znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 526/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. M. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 274/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 274/2010-234 z 27. apríla 2011.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 22 Cb 167/2007. Na okresný súd sa obrátil návrhom na vydanie platobného rozkazu S., a. s., B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorý   sa   domáhal   od   sťažovateľa   zaplatenia   sumy 551 008,29 €   s príslušenstvom   z   titulu   nezaplatenia   faktúry   za   dodaný   plyn.   Odporom podaným proti platobnému rozkazu sťažovateľ argumentoval, že „navrhovateľ nepreukázal existenciu   ním   tvrdenej   pohľadávky;   odporca   navrhovateľovi   žalovanú   istinu   nedlhuje. Odporcovi   bola   zo strany   spoločnosti   L.,   a.   s.,   preukázaná   existencia   vykonateľného rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II,   ktorým   súd   navrhovateľovi   uložil   povinnosť dodávať   zemný   plyn   na   odberné   miesto   pre   spoločnosť   L.,   a.   s..   Spoločnosť   L.,   a.   s. odoberala v rozhodnom období (december 2005) zemný plyn dodávaný na odberné miesto na základe uvedeného predbežného opatrenia. V decembri 2005 preto neprišlo k dodávke zemného   plynu   na   odberné   miesto   podľa   zmluvy   pre   odporcu   (tento   teda   ani   plyn neodoberal), ale k jeho dodávke pre spoločnosť L., a. s.“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   22   Cb   167/2007-180   z   22.   apríla   2010   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 550 951,80 € a trovy konania v sume 33 060,35 €. Vo zvyšnej časti konanie zastavil.

Okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ s navrhovateľom „uzatvorili dňa 2.11.2005 zmluvu o dodávke plynu do regulačnej stanice v L., názov odberného miesta: L., a. s.. Navrhovateľ sa zaviazal s účinnosťou od 2.11.2005 na vyššie uvedené odberné miesto dodávať odberateľovi (odporcovi) plyn a odporca sa zaviazal za odobratý plyn zaplatiť kúpnu cenu. V mesiaci december 2005 navrhovateľ dodal na uvedené odberné miesto zemný plyn v množstve 2.731.682 m3, čo odporca potvrdil v dennom odberovom diagrame zo dňa 2.1.2006. Za dodaný plyn vystavil navrhovateľ odporcovi faktúru č. 2511451245 na sumu 551.008,29 eur, splatnú dňa 26.1.2006.   Spoločnosť L.,   a.   s. zaslala navrhovateľovi list datovaný   dňom   28.12.2005,   v   ktorom   ho   upozorňuje,   že   i   napriek   právoplatnému predbežnému   opatreniu   nezačali   s   dodávkou   zemného   plynu   pre   spoločnosť   L.,   a.   s.. Odporca   v   liste   zo   dňa   19.12.2005   adresovanom   navrhovateľovi   žiadal   navrhovateľa o zabezpečenie kontinuity dodávok tepla pre mesto Levice predĺžením účinnosti zmluvy.“.

Na   základe   uvedených   skutkových   zistení   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že „navrhovateľ   dodával   odporcovi   plyn   tak,   ako   to   mali   zmluvne   dohodnuté.   Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ dodával v decembri 2005 plyn spoločnosti L., a. s a nie odporcovi, nebolo   súdu   náležite   preukázané.   List   zo   dňa   28.12.2005   od   firmy   L.,   a.   s.,   ktorý   bol adresovaný   navrhovateľovi,   preukazuje,   že   napriek   predbežnému   opatreniu   nebol   tejto spoločnosti plyn zo strany navrhovateľa dodávaný a spoločnosť L., a. s. mala na základe ponuky navrhovateľa na dodávku plynu na december 2005 o dodávku plynu záujem. List odporcu   zo   dňa   19.12.2005   jednoznačne   preukazuje,   že   samotný   odporca   požiadal v decembri 2005 navrhovateľa o kontinuitu dodávky plynu aj v roku 2006. Súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmluve o dodávke plynu je ako odberateľ uvedený odporca, pričom spoločnosť L., a. s. je uvedená len ako názov odberného miesta. Je preto internou   záležitosťou   medzi   spoločnosťou   odporcu   a   spoločnosťou   L.,   a.   s.,   ktorá spoločnosť   v   tom   –   ktorom   období   odoberá   z   odberného   miesta   plyn   dodaný navrhovateľom...   Dodanie   plynu   odporca   potvrdil   svojím   podpisom   na   odberovom diagrame.“.

