znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 526/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátska kancelária, Madačova 7, Ružomberok, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 8 CoP 22/2015 z 23. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8 CoP 22/2015 z 23. apríla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu otca maloletého dieťaťa sťažovateľky   podaného   2.   februára 2015   sa   na Okresnom súde   Ružomberok (ďalej   len „okresný súd“) začalo konanie o zmenu osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa, ktoré bolo predtým sťažovateľke rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2014 zverené do osobnej starostlivosti.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   25.   februára   2015   otec   maloletého   dieťaťa žiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   sťažovateľke   zakázal vycestovať   s maloletým   dieťaťom   mimo   územie   Slovenskej   republiky,   čo   odôvodnil skutočnosťou,   že   sťažovateľka   v   minulosti   bez   jeho   súhlasu   odhlásila   maloleté   dieťa z materskej   školy   v Slovenskej   republike   a vycestovala   s ním   do   Nemeckej   spolkovej republiky, pričom prezentovala svoj úmysel opätovne s maloletým dieťaťom bez súhlasu otca vycestovať tam dlhodobo späť.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 P 6/2015 z 25. februára 2015 návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   vyhovel   a zakázal   sťažovateľke   vycestovať   s maloletým   dieťaťom mimo územia Slovenskej republiky, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci „nahradenia súhlasu otca súdom k vycestovaniu maloletej ⬛⬛⬛⬛ do Spolkovej republiky Nemecko“.

O odvolaní podanom sťažovateľkou rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľky je právny záver krajského súdu o potrebe nariadenia predbežného opatrenia arbitrárny, keďže ho podľa jej názoru krajský súd dostatočne neodôvodnil, v čom vidí sťažovateľka ústavnú neudržateľnosť namietaného rozhodnutia. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na podľa jej názoru podstatnú skutočnosť, a síce, že „výrok, ktorý en bloc zakazuje vycestovať mimo územia SR matke aj dcére, je v zjavnom rozpore s právom na slobodu pohybu a je pre matku aj dieťa zbytočne obmedzujúci“.

Sťažovateľka v postupe krajského súdu, ktorý potvrdil okresným súdom nariadené predbežné   opatrenie   porušujúce   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   zákon   a obmedzujúce jej základné   práva,   vidí   porušenie   svojich   označených   základných   práv   garantovaných ústavou a práva garantovaného dohovorom.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jej   základných   práv zaručených čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoP 22/2015 z 23. apríla 2015, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva garantovaného   dohovorom,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu   potvrdzujúcim   vecnú správnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo   nariadené   predbežné   opatrenie v podstatnej   veci   súvisiacej   s výkonom   rodičovských   práv   a povinností   v zmysle   §   35 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   [§   74   a nasl.   OSP   (obdobne I. ÚS 46/00)].   Aj   v prípade   vyhovenia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia je garantované   právo   dotknutého   účastníka   konania   na   konečnú,   definitívnu   ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis   v.   Slovenská   republika   z 10.   1.   2000   č.   39754/98,   v ktorom   sa   konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje   výrok   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení,   primeranú   a   efektívnu   ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil protiprávnym konaním sťažovateľky (rozhodnutie sťažovateľky o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv bez súhlasu druhého rodiča maloletého dieťaťa). K výhradám sťažovateľky, že je výrok uznesenia   o predbežnom   opatrení   excesívny,   pretože   ju   podľa   jej názoru   obmedzuje v akomkoľvek, aj krátkodobom vycestovaní s maloletým dieťaťom, poukazuje ústavný súd na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, kde sťažovateľke odvolací súd jasne vysvetlil,   že   z povahy   aplikovaného   §   35   zákona   o rodine   vyplýva,   že   dočasná   úprava nariadeného   predbežného   opatrenia   sa   dotýka   len vycestovania   majúceho   charakter podstatnej veci, teda vycestovania dlhodobého, keďže krátkodobé vycestovanie s maloletým dieťaťom je považované za bežnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv, kde právna úprava   dohodu   rodičov,   a teda   súhlas   druhého   rodiča   k výkonu   rodičovských   práv nevyžaduje. Ústavný súd vzhľadom na to odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej výrok rozhodnutia   súdu   síce   tvorí   jeho   jadro   a najpodstatnejšiu   časť,   zároveň   však   musí   byť interpretovaný v nadväznosti na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (pozri nález ústavného súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   73/2015   zo 4.   februára   2015)   a v danom   prípade   sťažovateľky   aj v kontexte aplikovanej právnej úpravy (§ 35 zákona o rodine). Ústavný súd je toho názoru, že   krajským   súdom   prijatý   právny   záver   vychádza   z   logickej   úvahy   opierajúcej   sa o primerané odôvodnenie.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomoc   na prerokovanie   veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníčke konania jej poskytuje Občiansky súdny   poriadok   a občianskoprávny   (všeobecný)   súd   v meritórnom   konaní.   Z uvedených dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015