budovy určenej na účely chovy v danej lokalite na nás žalobcov, ktorí sme v priamom susedstve danej budovy (okná mám 4-5 metrov od nej), odignoroval ho, čím porušil právo na účinný opravný prostriedok čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd Prešov ako aj Najvyšší súd SR v tejto veci porušili právo na spravodlivé súdne   konanie   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Súdy nepreskúmali   dôvodnosť   nášho   podania   a   taktiež   porušili základné   právo   sťažovateľov na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   o   d   s.   1   Ústavy   SR, ktorého   obsahom   je   aj   povinnosť správneho súdu zohľadniť v rámci súdneho prieskumu všetky zásady a princípy správneho konania v ich jednotlivostiach a súhrne a nie svojvoľne absolutizovať (izolovať) len jednu z nich a na nej založiť svoje rozhodnutie.“.

Sťažovatelia   v závere   svojej   sťažnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   o   ich   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Obce L. a vydaním rozhodnutia SÚ SP 296/2007/104 zo dňa 19.11.2007 Spoločného stavebného úradu K. p o r u š e n é b o l o.

2.   Základné   právo   sťažovateľov   na   účinný   opravný   prostriedok podľa čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského stavebného úradu   Prešov   a   vydaním   rozhodnutia   č.   2008-161/605-4/SP-Ka   Krajským   stavebným úradom   Prešov   zo   dňa   19.2.2008   Krajským   stavebným   úradom   Prešov p o r u š e n é b o l o.

3.   Základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/22/2008, ako aj rozsudkom zo dňa 22.5.2009 p o r u š e n é b o l o.

4.   Základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžp/l/2011 a rozsudkom zo dňa 20.7.2011 p o r u š e n é b o l o.

5. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6   Sžp/1/2011 zo   dňa 20.7.2011 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 381,67 - EUR (slovom   tristoosemdesiatjeden   EUR,   šesťdesiatsedem   centov.),   ktorú   je   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   sťažovateľov   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia   zároveň   žiadali   ustanoviť   právneho   zástupcu   z radov   advokátov pre účely tohto konania, pričom svoju žiadosť odôvodnili tým, že „v predmetnom súdnom spore   vedeného   na   Okresnom   súde   Prešov   sme   oslobodení   od   súdnych   poplatkoch. Vzhľadom na našu zlú finančnú situáciu nie sme schopní si platiť advokáta.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu Obce L. uvádza, že námietky sťažovateľov, ako to zo sťažnosti vyplýva, smerovali k postupu Obce L., ktorý spočíval vo vydaní   kladného   stanoviska   obce   v rámci   správneho   konania   o dodatočné   povolenie stavby   vedeného   pred   stavebným   úradom.   Keďže   samotné   stanovisko   obce   nie   je rozhodnutím,   ktorým   by   sa   rozhodovalo   o   právach   alebo   povinnostiach   sťažovateľov, ale slúži ako jeden z viacerých podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní o dodatočné povolenie stavby, nemohlo týmto postupom Obce L. dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   preto sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie označených práv postupom Obce L., odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   stavebného úradu   sp.   zn. SÚ SP 296/2007/104 z 19.   novembra   2007, postupu a rozhodnutiu KSÚ Prešov   sp.   zn. 2008-161/605-4/SP-Ka z 19. februára 2008 a postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 22/2008 z 22. mája 2009 poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

2.1 Rozhodnutie stavebného úradu sp. zn. SÚ SP 296/2007/104 z 19. novembra 2007 a postup a rozhodnutie KSÚ Prešov sp. zn. 2008-161/605-4/SP-Ka z 19. februára 2008 boli z hľadiska   zákonnosti,   ako   aj   ústavnej   konformnosti   postupu   a rozhodnutí   správnych orgánov   preskúmateľné   krajským   súdom   v rámci žaloby   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   §   247   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), čo aj sťažovatelia využili (podali uvedenú   žalobu,   pozn.),   preto   ústavný   súd   už nemôže   podrobiť   svojmu   prieskumu   ani napadnuté rozhodnutie stavebného úradu, ani postup a rozhodnutie KSÚ Prešov.