Svedeckú   výpoveď   svedka   Mgr.   G.   H.   okresný   súd   vyhodnotil   tak,   že   z nej „nevyplynuli skutočnosti pre toto konanie právne relevantné“.

Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, v ktorom   uviedol,   že   svedecká   výpoveď   Mgr.   G.   H.   spochybňuje   hodnotenie   listu z 28. decembra   2005   okresným   súdom.   Podľa   sťažovateľa   zo   zápisnice   z pojednávania okresného súdu z 12. mája 2008 „nepochybne vyplýva, že predvolaný svedok Mgr. G. H. jednoznačne tvrdí, že listom zo dňa 28. decembra 2005 od firmy L., a. s., ktorý podpísal netvrdila obchodná spoločnosť L., a. s., že Žalobca neplní predbežné opatrenie, ale naopak chceli sa informovať o plnení, resp. neplnení predbežného opatrenia“.

K   listu   sťažovateľa   navrhovateľovi   z   19.   decembra   2005   sťažovateľ   v   odvolaní uviedol,   že   v   odpovedi   z   23.   decembra   2005   navrhovateľ   predĺženie   platnosti   zmluvy o dodávke so sťažovateľom odmietol «s poukazom na skutočnosť, že: „S., a. s. je oprávnený na   dotknutom   mieste   dodávať   plyn   inému   odberateľovi,   len   ako   spoločnosť   L.,   a.   s. neprejaví záujem o dodávku plynu, na ktoré má v zmysle rozhodnutia súdu nárok“». V tejto súvislosti   sťažovateľ   v   odvolaní   zdôraznil,   že   navrhovateľ   odmietol   predĺžiť   platnosť zmluvy so sťažovateľom „z dôvodu plnenia predbežného opatrenia súdu, ktoré nadobudlo vykonateľnosť 29. novembra 2005, teda predtým, než došlo k dodávke plynu v mesiaci december.   Žalobca   teda   v   mesiaci   december   2005   dodal   zemný   plyn   v súlade s vykonateľným predbežným opatrením obchodnej spoločnosti L., a. s., a nie Žalovanému.“.

