znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 524/2013-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní   o sťažnosti   J.   M., zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Petrou   Hrubovou,   Mierové námestie 93, Ilava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/208/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Co/34/2011) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/208/2013 p o r u š e n é b o l i.

2. J. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 700 € (sedemsto eur), ktoré j e   Krajský   súd   v Trenčíne   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Trenčíne   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne   Mgr.   Petry   Hrubovej, Mierové   námestie   93,   Ilava, do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2013 doručená sťažnosť J. M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čl.   12   ústavy a čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/330/1992 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/105/2007 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/208/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Co/34/2011).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 524/2013-11 z 29. októbra 2013 prijal sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/208/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Co/34/2011) na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   sťažovateľom   uvádzaných   skutočností   vyplýva,   že   v konaní   začatom   ešte 5. marca   1992,   ktorého   predmetom   je   zrušenie   a vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, vydal okresný súd postupne spolu tri meritórne   rozsudky,   z toho   posledný   rozsudok   bol   okresným   súdom   vydaný 2. decembra 2010.   Následne   však   bol   tento   rozsudok   v   odvolacom   konaní   zmenený rozsudkom č. k. 4 Co/34/2011-578 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“),   avšak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 2 Cdo/213/2012 z 31. januára 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V sťažnosti zároveň sťažovateľ   poukazuje   na   zjavné   obdobia   nečinnosti,   rozsiahle   prieťahy   zapríčinené opakovaným vykonávaním znaleckého dokazovania a arbitrárne rozhodovanie súdov, ktoré dosvedčuje opakované zrušovanie rozsudkov súdmi vyšších stupňov.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím vyslovil,   že   základné   právo   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov „vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 48 ods. 2 Ústavy“ bolo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 208/2013 (predtým pod sp. zn. 4 Co/34/2011) porušené, ďalej priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 275,94 € (v petite sťažnosti na rozdiel od jej odôvodnenia sťažovateľ nesprávne ako náhradu trov konania uvádza sumu 274,94 €, čo však ústavný súd považoval za zrejmú nesprávnosť pri výpočte, pozn.).

Krajský súd sa ku sťažnosti vyjadril stanoviskom sp. zn. Spr 359/13 z 27. novembra 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu uviedla, že hoci „v zásade predsedovi súdu neprináleží právomoc posudzovať skutkovú a právnu zložitosť konkrétneho prejednávaného prípadu, zo skúseností z výkonu funkcie sudcu možno vyjadriť všeobecný poznatok, podľa ktorého konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je osobitne náročné z hľadiska rozsahu právnej úpravy v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka. Je však veľmi obtiažne zisťovanie skutkového stavu a aplikácia uvedeného ustanovenia na zistený skutkový stav tak, aby sa súd náležite vyporiadal so všetkými skutočnosťami, keďže spôsob vyporiadania vyplýva z právneho predpisu. Obtiažnosť zisťovania skutkového stavu v   týchto   prípadoch   vyplýva   z   protichodných   záujmov   účastníkov   a   z   toho   plynúcich protichodných tvrdení účastníkov,   na overenie ktorých tvrdení účastníci často navrhujú rozsiahle dokazovanie a následne namietajú výsledky vykonaných dôkazov. V prejednávanej veci   zrejme   ide   o   obdobný   prípad,   keď   tvrdenie   jedného   účastníka   o   rozhodných skutočnostiach   je   následne   spochybňované   druhým   účastníkom   a   naopak.   Z   uvedených dôvodov hodnotím prejednávanú vec ako skutkovo zložitú z hľadiska správnej aplikácie ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka.“.

Po   uvedení   prehľadu   o úkonoch   krajského   súdu   vykonaných   v konaní   vyslovila predsedníčka krajského súdu názor, že „vo veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.   zn.   4   Co/208/2013   nie   sú   splnené   skutkové   predpoklady   pre   vyvodenie   záveru   o existencii   prieťahov   v   konaní   zavinených   súdom.   Senát   od   nápadu   veci   plynulo   a   nie neúčelne vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Termíny pojednávania nariaďuje v krátkych lehotách. Odročenia pojednávania boli výsledkom procesných úkonov účastníkov, ktoré nebolo možné objektívne vybaviť zákonným spôsobom na odročovanom pojednávaní. V   súvislosti   s   návrhmi   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   doplnenie   dokazovania   je potrebné   poukázať   na   dôkaznú   povinnosť   účastníkov   konania   v   návrhových   konaniach podľa   §   120   ods.   1   O.   s.   p.   a   z   hľadiska   nestrannosti   súdu   v   zásade   neprípustnú vyhľadávaciu   povinnosť   súdu.   Preto   odklad   rozhodnutia   súdu   z   dôvodu   odročenia pojednávania   za   účelom   vykonania   účastníkom   navrhnutých   dôkazov   nemôže   byť vyhodnotený ako súdom zavinený.

