znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 525/2012-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základného práva nebyť mučený, ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   slobodu   myslenia,   svedomia, náboženského vyznania a viery zaručeného čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na   slobodnú   voľbu   povolania   a   prípravu   naň   zaručeného   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   vzdelanie   zaručeného   čl.   42   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu vedeckého bádania zaručeného čl. 43 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia jeho práva na osobnú bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania zaručeného čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   čl. 13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na užívanie práv a slobôd priznaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd na nediskriminačnom základe zaručeného   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   zákazu zneužitia práva zaručeného čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na vzdelanie   zaručeného   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Obvodného oddelenia Policajného zboru v Ružomberku ČVS: ORP-347/OO-RK-2012 z 31. júla 2012 a uznesením   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Ružomberok   č.   k.   1   Pn   161/12-9 z 20. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného čl. 16 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zaručeného čl. 24 ústavy, základného práva na slobodnú voľbu   povolania   a   prípravu   naň   zaručeného   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva na vzdelanie zaručeného čl. 42 ods. 1 ústavy a základného práva na slobodu vedeckého bádania zaručeného čl. 43 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia jeho práva na osobnú bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného   života   zaručeného   čl.   8   dohovoru,   práva   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania zaručeného čl. 9 dohovoru, práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, práva na užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom na nediskriminačnom základe zaručeného čl. 14   dohovoru,   zákazu   zneužitia   práva   zaručeného   čl.   17   dohovoru   a práva   na vzdelanie zaručeného   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) v spojení s čl. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru v Ružomberku   (ďalej len „obvodné oddelenie PZ“) ČVS: ORP-347/OO-RK-2012 z 31.   júla 2012 a uznesením   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Ružomberok   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 161/12-9 z 20. augusta 2012.

V sťažnosti sťažovateľ rekapituluje skutkové okolnosti jeho doktorandského štúdia v študijnom odbore Sociálna práca na Katolíckej univerzite v Ružomberku – Teologickej fakulte.   Kritizuje   predovšetkým   obsah   oponentského   posudku   k jeho   dizertačnej   práci, ako aj priebeh dizertačnej skúšky 11. mája 2010. Posudkom oponenta dizertačnej práce a správaním členov komisie, ktorá o obhajobe jeho dizertačnej práce rozhodovala, malo dôjsť   k naplneniu   skutkovej   podstaty   prečinu   hanobenia   národa,   rasy   a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   prečinu   podnecovania   k národnostnej,   rasovej   a etnickej nenávisti   podľa   §   424   ods.   1   Trestného   zákona,   prečinu   podnecovania   podľa   §   337 Trestného zákona a prečinu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ preto v tomto duchu podal 23. apríla 2012 trestné oznámenie.

Uznesením povereného príslušníka obvodného oddelenia PZ ČVS: ORP-347/OO-RK-2012 z 31. júla 2012 bolo predmetné trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   odmietnuté.   Poverený   príslušník   obvodného   oddelenia   PZ   po   zadovážení a zhodnotení relevantných dôkazov „dospel k záveru, že konanie mons. prof. ThDr. JcDr. A. F.,   PhD.   a ostatných   členov   komisie   nenaplnilo   znaky“ tvrdených   prečinov „a ani samotný vyšetrovací spis neobsahuje skutočnosti na základe, ktorých by bolo možné v tejto veci začať trestné stíhanie, súčasne nebola naplnená ani iná skutková podstata trestných činov uvedených a popísaných v osobitnej časti Trestného zákona a nakoniec vyšetrovací spis   neobsahuje   ani   skutočnosti,   ktoré   by   bolo   možné   Obvodným   úradom,   Odborom všeobecnej vnútornej správy... posúdiť ako priestupok...

Čo sa týka vybraných častí z oponentského posudku... doktoranda JUDr. PhDr. P. Ď. oponent   prof.   F.   v ňom   vlastným   názorom   vyjadril   objektívny   kritický   rozbor   predností a nedostatkov   dizertačnej   práce   doktoranda.   Ako   uviedol   prof.   F.   v zápisnici   oponent v oponentskom   posudku   nepodnecuje,   ale   konštatuje   a namieta.   Oponentský   posudok a priebeh samotnej dizertačnej skúšky nie je poverený príslušník PZ oprávnený posudzovať ani   ako   celok   a ani   ako   časti,   pretože   hodnotenie   oponentského   posudku   a dizertačnej skúšky predpokladá odborné a vedecké poznatky z príslušného odboru.“ Napokon poverený príslušník obvodného oddelenia PZ zdôraznil, že „trestné konanie nemôže byť prostriedkom na zabezpečenie uspokojovania subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, takýto postup je zabezpečený a garantovaný štátnym donútením v sfére iných štátnych orgánov (súdov a exekučných   úradov).   Nie   je   úlohou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   nahrádzať iniciatívu   subjektov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov   v občianskom   resp.   inom   právnom konaní.“.