Vo   vzťahu   k   zisteniu   okresného   súdu,   že   zo   zmluvy   o   dodávke   plynu   je   ako odberateľ zaviazaný sťažovateľ, tento v odvolaní uviedol, že „v mesiaci december 2005 došlo   zo   strany   Žalobcu   iba   k   jednej   dodávke   zemného   plynu   na   odberné   miesto č. 03 10757,   pričom   podľa   vyššie   uvedených   skutočností   malo   prísť   k   dvom   dodávkam zemného   plynu   –   jedna   mala   byť   realizovaná   na   základe   zmluvy   medzi   Žalobcom a Žalovaným   a jedna   na   základe   vykonateľného   predbežného   opatrenia   zo   dňa   21. novembra 2005... žalobca dodnes nepreukázal, že v mesiaci december 2005 dodal zemný plyn Žalovanému na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 2. decembra 2005.“. Napokon sťažovateľ uviedol, že hoci relevantný odberový diagram podpísal, tento „vyhotovil v rámci plnenia zmluvných povinností“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 3 Cob 274/2010-234 z 27. apríla 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   pričom „nepovažoval   za   dôvodnú   námietku žalovaného, že mal súd pri posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto vychádzať z rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení, pretože predbežné opatrenie má iba dočasný charakter, je vo väčšine prípadov vydávané nie na základe preukázaných, ale len osvedčených skutočností, a preto nemôže ako také zakladať v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci.   Odvolací   súd   sa   nestotožnil   ani   s   tvrdeniami žalovaného týkajúcimi sa listu z 28. decembra 2005, v ktorom spoločnosť L., a. s. Levice vyslovene   upozorňuje   žalobcu,   že   napriek   vydanému   predbežnému   opatreniu   nezačal   s dodávkou plynu   pre túto spoločnosť.   Keby bol žalobca v mesiaci december 2005 tejto spoločnosti   plyn   dodával,   nepochybne   by   mu   nebola   list   takéhoto   obsahu   zasielala. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky týkajúce sa svedeckej výpovede svedka Mgr. G. H., ktorú odvolací súd nepovažoval za spôsobilú preukázať už v decembri 2005, že plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho súdu svedok nevedel jednoznačne vyjadriť ku skutočnostiam majúcim význam pre prejednávanú vec, potvrdil, že prevádzkový denník je len jednostranný doklad firmy L. a že mali so žalovaným uzatvorenú zmluvu o spoločnom užívaní ich stanice a že z regulačnej stanice môže plyn brať aj iná spoločnosť.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv vo viacerých pochybeniach všeobecných súdov konajúcich v jeho veci. V prvom rade polemizuje s názorom krajského súdu o povahe predbežného opatrenia z pohľadu existencie procesnej prekážky rei iudicatae, keď uvádza, že konajúce súdy mali „pri rozhodovaní a posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto nevyhnutne brať do úvahy a vychádzať   z   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   o   nariadení   predbežného opatrenia, sp. zn. 23 Cb 220/05 zo dňa 21. novembra 2005. Je nevyhnutné, aby konajúci súd vždy vzal do úvahy skutočnosť, že ak už bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už   kladne   alebo   záporne,   tvorí   výrok   takéhoto   rozhodnutia   prekážku   právoplatne rozhodnutej veci vi vzťahu k tomu istému skutku,   ktorý už bol predbežne kvalifikovaný v rozhodnutí o plnení a v predmetnom prípade ide nepochybne o ten istý skutok. Právna argumentácia   Porušovateľa   vo   vzťahu   k   interpretácii   ust.   §   159   OSP   odráža   znaky prílišného formalizmu.“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   navrhovateľ   v   konaní „neuniesol   dôkazné   bremeno, listinné   dôkazy,   ktoré   predložil   a   právne   argumenty,   ktorými   odôvodnil   podaný   návrh od začiatku   potvrdzuje,   že   jeho   nárok   na   žalovanú   sumu   voči   Sťažovateľovi   neexistuje. Neexistenciu Žalobcovho nároku voči Sťažovateľovi od začiatku preukázala jednak výpoveď Mgr.   G.   H.,   prevádzkový   denník   Obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   a vyjadrenia   tejto obchodnej spoločnosti, kedy viackrát jasne uvedené, že dodávky zemného plynu v mesiaci december   2005   na   predmetné   odberné   miesto   boli   dodávkami   na   základe   vydaného Predbežného opatrenia, a tento zemný plyn spotrebovala Obchodná spoločnosť L., a. s. Porušovateľ sa teda nesprávne stotožnil s tým ako prvostupňový súd posúdil povinnosť, ktorú   účastníkom   konania   ukladá   ust.   §   120   ods.   1   OSP,   a   to   povinnosť   tvrdenia   a povinnosť   predložiť   dôkazy   na   preukázanie   tvrdených   skutočností.   Dôkazné   bremeno v tomto smere neodôvodnene preniesol na Sťažovateľa...“.

Krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   procesné   zásady   konania   pri preskúmavaní rozsudku   okresného súdu, a to v dôsledku nerešpektovania § 118 ods.   2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),   ktorý „ukladá   povinnosť   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   na   pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú.... V nedodržaní postupu v zmysle ust. § 118 ods. 2 OSP, ku ktorému došlo v danej veci, treba   vidieť   procesnú   nesprávnosť,   ktorá   so   zreteľom   na   individuálne   okolnosti preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu. Postup, ktorým všeobecný súd znemožní uplatnenie procesných práv, ktoré by inak mohol účastník konania pred súdom uplatniť, je procesnou vadou konania, pričom odvolací súd na ňu musí vždy prihliadať.“.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sťažovateľ   odôvodňuje   aj   tvrdením,   že „zo zápisníc   zo   súdnych   pojednávaní   v   predmetnej   právnej   veci   nevyplýva,   že   by   súd na pojednávaní riadne vykonal dokazovanie listinami a po vykonaní dokazovania listinami vytvoril   účastníkom   konania   procesnú   možnosť   vyjadriť   sa   k   riadne   vykonaným dôkazom...“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv aj v nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa „obmedzil   len   na   strohé   konštatovanie   správnosti niekoľkých   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia.   Sťažovateľ   uznáva,   že   tento   postup umožňuje ust. § 219 ods. 2 OSP, zdôrazňuje však, že materiálny, ako aj formálny základ práva konať pred súdom je zakotvený v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... Súčasťou tohto práva je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s nárokmi uplatňovanými na súde a   obranou   proti   takémuto   uplatneniu.  ...   Porušovateľ...   túto   svoju   povinnosť pri odôvodňovaní Rozsudku Krajského súdu náležite nerešpektoval.“.

