znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 525/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   L.,   konajúcou   prostredníctvom   M.   L.,   konateľa   a   advokáta,   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 2/2014 z 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citovanom texte   aj   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 2/2014 z 12. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vykonáva   poľnohospodársku   činnosť na prenajatej pôde, na ktorej sa okrem iného nachádzal aj sad ovocných stromov – jabloní a čerešní.   Sťažovateľka   objednala   ich   výrub,   ktorý   bol   následne   aj   realizovaný (podľa údajov zistených v správnom konaní išlo o 315 ks jabloní a 340 ks čerešní).

Rozhodnutím   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia,   Inšpektorátu   životného prostredia   Banská   Bystrica   č. 3397301912/7684-24785/Huť   zo   6.   septembra   2012   bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 11 000 € za protiprávne konanie, ktorého sa mala dopustiť tým, že objednala výrub drevín bez súhlasu orgánu ochrany prírody podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení relevantnom pre konanie vo   veci   samej   (ďalej   len   „zákon   č. 543/2002   Z. z.“,   v citáciách   aj   „ZoOPaK“). Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu sa sťažovateľka odvolala. Slovenská inšpekcia   životného   prostredia,   ústredie   ako   druhostupňový   správny   orgán   rozhodnutím č. 3397001312/8791-33584/25/2012/Ant   z 23. novembra   2012   (ďalej   aj   „druhostupňové rozhodnutie   správneho   orgánu“)   na odvolanie   sťažovateľky   prvostupňové   rozhodnutie správneho orgánu potvrdila.

Následne   sa   sťažovateľka   obrátila   na   súd   so   žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č. k.   23   S   12/2013-74 z 18. septembra   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   jej   žalobu   zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Napadnutým   rozsudkom   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak, že sťažovateľke uložil pokutu vo výške 5 500 €, vo zvyšnej časti rozsudok krajského súdu potvrdil a zároveň jej nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd teda   zmenil   druhostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   v spojení   s   prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu vo výroku o výške uloženej pokuty.

Pre   konanie   o sťažnosti   sťažovateľky   je   podstatné   to,   že   počas   rozhodovania najvyššieho   súdu   došlo   k zmene   právnej   úpravy,   ktorá   má   podľa   najvyššieho   súdu, ako aj podľa   sťažovateľky   zásadný   vplyv   na   posúdenie   protiprávnosti   konania sťažovateľky. Zmenou zákona č. 543/2002 Z. z. uskutočnenou zákonom č. 506/2013 Z. z., ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon   č. 543/2002 Z. z.   o   ochrane prírody   a krajiny   v   znení neskorších   predpisov   a ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony,   sa   ustanovilo, že na výrub   drevín   rastúcich   v ovocných   sadoch   a záhradách   sa   nevyžaduje   súhlas správneho orgánu.

Podľa relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu: «... Odvolací súd zistil, že v čase rozhodovania o odvolaní proti rozsudku krajského súdu je   účinné   znenie zákona   č. 543/2003   Z. z.   (účinnosť nadobudlo   dňa 01. 01. 2014), ktoré v § 47 ods. 4 písm. d) upravuje, že súhlas na výrub drevín sa nevyžaduje na dreviny rastúce   v ovocných   sadoch   a   záhradách.   Z   administratívneho   spisu   bolo   podľa   názoru najvyššieho   súdu   preukázané,   že   vyrúbané   dreviny   (jablone   a   čerešne)   sa   nachádzali v ovocnom   sade.   S účinnosťou   od   01.01.2014   na   výrub   takýchto   drevín   sa   nevyžaduje podľa zákona č. 543/2002 Z. z. súhlas príslušného orgánu ochrany prírody.

S poukazom na ustanovenie § 250j ods. 5 O. s. p. ak súd na základe vykonaného dokazovania (na podklade administratívneho a súdneho spisu) dospel k záveru, že o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, môže rozhodnúť o uložení sankcie sám. Uvedené ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na odvolacie konanie (§ 246c, §211 ods. 2 O. s. p.).

V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dôvodne zamietol podanú žalobu v časti uplatneného základu - kvalifikácie skutku, keďže žalobca porušil povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zákona č. 543/2002 Z. z. v čase, kedy sa predmetný skutok stal.   Najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   tejto   časti potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 OSP).

