znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 524/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na právnu   pomoc   v   konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 14 CoZm 4/2013 z 30. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. februára 2013 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť podpísaná zaručeným elektronickým podpisom M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   CoZm   4/2013   z   30.   októbra   2013   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 36 877,31 € s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Zm 13/2011. Okresný   súd   v   uvedenej   veci   vydal   zmenkový   platobný   rozkaz   27.   apríla   2011. Proti zmenkovému platobnému odporu podal sťažovateľ včas odpor, na základe ktorého okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 CbZm 4/2011 z 2. marca 2012 (ďalej len „rozsudok“) zrušil zmenkový platobný rozkaz a žalobcovi uložil nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1013,98 € v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu. Žalobca včas podaným odvolaním napadol výrok rozsudku o náhrade trov konania a navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania sťažovateľovi neprizná a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom neprizná, s poukazom na to, že sťažovateľ ako odporca v konaní si nesplnil   svoju   oznamovaciu   povinnosť   v   zmysle   §   478   ods.   2   zákona   č. 513/1991   Zb. Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „Obchodný   zákonník“),   keď žalobcovi neoznámil skutočnosť, že obchodná spoločnosť MIPA TRADE, s. r. o., kúpila časť   podniku   sťažovateľa   (sťažovateľ   neoznámil   zmenu   v   osobe   dlžníka,   preukázal skutočný   predaj   podniku   až   o   šesť   mesiacov   po   podaní   námietok   proti   zmenkovému platobnému   rozkazu),   a tým   zavinil,   že   konanie   sa   viedlo   proti   sťažovateľovi,   pretože žalobca sa nedozvedel o zmene v osobe dlžníka. Žalobca poukazoval aj na skutočnosť, že sťažovateľ v čase podania návrhu na začatie konania bol stále zmenkovým dlžníkom a k zmene došlo až následne v priebehu konania. Žalobca sa v odvolaní domáhal aplikácie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Žalobca ďalej poukazoval aj na to, že sťažovateľ pri prvom úkone, ktorý mu patril, ktorým boli námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, riadne nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť o nedostatku pasívnej legitimácie v spore, tento listinný dôkaz – zmluvu o predaji podniku z 28. februára 2011 predložil súdu až následne v novembri 2011. Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   Zm   7/2012   z   27.   septembra   2012   zrušil   výrok rozsudku o náhrade trov konania a v odôvodnení svojho rozhodnutia prikázal okresnému súdu skúmať, či ne/boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Okresný súd   opätovne   rozhodoval   o   trovách   konania   a   uznesením   sp.   zn.   19   CbZm   4/2011 zo 7. marca   2013,   ktorým   zaviazal   opäť   žalobcu   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1 013,98 € v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu a trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume 257,42 €, keďže podľa názoru okresného súdu neboli splnené podmienky na aplikáciu § 150 OSP. Žalobca proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odvolanie. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil výrok okresného súdu o povinnosti náhrady trov   konania tak,   že   sťažovateľovi   náhradu   trov   súdneho   konania nepriznáva a druhým výrokom rozhodol, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, pretože „záver krajského súdu o dôvodnosti aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. je nesprávny, svojvoľný a v neposlednom rade neudržateľný a poškodzujúci   moju   osobu   ako   drobného   živnostníka“.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „skutkové závery vyslovené krajským súdom sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj čiastkovými zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov. Relevantné písomné dôkazy súd plne opomenul a ignoroval, čo je neprípustné. Odôvodnenie uznesenia neobstojí, je zmätočné, argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie konkretizuje a uvádza, že žalobcovi riadne oznámil predaj podniku poštovou zásielkou.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa M. P. na súdnu na inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 37 ods. 2 Listiny, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a základné právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 06.06.2013 uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoZm 4/2013 zo dňa 30.10.2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoZm 4/2013 zo dňa 30.10.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   M.   P.   do   tridsať   dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR (slovom tri stoštyridsať eur osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   uznesenia   je   dostatočná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu   nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú   vec   odlišný   názor   a   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo v danom   prípade   bola   potrebná   aplikácie   §   150   OSP.   Miera   interpretácie   dotknutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho   neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že skutkové závery krajského súdu sú v rozpore s obsahom súdneho   spisu   a   relevantné   písomné   dôkazy   boli   opomenuté,   tak   k   tomuto   tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že táto argumentácia je vágna, neuchopiteľná, pretože nie je   ani   konkretizovaná   ani   podložená   jedným   konkrétnym   dôkazom,   a   preto   nie   je   ani overiteľná ani preukázateľná. Samotná táto skutočnosť je postačujúca na to, aby ústavný súd   konštatoval   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   v   tejto   časti   ako   takej   práve   pre nedostatočnú   právnu   a   skutkovú   argumentáciu   týkajúcu   sa   porušenia   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre úplnosť ústavný súd k jedinému konkrétnemu skutkovému tvrdeniu sťažovateľa, že predaj podniku riadne oznámil poštovou   zásielkou   žalobcovi,   dodáva,   že   toto   tvrdenie   sťažovateľa   je   nielen   ničím nepodloženým tvrdením, ale aj priamo odporujúcim tvrdením odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu, kde krajský súd v jeho relevantnej časti konštatuje, že žalobca sa reálne   o predaji   podniku   dozvedel   nie   v   čase   podania   námietok   sťažovateľom   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu   6.   mája   2011,   ale   až   jeho   preukázaním   listinou doručenou okresnému súdu ako súčasť vyjadrenia sťažovateľa, ktorý doručil túto listinu okresnému súdu až v novembri 2011. V tejto spojitosti ďalej krajský súd tiež uviedol, že pochybil aj okresný súd, ktorý s týmto závažným dôkazom ovplyvňujúcim rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné oboznámiť žalobcu.