Napokon   sťažovateľ   konštatuje,   že   okresný   súd „dôsledne   nepostupoval   v intenciách základných zásad konania, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne Porušovateľ v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni...,   ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany Porušovateľa k porušeniu základných   práv   Sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie „vyslovil, že:

- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3 Cob/274/2010 zo dňa 27. apríla 2011   boli   porušené   základné   ústavné   práva   Sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; a

- zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.: 3 Cob/274/2010 zo dňa 27. apríla 2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

- priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok.

1. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nerešpektovania ustanovenia § 118 ods. 2 OSP   (po   vykonaní   úkonov   podľa   odseku   1   predseda   senátu   alebo   samosudca   podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli) a vadného vykonania dôkazov listinami ústavný súd uvádza, že v oboch prípadoch   ide   o   pochybenia,   ktoré   v   zmysle štandardnej   judikatúry   všeobecných   súdov možno označiť ako odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) už viackrát judikoval, že odňatím možnosti konať   pred   súdom   je   taký   nesprávny,   procesné   ustanovenia   porušujúci   postup   súdu v občianskom   súdnom   konaní, ktorým   sa   účastníkovi   odníme   možnosť pred   ním   konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu na účely zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv   (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   Cdo   13/2004,   uznesenie najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   5   Cdo   294/2008).   Tomu   zodpovedá   aj   stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 102/04, II. ÚS 1/08).

Preto ak sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd porušil ustanovenie § 118 ods. 2 OSP a   že listinné   dôkazy   vykonával spôsobom   zabraňujúcim   sťažovateľovi   vyjadriť sa k nim procesne relevantným spôsobom, a krajský súd tieto pochybenia neodstránil, prípadne sa   ich   sám   dopustil, potom   mal využiť mimoriadny   opravný prostriedok   v občianskom súdnom konaní – dovolanie, ktoré je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné v prípade odňatia možnosti konať pred súdom.

V   relácii   k   obom   analyzovaným   námietkam   teda   existoval   „iný   súd“   oprávnený poskytnúť ochranu právam a slobodám sťažovateľa uvedeným v čl. 127 ods.   1 ústavy. Ústavný   súd   tak   nemá   dostatok   právomoci   preskúmať   meritórne   predmetné   námietky, pretože   by   tak   nahrádzal   právomoc   všeobecného   súdu,   ktorému   v   prvom   rade   náleží povinnosť chrániť základné práva a slobody účastníkov konania.

2. V súvislosti s   ďalšími námietkami sťažovateľa sa ústavný súd obracia na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s významom predbežného opatrenia nariadeného v inom konaní okresného súdu pre rozhodnutie v sťažovateľovej kauze, ústavný súd nezistil v   úvahách   krajského   súdu   ústiacich   do   záverov   o   procesnom   význame   predbežného opatrenia   žiadne   signály   ústavnej   diskonformity.   Právoplatné   a   vykonateľné   predbežné opatrenie ukladajúce povinnosť navrhovateľovi dodávať plyn odberateľovi, ktorý má zjavne spoločné   odberné   miesto   so   sťažovateľom,   nemôže   byť   samo   osebe   dôkazom,   že navrhovateľ nedodal   plyn sťažovateľovi.   Predbežné opatrenie   predsa   znamená formálne uloženie   určitej   povinnosti   (ktorá   napokon   povinným   subjektom,   hoci   protiprávne,   ani nemusí byť splnená), kým pre súdy konajúce v sťažovateľovej veci bolo rozhodujúce, či navrhovateľom   dodaný   plyn   reálne (materiálne)   odobral   sťažovateľ.   Navyše,   predbežné opatrenie bolo vydané v konaní, ktorého predmetom bolo posúdenie platnosti výpovede navrhovateľa zo zmluvy o dodávkach plynu uzavretej so spoločnosťou L., a. s. Preto aj v prípade, že by meritórne rozhodnutie súdu označilo túto výpoveď za neplatnú, nemožno z toho   v   sťažovateľovej   veci   automaticky   vyvodiť   skutkový   záver,   že   dodávku   plynu na spoločné   odberné   miesto   odobrala   spoločnosť   L.,   a.   s.,   a   nie   sťažovateľ.   To   všetko v situácii, keď sťažovateľ mal v tom čase uzavretú s navrhovateľom zmluvu o dodávke plynu na rovnaké odberné miesto. Z uvedených dôvodov krajský súd správne vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa ako nedôvodnú.