Za súdom zavinené porušenie práva sťažovateľa nemôže byť posúdená ani zmena termínu   pojednávania   dňa   27.   6.   2013   na   deň   5.   9.   2013   na   základe   žiadosti   právnej zástupkyne   sťažovateľa   z   dôvodu   kolízie   termínov   (povinná   obhajoba   v   kolidujúcom termíne). Z hľadiska celospoločenských záujmov zrejme nie je možné vytknúť arbitrárnosť názoru   konajúceho   senátu,   keď   pri   svojom   postupe   vychádzal   z   priority   prednostného vybavovania   trestných   vecí.   Naviac   v   uvedenom   prípade   súd   vyhovel   práve   a   jedine požiadavke sťažovateľa, ktorý sa touto požiadavkou fakticky zároveň účinne vzdal svojho práva na prejednanie veci v pôvodne súdom nariadenom termíne, pričom ustálená súdna prax uznáva možnosť účinného vzdania sa aj svojho základného práva. To isté platí aj na odročenie pojednávania dňa 5.9.2013 za účelom poskytnutia možnosti účastníkom uzavrieť dohodu vo veci samej na základe výslovnej žiadosti účastníkov, teda aj žiadosti sťažovateľa. Z   uvedených   dôvodov   považujeme   sťažovateľom   namietané   porušenie   svojho základného   práva   v   konaní,   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Trenčíne   pod   sp.   zn. 4 Co/208/2013, za nedôvodné.

Na   základe   Vašej   výzvy   o   vyjadrenie,   či   trváme   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania, Vám oznamujeme, že sa stotožňujeme s Vašim názorom, podľa ktorého od takéhoto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Preto   netrváme   na konaní verejného ústneho pojednávania. Nevzdávame sa však práva na možnosť písomného doplnenia   našej   argumentácie   na   výzvu   pre   prípad,   že   by   toto   naše   stanovisko neobsahovalo žiadne, prípadne neúplné vyjadrenia sa ku skutočnostiam, ktoré podľa Vášho názoru považujete za rozhodné pre posúdenie veci a ktoré mohli ujsť našej pozornosti.“.

Ako vyplýva zo stanoviska predsedníčky senátu krajského súdu konajúcej vo veci, ktoré   bolo   pripojené   k doručenému   vyjadreniu   krajského   súdu,   prekážky   postupu   súdu počas   odvolacieho   konania „spočívajú   len   v   tom,   že   obaja   účastníci   majú   zdravotné problémy, pojednávaní sa nezúčastňujú, a ich zástupcovia najskôr musia každý návrh strán prejednať so svojimi klientami“.

V doplnení   svojho   vyjadrenia   z 27.   novembra   2013   doručenom   ústavnému   súdu 3. januára 2014 krajský súd poukázal na to, že spis bol s odvolaniami účastníkov konania proti rozsudku okresného súdu predložený krajskému súdu najskôr 30. septembra 2010, avšak 5.   novembra 2010 bol spis   okresnému súdu   vrátený   bez rozhodnutia   o odvolaní z dôvodu   potreby   vydania   opravného   uznesenia.   Až   po   vykonanej   oprave   bol   spis okresným súdom opätovne 28. januára 2011 predložený na rozhodnutie o odvolaní a veci bola pridelená spisová značka 4 Co 34/2011. Nadväzujúc na to krajský súd v doplnení svojho vyjadrenia uviedol ním realizované procesné úkony vo veci a celý priebeh konania v období   od   predloženia   spisu,   t.   j.   od   28.   januára   2011   do   vydania   rozhodnutia o odvolaniach   proti   rozsudku   okresného   súdu,   t.   j.   do   29.   septembra   2011,   a uzavrel, že z uvedeného   je   zrejmé,   že „odvolací   súd   vo   veci   konal   plynulo   a   bez   zbytočných prieťahov.   Dĺžka   odvolacieho   konania   bola   ovplyvnená   jednak   žiadosťou   účastníkov o lehotu na dohodu a jednak nedostavením sa odporkyne a jej zástupcu na pojednávanie bez ospravedlnenia.“.