Odvolací   súd   vzhľadom   na   požiadavku   hospodárnosti   konania   nevidel   dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, pretože skutkový stav považoval za dostatočne zistený   a   samotné   právne   posúdenie   veci   čo   do   kvalifikácie   sankcionovaného   konania nebolo   materiálne   nesprávne.   S   poukazom   na   účinnú   právnu   úpravu,   aplikujúc   zásady administratívneho   trestania,   súd   výrok   o   výške   uloženej   pokuty   v   rámci   rozhodovania v plnej jurisdikcii napravil sám odvolací súd zmenou výroku rozhodnutia správneho orgánu len v časti výšky uloženej sankcie (§ 250j ods. 5 O. s. p. a § 250ja ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 90 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z., právna úprava účinná od 01. 01. 2014 v prípade výrubu drevín bez súhlasu príslušného orgánu (mimo drevín na ktorých výrub sa súhlas   nevyžaduje   § 47   ods. 4   zákona   543/2002   Z. z.),   určuje   rozpätie   výšky   pokuty do 33.193,91 € (rovnako, ako aj v čase rozhodovania správnych orgánov a krajského súdu). Odvolací súd bol povinný pri rozhodovaní zohľadniť právnu úpravu účinnú v čase jeho rozhodovania, vychádzal zo skutočnosti, že aktuálna právna úprava v prípade výrubu posudzovaných   drevín   je   pre   žalobcu   priaznivejšia   než   právna   úprava   účinná   v   čase, kedy sa skutok stal a aj v čase rozhodovania krajského súdu.

Preto   aplikujúc   moderačné   právo,   zmenil   odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vo výroku o uložení výšky pokuty a pokutu uložil v spodnej hranici jej zákonného rozpätia, ktoré zákon pri ukladaní pokút upravuje, čo je v konečnom dôsledku pre postavenie žalobcu priaznivejšie a zohľadňuje aj existenciu súčasnej liberálnejšej úpravy pri výrube drevín postupom podľa zákona č. 543/2002 Z. z. Postup odvolacieho súdu je v súlade so Zásadou 2 bod 2. odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty Rady Európy o správnych sankciách (schválené Výborom ministrov dňa 13. 02. 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov), podľa ktorej „ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.“...   Z   týchto   podstatných   dôvodov   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici ako vecne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP   potvrdil,   iba   v   časti   výšky   uloženej   pokuty   ho   zmenil,   ako   aj   zmenil   napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v časti výšky uloženej sankcie

- pokuty z 11.000 € na 5.500 €.

Rozhodnutie krajského súdu v čase jeho vyhlásenia bolo zákonné, z tohto dôvodu odvolací súdu ako vecne správny potvrdil aj jeho výrok o náhrade trov konania.... K zmene časti napadnutého rozsudku, ako odvolací súd konštatuje vyššie, došlo z dôvodu zmeny právnej   úpravy,   ktorá   je   pre   žalobcu   priaznivejšia,   keďže   skutok   ktorého   sa   žalobca dopustil, s účinnosťou od 01. 01. 2014 už nie je iným správnym deliktom

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí a tvrdí, že ním bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Podľa sťažovateľky «Najvyšší súd Slovenskej republiky v písomnom vyhotovení Rozsudku nijakým spôsobom neodôvodnil a neozrejmil, akými úvahami bol vedený pri stanovovaní výšky uloženej sankcie vedený a na základe akých kritérií znížil výšku uloženej pokuty práve na jednu   polovicu   z   pôvodnej   výšky   11.000,00   EUR   na   5.500,00   EUR.   Podľa   názoru sťažovateľa takto Najvyšší súd Slovenskej republiky spôsobil, že Rozsudok je v danej časti arbitrárny,   čím   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.... Rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky, ktoré naň OSP   v   citovanom   ustanovení (§ 157   ods. 2   OSP,   pozn.) kladie   a   sťažovateľ   má   za   to, že porušením   tohto   procesného   pravidla   došlo   zo   strany   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   k   chybnému   postupu   a   v   konečnom   dôsledku   zásahu   do   procesného   práva sťažovateľa   na riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   a   tým   rovnako   aj   práva   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.... Odôvodnenie, že súd „pokutu   uložil   v   spodnej   hranici   jej   zákonného   rozpätia“   podľa   názoru   sťažovateľa preto neobstojí,   keďže   ZoOPaK   neupravuje   žiadnu   spodnú   hranicu   zákonného   rozpätia výšky   pokuty,   ktorú   možno   uložiť,   ale   práve   naopak,   iba   jej   hornú   hranicu.   Takéto odôvodnenie je preto nezrozumiteľné, arbitrárne a contra legem.