2.2 Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k rozloženiu dôkazného bremena medzi navrhovateľa a sťažovateľa v ich spore.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu   týkajúce   sa   unesenia   dôkazného   bremena   oboma   sporovými   stranami   nemožno hodnotiť ako arbitrárne alebo inak ústavne neudržateľné.

Z   podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   vyplýva,   že   navrhovateľ   svoj uplatnený nárok podložil zmluvou o dodávke plynu uzavretou so sťažovateľom 2. novembra 2005, denným odberovým diagramom za mesiac december 2005, ktorého obsah zahŕňajúci aj množstvo   odobratého   plynu potvrdil   sťažovateľ   svojím   podpisom.   Tieto   dva   dôkazy zásadného   významu   doplnil   navrhovateľ   listom   spoločnosti   L.,   a.   s.,   adresovaným navrhovateľovi   a   listom   sťažovateľa   adresovaným   navrhovateľovi   (oba   sú   z   decembra 2005).

Svoju   obranu   sťažovateľ   dôkazne   založil   na   predbežnom   opatrení   nariadenom v súvisiacom   konaní,   na   výpovedi   svedka   Mgr.   G.   H.   a   na   prevádzkovom   denníku spoločnosti L., a. s.

K procesnému významu predbežného opatrenia sa už ústavný súd vyjadril v bode 2.1 odôvodnenia   tohto   uznesenia. Svedeckú   výpoveď   hodnotil   krajský   súd ako   nespôsobilú preukázať dodávky plynu spoločnosti L., a. s., pričom tento záver nie je arbitrárny, keďže samotný sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku citoval výpoveď svedka   takto: „Neviem   odpovedať   na   otázku   akým   konkrétnym   spôsobom   v   praxi   sme odoberali plyn za mesiac december 2005, či to boli ľudia z firmy L., a. s. alebo to boli ľudia z firmy T.“ Zjavné pochybnosti plynúce z výpovede svedka potom významne spochybnili aj obsah prevádzkového denníka spoločnosti L., a. s., ktorý krajský súd správne vyhodnotil ako „jednostranný doklad firmy L.“.

V   občianskom   súdnom   konaní   sa   v   súčasnosti   v   procese   dokazovania   uplatňuje zásada formálnej pravdy, čo znamená, že odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov produkovaných navrhovateľom. V prípade, že toto dôkazné bremeno neunesie, súd prizná ochranu uplatnenému nároku navrhovateľa, aj keď mu možno reálne tento nárok neprináleží. Ústavný súd preto bez ambície uzavrieť, kto v skutočnosti   plyn dodaný navrhovateľom odobral, konštatuje, že v popísanej dôkaznej situácii okresný súd ani krajský súd neposúdili otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena sporovými stranami ústavne neudržateľným spôsobom.

2.3 Sťažovateľ napokon napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka aj ústavne nedostatočné odôvodnenie.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a   posúdi   zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom   na   konkrétny   prípad   [porovnaj   napríklad   rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III./1997].

Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad je odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu skutočne značne úsporné (sústredí sa do jedného obsiahlejšieho odseku). Pre ústavné posúdenie   jeho   kvality   však   ústavný   súd   okrem   citovaných   stabilizovaných   právnych názorov   musel   brať   do   úvahy   aj   ďalšie   judikované   postoje,   a   to   predovšetkým   záver, že odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (napríklad II. ÚS 78/05), ako aj záver, že pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP z 19. decembra 1997 vo veci Helle v. Fínsko, sťažnosť č. 20772/92, ods. 59 - 60).

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sformuloval štyri odvolacie námietky   (tomu   zodpovedá   aj   štruktúra   odôvodnenia   odvolania   rozdelená   do   štyroch bodov).

Prvá námietka sa zamerala na spochybnenie hodnotenia listu spoločnosti L., a. s., navrhovateľovi okresným súdom. Sťažovateľ hodnotenie spochybňoval výpoveďou svedka Mgr. G. H. Svedeckou výpoveďou sa krajský súd zaoberal a vyhodnotil ju ako nespôsobilú preukázať, „že plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho súdu   svedok   nevedel   jednoznačne   vyjadriť   ku   skutočnostiam   majúcim   význam   pre prejednávanú vec“.