K stanovisku krajského súdu k sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne   uviedol,   že   sa   nestotožňuje   s odmietnutím   sťažnosti   ústavným   súdom „v najpodstatnejších   častiach“. K namietaným   zbytočným   prieťahom   ďalej   právna zástupkyňa uviedla, že nimi dochádza k porušovaniu sťažovateľom označených práv, keďže stav   právnej   neistoty   je   odstránený   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   vo   veci   samej. Pretože vec nebola právoplatne skončená, stav právnej neistoty trvá i naďalej.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval za splnené. Krajský súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. Spr 359/13 z 27.   novembra   2013   vyhlásil,   že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania. Sťažovateľ sa síce k výzve ústavného súdu z 3. decembra 2013, aby sa vyjadril, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania, v stanovenej lehote 3 dní od doručenia výzvy ani v ústavným súdom predĺženej lehote do 31. decembra 2013 nevyjadril, avšak v zmysle poučenia uvedeného vo výzve tento postup sťažovateľa ústavný súd vykladá tak, že v danej veci   sťažovateľ   s upustením   od   ústneho   pojednávania   súhlasil.   Napokon   ústavný   súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 4 Co 208/2013 vrátane pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 11 C/330/1992 dospel k záveru, že od ústneho pojednávania ani nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd preskúmal postup krajského súdu a zistil, že odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/330/1992-509 z 12. júla 2010 podali obidvaja účastníci konania (podaniami doručenými 9. augusta 2010 a 10. augusta 2010). Spis okresného súdu spolu s odvolaniami obidvoch účastníkov konania bol krajskému súdu doručený 28. januára 2011 po vydaní opravného uznesenia č. k. 11 C/330/1992-533 z 2. decembra 2010, ktorým bol opravený výrok napadnutého rozsudku a veci bola pridelená sp. zn. 4 Co 34/2011.

Krajský súd 4. apríla 2011 vydal pokyn na doručenie opravného uznesenia právnej zástupkyne   sťažovateľa   a termín   pojednávania   nariadil   na   12.   máj   2011,   ktoré   bolo   aj vykonané a odročené na neurčito pre účely doručenia stanoviska od zástupkyne odporkyne. Uvedené   stanovisko   odporkyňa   doručila   13.   júna   2011   a vyjadrenie   k nemu   doručil sťažovateľ krajskému súdu 23. júna 2011.

Dňa 24. júna 2011 krajský súd nariadil pojednávanie na 21. júla 2011. Nariadený termín   pojednávania   bol   z dôvodu   ospravedlnenia   zástupcu   odporkyne   pokynmi predsedníčky   senátu   odročený   na 9.   september   2011,   keď   bolo pojednávanie vykonané a znovu odročené na 29. september 2011. Na pojednávaní vykonanom 29. septembra 2011 bol   vyhlásený   rozsudok   č.   k.   4   Co   34/2011-578,   ktorým   bol   rozsudok okresného súdu č. k. 11 C/330/1992-509 z 19. júla 2010 zmenený tak, že súd určil, ktoré z hnuteľných vecí pôvodne patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov budú patriť   do   výlučného   vlastníctva   niektorého   z účastníkov,   a rodinný   dom,   ktorý   bol predmetom   sporu,   prikázal do podielového   spoluvlastníctva   v rovnakom   podiele. Odporkyňa bola súčasne zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi   sumu   944,346   €.   Uznesením č. k.   4 Co/34/2011-584   zo 16. novembra   2011   krajský   súd   ešte   opravil   výrokovú   časť rozsudku č. k. 4 Co/34/2011-578 z 29. septembra 2011.