Uznesenie   povereného   príslušníka   obvodného   oddelenia   PZ   napadol   sťažovateľ sťažnosťou   podľa   ôsmej   hlavy   prvej   časti   Trestného   poriadku.   V nej   namietal nerešpektovanie lehoty na vybavenie trestného oznámenia, nezrozumiteľnosť, protirečivosť a nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia a vo vecnej rovine opätovne tvrdil, že text oponentského posudku k jeho dizertačnej práci je „v každom prípade nanucovaním katolíckeho náboženstva a dokonca aj politickej ideológie Katolíckej cirkvi“ a že tento text „hanobí   moje   vierovyznanie   a presvedčenie“.   Poverenému   príslušníkovi   obvodného oddelenia PZ sťažovateľ vytkol, že obišiel „väčšinu mojich námietok v trestnom oznámení a zisťoval   skutkový   stav   takým   spôsobom,   ktorý   sa   v konečnom   dôsledku   dá   vyhodnotiť ako tvrdenie označenej záujmovej skupiny v trestnom oznámení voči môjmu tvrdeniu, čiže ako   tvrdenie   proti   tvrdeniu.   Poverený   príslušník   však   podľa   spôsobu   môjho   trestného oznámenia   mal   vychádzať   presne   z jeho   textu,   čo   však   urobil   iba   v minimálnej   miere, pričom námietky v tomto trestnom oznámení sú závažné a dôkazy v ňom sú jednoznačné.“. Trestný   poriadok   podľa   názoru   sťažovateľa „neumožňuje   vec   odmietnuť   z označeného princípu trestného práva hmotného (tzv. princíp subsidiarity trestnej represie)“.

Prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 161/12-9 z 20. augusta 2012 sťažnosť   sťažovateľa   zamietla   ako   nedôvodnú.   Konštatovala   oneskorenosť   vybavenia sťažovateľovho trestného oznámenia, čo však nebolo ovplyvnené „nečinnosťou povereného príslušníka, ktorý vo veci konal, ale z iných dôvodov. Trestné oznámenie došlo na Okresnú prokuratúru v Ružomberku dňa 02.05.2012 a z dôvodu miestnej a vecnej príslušnosti bolo odovzdané dňa 11.05.2012 na OO PZ v Ružomberku. Zrejme omylom bolo toto trestné oznámenie   aj   s   prílohami   zaslané   OR   PZ,   Odboru   kriminálnej   polície   v Ružomberku... a... na OO PZ   Ružomberok bolo doručené dňa 30.05.2012.   Zo spisu som ďalej zistila, že poverený príslušník po prijatí trestného oznámenia nemohol k úkonu predvolať prof. A. F., ktorý z rôznych dôvodov ospravedlňoval svoju neúčasť.“.

Ďalej   prokurátorka   okresnej   prokuratúry   konštatovala   zistenie,   že   poverený príslušník obvodného oddelenia PZ citoval v odôvodnení svojho uznesenia „tie ustanovenia Trestného zákona, ktoré boli dôležité na posúdenie jednotlivých skutočností uvádzaných v trestnom oznámení a sú vyjadrením jeho právnych úvah, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov   a podľa   ktorých   vo   veci   rozhodol“.   Stotožnila   sa   so   závermi   prvostupňového uznesenia, že „na posúdenie obsahu dizertačnej práce sú potrebné odborné znalosti. Pokiaľ oznamovateľ   vidí   v samotnom   oponentskom   posudku   vyjadrenie   obmedzenia   slobody vyznania a slobody názoru, možno to považovať len za jeho úvahy a domnienky v súvislosti s hodnotením danej problematiky. Nemožno ich však brať do úvahy pri posudzovaní, či boli naplnené   zákonné   znaky   skutkových   podstát   trestných   činov,   za   ktoré   sa   žiada   vyvodiť trestnoprávna zodpovednosť voči predsedovi a členom komisie... Obdobne to platí o jeho úvahách o nanucovaní katolíckeho vierovyznania zo strany Katolíckej univerzity.“.