K samotnej úvahe krajského súdu o potrebe aplikácie § 150 pri ustálení povinnosti nahradiť trovy konania ústavný súd uvádza, že krajský súd v súlade s princípmi formálnej logiky rešpektujúc limity interpretácie zákonného ustanovenia § 150 OSP dospel na základe v   konaní   preukázaných   skutočností   k   záveru   o   nutnosti   aplikácie   tohto   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorú aj náležitým preskúmateľným spôsobom odôvodnil. V   tomto   smere   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   napadnutého uznesenia,   kde   krajský   súd   uviedol   skutkové   okolnosti   odôvodňujúce   aplikáciu predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najmä skutočnosť, že žalobca v čase   podania   svojho   návrhu   ho   podával   správne   a   dôvodne   proti   sťažovateľovi ako zmenkovému dlžníkovi ako pasívne legitimovanej osobe, až v priebehu zmenkového konania   došlo   k   predaju   podniku   sťažovateľa   na   obchodnú   spoločnosť,   kde   jediným spoločníkom   a   konateľom   je   práve   sťažovateľ,   a   táto   skutočnosť   nebola   preukázaná pri podaní námietok proti zmenkovému rozkazu ako prvého úkonu sťažovateľa, ktorý mu v konaní pred všeobecným súdom patril, ale až následne. Žalobca nemal a nemohol mať vedomosť   o   predaji   podniku   do   času   preukázania   nedostatku   pasívnej   legitimácie sťažovateľa v spore, a teda bez zavinenia žalobcu došlo k zmene zmenkového dlžníka, a to pre konanie sťažovateľa. Z uvedeného hľadiska by bolo nespravodlivé, ak by žalobca, ktorý dôvodne podal návrh a bez svojho zavinenia na základe konania sťažovateľa ako odporcu bol neúspešný v spore a bol zaviazaný na náhradu trov konania podľa úspešnosti v spore.

Ústavný   súd   považuje   úvahu   krajského   súdu   za   plne   rešpektujúcu   princípy spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých právnych predpisov (§ 150 OSP) v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením   krajského   súdu   považujúc   ho   za   arbitrárne,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   právnu   pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bez   toho,   aby   argumentačne   právne relevantným spôsobom odôvodnil svoje tvrdenie o porušení označených práv podľa listiny, ústavy a dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]   vyplýva,   že   sťažovateľ   musí   označiť   základné   práva   a   slobody,   vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu   má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich   o   porušení   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto   námietok   podanie   sťažovateľa   neobsahuje   a   samotný   subjektívny   názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Keďže sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,   nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Uvedený nedostatok tejto časti sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok záver, že prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti by totiž s ohľadom na uvedené mala za následok de facto podanie novej sťažnosti v tejto časti.

Pretože sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to relevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce s návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014