Druhá odvolacia námietka smerovala k spochybneniu hodnotenia listu sťažovateľa navrhovateľovi   okresným   súdom.   Tento   list   bol   okresným   súdom   vyhodnotený   ako jednoznačne preukazujúci, „že samotný odporca požiadal v decembri 2005 navrhovateľa o kontinuitu   dodávky plynu aj v roku 2006“. V tej   súvislosti   okresný súd podotkol,   že v zmluve z 2. novembra 2005 je ako odberateľ uvedený sťažovateľ a list spoločnosti L., a. s., „preukazuje, že napriek predbežnému opatreniu nebol tejto spoločnosti plyn zo strany navrhovateľa dodávaný“. Hodnotenie okresného súdu   sa   sťažovateľ pokúsil   spochybniť vyjadrením   navrhovateľa   k   listu   požadujúcemu   predĺženie   platnosti   zmluvy   o dodávke plynu,   ktorá   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepreukazuje,   že   v   decembri   2005 sťažovateľovi   plyn   nebol   dodaný,   ako   aj   tvrdením,   že   v   sťažovateľovom   liste navrhovateľovi sa „na žiadnom mieste neuvádza, že Žalovaný prevzal dodaný plyn“. Podľa názoru ústavného súdu uvedené tvrdenia sťažovateľa   nespochybňujú konštrukciu, ktorú ako skutkový záver slúžiaci rozhodnutiu vytvoril okresný súd, preto ak krajský súd iba odkázal na závery okresného súdu v otázke hodnotenia listu sťažovateľa navrhovateľovi, postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom.

Treťou   námietkou   sťažovateľ   v   odvolaní   brojil   proti   argumentu   okresného   súdu, podľa ktorého v zmluve o dodávke plynu z 2. novembra 2005 je uvedený ako odberateľ práve   sťažovateľ.   Sťažovateľ   sa   opätovne   bránil   poukazom   na   nariadené   predbežné opatrenie. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal tým, že vymedzil procesný význam predbežného opatrenia pre prerokúvanú kauzu. Ústavný súd už v bode 2.1 uviedol dôvody, pre ktoré sa s takýmto názorom krajského súdu stotožňuje.

Štvrtá odvolacia námietka sťažovateľa sa týkala hodnotenia odberového diagramu okresným   súdom.   V   ňom   sťažovateľ   svojím   podpisom   potvrdil   množstvo   plynu,   ktoré od navrhovateľa v rozhodnom období odobral. V odvolaní k tomu sťažovateľ uvádza, že „predmetný diagram vyhotovil v rámci plnenia zmluvných povinností“. Ústavný súd k tomu uvádza, že plnenie zmluvných povinností nezbavuje sťažovateľa povinnosti potvrdiť svojím podpisom   pravdivosť   údajov   uvedených   v   odberovom   diagrame.   Preto   ak   krajský   súd na uvedenú námietku explicitne nereagoval, ale sa iba stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý   zdôraznil,   že „dodanie   plynu   odporca   potvrdil   svojím   podpisom   na   odberovom diagrame“, nemožno v takom postupe podľa názoru ústavného súdu identifikovať signály možnej ústavnej neakceptovateľnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že ani posledná sťažnostná námietka nie je dôvodná, a tak   nie   je   spôsobilá   preukázať   ústavne   relevantný   príčinný   vzťah   medzi   označenými právami   sťažovateľa   a   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ten   totiž   na   niektoré odvolacie   námietky   sťažovateľa   uspokojivým   spôsobom   reagoval,   s   inými   sa   zas vysporiadal   len   odkazom   na   závery   okresného   súdu,   čo   však   samo   osebe   neznamená ústavnú neudržateľnosť, a to s ohľadom na charakter týchto odvolacích námietok, ktorý vylúčil ich schopnosť účinne spochybniť závery okresného súdu.

2.4   Ústavný   súd   uzatvára,   že   sťažnosť   v   časti   námietok   týkajúcich   sa   významu súvisiaceho predbežného opatrenia (bod 2.1), posúdenia unesenia dôkazného bremena (bod 2.2) a dostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu (bod 2.3) na prvý pohľad vylučuje akékoľvek signály možnej ústavnej vadnosti. Sťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. Keďže ústavný súd odmietol predbežne prerokúvanú sťažnosť ako celok, bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   procesnými   návrhmi   sťažovateľa   (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a návrh na odklad jeho vykonateľnosti, priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011