Prokurátorka k námietke o spôsobe hodnotenia dôkazov predložených sťažovateľom uviedla, že „hodnotiť dôkazy jednotlivo aj v ich súvislostiach so zameraním na naplnenie zákonných   znakov   skutkovej   podstaty   niektorého   z trestných   činov...   prináleží   výlučne orgánom činným v trestnom konaní“. Podľa jej názoru je „napadnuté uznesenie zákonné a odôvodnené. V postupe povereného príslušníka som nezistila také pochybenia, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu. Poverený príslušník doplnil trestné oznámenie v takom rozsahu, aby mohol správne a zákonne rozhodnúť.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   napadnutému uzneseniu prokurátorky okresnej prokuratúry poukazuje na skutočnosť, že sa v odôvodnení tohto   rozhodnutia   uvádza,   že „poverený   príslušník   OO   PZ   Ružomberok...   zadovážil aj rozhodnutia OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Ružomberku ČVS: ORP – 226/JP-RK-2010   zo   dňa   24.06.2010,   ČVS:   ORP   –   351/JP-RK-2010   zo   dňa   29.09.2010 a ČVS:   ORP   –   387/JP-RK-2010   zo   dňa   16.11.2010“.   Podľa   názoru   sťažovateľa „prokurátorka   neuvádza,   z akého   dôvodu   sa   poverený   príslušník   zaoberal   aj   inými označenými   konaniami,   a v akej   miere   a z akého   dôvodu   sa   poverený   príslušník   nimi zaoberal, a zákonite to vyvoláva podozrenie nadržovania podozrivým osobám zo strany orgánov   činných   v trestnom   konaní...   Uvedené   rozhodnutia   boli   rozhodnutiami   v úplne iných   veciach   a poverený   príslušník   mal   moje   trestné   oznámenie   zo   dňa   23.04.2012 posudzovať individuálne, keďže išlo o inú/novú vec.“.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   prokurátorka   okresnej   prokuratúry   sa   venovala nepodstatným   námietkam   obsiahnutým   v jeho   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu povereného príslušníka obvodného oddelenia PZ, a preto „pôsobí to, že pani prokurátorka tieto námietky, ktoré sa netýkajú podstaty veci, vybrala z mojej sťažnosti úmyselne, aby ju bagatelizovala“.   Pokiaľ   ide   o oneskorenosť   vybavenia   sťažovateľovho   trestného oznámenia,   vysvetlenie   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   je   podľa   sťažovateľa „pochopiteľné“,   tvrdí   však,   že   mal   byť „o   dôvodoch   predĺženia   lehoty   na   vybavenie informovaný priebežne, ako to vyžaduje trestný poriadok v platnom znení“.

Názor   prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   podľa   ktorého   citácie   ustanovení Trestného zákona obsiahnuté v uznesení povereného príslušníka obvodného oddelenia PZ súviseli   s vecou,   sťažovateľ   nezdieľa.   Trvá   na tom,   že „s   predmetnou   vecou   nesúvisia a slúžia   len   na   odvedenie   pozornosti,   čo   fakticky   dosvedčuje   aj   prístup   okresnej prokurátorky, ktorá sa v uznesení 1 Pn 161/12-9 nevenuje ani podstate môjho trestného oznámenia a ani podstate sťažnosti zo dňa 06.08.2012. Predovšetkým, ako má vyplývať z textu   uznesenia   1   Pn   161/12-9,   okresná   prokurátorka   celý   text   trestného   oznámenia obišla.“. Prokurátorka okresnej prokuratúry mala bagatelizovať aj sťažovateľovu námietku proti tomu, že «poverený príslušník uvádza v úradnej listine čisto cirkevný titul „Mons. F., PhD.“ s tým, že profesor F. si tento titul uviedol. Nejde však o akademický titul, preto nemá miesto v úradnej listine orgánu verejnej moci. Takýto prístup povereného príslušníka a aj okresnej prokurátorky JUDr. J. B. má byť v rozpore so základným článkom Ústavy SR čl. 1, podľa ktorého sa Slovenská republika neviaže na žiadnu ideológiu a ani na náboženstvo.».