ZoOPaK   nielenže   neupravuje   dolnú   hranicu   zákonného   rozpätia   výšky   pokuty, ktorú možno za porušenie zákonnej povinnosti udeliť, ale dokonca konanie sťažovateľa, ktoré   viedlo   k   uloženiu   predmetnej   pokuty   v   znení   účinnom   po   01. 01. 2014   už   vôbec ako správny delikt nekvalifikuje a teda ani neumožňuje udelenie žiadnej finančnej sankcie – pokuty.   Novela ZoOPaK   vykonaná zákonom č. 506/2013 Z. z.   zmenila ustanovenie § 47 ZoOPaK   účinné   do   31.12.2013,   pričom   podľa   znenia   účinného   v   čase   rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu „Súhlas na výrub dreviny sa nevyžaduje... c) na dreviny rastúce v ovocných sadoch alebo záhradách...“ Keďže v danom prípade sa jednalo práve o výrub drevín rastúcich v ovocných sadoch alebo záhradách, s účinnosťou od 01.01.2014 nemožno za konanie, ktoré spočíva vo výrube drevín rastúcich v ovocných   sadoch   a   záhradách   bez   vyžiadania   súhlasu   príslušného   orgánu   ochrany prírody   a   krajiny,   uložiť   žiadnu   sankciu.   Je   preto   nepochopiteľné,   ak   odvolací   súd argumentuje,   že   „pokutu   uložil   v   spodnej   hranici   jej   zákonného   rozpätia,   ktoré   zákon pri ukladaní   pokút   upravuje,   čo   je   v   konečnom   dôsledku   pre   postavenie   žalobcu priaznivejšie a zohľadňuje aj existenciu súčasnej liberálnejšej úpravy pri výrube drevín postupom   podľa   zákona   č. 543/2002   Z. z.“,   keďže   takýto   postup   je   v   rozpore   s   vyššie uvedenými   princípmi   správneho   trestania.   Písomné   odôvodnenie   Rozsudku   sa   vôbec nezaoberá   dôvodmi,   pre   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepostupoval podľa ZoOPaK   účinného   v   čase   rozhodovania   o   sankcii,   ale   zo   sťažovateľovi   úplne neznámych dôvodov rozhodol o uložení pokuty práve vo výške 5.500,00 EUR.

Argument, že Najvyšší súd Slovenskej republiky by mohol pri posudzovaní výšky uloženej pokuty vychádzať zo správnej úvahy, pri ktorej by mohol zohľadňovať (o čom sa môže   sťažovateľ   len   domnievať)   závažnosť,   najmä   spôsob   spáchania   správneho   deliktu a na jeho   následky   vrátane   vzniknutej   ujmy,   na   rozsah   a   mieru   hroziacej   ujmy alebo ohrozenej   spoločenskej   hodnoty   a   na   okolnosti,   za   ktorých   bol   spáchaný, podľa názoru   sťažovateľa   rovnako   neobstojí,   keďže   vzhľadom   na   charakter   predmetnej zmeny   ZoOPaK   (konanie   sťažovateľa   už   nie   je   vôbec   správnym   deliktom)   je   zrejmé, že spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa je nulová. Dôvodová správa k zákonu č. 506/2013   Z. z.,   ktorý   novelizoval   predmetné   ustanovenia   ZoOPaK   výslovne   uvádza: „Na základe   poznatkov   z   praxe   sa   upravuje   ustanovenie   § 47,   najmä   prípady,   kedy   sa súhlas na výrub drevín nevyžaduje (§ 47 ods. 4).“ Je zrejmé, že už pred účinnosťou tejto novely ZoOPaK v praxi vyvstávala potreba úpravy § 47 ZoOPaK, keďže prax prinášala poznatky   vedúce   k   tomu,   aby   pri   výrube   drevín   rastúcich   v   ovocných   sadoch alebo záhradách   nebol   potrebný   súhlas   príslušného   orgánu   ochrany   prírody   a   krajiny, keďže spoločenská nebezpečnosť a závažnosť takéhoto konania je zanedbateľná, až priam nulová. Nerešpektovanie týchto skutočností zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je o to nepochopiteľnejšie, že sám Najvyšší súd Slovenskej republiky na str. 11 písomného odôvodnenia Rozsudku uvádza, že „Postup odvolacieho súdu je v súlade so Zásadou 2 bod 2. odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty Rady Európy o správnych sankciách (schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov   ministrov),   podľa   ktorej   „ak po spáchaní   činu   nadobudli   účinnosť   menej represívne sankcie,   mali by sa uplatniť tak,   aby to bolo výhodné pre osobu,   o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.“

