znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 524/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny   základných   práv a slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2011 (po doplnení 27. októbra 2011) doručená sťažnosť T. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   uznesenia   sudkyne   pre   prípravné konanie   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   34/09 zo 4. decembra 2009 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v súvislosti so spáchaním prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm.   a)   Trestného   zákona s poukazom   na   §   138   písm.   a) Trestného   zákona   a obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného   zákona.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   tieto   skutky   sú   mu   kladené   za   vinu z dôvodu, že sa mal vyhrážať poškodenému za použitia zbrane a zároveň sa mal usilovať o fyzickú   likvidáciu   sudkyne   pre   prípravné   konanie.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   uvedených skutkov sa nedopustil, a dodal, že za tieto skutky už bola naňho podaná obžaloba.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu   22.   septembra   2011   požiadal   o prepustenie   z väzby,   na   základe   čoho   tento   súd uznesením   sp.   zn.   BB-4T   22/2011   jeho   žiadosť   zamietol.   Proti   uzneseniu   súdu   prvého stupňa   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ sa domnieva, že dôvod preventívnej väzby uňho nie je daný, a to od samého začiatku. Okrem toho poukázal na zaujatosť sudkyne pre prípravné konanie, ktorá ho vzala do väzby. V tejto súvislosti tvrdil, že je preukázateľné, že sudkyňa sa osobne poznala s poškodeným a ak sa aj subjektívne necítila byť vo veci zaujatá, jej objektívna nestrannosť bola týmto spochybnená.

Sťažovateľ argumentoval tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby   mal   preskúmať „jednak   správnosť   výroku   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia a jednak aj konanie predchádzajúce tomuto výroku, teda či som bol vzatý do väzby a teda či moja   osobná   sloboda   bola   obmedzená   zákonným   a ústavným   spôsobom“,   ako   aj okolnosť, či o pozbavení jeho osobnej slobody rozhodol nezávislý a nestranný súd.

Sťažovateľ súčasne namietal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd len konštatoval, že záver súdu prvého stupňa o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je správny a že tento záver má oporu v konkrétne zistených skutočnostiach. Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd tieto skutočnosti neuviedol, a preto napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 13 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a prikázal mu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011. Svoje námietky formuloval takto:

1.   Namietal,   že   najvyšší   súd   sa   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu   nevysporiadal s nezákonnosťou   a protiústavnosťou   jeho vzatia do väzby, ku ktorému došlo v decembri 2009. V tejto súvislosti argumentoval tým, že do väzby bol vzatý rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu, o ktorej objektivite mal závažné pochybnosti, a to pre jej vzťah k poškodenému.

2.   Namietal,   že   najvyšší   súd   nedostatočne   odôvodnil   dôvody   preventívnej   väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pridržiavajúc sa námietok sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby   uznesením   sudkyne   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   34/09 zo 4. decembra 2009 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba uňho začala plynúť 2. decembra 2009.

Dňa 20. júna 2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   podal   na   sťažovateľa   na Špecializovanom trestnom súde obžalobu za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.

Na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu 22. septembra 2011 podal sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu. Zo zápisnice   o hlavnom pojednávaní (č.   l. 1281 spisu)   vyplýva, že obhajca sťažovateľa žiadosť   o prepustenie   z väzby   odôvodnil   takto: „Vo   väzbe   sa   obžalovaný   nachádza neprimerane dlhú dobu, poukazujem aj na stav dokazovania vo veci, poukazujem na osobu svedka J. B. a jeho zdravotný stav, pretože nie je zrejmé, kedy bude tento svedok môcť vypovedať. Ďalšie ponechanie obžalovaného vo väzbe by bolo v rozpore s jeho právami.“ K žiadosti   o prepustenie   z väzby   sa   vyjadril   aj   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry, ktorý ju navrhol zamietnuť, pretože podľa jeho názoru sa dôvody sťažovateľovej väzby nezmenili.

Následne   predseda   senátu   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Po odôvodnení uznesenia a poučení o opravnom prostriedku podal sťažovateľ proti uzneseniu sťažnosť, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 1282 spisu) je zrejmé, že túto bližšie neodôvodnil.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. BB-4T 22/2011 z 22.   septembra   2011   konštatoval,   že   aj   v danom   štádiu   trestného   konania   dôvody sťažovateľovej väzby trvajú a že nedošlo k zmene dôkaznej situácie, ktorá by mohla viesť k zmene väzobného dôvodu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že aj naďalej trvá dôvodná obava, že prepustením z väzby by sťažovateľ pokračoval v trestnej činnosti a vykonal by trestný čin, ktorý mal podľa obžaloby pripravovať. Okrem toho Špecializovaný trestný súd poukázal na sťažovateľove skoršie odsúdenia za násilnú trestnú činnosť a upozornil na to, že   trestnej   činnosti,   ktorá   sa   mu   kladie   za   vinu,   sa   mal   dopustiť   v krátkej   dobe   po poslednom právoplatnom odsúdení.