Spis bol vrátený okresnému súdu 22. novembra 2011, ktorý toho istého dňa doručil rozsudok   zástupcom   účastníkov   konania.   Po   podaní   dovolania   sťažovateľa   doručeného 9. januára 2012 okresný súd uznesením č. k. 11 C/330/1992-604 z 18. januára 2012 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní. Následne okresný súd   po   zistení,   že   sťažovateľovi   nebol   priznaný   nárok   na   poskytnutie   právnej   pomoci Centrom právnej pomoci (rozhodnutím z 13. marca 2012), a doručení oznámenia o právnom zastúpení sťažovateľa advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou 27. marca 2012 doručil dovolanie odporkyni, ktorej bolo doručené až 27. júna 2012 (v dôsledku zmeny jej pobytu).

Dňa 6. augusta 2012 bol spis spolu s dovolaním predložený najvyššiemu súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením č. k. 2 Cdo 213/2012-623 z 31. januára 2013 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol 7. marca 2013 vrátený okresnému súdu a po doručení uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania bol znovu predložený krajskému sudu 3. mája 2013.

Krajský súd nariadil 29. mája 2013 pojednávanie najskôr na 4. júl 2013, neskôr uvedený termín zmenil na 27. jún 2013 (teda na skorší termín), avšak následne z dôvodu žiadosti   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   pre   kolíziu   s   hlavným   pojednávaním   vo   veci povinnej obhajoby bol termín pojednávania nariadený na 5. september 2013.

Pojednávanie   nariadené   na   5.   september   2013   bolo   vykonané   len   v prítomnosti právnych   zástupcov   účastníkov   a   následne   odročené   na   19.   september   2013   z   dôvodu žiadosti   účastníkov   k   poskytnutiu   možnosti   uzavrieť   vo   veci   dohodu   o   mimosúdnom vysporiadaní. Dňa 13. septembra 2013 bol krajskému súdu doručený sťažovateľov návrh mimosúdnej dohody. Na pojednávaní vykonanom 19. septembra 2013 bol po oboznámení obsahu návrhu   dohody   zástupcom   odporkyne vyjadrený   nesúhlas s uvedeným návrhom. Pojednávanie bolo odročené na 10. október 2013 pre účely vypočutia znalca.

Na pojednávaní nariadenom na 10. október 2013 krajský súd vypočul predvolaného znalca   a uznesením   mu   uložil   vyhotoviť   dodatok   znaleckého   posudku.   Zároveň   bol na pojednávaní   ako   termín   obhliadky   na   mieste   samom   stanovený   15.   október   2013 a pojednávanie pre účely vyhotovenia dodatku znaleckého posudku odročené.

Dňa   15.   novembra   2013   ustanovený   znalec   doručil   krajskému   súdu   doplnenie znaleckého posudku   č.   73/2009. Dňa 19. novembra 2013 krajský súd doručil doplnenie znaleckého posudku účastníkom konania na vyjadrenie v lehote 7 dní.

Do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby bola jeho záležitosť spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   je   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 308/09).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná, a   ďalej   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k   porušeniu   označených   práv,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého   kritéria   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu zložitosť   veci,   ústavný súd bral do   úvahy skutkový   stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu je konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj pri rozhodovaní týchto   vecí   v rámci   odvolacieho   konania.   Pokiaľ   ide   o skutkovú   stránku,   ústavný   súd uznáva   argumentáciu   krajského   súdu   o   vyššej   miere   zložitosti   prípadu,   objektívne zapríčinenej   rozsiahlosťou   dokazovania   skutkového   stavu   relevantného   pre   rozhodnutie (ustálenie   okruhu   vecí,   ktoré   podliehajú   vyporiadaniu,   ich   ceny,   ako   aj   skutočností odôvodňujúcich ich prikázanie do výlučného vlastníctva niektorého z účastníkov), ako aj z neho vyplývajúcou nevyhnutnosťou dopĺňať znalecké dokazovanie v rámci odvolacieho konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri hodnotení priebehu konania ústavný súd podľa tohto kritéria konštatuje, že z dôvodov na strane sťažovateľa   bolo   na základe   návrhu na poskytnutie   lehoty   pre   účely   uzavretia mimosúdnej   dohody   o riešení   sporu   odročené   pojednávanie   konané   12.   mája   2011. Obdobne   z dôvodov   na   strane   sťažovateľa,   konkrétne   pre   kolíziu   pojednávaní   právnej zástupkyne   sťažovateľa,   bolo   odročené   na   termín   5.   september   2013   aj   pojednávanie pôvodne nariadené na 27. jún 2013 a následne pojednávanie vykonané 5. septembra 2013 bolo   odročené   na   19.   september   2013   opätovne   z dôvodu   návrhu   účastníkov   konania na poskytnutie možnosti uzavretia mimosúdnej dohody o vyriešení sporu (teda za súhlasu sťažovateľa). Zodpovednosť   za   vznik   týchto   prekážok   postupu   konania,   ktoré   vznikli na strane sťažovateľa, preto nemôže znášať krajský súd, a preto tieto okolnosti ústavný súd zohľadnil v súvislosti s rozhodovaním o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj procesným postupom samotného krajského súdu. Ústavný súd v zhode so svojou predchádzajúcou judikatúrou (m. m. III. ÚS 306/2010, IV. ÚS 347/2010) považuje odvolacie konanie vedené krajským súdom od 3. mája 2013 pod sp. zn. 4 Co 208/2013 za pokračovanie odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 34/2011 v období od 28. januára 2011 do 22. novembra 2011, ktoré prebiehalo na základe odvolaní účastníkov podaných 9. a 10. augusta 2010 proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 Co 330/1992-509 z 19. júla 2010.