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje sťažovateľ pokutu vo výške 5.500,00 EUR za neprimerane vysokú a zaťažujúcu vzhľadom na závažnosť jeho konania, pričom nemožno uviesť   žiadne   relevantné   argumenty,   prečo   by   mala   byť   výška   uloženej   pokuty   práve 5.500,00   EUR   a   nie   nulová   vzhľadom   na   právnu   úpravu   účinnú   v   čase   rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu o tejto pokute. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak nepostupoval pri rozhodovaní o sankcii podľa aktuálnej právnej úpravy   a   zásad   administratívneho   trestania,   svoje   rozhodnutie   v   tejto   časti   riadne neodôvodnil   a   tým,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   nezrušil,   ale   zmenil,   odňal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k výške sankcie a v prípade chybného rozhodnutia ojej výške takýto chybný postup súdu zvrátiť využitím opravných prostriedkov, ktoré by inak mal k dispozícii.».

Sťažovateľka z týchto dôvodov podala proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vo veci smej rozhodol nálezom, ktorým by vysloví, že napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okrem   toho   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   § 52   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   rozhodol   o predbežnom   opatrení,   ktorým   by   odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže „to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a výkon   rozsudku   by   znamenal   pre   sťažovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.

Napokon sa sťažovateľka domáha úhrady trov konania.

Sťažovateľka taktiež uvádza, že z opatrnosti a s ohľadom na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008 podala proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj dovolanie, o ktorého prípustnosti však vyjadruje pochybnosti.

Sťažnosť   bola   po   jej   napadnutí   na   ústavný   súd   pridelená   sudcovi   spravodajcovi Jánovi Lubymu, ktorý bol podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 členom IV. senátu ústavného súdu. Z dôvodu ukončenia   funkčného   obdobia   sudcu   spravodajcu   Jána   Lubyho   bola   vec   sťažovateľky náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odseku Dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej   len   „dodatok“), pridelená   sudcovi   spravodajcovi   Rudolfovi   Tkáčikovi,   ktorý   je členom   III.   senátu   ústavného   súdu.   Sťažnosť   preto   podľa   bodu   4   dodatku   predbežne prerokoval III. senát ústavného súdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s tvrdením sťažovateľky, že podala proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   aj   dovolanie.   Z   ustálenej   judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   3   ústavy (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04) a vzhľadom na to je v prípade podania mimoriadneho opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde považovaná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09, II. ÚS 215/2010, III. ÚS 197/2011, IV. ÚS 231/2011).

V prípade   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   v   správnom   súdnictve   (právoplatné rozhodnutia súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) ale niet rozumných pochybností   o ich   neprípustnosti   (napr.   II. ÚS 87/09,   II. ÚS 65/2010,   IV. ÚS 208/08), a preto   by   odmietnutie   sťažnosti   v tomto   štádiu   konania   bolo   prejavom   formalistického prístupu   v procese   poskytovania   ústavno-súdnej   ochrany   sťažovateľkiným   základným právam.

