znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 524/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.,   Z.,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou U., s. r. o., Z., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. U., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3 Cob   469/2011 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2012   prostredníctvom   telefaxu   doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.,   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   doplnená   písomným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   28.   augusta 2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 469/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I   (ďalej len „okresný súd“)   pod sp. zn. 31 Cb 295/2003 o zaplatenie   3 651 331,07   €.   Okresný   súd   v uvedenej   veci   sťažovateľky   rozhodol rozsudkom z 26. septembra 2011 tak, že žalobu zamietol. Počas plynutia sťažovateľkinej lehoty na podanie odvolania, ktorá v okolnostiach veci bola 30-dňová, pretože sťažovateľka sa riadila nesprávnym poučením okresného súdu uvedeným v poučení svojho rozhodnutia, došlo   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   (pohľadávka   bola   predmetom   sporu, pozn.)   k   zmene   veriteľa   a   k doručeniu   návrhu   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane žalobcu. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho oneskorenosti a zároveň samostatným výrokom o návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu rozhodol tak, že návrh na zámenu účastníka zamietol a v poučení uviedol, že proti uvedenému uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namieta,   že „porušovateľ konštatovaním,   že proti vydanému   uzneseniu   nie je prípustné   odvolanie   porušil   princíp dvojinštančnosti konania, keďže o návrhu na zmenu účastníka konania rozhodoval ako súd prvého stupňa a svoje rozhodnutie považuje za konečné“. Zároveň tiež namieta, že krajský súd nesprávne vec posúdil, keď aplikoval na danú skutkovú situáciu § 92 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré pojednáva o zámene účastníkov, pretože podľa názoru sťažovateľky mal aplikovať § 92 ods. 2 OSP. V uvedených namietaných skutočnostiach videla sťažovateľka porušenie svojho označeného základného práva.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla vydať tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.04.2012, č.k. 3Cob/469/2011- 687 bolo porušené základné právo spoločnosti D. a.s., so sídlom Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.04.2012, č.k. 3Cob/469/2011- 687 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   konštatuje,   že   krajský   súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku odmietol odvolanie ako   oneskorene   podané,   a preto   aj   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   31   Cb   295/2003   z 26.   septembra   2011   nadobudol právoplatnosť   skôr,   ako   došlo   k doručeniu   procesného   návrhu   na   zmenu   účastníkov konania.   Za   takejto   procesnej   situácie   je   potom   odôvodnený   aj logický   záver,   ktorý konštatoval   aj   krajský   súd   v napadnutom   uznesení,   že „súd   vzhľadom   na   výsledok odvolacieho   konania   návrhu   nevyhovel,   pretože   konanie   bolo   právoplatne   skončené rozsudkom súdu prvého stupňa z dôvodu oneskorene podaného odvolania“.

Námietka sťažovateľky, ktorá namietala porušenie zásady dvojinštančnosti konania pri rozhodovaní krajského súdu o návrhu na zmenu účastníkov, za danej situácie stráca svoju relevanciu, pretože táto zásada sa môže uplatniť len v konaní, ktoré pri doručení procesného   návrhu   ešte   trvalo,   pretože   procesné   návrhy   po   nadobudnutí   právoplatnosti rozhodnutia,   ktorým   konanie   končí,   sú   neúčinné.   Vzhľadom   na   uvedené   nemožno v takýchto   prípadoch   aplikovať   zásadu   dvojinštančnosti   konania.   Keďže   sťažovateľka nenapadla správnosť výroku o odmietnutí odvolania ako oneskorene podaného, ktorý bol kľúčový pre posúdenie doručeného návrhu na zmenu účastníka, jej námietka o porušení zásady   dvojinštančnosti   konania   v súvislosti   s rozhodovaním   o tomto   návrhu   stratila opodstatnenie úplne podobne, ako aj námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá sa tiež týkala jej návrhu na zmenu účastníkov konania, pretože relevantnou skutočnosťou pre posúdenie veci bolo konštatovanie, že konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom súdu   prvého   stupňa,   teda   v čase   doručenia   návrhu   na   zmenu   účastníkov   konania   už neprebiehalo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania veci   dospel   k záveru   o nedostatku   relevantnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky, preto jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na to, že nesprávne poučenie súdu   o možnosti   podať opravný   prostriedok   ešte neznamená porušenie zásady dvojinštančnosti konania, ako sa mylne sťažovateľka domnievala, pretože takúto a obdobné situácie rieši ustanovenie § 204 ods. 2 OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012