2.2   Uvedené   platí   aj   pre   napadnutý   postup   a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 1 S 22/2008 z 22. mája 2009, ktorý bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom,   čo sťažovatelia využili, preto ochranu ich   označeným právam poskytoval v odvolacom konaní najvyšší súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu ani napadnutý postup a rozsudok krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie označených   práv   rozhodnutím stavebného   úradu   sp.   zn.   SÚ   SP 296/2007/104 z 19. novembra 2007, postupom a rozhodnutím KSÚ Prešov sp. zn. 2008-161/605-4/SP-Ka z 19. februára 2008 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1S 22/2008 z 22. mája 2009, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

3. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom   a rozsudkom   najvyššieho súdu   sp.   zn. 6 Sžp 1/2011 z 20.   júla 2011,   pričom jadrom ich sťažnosti je námietka, že vo veci konajúce správne orgány, krajský súd, ako aj najvyšší   súd   nepreskúmali   dôvodnosť   ich   námietok,   teda   sťažovatelia   tvrdia,   že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodnenie   je   svojvoľné,   respektíve arbitrárne, a preto aj ústavne neakceptovateľné.

Ústavný súd tu opätovne poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovatelia, hoci poučení o právnych následkoch neuplatnenia svojich námietok najneskôr pri ústnom konaní pred správnym   orgánom   v konaní   o dodatočnom   povolení   stavby,   relevantné   námietky   včas neuplatnili a svoju neprítomnosť na ústnom konaní písomne ospravedlnili. Jedinú námietku, ktorú sťažovatelia v rámci konania pred prvostupňovým správnym orgánom uplatnili, bol ich   nesúhlas   s dodatočným   povolením   stavby,   pretože   sa „vedie   súdne   konanie na Okresnom súde Prešov sp. zn. 15 C 128/2003 a toto konanie nebolo doposiaľ ukončené“. K tejto námietke sťažovateľov najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ju „nie   je   možné   vyhodnotiť   žiadnym   iným   spôsobom   ako   vyjadrenie   ich   všeobecného nesúhlasu s predmetnou stavbou, bez uvedenia konkrétnych namietaných dôvodov“. Ďalej tiež uviedol, že   sťažovatelia uplatnili konkrétne námietky až v odvolaní, na ktoré sa už nemohlo prihliadať v súlade s koncentračnou zásadou ustanovenou v § 61 ods. 1 zákona č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších   predpisov.   K ostatným   námietkam   sťažovateľov   najvyšší   súd   v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „odvolací súd nesúhlasil oni s názorom žalobcov vysloveným v ich odvolaní, že obec schvaľovala chov v roku 2007 protiprávne, Stavebný úrad obec L. hrubo porušil tento verejný záujem, keď pri svojom schvaľovaní nebral do úvahy negatívny vplyv   na   životné   prostredie,   keď   si   bol   vedomý   ich   niekoľkých  .sťažností,   ktorú   boli označené ako opodstatnené a dobre vedel, že v tomto smere prebieha súdny spor, aj napriek tomu   schvaľoval,   čím   porušil   práva   dotknutých   subjektov.   Stavebný   úrad   bol   povinný prihliadať zo zákona, či povoľovaná stavba je v súlade s verejným záujmom a skúmať jej vplyv na životné prostredie. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že obec L. ako stavebný   úrad   vychádzala   pri   svojom   rozhodovaní   so   stanovísk   príslušných   orgánov verejnej   správy,   ktoré   sa   k   týmto   otázkam   vyjadrovali   a   dali   súhlasné   stanovisko k povoleniu predmetnej stavby, ktoré stanovisko bolo pre stavebný úrad záväzné.