Ústavný   súd   ďalej   skúmal,   či   nie   sú   dané   iné   dôvody,   ktoré   by   odôvodňovali neprijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   a   slobody   sťažovateľky napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu   verejnej   správy,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   boli nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§ 247   ods. 1   OSP),   teda   preskúmať   to, či kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   v   konkrétnom   druhu   správneho konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy   a   v   súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   V   prerokúvanom   prípade   bolo   potrebné zohľadniť   aj   to,   že   najvyšší   súd   ako   správny   súd   bol   súdom   s   plnou   jurisdikciou, pretože predmetom konania bolo rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa   zákona   č. 543/2002   Z. z.   (§ 250i   ods. 2   OSP   v   spojení   s   § 250l   ods. 2   OSP). Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

V okolnostiach   danej   veci   bola   sťažovateľka   sankcionovaná   za   správny   delikt   – výrub ovocných stromov. Počas odvolacej fázy súdneho konania pred najvyšším súdom došlo k takej zmene právnej úpravy (§ 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z.), podľa ktorej už daný skutok nebol považovaný za správny delikt, keďže na výrub drevín v ovocnom sade už nie je potrebný súhlas správneho orgánu. Najvyšší súd zmenil rozhodnutie krajského súdu, ako aj prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu tak, že uložil sankciu vo výške polovičnej, teda v sume 5 500€.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   uloženie   pokuty   aktom   donucovacej   povahy. Má predovšetkým   majetkové   zameranie   umožňujúce   vynútiť   určitú   ujmu   na   majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní sú svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu, a to   s   ohľadom   na   ich   výšku   a   možnosť   ich   opakovaného   ukladania (m. m. III. ÚS 231/2010).

V   zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) a ústavného   súdu   treba   pojmy   „trestné   obvinenie“   a   „práva   alebo   záväzky   občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od   ich   definovania   vo   vnútroštátnom   právnom   poriadku   členských   štátov   dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k   záveru   o   aplikovateľnosti   ustanovenia   čl. 6   ods. 1   dohovoru   na   daný   prípad, keďže predmetom   konania   v   sťažovateľkinej   veci   bolo   súdne   preskúmanie   rozhodnutí o uložení   sankčnej   povinnosti   za   správny   delikt   v   podobe   uloženia   peňažnej   pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzsku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997, pozri aj III. ÚS 341/2007, III. ÚS 231/2010).

Z týchto   dôvodov   sa   záruky   spravodlivého   súdneho   konania   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy majú aplikovať aj na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bola uložená pokuta majúca trestný, represívny charakter.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom rozsudku   nedostatočne   odôvodnil,   prečo   jej   uložil   pokutu   práve   vo   výške   5   500   €, a nie napríklad   nulovú   pokutu.   V spojitosti   s uvedeným   sťažovateľka   argumentuje   tým, že najvyšší   súd   sa   odvolal   na   zmenenú   právnu   úpravu,   podľa   ktorej   skutok,   ktorý   je sťažovateľke kladený za vinu, nie je vôbec postihovaný ako správny delikt.

Námietka sťažovateľky po vecnej stránke súvisí s dvoma otázkami. Prvou je otázka možnosti   prihliadnutia   na   neskoršiu   zmenu   zákona   č. 543/2002   Z. z.   pri   posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného za platnosti a účinnosti starej právnej úpravy, ak k zmene právnej úpravy vplývajúcej na posúdenie postihovateľnosti správneho deliktu   došlo   až   v čase   konania   v správnom   súdnictve.   Až   druhou   je   nedostatok odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   sume pokuty.

Ústavný súd tak v prvom rade musel preskúmať, či v správnom súdnictve je súd pri posudzovaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   povinný prihliadnuť aj na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa (tzv. retroaktivita in mitius), ku   ktorej   nedošlo   počas   správneho   konania,   ale   až   v priebehu   súdneho   konania, ako aj rozsah tejto povinnosti.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   právna   úprava   (zákona   č. 534/2002   Z. z.) neobsahuje   jednoznačné   prechodné   ustanovenia   vzťahujúce   sa   na   okolnosti   danej   veci, teda na otázku, či sa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného podľa staršej úpravy má použiť staršia alebo nová právna úprava.

