znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 525/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., P. V. a K. V., všetci bytom B., a P. V., H., zastúpených advokátkou Mgr. L. P., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V č. k. 24   C   86/2005-236   z 24.   septembra   2008 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 5   Co   314/2008-331   z 19.   októbra   2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V., P. V., K. V. a P. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2011 doručená a 16. novembra 2011 doplnená sťažnosť S. V., P. V. a K. V., všetci bytom B.,   a P.   V.,   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   Mgr.   L.   P.,   B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opísali skutkový a právny stav konania o vrátenie daru a určenie spoluvlastníctva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 86/2005, ktoré skončilo zamietnutím návrhu navrhovateľov – G. V. a S. V. rozsudkom č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010; tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. decembra 2010. Keďže sa sťažovatelia uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov cítili poškodení, 15. februára 2011   podali   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   ktorý   bol   listom   Krajskej prokuratúry v B. č. k. Kc 49/11-9 z 31. marca 2011 odložený. Rovnako bol odložený aj ich opakovaný podnet zo 4. júla 2011, a to listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 512/11-7 z 23. augusta 2011.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   nebola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   ich   práv   a oprávnených   záujmov   ako   účastníkov občianskeho   súdneho   konania, a tým   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 24   C   86/2005-236   z 24.   septembra   2008   a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 24   C   86/2005-236   z 24.   septembra   2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 314/2008-331 z 19. októbra 2010.

1.   V   rámci   svojej   judikatúry   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu   (podobne II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04,   I. ÚS 178/04,   IV.   ÚS   380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k rozsudku okresného súdu   č.   k.   24   C   86/2005-236   z 24.   septembra   2008   domáhali   podaním   opravného prostriedku   (odvolania),   o ktorom   krajský   súd   aj   rozhodol,   preto   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   ako   podanej   oneskorene.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože   to   kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03, III. ÚS 200/2011).

Z doložky   právoplatnosti   vyznačenej   na   sťažovateľmi   predloženom   rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 86/2005-236 z 24. septembra 2008 vyplýva, že tento v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 5   Co   314/2008-331   z 19.   októbra   2010   nadobudol právoplatnosť 30. decembra 2010.

Sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie označených práv rozhodnutiami všeobecných súdov, však bola doručená ústavnému súdu až 26. októbra 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ustanovenej zákonom o ústavnom súde.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).

Keďže sťažovatelia sa ústavnej ochrany označených práv domáhali nepochybne až po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ich   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľov v nej uvedených nerozhodoval.

Nad rámec uvedeného ústavný súd však považoval za potrebné odkázať na svoju konštantnú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky.   Takým   orgánom   môže   byť   aj   generálna   prokuratúra.   Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m. m.   I. ÚS 40/01,   II. ÚS 168/03,   III. ÚS 133/06). Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06, III. ÚS 146/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011