Odvolací   súd   neprihliadol   ani   na   námietku   žalobcov,   ktorou   vytýkali   správnemu orgánu,   že   sa   odvolával   na   stanovisko   regionálnej   a   veterinárnej   správy,   tvrdiac,   že vyjadrenie veterinára nemá nič spoločné s negatívnym vplyvom chovu na životné prostredie a hygienu bývania, pretože veterinár pri stanovení posudku vychádza zo zákona č. 39/2007 o   veterinárnej   starostlivosti,   ktorá   sa   výlučne   zameriava   na   veterinárne   požiadavky na zdravie a ochrana zvierat. Stavebný úrad postupoval v danom prípade v súlade s § 44 ods. 1, písm. a/ zákona Č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že záväzný posudok regionálnej veterinárnej a potravinovej správy sa musí vyžiadať v územnom konaní, stavebnom konaní a kolaudačnom konaní (§ 32,   35,   37,   43c,   43d   a   76   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom poriadku /stavebný zákon/ v znení neskorších predpisov) ak sa týka stavieb a zariadení, ktoré   sú   určené   na   chov   zvierat,   pričom   na   vydanie   záväzného   posudku   sa   všeobecný predpis   o správnom   konaní   (zákon   č.   71/1967 Zb.)   nevzťahuje (§   44   ods.   3   uvedeného zákona).

Odvolací súd nesúhlasil ani s názorom právneho zástupcu žalobcov, že ak stavebný zákon už pre prípad možnosti, že užívaním stavby by sa mohli ohroziť záujmy spoločnosti alebo   účastníkov   vo   väčšom   rozsahu,   než   sa   počítalo   v   územnom   rozhodnutí,   ukladá stavebnému úradu povinnosť žiadosť o stavebné povolenie zamietnuť a toto ustanovenie sa primerane   má   použiť   aj   pre   dodatočné   povolenie   stavby,   a   preto   ak   užívaním   stavby dochádza k obmedzovaniu práv žalobcov v rozsahu väčšom, ako je to primerane okolitým pomerom   a   s   určitosťou   aj   v   rozsahu   väčšom,   ako   sa   pôvodne   plánovalo   v   územnom rozhodnutí,   stavebný   úrad   nemal   stavbu   hospodárskej   budovy   dodatočne   povoliť;   mal postupovať v súlade s ust. § 88a ods. 7 stavebného zákona a aplikovať ust. § 62 ods. 4 stavebného zákona.

Vychádzajúc z účelu právnej úpravy dodatočného povolenia stavby vyplýva úmysel zákonodarcu   právne   upraviť   postavenie   stavieb,   ktoré   boli   postavené   bez   stavebného povolenia tak, že stavebný úrad buď vydá dodatočné povolenie stavby alebo nariadi jej odstránenie.   Zamietnutím   návrhu   na   vydanie   dodatočného   povolania   stavby   by   ostal zachovaný status stavby postavenej bez stavebného povolenia so všetkými s tým súvisiacimi a   teda   aj   negatívnymi   vplyvmi,   pričom   takáto   aplikácia   vybočuje   z   medzí   zákonom sledovaného účelu stavebného konania,   ustanoveného stavebným zákonom,   sledujúceho, aby stavby boli postavené na základe a v súlade so stavebným povolením.

Vzhľadom   na   uvedené   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   správne   orgány   oboch stupňov v danej veci postupovali zákonným spôsobom, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok   skutkových   podkladov   a   zistený   skutkový   stav   náležité   vyhodnotili   rozhodnutie vydali v zmysle § 47 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona a svoje rozhodnutia aj riadne odôvodnili.“

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   najvyšší   súd   založil   svoje rozhodnutie, sú   konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa   v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľov.

Ústavný súd námietky sťažovateľov o údajnej arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu hodnotí ako neopodstatnené, pretože najvyšší súd v rámci odvolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov podľa ich účelu a zmyslu, na námietky sťažovateľov primeraným spôsobom reagoval, rešpektujúc tak práva sťažovateľov, a preto závery uvedené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu známky arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať   porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   najvyššieho   súdu   ako riadne odôvodnené, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011