Ako už ústavný súd vo vzťahu k analogickej situácii uviedol (prechodné ustanovenie obsiahnuté v   § 458   ods. 1   zákona   č. 238/2001   Z. z.),   ustanovenie   § 104b   ods. 1   zákona č. 534/2002   Z. z.,   podľa   ktorého „Konania   začaté   a   právoplatne   neukončené do 31. decembra 2013 sa dokončia podľa tohto zákona“, nerieši expressis verbis otázku, ktorý   zákonný   predpis   mal   byť   v   sťažovateľkinom   prípade   aplikovaný   v   súvislosti s posúdením jej konania z hľadiska hmotnoprávneho (m. m. III. ÚS 341/07).

Ani   z prípadnej   analogickej   aplikácie   § 104   ods. 4   zákona   č. 534/2002   Z. z. nevyplýva   iný   záver.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   na   ukladanie   sankcií   za   porušenie ustanovení tohto zákona, ku ktorému došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa použijú   ustanovenia   tohto   zákona,   ak   sú   pre   toho,   kto   porušil   zákon,   priaznivejšie. Aj predmetné   ustanovenie   sa   totiž   vzťahuje   na   sankcionovanie   správnym   orgánom a bez ďalšieho   neupravuje   postup   súdu,   resp.   zmenu   právneho   stavu   po   nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Ústavný súd sa už prihlásil k záveru, že zásada prípustnosti retroaktivity v prospech páchateľa   v trestnom   práve   sa   primerane   uplatní   aj   v oblasti   správneho   trestania, resp. administratívneho   sankcionovania   (III. ÚS 142/2011,   III. ÚS 441/2013).   Preto   sa ústavná záruka, podľa ktorej sa novší predpis použije, ak je výhodnejší pre páchateľa (čl. 50 ods. 6 ústavy), aplikuje aj v správnom konaní (rovnako aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 192/05 z 11. júla 2007 publikovanom ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního   soudu,   svazek   46,   nález   č. 110,   str.   11   a   násl.,   a jeho   uznesenie sp. zn. IV. ÚS 3687/11   z 28. mája   2013).   Správne   orgány   sú   preto   povinné   zohľadniť princíp   retroaktivity in   mitius a prípadné   nezohľadnenie   tohto   princípu   môže   viesť k nezákonnosti daného rozhodnutia správneho orgánu.

Sporné   je,   či   sa   zásada   prípustnosti   retroaktivity   v prospech   páchateľa   aplikuje aj vtedy, ak ku zmene právnej úpravy došlo až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Napriek významu zásadnej prípustnosti retroaktivity in mitius aj v oblasti správneho trestania nie je ani z komparatívneho hľadiska jednoznačný záver o tom, či sa daná zásada v plnom rozsahu vzťahuje aj na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia.

Napríklad podľa nemeckej judikatúry je pre posudzovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   v zásade   rozhodujúci   čas   vydania   posledného rozhodnutia správneho orgánu (napr. rozsudok Spolkového správneho súdu publikovaný ako   BVerwGE   120,   246).   Neskoršia   zmena   právnej   úpravy   nemá   byť   relevantná, keďže ani nezákonné   rozhodnutie   správneho   orgánu   sa   v zásade   nestane   zákonným   iba v dôsledku zmeny v právnej úprave (rozsudok Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvL 3/96   z   29.   marca   2000).   Výnimky   musia   vyplývať   z hmotnoprávnych   pravidiel vzťahujúcich   sa   na   rozhodovanú   vec   (rozsudok   Spolkového   správneho   súdu sp. zn. BVerwG   8   C   87.88   z   27.   apríla 1990   publikovaný   napr.   v Neue   Juristiche Wochenschrift 1991, s. 2584), resp. osobitosti veci.

Ústavnému súdu je známy aj na prvý pohľad opačný záver Najvyššieho správneho súdu   Českej   republiky   obsiahnutý   v rozsudku   č. k.   2   As   9/2008-77   z   13.   júna   2008 publikovanom pod č. 1684/2008 Sb. NSS, rozsudku sp. zn. 9 As 7/2008 zo 4. decembra 2008 a rozsudku č. k. 4 As 73/2008-182 z 31. marca 2009, podľa ktorého má správny súd povinnosť   prihliadnuť   pri   posudzovaní   zákonnosti   napadnutých   rozhodnutí   správnych orgánov nie iba   na právnu   úpravu,   ktorá   platila   v dobe   rozhodovania   správneho orgánu prvého   stupňa,   ale   aj   na úpravu   platnú   a účinnú   v dobe   rozhodovania   správneho   súdu, ak je pre   páchateľa   priaznivejšia.   Hoci   je   predmetný   záver   v literatúre   kritizovaný (pozri Prášková, H.: Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck 2013, s. 89 a nasl.),   podľa   Ústavného   súdu   Českej   republiky   (uznesenie   sp. zn.   IV.   ÚS   3687/11 z 28. mája 2013)   nie   je   taký   výklad   v rozpore   s ústavou   ani   Listinou   základných   práv a slobôd.