Podľa sťažovateľa prokurátorka okresnej prokuratúry „zavádzajúco uvádza, že moje námietky vo veci podozrenia z trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia nemal hodnotiť poverený príslušník, lebo vraj nemá potrebné odborné znalosti. Je však evidentné, že predmetný oponentský posudok nie je odborný oponentský posudok, ale ide o ideologickú kompozíciu   fanatického   vyznávača   katolíckeho   náboženstva...   a jeho   pomocníkov a nadržovateľov, ktorá nemá mať miesto na verejnej vysokej škole v hodnotení písomnej práce k dizertačnej skúške z nenáboženského študijného odboru...“. Prokurátorke okresnej prokuratúry sťažovateľ tiež vyčíta, že „bez zdôvodnenia jasné dôkazy nazýva len mojim právnym názorom, hoci opísaný skutkový stav a predložené dôkazy jednoznačne svedčia tomuto   mnou   opísanému   skutkovému   stavu.   K tvrdeniu,   že   hodnotiť   dôkazy   jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach so zameraním na naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov patrí výlučne orgánom činným v trestnom konaní, musím   dodať,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   nemajú   žiaden   monopol   na   pravdu, že nesmú konať svojvoľne, ale že sú povinné konať na základe skutkového stavu a platných právnych noriem...“.

V časti odôvodnenia svojej sťažnosti označenej ako „II Porušenie práv a slobôd“ sťažovateľ   po   citácii   relevantných   ustanovení   Trestného   zákona   rekapituluje   skutkové okolnosti a vyjadrenia oponenta jeho dizertačnej práce obsiahnuté v oponentskom posudku a na tomto podklade vyvodzuje závery o naplnení znakov skutkových podstát jednotlivých trestných   činov,   ale súčasne   aj o porušení   tých   ustanovení   ústavy   a dohovoru,   ktoré   sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Napokon konštatuje, že vzhľadom na nevyužitie ich právomoci proti namietanému konaniu oponenta dizertačnej práce i členov komisie porušili označené ustanovenia ústavy i medzinárodných zmlúv aj orgány činné v trestnom konaní konajúce o jeho trestnom oznámení.

V záverečnej časti sťažnosti označenej ako „III Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ žiada „o vyslovenie, že práva garantované článkami 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 24, čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 v spojení so základným článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkami Dohovoru 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13 a čl. 14, čl. 17 a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení   s článkom   1   Dohovoru   a v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky porušené   boli“.   Ďalej   sťažovateľ   navrhuje   priznať   mu   voči   obvodnému   oddeleniu   PZ a voči okresnej   prokuratúre „náhradu   nemajetkovej   morálnej   ujmy   a s ňou   spojenej existenčnej ujmy“ v sume 1 200 000 €, a to „z dôvodu závažného porušenie základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd označených v trestnom oznámení zo dňa 23.04.2012   spôsobmi   označenými   v tomto   trestnom   oznámení“.   Napokon   žiada „podľa článku 127 ods. 2 zrušenie označených uznesení a prikázanie označeným orgánom činným   v trestnom   konaní   Obvodnému   oddeleniu   Policajného   zboru   v Ružomberku a Okresnej   prokuratúre   v Ružomberku,   konať   voči   označeným   páchateľom   označených trestných činov“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnosti alebo etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   24   ods.   1   ústavy   sloboda   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie...

Podľa čl. 43 ods. 1 ústavy sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa   čl.   9   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd alebo na obmedzovanie   týchto   práv   a   slobôd   vo   väčšom   rozsahu,   než   to   dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Proti   uzneseniu   povereného   príslušníka   obvodného   oddelenia   PZ   ČVS:   ORP-347/OO-RK-2012   z 31.   júla   2012,   ktorým   bolo   trestné   oznámenie   odmietnuté,   mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť podľa   ôsmej   hlavy prvej   časti   Trestného poriadku, a toto právo aj využil. Uvedená skutočnosť tak vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy a naň nadväzujúcu citovanú judikatúru vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmavať označené uznesenie   orgánu   činného   v trestnom   konaní   z pohľadu   jeho   súladu   s označenými základnými   právami   sťažovateľa   zaručenými   ústavou   a jeho   právami   zaručenými dohovorom a dodatkovým protokolom.

2.   Pokiaľ   ide   o časť   sťažnosti   smerujúcu   proti   uzneseniu   prokurátorky   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 161/12-9 z 20. augusta 2012, ústavný súd odkazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor   zistí,   že podnet   je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z   citovaných   ustanovení   zákona   o   prokuratúre   ústavný   súd   stabilne považuje   podnet   podľa   zákona   o prokuratúre   za   právny   prostriedok,   ktorý   zákon sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal, že by bol proti uzneseniu prokurátorky okresnej prokuratúry   podal   podnet   podľa   zákona   o prokuratúre.   Preto   v jeho   prípade   nemožno považovať právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje, za vyčerpané. V tejto časti je preto sťažnosť neprípustná.