O sťažnosti   sťažovateľa proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   svoju sťažnosť proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil, a ďalej pokračoval takto:

„Okolnosť, že hlavné pojednávanie 22. septembra 2011 bolo potrebné odročiť aj pre zdravotné ťažkosti neprítomného svedka J. B., ktorého výpoveď má podstatný význam pre rozhodnutie   o   skutku   v   bode   2)   obžaloby   nepredstavuje   vecný   dôvod   meniaci   situáciu z hľadiska opodstatnenosti   pretrvávania   väzobného dôvodu podľa   §   71 ods.   1 písm.   c) Tr. por.   Vôbec   nemožno   akceptovať   ani   ničím   nepodložené   tvrdenia   o   zmene   dôkaznej situácie,   a   to   už   z toho dôvodu,   že   vo   vzťahu   ku skutku   kvalifikovanému   ako   príprava obzvlášť   závažného   zločinu   úkladnej   vraždy   neboli   vykonané   všetky   potrebné   dôkazy (predovšetkým nebol ešte vypočutý už spomenutý svedok B.), a preto prvostupňový súd sa ani nemohol dostať do hodnotiacej fázy trestného stíhania, z ktorej potom rezultuje finálne rozhodnutie o skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania. V posudzovanej veci zatiaľ nemožno konštatovať, že by súd prvého stupňa nepostupoval v súlade v ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por. zakotvenou povinnosťou vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene, práve naopak jeho konanie sa vyznačuje koncentrovanosťou, a preto ani dlhšie trvajúca väzba sťažovateľa   nemôže   bez   ďalšieho   zakladať   dôvod   jeho   prepustenia   z   väzby.   Záver prvostupňového súdu o pretrvávaní väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je vecne   správny,   má   podklad   v   konkrétne   zistených   skutočnostiach,   preto   Najvyšší   súd Slovenskej republiky sťažnosť obžalovaného T. P. ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

Predtým,   než ústavný súd   pristúpil   k posúdeniu   námietok sťažovateľa   uvedených v bode 1 a 2 (týkajúcich sa zákonnosti jeho väzby), považoval za právne významné vyjadriť sa v prvom rade k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy (prípadne čl. 8 listiny), pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby   pozbavenej   osobnej   slobody,   než   aký   má   na   mysli   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ustanovenia čl.   5 dohovoru   a čl. 17 ústavy (resp.   čl.   8 listiny) zahŕňajú hmotné a tiež procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia   o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru (respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

K námietke uvedenej v bode 1

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   jeho   vzatie   do   väzby   nebolo   vykonané   v súlade so zákonom, a to pre spochybnenie objektívnej nestrannosti sudkyne pre prípravné konanie z dôvodu jej vzťahu k poškodenému.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom   sťažovateľa   v tom,   že   podľa   §   192   ods.   1 Trestného poriadku nadriadený orgán (v danom prípade najvyšší súd) je pri rozhodovaní o sťažnosti   povinný   preskúmať   nielen   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ale   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom napadnutého uznesenia. Na druhej strane ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 309/2011), v rámci ktorej vyslovil, že z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým   spojenej   uplatniť   najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Podľa názoru ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti nie je iba jeho povinnosťou   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu   základných práv   a slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv, ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 109/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   námietky   o nezákonnosti   a protiústavnosti vzatia   do   väzby predostrel   prvýkrát až v sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu,   hoci   tak mohol   urobiť   už   v rámci   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   a teda   v   sťažnosti   proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   čím   by   vytvoril   priestor   pre   najvyšší   súd,   aby   sa   touto námietkou   zaoberal   a aby   mu   v prípade   zistenia   porušenia   zákona   alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa domáhal.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K námietke uvedenej v bode 2

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   poukazoval   na   nedostatky   odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s opodstatnenosťou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   opodstatnenosť   väzobného   dôvodu sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   odôvodnil   konkrétnymi skutočnosťami spojenými s daným prípadom. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo veci je potrebné   ešte   vypočuť   svedka,   ktorého   výpoveď   má   podstatný   význam   na   objasnenie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, ktorého sa podľa obžaloby mal sťažovateľ dopustiť v štádiu prípravy. Okrem toho najvyšší súd argumentoval aj promptným postupom Špecializovaného trestného súdu v tejto trestnej veci a zároveň vyslovil názor, že aj napriek tomu,   že väzba sťažovateľa   už trvá   dlhšiu   dobu, s prihliadnutím   na doterajšiu   dôkaznú situáciu a zistené skutočnosti je jeho väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej daný.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd dôvod   preventívnej   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku odôvodnil   relevantnými   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   nevyvolávajú   pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   prijatým   rozhodnutím   poskytol   jasný a odôvodnený   obraz   o   potrebe   ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

S odmietnutím   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011   súvisí   aj   posúdenie   sťažovateľovej   námietky   o porušení   jeho   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nezaujal svoj právny   názor   k tvrdeniam   sťažovateľa   o nezákonnosti   jeho   vzatia   do   väzby   pre neobjektívnosť   zákonnej   sudkyne,   nemohol   sa   dopustiť   porušenia   označeného   článku dohovoru.   Ústavný súd totiž uviedol,   že sťažovateľ   takúto   námietku   v druhostupňovom konaní vôbec nepredostrel. Navyše, najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného   trestného   súdu   riadne   konal,   pričom   výsledkom   jeho   rozhodovacej činnosti bolo napadnuté uznesenie. Tým, že najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal právny   názor   odlišný   od   očakávaní   sťažovateľa,   ešte   samo   osebe   nemôže   znamenať porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ESĽP   porušenie   čl. 13   dohovoru   súvisí   iba   s tými   prípadmi, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

Ústavný súd považuje za podstatné uviesť, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 36/2011 zo 7. novembra 2011 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011