Ako   už   ústavný   súd   vyslovil,   zásady   vyplývajúce   z trestného   práva   a tomu zodpovedajúce   ústavné   záruky   (vrátane   čl. 50   ods. 6   ústavy)   sa   na   administratívne sankcionovanie aplikujú primerane, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu (m. m. III. ÚS 441/2013).

V rámci   správneho   súdnictva   (a   teda   aj   v rámci   súdneho   prieskumu   rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými bola uložená sankcia) je potrebné zohľadniť skutočnosť, že medzi orgánom verejnej správy a správnym súdom existuje určitá deľba úloh. Na rozdiel od   trestného   súdu   (súdu   konajúceho   v trestnej   veci),   ktorý   je   jediným   orgánom rozhodujúcim   o vine   a treste,   sú   v rámci   administratívneho   trestania   úlohy   rozdelené medzi správne   orgány   a správne   súdy.   Správny   súd   s výnimkou   zákonom   ustanovených prípadov (tretia hlava piatej časti OSP) nie je ďalšou opravnou inštanciou, ale orgánom preskúmavajúcim   zákonnosť   výsledku   správneho   konania   –   právoplatného   rozhodnutia správneho   orgánu.   Podmienky   a rozsah   prieskumu   zákonnosti,   a teda   aj   realizácie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 (a čl. 46 ods. 2) ústavy, sú určené zákonom (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Východiská   na   určenie   času   relevantného   pre   posúdenie   skutkových   a právnych okolností   v rámci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   sú obsiahnuté v § 250i ods. 1 až 3 OSP.

Podľa   250i   ods. 1   OSP   je   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa   § 250i   ods. 2   OSP   ak   správny   orgán   rozhodol   o   uložení   sankcie,   súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy   už   vykonané správnym   orgánom   alebo   vykonať   dokazovanie   podľa   tretej   časti druhej hlavy.

Podľa   § 250i   ods. 3   OSP   správny   súd   prihliadne   len   na   tie   vady   konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Neskoršia zmena právneho stavu, na základe ktorého právoplatne rozhodol správny orgán s tým, že podľa nového právneho stavu by už mal správny orgán rozhodnúť inak, ešte v zásade   nevedie   k záveru   o nezákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   napadnutého žalobou v správnom súdnictve. To by totiž znamenalo opätovné rozhodnutie a nahrádzanie rozhodnutia   správneho   orgánu   súdnym   rozhodnutím.   Neskoršia   zmena   právnej   úpravy (vo všeobecnosti) zároveň nie je v zásade takou vadou, ktorá by mohla mať v zmysle § 250i ods. 3 OSP vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Hoci správny súd aj v okolnostiach danej veci konal v rámci plnej jurisdikcie (§ 250i ods. 2 v spojení s ods. 5 OSP), a mohol tak sám rozhodnúť o sankcii za správny delikt, ústavný   súd   sa   prikláňa   k názoru,   že   správny   súd,   aj   keď   konajúci   v   plnej   jurisdikcii, pričom jeho   rozhodnutie   nahrádza   rozhodnutie   správneho   orgánu   (§ 250j   ods. 5   OSP), nepreberá   na   seba   právomoc   a   zodpovednosť   správneho   orgánu,   ktorého   rozhodnutie preskúmava   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   8   Sžo/16/2012   z   21.   februára   2013, R 100/2013).