Navyše, ústavný súd považuje za potrebné z komplexného pohľadu na posudzovanú sťažnosť dodať, že jej odôvodnenie zreteľne naznačuje snahu sťažovateľa dosiahnuť trestné stíhanie   ním   označených   osôb.   Keďže orgány   činné   v trestnom   konaní   mu   v tomto nevyhoveli, malo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd. Vo svojej podstate teda zo sťažovateľovej strany ide o vyjadrenie nespokojnosti so závermi orgánov činných   v trestnom   konaní,   ktoré   neviedli   k   trestnému   stíhaniu.   Dokazuje   to   i časť sťažnostného   návrhu   formulovaná   pod   por.   č.   15   (strana   37   sťažnosti),   kde   sťažovateľ navrhuje prikázať obvodnému oddeleniu PZ i okresnej prokuratúre „konať voči označeným páchateľom trestných činov“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo   osoby,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením   trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo na začatie   trestného   stíhania.   Takéto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z   niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II.   ÚS   238/02,   II.   ÚS   43/03,   III.   ÚS   45/03,   III. ÚS 198/03).   Rovnako   súčasťou   týchto základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať   konanie, v ktorom sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv,   ako   trestný   čin.   Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   len   zákonné   právo   domáhať   sa   toho,   aby   sa   jeho trestným oznámením a následne aj sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok   na to,   aby   výsledok   konania   kompetentného   štátneho   orgánu   zodpovedal   jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   z príloh   predloženej   sťažnosti   zistil,   že   označené   orgány   činné v trestnom   konaní   sa   podaniami   sťažovateľa   (trestným   oznámením   i sťažnosťou podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku) riadne zaoberali a vybavili ich spôsobom aprobovaným zákonom.

Prokurátorka okresnej prokuratúry v odôvodnení zamietavého uznesenia vysvetlila dôvody, pre ktoré došlo k prekročeniu lehoty na vybavenie trestného oznámenia. K vecným námietkam   sťažovateľa   zaujala   logické,   pochopiteľné   a dostatočne   odôvodnené   postoje, ktoré ju napokon viedli k zamietnutiu podaného opravného prostriedku. Zreteľne naznačila, že   výhrady,   na ktorých   sťažovateľ   založil   svoje   trestné   oznámenie,   sú   svojou   povahou „námietky   k názorovým   rozdielom   vyjadreným   v priebehu   dizertačnej   skúšky   členmi komisie“. V sťažnosti podanej podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku sťažovateľ neuviedol   v otázke   meritórneho   posúdenia   jeho   trestného   oznámenia   žiadne   nové skutočnosti   alebo   právne   závery,   ktoré   by   už   neboli   predmetom   trestného   oznámenia. Preto potom   nebolo   dôvodné   očakávať   od uznesenia   prokurátorky   okresnej   prokuratúry ďalšie   podstatné   doplnenia   argumentácie,   na   ktorej   bolo   založené   odmietnutie sťažovateľovho trestného oznámenia.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie   prokurátorky   okresnej prokuratúry   dalo   potrebné   odpovede   na   sťažovateľove   námietky   prednesené   v sťažnosti proti odmietavému uzneseniu povereného príslušníka obvodného oddelenia PZ, a preto niet žiadnych   signálov   o porušení   sťažovateľom   označených   základných   práv   a zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom.

3. Sťažovateľ namietal tiež porušenie uvedených základných práv a slobôd a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom „v spojení“ s čl. 1 ods. 1 ústavy a s čl. 1 dohovoru.   Keďže   tieto   ustanovenia   boli   argumentačne,   ale   aj   formálne   (v sťažnostnom petite)   viazané   na namietané   porušenie   základných   práv   a práv   zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, predchádzajúce závery týkajúce sa týchto práv   sú   uplatniteľné   i na   väzbu   medzi   napadnutými   uzneseniami   orgánov   činných v trestnom konaní a čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru.

4. Napokon ústavný súd neopomenul, že sťažovateľ samostatne namietal aj porušenie niektorých   ďalších   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter   všeobecných   ústavných princípov   a primárne   neformulujú   základné   právo   ani   slobodu   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby. Išlo o čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy. Ústavný súd v prípade čl. 12 ústavy   stabilne   judikuje,   že   tu   ide   o pozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedených ústavných noriem v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

5. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (finančné   zadosťučinenie)   a   procesne neefektívnym by bolo aj odstraňovanie nedostatku jeho podania (nedostatok v povinnom právnom zastúpení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012