V súvislosti   s posúdením   efektivity   krajského   súdu   v konaní   o odvolaniach účastníkov proti rozsudku okresného súdu skúmal ústavný súd dôvody, pre ktoré najvyšší súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu.   V zrušujúcom   uznesení   sp.   zn.   2   Cdo   213/2012 z 31. januára 2013 najvyšší súd uviedol, že v odvolacom konaní vedenom krajským súdom došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Na túto vadu konania musel dovolací súd prihliadať, aj keby nebola namietaná. Poukázal pritom na zistenie, že „odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe   aj   právne   závery   ako   súd   prvého   stupňa   bez   toho,   aby   vo   veci   opakoval dokazovanie.... Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 OSP sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým   zisteniam   dospel   iba   na   základe   prehodnotenia   dôkazov   vykonaných   súdom prvého   stupňa.  ...   Odvolací   súd   podľa   týchto   ustanovení   a zásad   v danej   veci nepostupoval.“.

Vzhľadom   na   to,   že   dovolacím   súdom   bol   rozsudok   krajského   súdu č. k. 4 Co 34/2011-578 z 29.   septembra 2011 v spojení s opravným uznesením   krajského súdu č. k. 4 Co 34/2011-584 zo 16. novembra 2011 zrušený z dôvodu, že pri prerokúvaní odvolaní sa krajský súd dopustil vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   odvolacie   konanie   vedené   krajským   súdom pod sp. zn. 4 Co 208/2013 (pôvodne vedené pod sp. zn. 4 Co/34/2011), ktorého celkovú dĺžku je nutné posudzovať už od prvého predloženia spisu krajskému súdu s predmetným odvolaním, t. j. od 28. januára 2011, nebolo efektívne. Po zrušení posledného rozsudku krajského súdu už uvedeným uznesením najvyššieho súdu bol súdny spis 3. mája 2013 predložený krajskému súdu po druhýkrát a aj keď veci bola pridelená nová spisová značka (4 Co   208/2013),   v skutočnosti   je   krajským   súdom   rozhodované   o odvolaní   účastníkov konania proti rozsudku okresného súdu, ktoré boli doručené už 9. a 10. augusta 2010. Ústavný   súd   zároveň   nezistil   dlhšie   obdobia   nečinnosti   krajského   súdu   v čase, v ktorom mal spis vo svojej dispozícii, a procesné úkony boli krajským súdom vykonávané v zásade priebežne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom krajského súdu v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   len   v dôsledku   nekoncentrovanej neefektívnej činnosti krajského súdu spôsobenej vydaním rozsudku č. k. 4 Co 34/2011-578 z 29. septembra 2011, v ktorom krajský súd bez vykonania dokazovania predpokladaného zákonom   vyvodil   nové   skutkové   zistenia,   čím   konanie   predchádzajúce   vydaniu   svojho rozsudku zaťažil procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie   konanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   trvá   od   prvého   predloženia   veci krajskému súdu už viac ako 3 roky a vec nie je ani dosiaľ právoplatne skončená. Súčasne ústavný   súd   zobral   na   zreteľ   aj   skutočnosť,   že   konanie   o návrhu   sťažovateľa na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov začalo na okresnom súde ešte 5. marca 1992 a do dňa vydania tohto nálezu nie je právoplatne skončené, pričom krajský súd   už   v sťažovateľovej   veci   rozhodoval   niekoľkokrát,   z toho   v merite   veci   uznesením č. k. 4 Co/105/2007-353   z 22.   novembra   2007,   ktorým   skorší   rozsudok   okresného   súdu č. k. 11 C/330/1992-327 z 21. februára 2007 zrušil.