Ústavný   súd   už   taktiež   vyslovil   (napr.   III. ÚS 142/2011),   že   zmyslom   zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je zabezpečiť právnu istotu delikventa   založenú   na   požiadavke,   aby   v   čase   páchania   skutku   vedel,   či   zaň podľa objektívneho   práva   možno   vyvodiť   zodpovednosť   spočívajúcu   v   negatívnych právnych   následkoch   a   aké   negatívne   právne   následky   mu   za   delikt   hrozia. Zákaz retroaktivity   nie   je   samoúčelný,   jeho   zmyslom   je   chrániť   právnu   istotu   adresáta právnej normy, v tomto prípade právnu istotu sťažovateľky, že správne orgány rozhodujúce o sankcii   budú   postupovať   podľa   právnej   úpravy   účinnej   v čase   spáchania   skutku, resp. podľa neskoršej právnej úpravy, ak by bola pre sťažovateľku prospešnejšia.

Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na to, že najvyšší súd svoje stanovisko odôvodnil   okrem   iného   aj   odkazom   na   odporúčanie   Výboru   ministrov   Rady Európy R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, konkrétne na jeho zásadu 2 bod 2, podľa ktorej „ak po spáchaní   správneho   deliktu   nadobudli   účinnosť   menej   represívne sankcie,   mali   by   sa   uplatniť,   ak   by   to   bolo   výhodné   pre   osobu,   o uloženie   sankcie proti ktorej   správny   orgán   rozhoduje“. Bez   toho,   aby   sa   ústavný   súd   vyslovoval k právnemu   charakteru   a záväznosti   tohto   odporúčania,   poukazuje   na   to,   že   predmetná zásada sa vzťahuje právne na konanie pred správnym orgánom.

Napriek určitej nejasnosti vyplývajúcej z rozhodnutia („odvolací súd bol povinný zohľadniť   právnu   úpravu   účinnú   v čase   rozhodovania...“)   v tomto   prípade   najvyšší   súd nepôsobil   ako   správny   orgán   rozhodujúci   o uložení   sankcie   podľa   novšieho   právneho predpisu   (keďže   v tom   prípade   by   sankciu   uložiť   nemohol   pre   zmenu   právnej   úpravy v prospech páchateľa a odpadnutie sankciovateľnosti skutku), ale iba ako súd uplatňujúci svoje   moderačné   právo   posudzujúc   vec   podľa   predchádzajúcej   právnej   úpravy, pričom v rámci   tohto   posúdenia   najvyšší   súd   „zohľadnil“   novú   právnu   úpravu.   Rozsah svojej   úvahy   pri   moderácii   pokuty   pritom   najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu neprekročil, keď zmenu právnej úpravy zohľadnil ako kritérium pre určenie výšky sankcie podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Z uvedených dôvodov   je predmetná právna úvaha najvyššieho súdu   o zohľadnení novej   právnej   úpravy   pri   rozhodovaní   o pokute   podľa   predtým   platných   a účinných právnych   predpisov   síce   len   jedna   z možných,   nie   je   ale   bez   ďalšieho   svojvoľná alebo nezlučiteľná   s účelom   a obsahom aplikovaných   právnych   predpisov   (§ 250i   a nasl. OSP)   či   ústavných   záruk   spravodlivého   súdneho   konania   (správneho   súdnictva) vyplývajúcich z ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil, prečo uložil práve pokutu vo výške 5 500 €, a nie inú, napríklad nulovú.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   pôvodne   správnym   orgánom určená   výška   pokuty   zohľadňovala   počet   a hodnotu   vyrúbaných   stromov.   Najvyšší   súd z pohľadu ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odôvodnil zníženie pokuty. Každé určenie výšky pokuty je predmetom správneho uváženia. Pri jeho skúmaní, či už v rámci správneho súdnictva, a o to viac pri skúmaní ústavnej udržateľnosti uloženia pokuty, sa   skúma iba to,   či   toto   uváženie nevybočilo   z medzí   a   hľadísk   ustanovených zákonom a ústavou. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri určovaní výšky pokuty neprekročil   ústavne   ustanovené   medze   správnej   úvahy,   a preto   ani   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti nie je ústavne nekonformné.

Na základe uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97,   I. ÚS 204/2010)   rešpektuje   názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s   procesným   úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci   samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery,   konštatuje   dostatočne   zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 (a ods. 2) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z toho   dôvodu   odpadol   dôvod   na   rozhodovanie   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky obsiahnutých v sťažnosti, najmä o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014