Ústavný súd preto konštatuje, že v postupe krajského súdu v sťažovateľovej veci zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu, a tieto v konečnom dôsledku majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Výroky   v   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   nadväzujúce   na   vyslovenie   porušenia základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom a na zrušenie takéhoto rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu (pokiaľ je zrušenie vzhľadom na okolnosti daného prípadu možné) a rovnako tak, ak ide o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy,   predstavujú fakultatívne prostriedky nápravy porušenia ústavnosti zisteného a vysloveného meritórnym rozhodnutím   (nálezom)   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy. Pri rozhodovaní o nich vychádza ústavný súd z viazanosti návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 140 ústavy), ktorá sa v konaní podľa čl. 127 ústavy prejavuje predovšetkým viazanosťou návrhom rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha, t. j. petitom sťažnosti (mutatis mutandis III. ÚS 300/05).

V danom prípade sa sťažovateľ príkazu krajskému súdu vo veci konať zo strany ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy nedomáhal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd neuložil takéto opatrenie (čo však nezbavuje krajský súd ústavnej povinnosti vo veci konať bez zbytočných prieťahov, ako mu táto vyplýva priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy) aj napriek tomu,   že   sťažnosti   v   merite   veci   vyhovel   a   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa,   ktorého   sa   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   v   konaní pred ústavným súdom domáhal.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Sťažovateľ   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   12   000   €   z dôvodu prítomnosti   pocitov   neistoty,   poníženia,   duševného   a citového   utrpenia,   stresov   a obáv, keďže ani po 21 rokoch od začatia konania si nemôže riadne užívať svoj majetok. Pocit krivdy má u neho vyplývať aj z presvedčenia, že s jeho osobou sa v konaní nezaobchádza rovnakým zákonným spôsobom ako v iných obdobných prípadoch.

Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   z dĺžky   konania o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   uplatnenom   proti   rozsudku   okresného   súdu zohľadňujúc   najmä   rozsah   neefektívnej   činnosti   krajského   súdu   a prihliadajúc   aj na existenciu   prekážok   v procesnom   postupe   krajského   súdu   zapríčinených   správaním sťažovateľa,   resp.   jeho   právnej   zástupkyne,   ktoré   mali   na   priebeh   konania   vplyv, zodpovednosť   za   ktoré   by   nebolo   spravodlivé   pričítať   krajskému   súdu.   Osobitne   bolo nevyhnutné   vziať   na   zreteľ   celkovú   dĺžku   konania   v sťažovateľovej   veci   (viac   ako   21 rokov), ktorá znásobuje intenzitu porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov   neefektívnou   činnosťou   krajského   súdu.   Preto   aj   napriek   tomu,   že   v konaní krajského súdu sa neobjavili dlhé obdobia úplnej nečinnosti v konaní, považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi vzhľadom na celkový dopad zisteného porušenia označených práv finančné zadosťučinenie v sume 700 € (bod 2 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   právnou zástupkyňou Mgr. Petrou Hrubovou.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnosti   z   18.   septembra   2013   uplatnil   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   275,94   €,   a to   za   2   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Vychádzajúc   z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky za I. polrok 2012, t. j. zo sumy 781 €, predstavuje odmena za 1 úkon právnej služby sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   priznať   sťažovateľovi   uplatnenú   sumu   trov právneho zastúpenia, ktoré pozostávajú z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 130,16 € a paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 7,81 €, a preto porušovateľa základného práva   zaviazal na zaplatenie   ich   úhrady   v celkovej   sume   275,94 €, tak   ako to   vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014